Všetko kolom mňa beží,
moja myseľ v mukách leží
život ma znova zráža na kolená,
od rán ostala zem zakrvavená.

Prázdne všetko kolom,
tmavý tieň sa blíži,
zničí ma to kolom
slovo neuveriteľne blíži.

Sotva temné svetlo zhasne
nádej tíško dohára.
všetko čo ostáva tvoria moje básne
dôvera mi vliala jed do pohára.

Zhorel, teplo sa rozplynulo
vyhasol, vymizol môj plameň
to, čo ma kedy si chránilo
priložilo mi ku spánku hlaveň.

Tlačená, nútená ísť späť
ku bolesti, smútku, dusená v sklamaní
básni, ktorú poznám naspamäť.
túžba, že láska ma zo všetkého vymaní
udupal v prachu.

Znova zronená, skľúčená
v chlade sa chvejem,
len chcem byť milovaná.
Vidieť mňa a jeho, tak, ako sa smejem...

Aj to všetko, na moju škodu,
nezotrelo červeň z mojich líc,
milujem, potrebujem ho ako vodu,
ostať s ním v žiari večerníc.

Život či smrť, to sa na mňa valí
spomienky, keď sme boli malí
čas, kedy moje srdce rástlo
všetko mi z mysli skĺzlo.

Boj, ktorý sa vo mne deje...
tlkot môjho srdca raz dozneje.
sloboda sa vymaní,
vráti sa inak, v inom vnímaní.

Len to všetko napísať.
Pero pri tom vypísať
a budem sa môcť nadýchnuť.
Čistá sťa letný vánok vydýchnuť.

Únava v mojej duši sa hostí,
zasahuje skrehlé kosti
telo sa láme, myseľ tiež...
mesačné lúče nesvietia spoza mriež.

Bezstarostnosť dávnych liet
tej už v očiach bledých niet.
Len táto spleť viet
mi pomáha niesť bremeno.
oddýchlo si rameno
aj môj temný svet.

4.1.2019