Kolená ma omínajú
telo sa pod tlakom triešti
slzy horké líca roztínajú
krčím sa tu v chladnom daždi.

Krčím sa a kričím
Pľúca voda plní, potápa
Ľad na pokožke sa roztápa
Och, päste moje, všetko zničím!

Koľko v sebe zvládnem dusiť
vatru, čo do výšky rozpína sa
koľko sa budem báť, strániť
nechám, nech vo mne rozletí sa!

Čo mi moje ruky chladné, besné
podávajú živé krky bezbranne holé
praskal ich vietor, vánok hladil nežne
Ja neprestanem, kým nepadnú dole!

Kým nerozkopem ich, oslepená
ohnivou žiarou, divými túžbami
kým každá časť nebude rozleptaná
kyslou vzburou, nenávisťou, kliatbami!

Kým nebude ich krv na hánkach
oblievať ma svojim klzkým teplom
kým sneh nestratí sa v prehánkach
a ticho nepadne v kriku pohltenom!

Nech sa mi do kože zabodávajú
rozdrvené, padlé kosti
nech ich duše plačú, prostia, vzlykajú
nech sa ich môj oheň zhostí!

Kto je teraz na kolenách?
Ja? Už nie. Páľava vstala z popola
Tvoja duša v mrákotách
V radosti diabla, premožená stonala
Tým diablom som ja!
Nevadí, či jedom, bolesťou ma napoja!
Vstanem! Ja! Ja! Ja!

Koľko svätých chrámov duchov
Padne pri úsvite, červeni
satanov krik rozbil mnoho sluchov
osud to však nezmení!

Zúfalstvo sa mi rozrastá
Niekde v hĺbkach klíči smiech
Ohavné šťastie narastá
orchester roztrhlých miech.

Čo s ním? Čo teda?
Nechať ho spať? Nedá sa, netreba
Počuješ, ako vrčí? Monštrum, čo bije sa
von z môjho tela, väzenia, preberá sa!

Trhá mi hruď, tie jeho pahýle
šteklia ma, žiadostivo ani motýľe.
Poď von! Vyhrab sa zo mňa! Von!
Och, srdce bije mi ani zvon...

Povstaň! Roztvor krídla!
Roztrhni mi hruď, ruky i ramená
sloboda tíško hvizdla
uteč, kým hnevom som zmámená!

Život ľahne popolom
budeme sami, ja mŕtva, ty kráľ
veľ mojim plameňom!
budeš ty, čo všetko znal
I ľudí, svet, čo tak rýchlo padol
Až tam hlboko, zabudnuto nadol.

8.1.2020