Hlavička:

1. Cristeen
2. @TaiSayaka
3. Vianočné fantasy
4. Ano (s označením profilu)
5. BTS – Map Of The Soul: 7
6. BTS, B.A.P., Twice, DAY6, TxT
7. Čtení, zpěv/hudba/tanec, uklízení XD, snažím se kreslit a učit korejštinu, medituji... a takkk

Názov poviedky: VANočná hviezda
Téma: láska, Magic Shop, sny, priania, priateľstvo, rodina, mágia
Anotácia: Tata opúšťa svoju planétu, aby rodine dokázal, že láska potrebuje viac úsilie, než mágiu. S príchodom Vianoc a spoznávaním ľudí taktiež príde na svoje prianie, prianie spoznať človeka plného lásky. A čo sa stane, keď sa toto prianie stretne s ešte ďalším prianím malého dievčaťa? Taemu a dievčatku sa paradoxne otvorí magický svet plný splnených prianí. Mladý muž sa spočiatku všetkému mohol iba diviť... ako on do toho všetkého vôbec zapadá?
Postavy: Kim Taehyung, dievčatko Alien, BT21
Varovanie: Ibaže... azda poznáte BT21 aspoň tak ako ja

Text poviedky:

Nad rušným mestom splývalo mnoho farieb svetielok, ktoré Vana miatli. Ledky v jeho očiach iba tak zmätene preblikujú, ako sa snaží sústrediť aspoň na pár jednotlivcov.

Úroveň lásky neklesala pod sedemdesiat percent a bolo nemožné ustáliť počítanie.

Načítavam. ..

Prepočítavam. ..

Štedrosť, spolupatričnosť, odpustenie, radosť?

Deti sa veľmi tešia Vianociam – vysvetľoval Tata Vanovi. Tata Vianoce miloval. Láska nabíjala celé okolie a všetci si pomáhali či už vecne, alebo slovami. Všetci spievali, robili si radosť pozornosťou a darmi. Toto keby videli ocko a Tutu... pochopili by moje myšlienky – hovoril si.
Šťastné a Veselé Vianoce – naučil sa Tata túto prajnú vetu, keby sa náhodou konečne stretol s nejakým človekom. Jeho prianím bolo nájsť práve takého, pri ktorom by Van napočítal aspoň deväťdesiat percent lásky. Aké úžasné by to len bolo! Takýto človek by ho určite pochopil.

A tak leteli nad mestom, nadnášaní atmosférou Vianoc, stratení pohľadom v okúzľujúcich svetielkach, ktoré sa Tata ligotali v očiach, a sluchom ponorení v láskyplných piesňach...

Dievčatko bolo malé, nemohlo mu byť viac než dvanásť rokov. Zamotané v čiernej huňatej deke a dlhom kabáte ho nebolo v tmavej uličke takmer ani vidieť, nebyť dlhých blond pramienkov vlasov, ktoré mokli pod roztápajúcimi sa snehovými vločkami. V uličke bola tma, príliš veľa svetla zo svetielok všetkých tých Vianočných výzdob sa tam nedostalo, avšak v hromade kartónových krabíc bolo oveľa viac tepla než na ulici, kde fúkal ostrý vietor. Už si ani len nepamätala kto je, ako sa tam dostala. Pravdepodobne preto, že si to pamätať ani len nechcela.

Čo viac môžem spraviť? - rosila si dlane teplým vzduchom. Čo by sa stalo keby si ma ľudia začali všímať? Bojím sa...

Vietor nahlas zapišťal. Dievčatku odfúkol z hlavy čiernu pokrývku, ktorú si na chvíľku nesmela pridržiavať. Stiahla si ju tuho okolo krku, rozhliadla sa okolo vyplašenými nezábudkovými očami, v ktorých sa ako ranná rosa ligotali prestrašené iskričky. A naďalej pískal... vyhrával si to o tehlové steny a rohy krabíc, ktoré boli plné kľukatých tunelov. Vynaliezavý vietor... No čo robíš tu za rohom?

To nemôže byť iba vietor... - ozval sa neďaleko chvejúci sa hlboký kovový tón. Potom hneď ďalší oveľa vyšší akoby ktosi náhodne odfukoval do maličkých trúbok. A veselo to hralo ďalej.

Dievčatko sa pozbieralo na nohy, pridržalo si deku a kabát o niečo vyššie a začalo sa po hromadách krabíc šplhať o niečo ďalej. Tam ďalej, odtiaľ totiž prichádzali tie zvláštne, no veselé zvuky.

Tak to ma podržte! - dievčatko široko otvorilo oči, len čo uvidelo to, čo vydávalo tak nesmelo veselé zvuky. V jednej z prekvapivo úhľadných krabíc bolo malé žlté klbko. No, nie tak úplne. Bolo to šteniatko s dlhými zvislými čiernymi ušami a bielou papuľkou, prikryté jasne žltou dekou. Čo by ani nebolo tak zvláštne – šteniatko totiž s veľkou snahou a nadšením odfukovalo cez nos do ústnej harmoniky pred ním, a tá po každý krát pridala k zapískaniu jeho malého nosa ešte nejaký ten vlastný tón.

Chi?

Mmy?

Chimmy?

Dievčatko sa zaujato a zvedavo sklonilo bližšie, aby lepšie videlo nápis v krabici, sadlo si na päty, prižmúrilo oči.

No beda... kartónom pod ňou sa to nepáčilo, stlačili sa pod jej váhou k sebe a zapraskali.

Šteňa sa preľaklo, vyskočilo na všetky štyri a už si to nemotorne trielilo skrz uličku k železnému služobnému schodišťu.

„Chimmy!"

A malá blondínka si to brala priamo za ním, div jej deka nespadla. A takmer i zakopla presne na mieste, kde to Chimmiho vzalo nemotorne kotúľom vbok. Vyskočil si jeden schod, vyskočil si druhý a smelo i tie ďalšie. Dievča udržiavala v pomalom tempe iba námraza, kvôli ktorej musela schodmi kráčať veľmi opatrne a pridržiavať sa mrazivého zábradlia, ktoré jej pálilo už i tak skrehnuté dlane.

Chimmy sa zastavil až úplne hore. Strecha bola prázdna, pokrytá tenkou vrstvou snehu, v ktorej bolo plno cestičiek vychodených Chimmiho malými labkami. Šteniatko si to odcupotalo ku kraju strechy, sadlo si k nízkemu zábradliu a vyvalilo na dievča spýtavý čakajúci pohľad. Išlo teda k nemu. Opatrne, pomaly, pritiahla si k sebe viac deku, aby jej neskĺzla z ramien, postavila sa k Chimmimu so zatajeným dychom, ktorý jej i tak stíhal zdvíhať zadýchanú hruď.

Až teraz, nebažiac po tom psíka dolapiť, si všimla nádherný nočný výhľad. I cez milióny svetelných výzdob bolo vidieť práve tú najkrajšiu, tú posiatu po čiernom plátne nad nimi.

„Páni, Chimmy. Takýto výhľad si ty užívaš, hej?" žasla. Pohladila psíka dlaňou pomedzi uši. Ten sa nechal, chápavo sa s dievčaťom díval nahor.

„A pozri!" švihla prstom k nebesám. „Tam dokonca padá Vianočná hviezda!"

„Praj si niečo? No tak dobre..," zahladila si vlásky, ukrutne premýšľajúc nad svojim prianím.

Dieťaťu to ozaj dlho netrvalo. Okrútila si prameň vlasov okolo prsta, nadšene sa usmiala. Pretože teraz nie je sama a Chimmy tiež nie je sám. „Prajem si..," zavrela si oči. A bolo ticho.

Chimmy nechápavo naklonil hlavu na stranu – čo si teda praje? Nepovie to?

A než dievča otvorilo oči, hľa.

Nešlo Chimmimu prehliadnuť, že je hviezda stále desivo väčšia a väčšia... a väčšia.

A ešte väčšia. Dokonca šedivo biela.

A nie je to hviezda!

Obrovské žiarivé O a X Chimmiho donútili uskočiť za dievča a zahryzol sa jej do spodku kabáta, za ktorý ju začal ťahať.

Keď dievča otvorilo oči, údivom takmer spadlo na zadok smerom, ktorým ju Chimmy ťahal.

Priamo pred ňou stála tá „hviezda". Ale nebola to hviezda, ani... iba zďaleka. Bol to ozajstný robot – alebo aspoň iba také pomenovanie našla na to, čo videla pred sebou. Pretože Van je čosi oveľa viac...

Televízia v útulnej obývacej izbe v príjemne teplom vintage štýle naďalej hrala svetelnú vojnu so štvorfarebnými svetielkami na Vianočnom stromčeku, a to i napriek tomu, že sa malá ručička blížila k dvadsiatej tretej hodine. Mladý muž, ktorý si k sebe túlil kolená pod červeno-béžovou kockovanou dekou sa totiž rozhodol, že chce byť hore, keď polnoc oficiálne započne deň Vianoc. A tak si do úst s ohúreným pohľadom upretým na jedny z prvých scén filmu Sám doma vkladal ďalší z perníčkov, teraz z už poloprázdnej keramickej misky. Iný by povedal, že mu nechutia, avšak ten efekt tvorili iba odhalené zuby, pretože zabudol povoliť svoj široký úsmev a oči otvorené dokorán napriek tomu, že to nebolo prvý krát, čo film videl. Jeho tmavé ledabolo porozhadzované vlasy, károvaná nočná košeľa, ktorá odhaľovala biele tričko, a ovládač ukrytý pod hromadou pochutín na stole prezrádzali, že sa dnes pravdepodobne ani len nedostal z tejto miestnosti. I tak, jeho vzhľadu to zázračne body vôbec neuberalo.

„Haha... Jin-hyung," usmial sa široko, keď mu Kevin splašený vodou po holení, pripomenul SeokJina, ktorý túto scénku s obľubou predvádzal Jimmymu Fallonovi s dlaňami nalepenými na lícach. Potom sa uvoľnene oprel o gauč a vydýchol si. Taeho široký hranatý úsmev sa v jednom plynulom pohybe zmenil na jeden veľmi jemný a spokojný. Svetielka vrhali na jeho tvár žltý, zelený, modrý, a nakoniec červený odtieň ako sa tak rovnako pomaly vrhal do svojho vlastného sveta myšlienok. Okrúcal si spleť náramkov okolo zápästia a čím hlbšie bol vo svojom vesmíre, tým viac sa jeho zuby a jazyk otierali o jeho pery. Nebol sám schválne... iba to na dnes tak vyšlo... a jemu to nevadilo.

Zo zamyslenia sa usmial, natiahol ruku ku konferenčnému stolíku z dreva a skla, teraz skôr dreva a koláže rôznych plných tanierikov a sáčkov, a s našpúlenými perami po ňom pobúchal prstom. Mikrofón v reproduktoroch postavených pri rozsiahlej televízii potichu zívol z prebudenia. Teda ho nikto nevypol. Kútik mu utiekol do úsmevu, narovnal sa a vyčistil si hrdlo. Potom sa nápadne obzrel okolo s mikrofónom pri perách – stále tu nikto nie je.

Ale to neznamená, že nikto nepočuje.

„-ako dlho mám ešte čakať? Musím vydržať ešte pár nocí. Uvidím ťa? Mhmhmhmmhmmhm. Stretneme sa? Mh mh mhh mhh mh..." Taeho oči boli privreté, no srdce otvorené, spievalo. Je to tak... je zima... ale i tá má svoje čaro. A nakoniec, po zime prídu jarné dni.

„Army... borahae," vydýchol hlbokým, tichším hlasom, potom pobavene vydýchol a položil mikrofón späť na stôl.

Tleskol. Natlačil si jazyk do líca a zakolísal sa zvierajúc si kolená v širokých dlaniach. To vydržím... Ah... otrel si chrbtom dlaní ospalé oči. V tom čosi na chvíľku prebliklo za ťažkými zelenými závesmi balkónu a on si uvedomil, prečo mu tak oziabalo kolená. Sklamane sa so psími očami pozrel na pootvorené balkónové dvere akoby to práve oni sa zabudli sami zavrieť. Samozrejme... on na to zabudol. Urči-

„A do šľaka!"

Mladý muž v momente plný adrenalínu vyskočil z gauča pripravený sa brániť.

Kevin akoby tiež precítil to, ako čosi Taeho chytilo za nohu, zdesene vykríkol.

Obzerá sa.

Nikde nikto.

So splašeným dychom si pritiahne nohu a zviera si členok, na ktorom ho stále chladil záhadný teplý dotyk. „Hej..," zalesklo sa mu v očiach. To sa mu nemohlo zdať. Hej...

Len sa vzmuž – ťahal opatrnú čiaru krokov k pootvorenému balkónu, zapínajúc si gombík uprostred košele a rozovierajúc sústredene trochu vystrašené oči. Takmer i zabudol s perami odlepenými od seba dýchať, ako sa jeho hruď zdvíhala strašne plytko.

Čosi za husto tkanými závesmi znovu zablikalo.

Nahlas prehltne.

A teraz alebo nikdy.

Záves ako mávnutím čarovného prútika odsvišťal od sklenených dverí.

Ak to bolo vôbec možné, Taeho oči sa ešte viac rozovreli, „whoa," vydýchne konečne. Avšak veľmi sťažka. Zažmurkal na zjavenie, ktoré sa objavilo za dverami.

A dozaista nespím?- pretiera si znovu oči.

No Van, snáď ešte väčší než Tae samotný, nezmizol. Rovnako ako roztomilý malý mimozemský pilot so srdcovou hlavou a niekto ďalší, koho tiež vôbec nepoznal. Pilot mu nebol viac než po kolená, dievčatko mu mohlo siahať azda i po ramená, ale netipoval mu viac než trinásť rokov.

Prehmatal si rukou krk... ozaj nespí. Veď ani nemôže. Ešte nebola polnoc.

„Hu? Čože?" žmurkal na nich... bolo mu jasné, že ich musel priniesť tento láskyplný modul, ale prečo? „Fakt je to skutočné..," zamumlal si stále celkom neveriacky. Ospalo sa mračil.
„Tata? Bude sa na nás dlho takto dívať?" spýtalo sa dievčatko. Tae jej teda nepripadal zatiaľ až tak priateľský, ako ho Tata opisoval z jeho pozorovaní. Potom svetlovlasé dievčatko preskočilo prahom priamo pred Taeho a ten na ňu prekvapene vypleštil oči. Dívali sa jeden na druhého ako na dáke zjavenie, akoby tu Tata s Vanom boli to najprirodzenejšie, čo sa mohlo na balkóne nachádzať.

Potom sa Tae hrejivo široko usmial a postrapatil dievčatku vlasy na zátylku.

„Vianočný zázrak? Celkom vhod... hneď to bude veselšie," pýril sa veselo, potom mávnutím ruky dovnútra pozval dievčatko a Tata do obývačky.

„Presne. Vieš... priniesla ma Vianočná hviezda," začalo dievčatko vysvetľovať ako tak skúmavo prechádzalo miestnosťou. Tae udivene pretiahol kútiky úst k brade a pozdvihol obočie, pohliadnuc na Vana, ktorý iba veselo na súhlas preblikol očami. Muž teda veselo pošúchal dlaňami o seba a urobil dlhý krok smerom k dievčatku. „Tata mi o tebe stihol za tento deň veľa povedať. Vraj si veľmi milý, em... empa... empatický?" uisťujúc sa pozrie modrooká na malého mimozemšťana. Ten jej vrelo prikývol a dievčatko mu za to venovalo vďačný úsmev. „... okrem toho vraj aj talentovaný a tým dokážeš urobiť radosť mnoho ľuďom," pokračovala a snáď ešte nebol žiadny predmet, ktorý by si hneď po povšimnutí neprehmatala. Tae sa prehupol cez chodidlá zatiaľ čo mu do tvárí nabehla červeň, ktorá krásne ladila k jeho úsmevu a žiarivým očiam. Iba počúval. Naučil sa počúvať, aj tak mu príliš nejde skákať do reči, aj keď sa o to občas usiluje. „Tata totiž túži po tom ťa spoznať pretože hľadá človeka, pri ktorom by Van nameral aspoň deväťdesiat percent lásky," až teraz si malá dievčina sadla pohodlne na gauč.

„A pri mne to azda nameral?" pozrel sa Tae prekvapene na svoje lýtko, na ktorom už nejakú tú dobu visel v objatí veľmi spokojný a prívetivý Tata. Nerozprával, ale bolo vidieť, že je milý a nadšený. Mimozemšťan v súhlase privrel oči s úsmevom.

„Že či," vydýchlo dievča nadšene. „Sama som to videla. Inak vieš, že si i veľmi pekný?" pozrie sa naň, koláčik jej určite sám vbehol do pusy. Kedy to stihla?

„Hahahá. Ty si nejaká veľmi odvážna, čo?" mykne Tae spýtavo hlavou. „A čudná... ani sa mi nepredstavíš," založil si ruky na chvíľu na hrudi, potom odtiahol ďalej tanieriky. Dievča na chvíľku utíchlo. To v Taem prebudilo zvláštny pocit. Asi zavadil o nepríjemnú tému.

„Nemám meno... asi... zabudla som," povedala zrazu smutnejšie a stiahla ruky k sebe rovnako ako svoje pocity do seba. V Taeho očiach sa zračil súcit, prisadol si na gauč a uhryzol sa do pery. Potom sa usmial a dal dievčaťu jeden z tanierikov na kolená.

„Tak ja ti budem hovoriť Alien," objal ju okolo ramien, dievčatko k nemu pozdvihlo pohľad.

„Alien? To niečo znamená?" zažmurkala. A keďže už dlho necítila takýto zvláštny hrejivý pocit milej osoby, položila si ruky okolo Taeho pása a sklonila si hlavu na jeho hruď.

„To znamená..," zamyslel sa ako to pekne povedať, díval sa k stropu a potom znovu na jej chrbát zahalený obrovským čiernym kabátom. Mohli ju vziať z ulice? „Že si mi sem prišla ako z inej planéty... ale cítim sa zrazu viac ako doma," odpovedal jej milo, zatiaľ čo si medzi svojimi dlhými prstami hladil jej dlhé vlásky. Nie sú veľmi jemné... zrejme ozaj nemá domov.

„Páni... To si vymyslel teraz?" spýta sa Alien ohúrene.

„Ale kdeže... to bolo písané vo hviezdach," odpovedal úplne vážne. Samozrejme o tom nemohol ani len tušiť, že sa dnes niečo takéto prihodí, no ak mal byť toto pre dievčatko zázrak... urobí to tým najkrajším zázrakom.

V tom Tata, akoby čítal Taeho myšlienky, veselo zatlieskal. Jeho telo sa vo chvíli zmenilo na hadie a za prekvapených pohľadov sa preplazil k vianočnému stromčeku.

Láska potrebuje úsilie, nie mágiu. Avšak, môžem urobiť vaše Vianoce ešte viac magickými – ukázal Tata dvojici ukazováčik na dôraz upozornenia, ktoré mohli počuť – samozrejme telepaticky. Potom sa láskavo dotkol voňavých vetvičiek smriečku a ozdoby na ňom ladené do strieborných a fialových odtieňov sa roztancovali až div nepopadali. Následne sa svetelná reťaz začala skrúcať dolu zo stromčeka a rozblikaná s roztancovanými ozdobami tvorila dojem, akoby sa na stromčeku rozbehla poriadna diskotéka.

„Wohoho," Tae hneď pozdvíhal nohy zo zeme, keď sa reťaz dostala až k nim. Bol príjemne prekvapený a reťaz sa nenechala odradiť. Doplazila sa vzduchom i nahor a začala obtáčať objímajúcu sa dvojicu tak rýchlo, že im farby svetielok začali splývať dohromady a tvoriť úplne šialenú dráhu, v ktorej sa obaja začali zmätene strácať.

„Tae zastav to!" dievča sa trochu preľaknuto začalo tisnúť na bezpečnú hruď svojho nového brata.

„Vyzerám snáď, že viem čarovať?!" vyhúkol na ňu prekvapene s očami vypleštenými ako sova.

„Sú Vianoce a priniesla ma k tebe vianočná hviezda!" nechala sa naďalej stískať Taem, pretože bol očividne prekvapený rovnako ako ona, ako sa tak strácali vo víre svetiel, ktorý nenachádzal konca.

Pravda pravda – pomyslel si. Zažmurkal a v modlitbe sa pozrel nahor – nič... len ďalšia spleť svetielok tvoriacich vlniacu sa dúhu. Kebyže som len dokázal nechať zmiznúť i iné jej problémy...

„Bibidi babidi bú?!" prekričal hlučné svišťanie, ktoré sprevádzalo zmetenú spleť šialených farieb, náhodným zaklínadlom z rozprávok.

Len čo si s dievčaťom vymenili pohľady, spochybňujúc Taeho zaklínačské schopnosti, svetelná stena sa v momente rozplynula do valných vĺn hmly, ktorá odhalila tmavé, avšak akosi kúzelné prostredie. Dalo by sa povedať, že sa ocitli na obyčajnom kraji lesa pri lúke, avšak modrastý odtieň tmavých stromov a stebiel trávy tancujúcich vo vánku zahalených tmou, dodával okoliu priateľskú rozprávkovú atmosféru.

Nebolo treba hovoriť nahlas, že už sa skutočne zázrakom nenachádzajú v Taeho obývacej izbe.

Z diaľky, snáď už i z iného sveta, sa priniesli dozvuky polnočných zvonov.

Tae si prednými zubami nadšene uhryzol do spodnej pery a zatol víťazne dlaň do päste – konečne polnoc!

Alien sa naň zmätene pozrela, a tak jej Tae hneď načrtol, že sa tým nemusí zaoberať a šlo len o malú súkromnú dohodu, každopádne – už sú vraj Vianoce!

Dvojica sa nadšene chytila za ruky a pár krát sa s veselými detskými výskokmi zatočila dokola. Až po pár jasavých výkrikoch a smiechu Taeho čosi pevne upútalo, jeho tvár nabrala zaujatý výraz a zhypnotizovane urobil pár krokov dopredu. Teda než si uvedomil, že nechal malú sestru za sebou. Olizol si pery, otočil sa cez pätu a bez okolkov si vysadil dievča na chrbát.

„Kam to-? Oooooo," žaslo dievča.

Teraz už bolo úplne jasné, prečo mala celá krajinka jemne farebný podtón. Priamo z druhej strany lúčky sa totiž všade dookola rozlievalo svetlo z veľkého svietiaceho nápisu MAGIC SHOP, pod ktorým stáli ešte záhadnejšie dvere, ktoré by sa určite nehanbili mať i niekde na zámku.

„Myslíš, že za nimi niečo je?" spýtala sa Alien, keď už stáli priamo pred dverami len o niečo málo vyššími od Taeho a zdobenými všakovakými ornamentmi zafarbenými veľmi presnými fialovými linkami. Tae iba našpúlil spodnú peru, naposledy si premeral dvere a pozdvihol ramená. Sú to dvere a dvere niekam vedú. Bez váhania teda stlačil kľučku, nakukol najskôr hlavou a potom skúmajúc každý jeden detail vošiel i s dievčaťom na chrbte dovnútra.

Jeden by aj opísal, čo všetko Tae s Alien mohli vidieť, lenže kúzlo Magic Shopu je v tom, že každý vidí to, čo práve potrebuje. A že toho nebolo málo... priestor zaplňovalo veľa symbolických drobností, cez ktoré takmer nebolo vidieť jemne fialové steny. Po pravej strane na stene si Tae dokonca všimol i malej zelenej avanturínovej mozaiky, ktorá tvorila štvorlístok.

Na konci chodby však predsa len čosi bolo. Tae sotva prekročil prah do krásneho salónu ako vystrihnutého z nejakého kaštieľa, už mu pred nohami presvišťalo malé šteňa s dlhými veselými ušami.

„Chimmy!" vykríkla Alien a už skákala dolu z Taeho chrbta. Ten sotva vykročil, potichu doriekol meno, ktoré dal dievčaťu, no to už bolo zabehnuté kdesi za nádherne maľovaným paravánom. Zato sa pred Taem objavila alpaka, ako biely obláčik vplávajúc na čisté nebo. A dokonca stála na dvoch nohách. RJ, tak sa zrejme volal, ako Tae usúdil podľa nápisu na jeho červenej šatke okolo krku, elegantne mávol kopýtkom ku kreslám potiahnutým červenou látkou a orámovaným drevom zafarbeným na zlato. Potom s upokojujúcim úsmevom, znovu bez slov, naznačil gestami, že sa zatiaľ sám postará o dievčatko.

Tae teda neisto prikývol, vďačne sa pousmial a sadol si na jedno z kresiel. Keď zdvihol pohľad od nachystaného čaja, vydychujúceho paru, sediac trpezlivo na stolíku, RJ bol už preč. Spoza paravánu začali vyletovať bublinky a priamo cez neho dopadol na zem obrovský čierny kabát. Tá bude čistá i za ušami – odhalil zuby v úsmeve, a potom si opatrne usrkol trochu čaju. Presne tematicky bol primerane ochutený a hlavne z jablka a škorice. Zdalo sa mu, že niekde cíti dokonca i mandarínky, ale to mohlo byť z jeho vlastných dlaní.

„Hm?" žmurkol prekvapene. Doteraz si stočeného papiera na stole, oviazaného tenkou fialovou stužkou, ani len nevšimol. Akoby držal veľmi krehkú vec, potiahol za jeden koniec stužky a po rozbalení začal pozorne čítať, pomaly kmitajúc perami, ktorých kútiky sa pozdejšie znovu roztiahli do potešeného úsmevu.

Tae s iskrami v očiach odlepil pohľad z dopisu a zistil, že kúsok pred ním stojí natešená Alien so svetlými vlasmi voľne, ale uhladene položenými na ramenách. Na sebe mala bielu košeľu s dlhými rukávmi, zakasanú vo voľných modrých rifliach.

„Whoaaa..," ohúrený si prešiel dlaňou po tvári.

„Pekné však?" dievča si húpavou radosťou tiež prisadne a obklopí hrnček dlaňami, aby si ich zahriala. „To ušil sám RJ, vraj šije veľa vecí."

„Vybral ti to veľmi pekne. Až by som mu vynadal, veď som ťa skoro nespoznal!" preháňal milo. Alien sa zapýrila, „ďakujem pekne. Čo si to čítal?" natiahne sa kúsok zvedavo cez stôl. Veru, že by mohli byť i ozajstný súrodenci. Ach tá zvedavosť!

„A-a-a-a," schoval si dopis tajomne za chrbát, „to je súkromné," odpovie dôležito a pozdvihne trochu bradu. Potom trochu vysunul čeľusť, mľaskol o podnebie, a až tak sa znovu usmial. „Je to moja zmluva s Magic Shopom," zazubil sa. V tom mu dopis čosi vytiahlo z rúk a Tae by sa bez pohľadu ani len nedovtípil, že by mu skutočne do ruky dával cukrovú paličku živý a možno až príliš živý, usmievavý koláčik.
„Ahoj, volám sa Shooky," prezrádzala bublina nad hlavou okrúhleho koláčika.

„Shooky?" zažmurkal Tae prekvapene. „Ah, no... vďaka," pozdvihol Tae paličku a zahákol si ju o spodný rad zubov než ju začal cmúľať. Shooky zatiaľ daroval jednu paličku i Alien a potom skočil na rameno ružovému zajacovi, ktorý si pochrupkával v rohu miestnosti na halde vankúšov.

„Shooky a Cooky," olizlo dievča paličku.

„Hm?" pozrel sa na ňu Tae spýtavo, zatiaľ čo si cmúľajúc otáčal paličku v ústach a tisol si ju zaujato do líc. Ako len funguje takáto mágia? – asi nad tým premýšľal. Tieto milé stvorenia rozhodne nemohli pochádzať zo Zeme. Alebo? Zem predsa nie je tak zlé miesto... trebárs sa niekde ozaj dalo vidieť, že by v pekárni bol najväčším majstrom práve Shooky a na ulici naproti by Jungkook epicky bojoval s Cookiem v ringu. Svet predsa nemôže byť tak zlý... každý máme svoje problémy... ale i vzácne chvíle – zadíval sa na psíčka schovaného vo vankúšoch, na ktorých pospávali i jeho priatelia.

Až vtedy Taeho pohľad upútalo to, že dopis skončil v rukách Alien. Vypúlil hneď oči, zahryzol sa do lepkavého cukru a začal hneď rolovať kus papiera, ktorý jej vytiahol opatrne, ale čo najrýchlejšie z rúk. Nebol pripravený hovoriť o takýchto vážnych veciach. Takéto slová si vyberal vždycky dlho, aby to povedal skutočne tak, ako to cíti. Bolo to dôležité... a taktiež sa trochu hanbil.

Očividne však bolo trochu pozde. Zmeravel.

„Braček, je to pravda?!" stálo hneď dieťa na nohách, pomedzi ktoré jej zrazu začalo veselo poskakovať ešte pred chvíľkou ospalé šteňa. Chimmy? Asi tak sa volal. Je ozaj rozkošný...

„Čo myslíš?" natlačí sa Tae chrbtom viac do kresla a s komicky vážnym pohľadom si prezerá dievča od hlavy po päty. Dopis mu skončil v bezpečí jeho lona a hodil si jednu nohu cez druhú.

„Viem čítať! Ak je to dohoda, tak mal v tebe Tata pravdu. To ozaj urobíš?" poskakovali jej v očiach iskričky z tej úžasnej správy. Napäto čakala. To nemohol byť vtip. Bol by to veľmi hlúpy vtip. A síce pozná Taeho sotva hodinu, možno pár hodín, zdalo sa jej to večnosť a ona vedela, že by nerobil takúto vec ako žart.

Bol ticho. „A podobá sa havran stolu?" prechádzal si paličkou nervózne po perách, tie si potom plný šteklivej nervozity v žalúdku otieral jazykom, aby ich zbavil sladkosti. Možno dúfal, že sa to prianie jednoducho iba stane a nebudú o tom rozprávať. No keď videl tú radosť v očiach, ktoré nechápavo čakali na jasnejšiu odpoveď, bolo mu to hneď príjemnejšie. Nebude viac napínať.

Rozpažil ruky, položil obe nohy späť na zem, „celé je to pravda," pozval ju úsmevom k sebe a Alien sa prekypujúc šťastím vrhla okolo jeho krku do objatia. Stískali sa s úprimnou radosťou a neskrývanými úsmevmi.

Bolo to nad Slnko jasné, Magic Shop uchlácholil a odreagoval obe osôbky. Alien bola po starostlivosti kúzelných bytostí ako vymenená, iba jej ústa plné zvedavosti a oči s trochou strachu a veľa lásky ostali. Taeho polnoc bola nakoniec snáď viac než magická a čo ho urobilo ešte viac šťastným bolo to, že mohol svoj čas venovať niekomu, kto ho ozaj v tú chvíľu potreboval.

Držiac mladšiu sestru za ruku, nasledoval Tae malú fialovú bytosť s maskou koňa na svojej hlave, ktorá ich vyviedla von z Magic Shopu späť na kúzelnú lúku. Mang ich dlhými veselými, až takmer tanečnými krokmi, viedol cez dlhé priestranstvo plné stebiel tráv, húpajúcich sa pohodlne vo vánku. A práve v ňom Alien čosi spoznala, niečo jej to pripomínalo. Vo vetre sa niesol tón príjemne hladiaci uši, podobne ako Chimmyho odfukovanie do harmoniky. Nebolo úplne jasné kam ich Mang vedie, až dokiaľ nedošli k veľkému balvanu, na ktorom v tichosti sedela modrá koala, z ktorej zrejme sršala celá tá upokojujúca atmosféra na lúke. To totiž práve ona takto majstrovsky pískala a uvoľňovala tak napätie na duši, čo trošku až tlačilo slzy do očí.

Upokoj sa, nechaj to odplávať... pretože tu... je Magic Shop.

Pomedzi steblá tráv začali vyletovať svetlušky, Mang si s koalou kývol hlavou na pozdrav, tá milo prižmúrila oči a pozdravila rovnako i dvoch návštevníkov.

Už zrejme i bolo na čase...

Alien sa spýtavo pozrela nahor na Taeho. Už budú musieť ísť?

Budú... usmial sa a znovu ju pohladil po hlave... ale nie je sa čoho báť, pretože Magic Shop môžeme kedykoľvek nájsť, je v našich srdciach.

Tae nečakal, pochopil uprený pohľad láskavej koaly a vzal si sestru na ruky. Tá sa ho chytila okolo krku a nohami okolo pása. Položila si ospalo tvár na Taeho rameno a milo sa usmiala na koalu, ktorá pískala čoraz krajšiu a viac uspávajúcu melódiu, na ktorú svetlušky vzlietali stále hustejšie okolo nich, akoby to bolo zaklínadlo. Alien sa privierali oči.

„Ďakujeme Koya," zašepkal Tae, výrazne perami zdôrazňujúc jednotlivé slabiky, aby nevyrušil spánok, ktorý začal dievčatko v jeho náručí opriadať. Už iba ono si všimlo v poslednom unavenom pohľade, ako k nim z dverí Magic Shopu letí pár poskakujúcich čiernych uší s veselými očami a vyplazeným jazýčkom.

S pomocou, tentokrát mierumilovného svetelného víru, ocitol sa Tae späť vo svojej obývačke. Vír sa vykradol z miestnosti von balkónom, ktorého dvere sa tichým zacvaknutím kľučky zavreli. Závesy vytvorili radostnú vlnu. Ostalo ticho.

Vydýchol si.

Po odlete víru nebolo v miestnosti po mágii a Tata s Vanom ani chýru ani slychu. Televízia bola vypnutá, miestnosť osvetľovali iba pomaly blikajúce svetielka na stromčeku, ktoré akoby Tata ani nikdy nebol stiahol dolu. Ostalo iba spiace dievčatko. To asi teda aspoň doposiaľ myslel, ako tak niesol Alien vo svojom náručí až do svojej izby, ktorá pôsobila veľmi útulne, a položil ju do svetlých perín.

Len čo však ospalú osôbku zabalil do prikrývky, priskočilo na posteľ ono známe milé šteňa. I cez značnú tmu, ktorú rušili iba dozvuky svetiel a zvukov nočného mesta, spoznal Tae v psíkovi Chimmyho. Mladý muž udivene našpúlil spodnú peru, oplatil priateľovi psí pohľad a pohladil ho prívetivo po šiji.

„Ty si ale chytrý..," povedal mu potichu s ľahkým úsmevom.

Cink – ozvalo sa nevinne na parapete. Tae si pohľadom prebehol Alien a Chimmyho, potom sa postavil z postele späť na nohy, oddýchol si a pomaly prišiel k stočenému papieru oviazanému fialovou stužkou. Rozviazal ho...

Láskavý priateľ,

transakcia prebehla úspešne. S vrelým objatím Ti v mene Magic Shopu ďakujem za splnenie priania malej Alien, ktorá si pri pohľade na Vana priala niekoho dobrého, pre ňu, a hlavne pre Chimmyho. Ďakujeme, že si toto prianie splnil a splatil tak prianie miestom vo svojom srdci, domove a svojim časom.

Nemenším dielom ďakujem i za splnenie môjho sna,

Šťastné a Veselé Vianoce,

s láskou

Tata ♥

Na Taeho perách sa objavil potešený úsmev, pozrel sa cez sklo na nočnú oblohu a letmo ju prešiel celú spokojným, šťastným pohľadom.

„Aj tebe Šťastné a Veselé, milý mimozemšťan..."