Smela som kedysi
Načrieť a napiť sa plným dúškom
A pocítila som akýsi
nával sily po celom tele, vo všetkom
Bola som väčšia ako celý svet
Väčšia ako ohne, čo vnútro mi brázdia
Väčšia ako viny, hnevu vznet
Väčšia ako myšlienky, čo hlavu kazia
Väčšia ako celý svet, celá zem
Teraz len prizerám ako miznem
A mením sa v ničotné nič.
Len ma, svet, v ktorom som vládla znič
Rozdrv ma v prach
Nech rozfúknu ma pri tých zlách
Čo som spôsobila
A budem voľná.

Kamže ma to unesie?
Do raja? Na lúky? Do lesov?
Kamže ma to odnesie?
Na prameň? Do trávy? Do klasov?
Kam sa to podejem?
Do čoho sa odejem
Aby ma nenašli, nenašli plní hlasov?
Čo by hlasy povedali?
Kam by ma to zahodili?
Do špiny, do kalu? Na skládku?
Hádam, žeby mohli aspoň do chládku...
Slnce ma ide spiecť na pláni
Možno padnem do oka plachej lani
Tá ma odnesie kam?
Niekam, kde ma privalí trám
A ja sa nebudem môct hnúť?
Nebudem môcť nikdy zabudnúť?
Asi nie. Nikdy. Nikde
Nebudem čistá. Nebudem nič.
Budem ešte menej.
Menej ako sprosté nič.

Čo viem? Sprosté nič.
Čo som vedela? Sprosté nič.
Čo som neskazila? Sprosté nič.
Čo som skúsila? Sprosté nič.
Čo som dosiahla? Sprosté nič.
Čo som ľúbila? Sprosté nič.
Nieže by mňa niekto miloval.
Nieže by sa niekto zmiloval
A dal mi aspoň niečo, keď som bola
Silná viac, ako tá moja smola
Čo ma drží pri živote
Čo ma ešte aj sama volá
Sprosté nič.

17.2. 2020 alebo, keď máš spisovateľskú krízu, ale chceš písať, lol