No a ako som si aj myslela, ani sa nepohol, len sa nado mnou smial, ale neodtláčal ma od neho. Zasmiala som sa sama na sebe a chytila ho za ruky, aby som ich nasmerovala na môj driek.

Síce sme nešli tancovať valčík, no teraz to bolo jedno.

,,Ja viem, že vieš tancovať. A viem, že niekde tam vo vnútri mi teraz chceš ukázať svoje najlepšie kreácie." povedala som mu, kým som sa pozerala do jeho očí.

A že ich mal na zožratie. Niežeby som mala nejaký chorý fetiš na oči.

,,Viem oveľa lepšie tancovať než ty."

Uškrnula som sa a zahlásila provokovacím tónom : ,,Tak ukáž, Bailey."

V tom momente si ma otočil na druhú stranu a začal sa pohybovať okolo môjho zadku. Potom ma chytil za boky a ja som na nič nečakala a začala hýbať bokmi. Počula som jeho zrýchlený dych, no mohlo to byť aj tým, že sa pohybuje. Nemusím byť hneď domýšľavá.

,,Len tak rozmýšľam. Čo keby tu teraz niekto išiel a uvidel nás - zadkom na sebe nalepených - tancovať, uprostred lesa a s krikľavými topánkami?" ozvala som sa, na čo si povzdychol a prestal tancovať.

,,Ty vieš, ako všetko zničiť." zamrmlal a znova si sadol. No tentoraz na deku, ktorá tu bola.

,,Tak prepáč, že si sa neurobil. Znova."

Vyplazila som jazyk a zvalila sa vedľa neho. Keď myslím zvalila, tak zvalila. Ako pštros. Či mrož.

Prečo teraz nemôžem prestať myslieť na ten krvavý bozk? A prečo rozmýšľam nad tým, ako by sme si to rozdávali, kým by sme padali z kopca?

No ja som vážne chorá.

,,Takže takto?" spýtal sa so zdvihnutým obočím a vieme presne, čo začínalo.

Nie, nie ten sex pri padaní z kopca.

,,No vieš," zahlásila som, keď som otvárala fľašku ani neviem čoho, ,,Budem na to myslieť do konca života."

,,Lebo ti to ešte nikto takto dobre neurobil?" rýpal ďalej a zobral mi fľašku z rúk. Ihneď som si spomenula na môjho bývalého a ako sme sa to chystali robiť a hneď sa mi všetko znechutilo.

Totižto mala som asi trinásť.

,,Lebo mi to nikto neurobil nijako." priznala som. Nečakala som na reakciu a rovno si zobrala z fľaše poriadny hlt.

No čo ma prekvapilo, bolo to, že on nezačal žiadne rýpanie, len si vzdychol a oprel hlavu o moje rameno.

No vážne.

,,Čo robíš?" opýtala som sa a snažila sa jeho hlavu dať preč.

,,Nemusíš sa zato hanbiť. Je to normálna vec. To, že si to skúšala najprv so zvieratami nie je hanba. Nemala by si.."

Takže nakoniec rýpal. A hnusne.

,,Skurvený idiot." zašomrala som a postavila sa dúfajúc, že mu spadne hlava a odreže se. No nič také sa, bohužiaľ, nestalo. ,,Ja sa zato, že som panna, nehanbím. Som na seba vlastne hrdá, lebo každý to už stratil niekde v potokoch s hocikým. Ja.. Možno budem panna celý život."

,,Nie, dobre. Len si robím srandu. Len si ma prekvapila. A veľmi milo, vážne.. A to by bola veľká škoda, keby si ňou zostala celý život."

Uchechtla som sa a rozhodla sa nebyť decko a zase sa vrátiť tam, kde som bola. Dala som si ďalší hlt, a potom zase ďalší, a rozmýšľala, ako sa opitá dostanem domov.

Možno mu o toto práve išlo.

Mykla som plecami a dala si zase ďalší.

,,Pomaly, farmárka. Predsa nechceš mať opicu." Zasmial sa.

,,Ja by som náhodou chcela. Aj tú živú. Keď som opitá, cítim sa šťastná a to predsa všetci v živote chcú.. Môžem byť šťastná aj sama."

Ani som si neuvedomila, že sa mu práve otváram. Nebolo to všetko, čo som nikomu nepovedala, ale aspoň niečo áno. Naozaj som bola sama. A neviem, či som to takto chcela, alebo som len zvyknutá a nechcem to meniť.

Možno vážne budem panna celý život.

,,Nie si sama. Ja som tu, nevidíš?" Ukázal na seba a ukázal mi jeho ďalší úsmev, ktorý som ešte nevidela. Bol totižto iný. A páčil sa mi. ,,Vravím ti, že som toto ešte nikomu neurobil. Nikomu som nespravil piknik a nikomu som nekúpil krikľavé topánky.. Preboha, ja som s nikým ešte netancoval. Mala by si si to vážiť."

,,A prečo?" opýtala som sa na to, na čo odpoveď som chcela vedieť už dávno. Prečo toto všetko robil? Išlo mu o niečo?

,,Ja neviem. Vážne. Nie si nejaká výnimočná a ja som sa do teba určite nezaľúbil, len.. Neviem."

Prikývla som a radšej odvrátila zrak, aby nevidel môj pohľad.

Mala som pocit, akoby som mala napísané na čele, keď som niekedy zranená.

,,Ďakujem. Ani nevieš, čo to pre takú posratú farmárku znamená." povedala som s veľkou vďakou a on len prikývol a zobral mi fľašku z rúk. Následne sa napil aj on.

,,Nie si sama, kto sa cíti osamelo."

Tak dneska asi piť sama nebudem.