Kiež by som mohla spať...
zmiznúť, vypariť sa z tohto sveta,
vrátiť všetko, všetky veci, všetky, čo by sa mohli stať.
Vlna myšlienok ma však do úmoru zmieta.

Skrývajúc sa niekde, kde niet začiatku
a koniec sa ani črtať nezačal.
Ohlušujúce tóny, farby, hlasy, utápam sa v zmätku
až tak, že duch sa smútkom zmáčal.

Sú silnejší než ja, duchovia chaosu
oblizujú každý tieň mojej sčernalej duše
počúvajú, skúmajú plujúcu masu
vidia, ako tma nemôže sa dočkať súše.

Áno, prisahám, priznávam...
chybovala som, a ani som neodpúšťala.
Tie tiene, tie k sebe zvolávam.
Pohľad, vízia, predomnou sa zhmlila...

Ako som mohla?
Ako, ako, znova, znova
dopustiť, aby som sklamala?
Bola chyba, už je nová...
Ako som mohla?

Som znova slabšia...
Niekto mi ju vzal, ukradol
Bolesť je hlbšia...
Jest tvora, ktorý by za to mohol?

Čo sú, kto sú vlastne
naši drahí hostia
telesá chaosu?
Kričia, búchajú zlostne
zničia, čoho sa zhostia
nezakopnú o lásku, o rosu...

Keď ich prítomnosť stane sa spomienkou...
už tu neostáva nič... možno hniloba
mŕtvola stonajúca nečinnou prázdnotou
dúfa, dúfa, že priestor... zahltí aspoň hudba.

Cez toto všetko
predrala sa aj túžba.
Veľký jedák, veľka služba
pritom taká slepá...
bez cieľa sa nepozliepa.

Znova, znova je to tak.
Vidím... vidím aj cez zrak
vidím črepy, cítim tlak.
Bolesť takú, akoby mnou prešiel vlak.

Možno by som ušla, utiekla, roztrhla si tvár
notak, príďte niekto, ty ma zmár.
Kam by som sa schovala?
Oči majú všade, supy nenásytné
krv som nepochovala.
Dovolila som, nech si zoberú, čo som nechala.

Stratiť sa... jedného dňa zablúdiť
zblázniť sa, zblúdiť v emóciách, temnote
môžem za to všetko, nemôžem nič vrátiť
nikdy neprestanú v slovách, šepote.

Nechajte ma utopiť sa v nich, v tom celom
nech sa stratím v divokosti, vreskote znelom
nech sa lesknem ako zmrzlé slzy
na lícach chladných, rumenelých.
Mojou stratou zvrátilo by sa toľko skazy...
Vyparím sa posledným citom zomrelých.

25.9.2019