Dnes som sa rozhodla
len tak
spísať akési voľné verše.
Spustiť rukávy
nadýchať sa vzduchu
nechať sa uniesť.

Dovoliť si písať, čo mi v mysli blikne
čo v mori slov pre mňa vynikne
a svieti ako kométa
padajúca na zem.

Tak som si zvolila
rozutekať sa voľne po lúkach
a neobzerať sa späť.
Nechať vietor nech ma drží
nad zemou
nechať smiech, nech odráža sa ozvenou.

Dovolím si byť dieťaťom
zašpiniť si spustené rukávy
začierniť si rúčky hlinou
ľahnúť si do trávy
a stratiť sa v nej.

Tak si nechám svoje dieťa
šantiť si na lúkach
nech kvitne to najkrajšie kvieťa
ktoré som kedy nosila.
Ktoré som kedysi prosila
nech sa z lúk ku mne nevráti.

Zahrejem ho v objatí.
Malé, zlaté, krásne
vlásky tvoje zlatisté
vplietli sa do slnka
ožarujú celý svet.
Aj ho celý videli.
S vranami i labuťmi leteli.

Môže byť svet taký farebný?
Keď po daždi mokré pláne
keď po daždi mokré lúky,
keď po daždi mokré detské kadere
odrážajú tú najkrajšiu dúhu
každú farebnú stuhu
mne na dosah.

Keď som ti plakala
do tvojho malého lona
prosila, nech sa nevrátiš domov
ostalo si dieťaťom
ktoré ma miluje aj po tom
čo som ťa zo srdca hnala...
Čo by som bez teba mala?
Len samý dážď?

Bez tvojich kaderí
žiary niet
bez tvojich voľných rukávov
nemám krídla ani možnosť
z reality sa vzniesť
nechať sa uniesť
vranami a labuťmi.

Dieťa moje
darujem ti voľné verše.
Nedobré, nedokonalé,
sú to vlastne len slová
kĺžuce sa klávesnicou
karmínové slová
Tebe
Môjmu dieťaťu.

Ach, tie tvoje oči
neklame ma môj skalený zrak?
Občas ani číre zlato
niekedy divé ani drak
no teraz sú červené.
Ani ruže, ani krv
nenesú toľko šarlátu
ani lásky.
Ach, tie tvoje vlásky...

Slnkom sú mi
nocou sú mi
páperím pre krídla
voskom na jazyk
utekáš mi
nôžkami ani kolibrík...

Čo by som bez teba bola?
Prázdna, strohá
hrubá, veľká stará vŕba
ktorá ťa odháňala vetvami?

Ako som mohla?
Moje drahé dieťa
s voľnými rukávmi
vlasmi ani slnečnou korunou
vlasmi ani mesačnou tiárou
svetom ani dúha
očami čírym karmínom
voskom na jazyk
nohami ani kolibrík
hlasným smiechom...

Odpustíš mi?
Dieťa krásne
Neopustíš ma?
Anjel s voskom na jazyk...
Anjel s balzámom na rany...
Anjel, čo letel s labuťmi a havranmi...

Čo vraví tvoje objatie?
Čo vraví tvoje teplo?
Chceš ma späť?
Skutočne?
Nie, nevadia mi tvoje špinavé rúčky
voľné rukávy
dokonca ani objatia, silné obrúčky.

Potrebujem ťa
ako tieto voľné verše.
Nedobré, nedokonalé.
Občas sa každý musí pustiť dole kopcom
nechať sa čímsi v hĺbkach niesť
trošku smiechu do daždivého sveta vniesť
uvoľnit si rukávy
vrhnúť sa do trávy
a stratiť sa v nej.

Prosím, len sa smej...
Len ty mi v ušiach znej.

20.4.2020
Bojím sa tých voľnejších veršov, niesom takto veľmi zvyknutá...
Možno vymažem, netuším.