Deň ako každý druhý.

Alebo skôr každý prvý.

Ráno som vstala o piatej, išla do stajní, tam urobila veci, čo stále a nakŕmila všetky zvieratá.

Kone, kravy, sliepky, svine, ovečky, aj psy a mačky.

Bolo tu veľa vecí a veľa spôsobov, ako sa nenudiť. Jedna z nich bolo napríklad odpratávanie hovien, alebo čistenie stajní, ktorej čistenie som práve robila.

Možno tento život nebol nič moc, ale viac som si dovoliť nemohla. Samozrejme, že som chodila do školy, a celkom mi to v nej šlo, aj napriek malému množstvu času na učenie, sa mi podarilo zmaturovať na samé jednotky.

Ale na vysokú som si dovoliť nemohla, aj keď by som chcela.

Tu v Dernwill Towne ste sa narodili nemať budúcnosť takú, akú by ste si želali.

Áno, voláme sa ako mesto a ono to niekedy mesto bolo, ale potom pochopili, že to je zbytočná strata času a stala sa z nás dedina.

Ale na zmenenie názvu boli dosť leniví.

A čo som vlastne chcela?

Chcela som študovať, poprípade si nájsť nejakého idiota na žitie - aj keď som stále priahla po Joshuovi -, a nakoniec sa stať maliarkou alebo módnou návrhárkou.

Nudné?

Ale to mi nevadí. Už odmala som bola kreatívna a inšpirovaná a veľa ľudí by si pomyslelo, že taký dar schovať niekde do kravských hovien, je absurdné.

Ale toto celé bolo absurdné.

Veľa kecám?

No možno, ale ja zato nemôžem.

Dneska bol deň, kedy mali prísť Baileyovci po mesačnú daň a ako vždy mal prísť aj Joshua, takže aj preto som bola taká mimo a miesto jedla som dala prasaťom žrať konské hovná.

Očividne im to nevadilo.

Čo sa týka mňa, mali by ste vedieť, že sa volám Seren Whisper.

Áno, Seren.

Meno starovekej bohyne s významom hviezda.

No čo, moji rodičia milovali hviezdy a ktovie, či som náhodou nevznikla pod holým nebom.

Ešte čo?

Mám devätnásť, ale čo chvíľa budem mať dvadsať.

A čo to znamená?

No vlastne nič. Len že budem mať dvadsať rokov.

Nečakané?

,,Seren!" zakričala na mňa matka, ,,Čo zas robíš? Baileyovci už idú.."

Hneď, ako to vôbec stihla dopovedať, som sa rozbehla do mojej stajne.

Áno, stajne, lebo to bývala kedysi stajňa, lenže teraz je to môj "dom". A prečo? Ani neviem, možno som potrebovala trochu súkromia.

Nič nekalé.

,,Už idem!" odkričala som späť a ponáhľala sa dnu, aby som sa upravila.

A načo, keď si ma aj tak nevšimne?

Neviem, jednoducho pred ním nemôžem byť škaredá, aj keď ma asi ešte nikdy ani nezaregistroval.

Jednoducho ma asi ešte nevidel, lebo vždy, keď prišli, schovávala som sa a len ho pozorovala ako posratý stalker.

Lenže ja som bola.

Ale teraz, ako "dospelý" člen rodiny, som sa rozhodla, že tam budem stáť a čeliť jeho sakramentsky krásnej a snobskej tváričke.

A pomaly umierať, keď mi nevenuje ani jeden pohľad.

Nič zvláštne som na sebe robiť nemohla, tak som si len očistila legíny a tričko a prečesala vlasy. Aj tak som už nemala dosť času.

Vošla som do nášho domu, kde sa všetci zbytočne šalili, aby to tu vyzeralo ako v chráme.

Len som sa posadila ku oknu a uvidela čierne auto, ktorým prišli Baileyovci ku nám.

A ako prvý z auta vystúpil Joshua.