Tam na múriku
usadila sa stará šeď.
uprostred parčíku
v ktorom rozrastala sa ranná meď.

I civela sa na svet
ktorý ona roky vidí
vidí ten ranný vznet
každý deň, čo na múriku sedí.

I čaká, čaká, kým krik
nezhltne jej staré prázdno
ktoré nevyplní nik.
Nik, kto nechce padnúť na dno.

I sadlo si k nej dievča.
Mohlo byť krásne ani obrázok
Schované pod leskom pozlátok
Pozlátok i retiazok.
Schované vo všetkom možnom.
Bodajúc sa samo nožom
keď sfajčilo balík cigariet.
Keď nechcelo viac cítiť svet.
Spálila si pľúca na uhoľ, zabalila černotou
smrti. Pomalej a plazivej.
Tichej, hroznej, mrazivej.
Či o nej nevie?

Stará šeď sa len tak pozerá.
Znova. Nič nevraví, nevykríka
i keď by mala, keď smrti do hĺbky nazerá.
Takto teda vyzerá?
Nevinne, smutno, zúfalo?
Takto teda vyzerá?
Ako prázdna krabička
ktorú odhodila do kríka
ako aj šancu na život?

Na život bez ostrého a pálivého uhlia medzi rebrami?
Život, kedy niekto, kto ju stále miluje, nieje celý bezbranný?
Život, kde niekomu darúva bozk bez špiny?
Život, kde konečne pochopí, že je milovaná
viac, ako zasraný balíček cigariet
ktoré znej vytiahnu všetko, čo mohlo byť krásne, šťastné
a zmenia to na dym, svetlo a zväzok kariet
hon za peniazmi, vnútro zlostné?

Skutočne?

Si dievča také nevďačné?

Alebo zúfalé, tak, že túžiš aby
ten popol či uhlie niekto zapálil
zničil ťa vznútra, habkáš: ,,Len ma zabi."

Dievča.

Kto ťa spasí?
Nik. Možno jeden, možno niekto
ti raz cigu zhasí?
A kto vie? I tak ti už pomoci nieto.
Ale neplač preto.

Slzy ti predsa zahalil kúdol cigariet.

8.1.2020