Meno: Kika
Wattpad meno: _xoxo_kiki_
Zvolená téma: Duch Vianoc
Názov: Duch Vianoc
Skupina: BTS
Pár: YoonMin
Počet slov: 5923

Anotácia: Yoongi nikdy nemal rád Vianoce. Aspoň tak si to pamätá a tomu verí. Rozčuľuje ho všetko, čo s Vianocami súvisí a rozčuľujú ho ľudia, ktorí ho nútia vianočné svatky prežívať. A tak musí zasiahnuť vyššia moc, aby mu pripomenula, na čo zabudol.

Text príbehu:

Nikdy som nemal rád Vianoce. Už odmalička som ich považoval za smiešne. Vyrastal som v Amerike, kde sa na Vianoce a vianočné sviatky ako také kládol až nezdravo veľký dôraz. Dokonca aj moja mama, ktorá bola hrdá na svoj pôvod, tomuto sviatku nakoniec podľahla a každý rok musela mať najkrajšiu výzdobu domu v celej ulici.

„Musíme nášmu národu robiť dobré meno," hovorila vždy.

Nenávidel som to. Oveľa radšej by som ako dieťa chodil na Vianoce domov k babke na dedinu, kde tieto sviatky nemali žiadne miesto. Babka bývala na kraji Daegu v Kórey.

Keď mi rodičia ako tínedžerovi povedali, že sa budeme sťahovať naspäť do Kórey, bol som nadšený. Nechápali, že to beriem tak dobre a mysleli si, že sa budem hádať a robiť problémy. Amerika ich úplne zmenila. Aj ich pohľad na svet. Videli asi priveľa filmov. Aj keď som si nepamätal nič z detstva, keď som ešte býval v Daegu, chcel som naspäť. Život v Amerike sa mi nepáčil. A ja som sa nepáčil Amerike. Každodenné posmešky v škole a následné bitky, s ktorých nikto nevyšiel ako víťaz a tých niekoľko spolužiakov, s ktorými som vychádzal, pre mňa nebolo nič, čo by ma mohlo v Amerike udržať.

A tá, ktorá by mohla, zomrela už niekoľko rokov predtým. Hazel bola tou najlepšou osobou, akú som kedy stretol. Nebola obľúbená, ale ani žiadny vyvrheľ, nebola ani pekná, ani škaredá. Obyčajné dievča s kučeravými vlasmi a guľatými okuliarmi červenej farby. Rada nosila ručne štrikované svetre od svojej mamy. A bola ľaváčka.

Ale ako som povedal, zomrela predtým, než som sa odsťahoval. Prečo som si na ňu spomenul práve teraz? Takmer o desať rokov neskôr?

Ach, áno. Hazel milovala Vianoce. Milovala ich najviac na svete a vždy sa mi smiala, keď som jej hovoril, že mne sa to nepáči, že Vianoce sú komerčné a neúprimné a že všetci sa cez nich pretvarujú, aká sú šťastná rodina. Keď som jej povedal, že u nás doma v Kórey sa Vianoce neslávia, skoro sa rozplakala. Ako sme mohli práve my dvaja byť najlepšími priateľmi?

Dnes by sa jej Vianoce v Kórey páčili. Boli snáď ešte viac komerčné než v Amerike, a to už je čo povedať.

„Kde zase si, ty škrečok?" osočí sa na mňa Jimin, keď konečne zdvihnem mobil.

„Kde by som bol, doma som," odpovedám s nezáujmom. Viem presne, čo odo mňa chce. Je December, všade vonku sú vianočné ozdoby, všade je vianočná hudba a všade predávajú všetko vianočné. Jimin tieto veci miluje ako nikto na tomto svete. Keby Hazel žila, určite by s ním tvorila ten najsladší a najvianočnejší pár na svete.

„No to je skvelé, takže máš čas ísť so mnou von!" raduje sa Jimin.

„Nie," poviem.

„Ako že nie? Hyung! Nemôžeš ma v tom nechať samého! Potrebujem nakúpiť darčeky a dneska je vonká tak pekne! Poď so mnou, prosím!"

„Nechcem."

Neznášam December.

„Kúpim ti kávu!" skúša to ďalej Jimin.

„Kávu už som pil," nenechám sa.

„Budem ti kupovať kávu celý mesiac!"

Povzdychnem si, čo mám s ním robiť? Najlepšie by bolo, keby som mu to položil a vypol si mobil, ale som si istý, že by som ho mal do hodiny pred dverami.

„Dva mesiace," poviem v nádeji, že to je veľa aj naňho.

„Platí!" vykríkne.

„Dobre, kde sa stretneme?" opýtam sa a neprekvapí ma, keď sa dozviem, že jeho hlavným cieľom je nákupné centrum.

♥♥♥

Jimin je ako neriadená strela. Prebieha z jedného obchodu do druhého, nadšene poskakuje okolo nezmyselných gýčov ako sú malí sobíkovia a vianoční škriatkovia a neviem čo ešte. Odniekiaľ dokonca vytiahne červenú čapicu s bielou babmuľkou a skoro ma porazí, keď sa mi ju pokúsi nasadiť na hlavu.

„Ešte raz sa s tým ku mne priblížiš a idem domov!" vyhrážam sa mu.

„Ale no ták, hyung! Idú Vianoce!" prehovára ma.

„Seriem ti na Vianoce, Jimin, vieš, že ich nenávidím," zavrčím.

Jimin sa zatvári ako poranené šteniatko a ja zaľutujem, že som naňho bol nepríjemný. Nezaslúži si to. Je to dobrý chlapec a naozaj dobrý kamarát. Vždy, keď ho vidím tešiť sa z Vianoc, pripomína mi Hazel. Možno aj preto Vianoce tak veľmi neznášam. Hazel totiž zomrela práve na prvý sviatok vianočný. Ani predtým pre mňa Vianoce neboli ničím dobré, ale po jej smrti som na nich doslova alergický.

Jimin sa prehrabuje v regály s vianočnými guľami, v ktorých sneží. Nepozrie sa na mňa, ani keď sa k nemu priblížim. Zožiera ma vina, aj keď som nič zlé neurobil. Jimin vie, že Vianoce nemám rád a aj tak mi ich stále pchá pod nos.

„Prepáč," ospravedlním sa mu.

„To nič," povie jednoducho a položí guľu medzi ostatné.

Hruď mi zviera nepríjemný pocit. Najradšej by som sa zobral a išiel do riti, ale to by so mnou Jimin už nikdy neprehovoril. Neznášam, keď mu svojim chovaním takto znepríjemním deň. Hazel si z toho nikdy nič nerobila, ale Jimin je v tomto celkom iný. Nemá rád, keď je naňho niekto zlý a ťažko také veci nesie.

Niekedy si hovorím, prečo sa so mnou stále kamaráti, keď má toľko iných kamarátov, s ktorými by mohol tráviť čas a ktorí by naňho boli oveľa milší. A určite by mali vianočnejšiu náladu než ja.

„Viem, že nemáš rád Vianoce," povedal Jimin neskôr, keď sme sedeli v kaviarni, kde mi kúpil sľúbenú kávu.

„Viem, že to vieš, preto nechápem toto všetko," poviem.

„Pretože sme kamaráti," povie Jimin. „A myslel som si, že ma máš aspoň toľko rád, že dokážeš... že by si mohol aspoň predstierať na chvíľu, že ti stojím za to, aby si si užil byť so mnou vonku aj keď ti tieto veci vadia. Veď čo ti to urobí? Čo si myslíš, že ťa niekto so mnou uvidí a bude si myslieť, že sme trápni alebo že sme pár alebo čo? Kde je problém byť so mnou na vianočných nákupoch? Veď určite aj sám musíš niečo kúpiť, nie?"

Zamračím sa naňho.

„Nikomu nebudem nič kupovať? Na čo? Je to smiešne. Nechcem tu byť jednoducho preto, že nemám rád ľudí, nemám rád toto divadlo a nechcem toho byť súčasťou. Poznáme sa dva roky, Jimin, tak musíš vedieť už od minulého roka, že s týmito sračkami u mňa nepochodíš."

Jimin je chvíľu ticho a pery ma pevne stiahnuté k sebe. Na chvíľočku to vyzerá, že sa rozreve.

„Dobre," povie nakoniec a postaví sa. Poberie zo zeme všetky svoje tašky a pozrie sa na mňa. „Pekný deň maj. Ahoj."

Zarazene sa pozerám na to, ako odchádza preč, ale neurobím nič preto, aby som ho zastavil. Aj tak nedokážem ignorovať, že to je, ako keby mi dal päsťou do brucha. Prejde ma chuť na kávu aj na zákusok, tak to všetko nechám na stole a idem preč. V nádeji, že Jimina ešte niekde uvidím, sa rozhliadnem, ale nie je tu po ňom ani stopa. Vopchám ruky do vreciek a zamierim k východu, aby som mohol ísť domov.

Neznášam December. Po ceste ku schodom sa pozriem do jedného z obchodov a hneď ma zaujme regál plný sviečok s vianočným motívom. Nemôžem sa na nich prestať pozerať, pretože jedna z nich má rovnaký vzor, aký nosila Hazel na svojom vianočnom svetri.

♥♥♥

Môžeš ma prestať ignorovať?

Rozčúlene sa pozerám na správu, ktorú som Jiminovi dnes ráno napísal a jediné, čoho som sa dočkal, je to, že sa pod ňou objavilo to nenávidené slovíčko: pozreté.

Už sú to štyri dni, čo so mnou nehovorí. Nechápem, ako môže byť jeden chlapec tak dlho urazený. Však som mu nič neurobil, len som mu povedal pravdu, ktorú aj tak už dávno poznal. Ja nemôžem za to, že to nedokáže pochopiť! Najradšej by som hodil mobil o stenu.

Jimin je idiot. Jednoducho naňho budem srať rovnako ako on na mňa, keď sa mi náhodou ozve.

„Si idiot, Jimin," poviem si pod nos. Rozhodnem sa, že naňho nebudem myslieť a pustím si nejaký seriál na odreagovanie. Idem do kuchyne, aby som si zobral nejaké lupienky a niečo na pitie, keď sa pozriem na stôl, kde je taška s vianočne ozdobeným logom obchodu.

Ta sviečka, čo som kúpil! Chcel som ju Hazel zapáliť na Vianoce. Nemal by som ju mať len tak pohodenú v kuchyni ako vrecko múky. Zoberiem sviečku a odnesiem ju do obývačky na prázdne miesto na poličke s fotkami, kde je aj moja spoločná fotka s Hazel, keď sme boli deti.

Neviem prečo, ale niečo ma prinúti siahnuť do vrecka a vytiahnuť zapaľovač. Chvíľu sa naňho pozerám a znovu si spomeniem na Jimina. Tento zapaľovač mi dal minulé Vianoce, aj keď nenávidí cigaretový dym a neznáša, keď fajčím. Idiot.

Rozhodnem sa, že zapálim sviečku za Hazel hneď a zaspomínam si pri tom na všetky blbosti, čo sme ako deti robili. Keď sa sviečka rozhorí, sadnem si na gauč a pustím si Ako som spoznal vašu mamu. Videl som ho už niekoľkokrát, ale asi nikdy ma to neprestane baviť.

Napchávam sa lupienkami, zapíjam ich plechovkovou kolou a smejem sa ako idiot, keď tu zrazu uvidím kútikom oka pohyb. Otočím hlavu a skoro sa zadusím, ako natiahnem lupienok do pľúc. Namiesto kriku sa tak začnem dusiť kašľom a snažím sa vymotať z deky, aby som mohol utiecť z obývačky. Zamotám sa a spadnem z gauča, odkiaľ sa začnem po zadku plaziť preč.

„Vyvádzaš ako malé dieťa," povie a ja začnem konečne kričať. Rozosmeje sa a mne na sa na rukách urobí husia koža.

„Č-čo... čo to má byť?!" je to nejaký vtip? Strieľa si zo mňa niekto?

„Nebuď hlúpy, mačiatko," povie a ja vyvalím oči.

„A-ako? Si to... si to skutočne ty?" zhlboka dýcham a snažím sa neumrieť od strachu.

„Hej, som. Ale ty nie si ty. Čo si to so sebou spravil?" pozerá sa na mňa zamračene.

Pozerám sa na ňu ako na prízrak. Ale veď ona je prízrak!

„No? Nič mi na to nepovieš, mladý muž?" opýta sa vyčítavo a založí ruky na hrudi.

„Ja – čo tu robíš? Veď si mŕtva, Hazel!"

Dievčatko zdvihne obočie a je to až príliš dospelé gesto na tak malé dieťa. Stále vyzerá ako desaťročná.

„Som si všimla, ďakujem," zaškerí sa na mňa. „Ale ty si si asi nevšimol, že žiješ."

„Čo?" nechápem.

„Čo čo? Netvár sa ako hlúpy, Yoongi, pozri sa okolo seba, veď tu bývaš ako v nejakej nore a vyhýbaš sa kamarátom! Čo to ako malo byť? Čo ti akože urobil Jimin, že sa k nemu tak chováš?"

„Ale-ale ako vieš o Jiminovi?"

„Och prosím ťa, všetko viem! Preto som prišla, než tu zhniješ ako nedojedený kúsok pizzy v tvojom koši!" vykrikuje na mňa.

Pripadám si ako vo sne. Nechápem vôbec, čo sa tu deje. Prečo je tu Hazel? Zaspal som a toto sa mi určite len sníva. Nemôže byť skutočná. Veď je už desať rokov mŕtva!

♥♥♥

Duch Vianoc. Presne to Hazel bola, aspoň podľa toho, čo mi povedala. Stále nemôžem uveriť tomu, že je tu so mnou. Asi som skutočne zošalel? Vyfajčil som si mozog z hlavy alebo čo? Myslel som si, že keď sa z toho vyspím, ráno už pri mne nebude, ale opak bol pravdou. Sedela na mojej posteli v tureckom sede a zádumčivo sa na mňa pozerala.

A teraz sedím v kuchyni, pijem svoju kávu a ona sedí na stole a kope nožičkami vo vzduchu. Ako môže vôbec sedieť, keď aj ona je len vzduch? Ráno som ju chcel odohnať z mojej postele, ale moja ruka ňou len prešla, ako keby tam nebola.

„Prečo práve na Vianoce?" opýtam sa, aj keď som sa zaprisahal, že ju budem ignorovať, pretože je to určite len nejaká halucinácia.

„Pretože milujem Vianoce, ty truhlík!"

„Ale ja nie, tak aký to má zmysel? Aj ty si sa so mnou prišla len pohádať? Lebo ak hej, tak si môžeš ušetriť námahu a urobiť puf zase tam, odkiaľ si prišla."

„Takého ťa nepoznám," zamračí sa.

„Ako že nie. Veď si hovorila, že aj Jimina poznáš, takže musíš poznať aj mňa, aký teraz som," poviem.

„Veď áno! Ale to je presne ono! Nespoznávam ťa, Yoongi! Taký si kedysi nebol! Čo sa už nepamätáš? Veď si mal Vianoce rád! A nielen tie! Veľká noc! Halloween! Vážne si na to všetko zabudol?" mračí sa na mňa ako sto čertov.

„Ja že som mal rád Vianoce? Ty si sa veľmi musela tresnúť do hlavy, nie?" spýtam sa posmešne, ale hneď potom mám chuť sa kusnúť do jazyka.

„Hej, tresla, presne tuto," poklepe si prstom do čela, presne na miesto, na ktoré dopadla, keď vypadla z okna.

„Ale pamäť mám v poriadku, mladý muž. Duchovia si pamätajú všetko, aby si vedel. Vedia, ako zomreli, vedia, čo bolo predtým a vidia všetko, čo je potom! Viem, kde sú moji rodičia, viem, čo robí moja teta aj sesternica, a viem, čo vyvádzaš ty, aby si vedel!"

Neviem, čo jej mám na to povedať.

„Taká malá a taká drzá," poviem miesto všetkého, čo mi beží hlavou.

„Som o tri mesiace staršia ako ty, mačiatko. Len preto, že som mŕtva a vyzerám tak ako v deň, keď som zomrela, neznamená to, že môj duch nestarne. Aby si vedel."

„Prepáč."

„To je všetko, čo vieš povedať? Prepáč a serme na to? Nedivím sa, že s tebou Jimin nerozpráva."

„Ešte aj ty zapáraj! Keď ti tak záleží na tom, ako sa ten ublížený zasran cíti, tak si sa mala zjaviť jemu," vybuchnem.

„Si idiot, Min Yoongi," oznámi mi, ako keby mi hovorila o počasí a vôbec pritom nevyzerá urazene, ako keby si z môjho výbuchu vôbec nič nerobila.

„Tak som idiot," súhlasím.

Idiot, ktorý neznáša Vianoce. Aby sa z toho všetci neposrali.

♥♥♥

„Málo sa snažíš," prehovorí Hazel.

„Akože v čom?" nechápem. Nezdá sa mi, že by bolo niečo zle. Aj tak si poriadne obzriem svoje dielo. Nie, všetko je v poriadku, farby sa pekne prekrývajú, nikde nie je žiadna očividná chyba.

„Akože v čom," zopakuje neveriacky. „Ty si vážne idiot, Yoongi."

„Asi budeš musieť byť konkrétnejšia, Hazel," poviem jej.

„S Jiminom sa málo snažíš!" okríkne ma vyčítavo.

„Ako?" teraz sa na ňu neveriacky pozerám ja.

Ako že málo snažím? Napísal som mu a on ma aj tak ignoruje, tak čo sa mám z toho postaviť na hlavu alebo čo?

„Nemôžeš sa tu zavrieť a predstierať, že máš všetko u riti! Viem, že ťa to mrzí a aj Jimin to vie, len ty si to nechceš priznať!"

„Pozri, Hazel," povzdychnem si a pošúcham si oči. „Neviem, čo odo mňa chceš. Som dospelý aj ja, aj Jimin, nepotrebujeme pestúnku, aby nám hovorila, čo máme robiť."

„Očividne potrebujete. Bohužiaľ Jimin ma vidieť nemôže, túto výnimočnosť máš len ty. A takto ju zahadzuješ. Hanba by ma fackovala. Toľko ľudí by dalo všetko za to, aby sa mohli porozprávať s niekým, kto už nie je, ale mám taký dojem, že tebe som jedno. Veď sme boli kamaráti. Najlepší."

„Hej, to boli. Ale to som bol dieťa, ktoré ešte verilo na – na niečo," zaseknem sa.

„Je to také zlé, na niečo veriť?" spýta sa.

Odložím štetec a utriem si ruky do handry. Prešla ma chuť na maľovanie.

„Zomrela si na Vianoce, Hazel. Moja babka zomrela o dva roky neskôr, dva týždne pred Vianocami. A môj otec zomrel pred tromi rokmi, a hádaj, kedy...? Ale ty nemusíš hádať, veď vieš všetko," poviem chladno.

Vianoce mi len berú. A aj tak sú len výmysle niekoho, kto sa chcel hrať na šťastnú rodinku. Nemám ani šťastnú rodinku ani chuť sa hrať na nejaké posraté Vianoce.

„Nie, všetko neviem," zašepkala. „Neviem, kde je môj kamarát Yoongi. Neviem, kto si ty, a asi to nevieš ani ty. Zavolaj, keď to budeš vedieť."

Ani nestačím mrknúť a Hazel je preč.

♥♥♥

Bežím nemocničnou chodbou ako o život. Toto nemôže byť pravda! Do očí sa mi tlačia slzy a skoro spadnem zo schodov, keď bežím na druhé poschodie. Už z diaľky vidím Jiminovu sestru, ako hovorí o niečom s doktorom. Keď ma uvidí, tak na mňa zamáva a usmeje sa.

„Čo sa stalo? Čo je s Jiminom? Je v poriadku?!" lapám po dychu a v srdci mám hrôzu.

Keď mi Jisoo zavolala, že Jimina zrazilo auto, skoro som umrel od strachu.

„Kľud, dýchaj, Je v poriadku," snaží sa ma upokojiť.

„Kde je?" spýtam sa nezmyselne.

Jisoo sa zasmeje. „Tam v izbe."

„Môžem ísť za ním?"

„Samozrejme," ponúkne ma.

S malou dušičkou idem ku dverám, ale zastavím sa. Naozaj za ním môžem ísť? A chcem? Dva týždne ma ignoruje, neodpovedá mi na správy. Čo keď ma vidieť nechce? Hnevá sa na mňa ešte stále?

„Tak choď už," povie Jisoo.

Nebuď zbabelec, Yoongi, poviem si v duchu a konečne otvorím dvere. Jimina vidím hneď a on sa hneď pozrie na mňa.

„Prečo si tu?" opýta sa.

Je to ako kopanec do žalúdku. Nechce ma tu. Ešte stále je nahnevaný. Veď som nič neurobil! Mám chuť naňho začať kričať. Čo to so mnou je? Nie je to normálne! Mám pocit, že sa vo mne hromadí stále viac zlosti.

„Prečo so mnou nehovoríš?" odpoviem mu otázkou.

„Nie je o čom," povie Jimin.

Akože nie je o čom?! Veď sme kamaráti! To stačí vážne len toľko, že neznášam jeden zbytočný sviatok?

„Vieš čo, Jimin? Naser si," poviem, otočím sa a odídem z nemocničnej izby.

Domov ani neviem, ako som sa dostal, ale akonáhle za sebou zabuchnem dvere bytu, doľahne na mňa ťarcha celého sveta a rozplačem sa.

Poslepiačky dôjdem do kúpeľne, kde sa vyzlečiem a zaleziem do sprchy. Zatiaľ čo na mňa dopadá horúca voda, z očí mi tečie stále viacej sĺz. Neviem, ako dlho som v kúpeľni, možno len pár minút, ale možno aj hodinu. Keď vypnem sprchu a vyjdem z vane, zasiahne ma strašná zima, až začnem drkotať zubami. Prehodím cez seba župan a bez toho, aby som sa poriadne poutieral, odídem do obývačky a posadím sa na gauč a zabalím sa do deky.

Pália ma oči a bolí ma hlava. Potiahnem zapchatým nosom a oviniem si ruky okolo kolien. Je mi zo seba zle. Spomeniem si na Jimina v nemocnici. Prečo som naňho taký? Veď... veď mi nič neurobil. Pozriem sa na sviečku na poličke, ktorá je napoly zhorená.

„Hazel?" skúsim potichu.

„Áno?" ozve da vedľa mňa.

Úľavou sa opäť rozplačem. Bál som sa, že bola len výplodom mojej chorej mysle. A možná ním aj je. Ale to je jedno.

„Som idiot," poviem ticho.

„Áno, si," povie ona a potom ucítim niečo, čo by ma ani vo sne nenapadlo.

Hazel ma svojimi malými ručičkami objíme okolo pliec a pritiahne si ma do náruče. Keby som nebol tak unavený od plaču, najskôr by ma to vydesilo. Ale nezmôžem sa na viac než len na spokojný výdych a zavretie očí. Zaspím tak, ako som, zatiaľ čo ma Hazel hladká po vlasoch.

♥♥♥

Je vo mne len malá dušička, keď klopem na dvere Jiminovej izby. Jeho mama ma pustila do domu. Asi nevie, že sa so mnou Jimin nerozpráva, ale to je len dobre, pretože inak by som sa k nemu asi nedostal.

Z nemocnice ho pustili skoro. Nič vážne sa mu nestalo, mal len slabý otras mozgu a dokonca ani žiadnu zlomeninu. Ale aj tak musí ležať a odpočívať a nerobiť nič náročné, aby mu nepopraskali stehy na hlave. Aspoň toľko mi povedala jeho mama, keď mu chystala čaj, aby som mu ho doniesol, keď už som tu, že ona varí a nemôže odísť z kuchyne.

Otvorím dvere a vojdem dnu. Jimin je prekvapený, že ma tu vidí, ale hneď nahnevane otočí hlavu preč odo mňa. Mlčky prídem k posteli a položím tácku aj s čajom na nočný stolík. Chvíľu tam len tak stojím a neviem, čo mám robiť, nakoniec sa ale váhavo posadím na kraj jeho postele.

„Prepáč," poviem.

To je všetko, čo vieš povedať?

Spomeniem si na rozhovor s Hazel a uvedomím si, že má pravdu. Vždy len poviem prepáč a potom sa začnem obhajovať, prečo som vlastne v práve. Opäť je mi zo seba zle.

„Skutočne ma to mrzí, Jimin. Nemal som sa tak chovať. Som idiot a nezaslúžiš si to. Chápem, že so mnou nechceš hovoriť a pochopím, aj keď ma už nebudeš chcieť nikdy vidieť, len... len som chcel, aby si to vedel a tiež som chcel vidieť, že si v poriadku a... prepáč."

Nič nepovie, Ako keby ma ani nepočúval. Zasiahne ma to, ale môžem si za to sám.

„Stále sa hnevá," ozve sa Hazel. Prekvapene sa na ňu pozriem a skoro jej odpoviem, ale rýchlo si uvedomím, že Jimin ju nevidí.

Tak čo mám robiť?

Ako keby mi Hazel čítala myšlienky, usmeje sa na mňa.

„To, že sa hnevá, znamená, že mu na tebe záleží. A to je dobré. Nechaj ho a poď. Teraz už neurobíš nič," prehovorí.

Ale ja nechcem ísť preč. Nie je to správne. Nemôžem len tak ísť preč! Potrebujem, aby so mnou Jimin hovoril. Aspoň jedno poondiate slovo, že je v poriadku alebo že ma vôbec vníma. Nechovaj sa ako sprosté decko, Jimin!

„Yoongi," osloví ma Hazel. „Teraz musíš odísť."

Postavím sa a najskôr váhavo prešliapnem z nohy na nohu, nakoniec ale počúvnem Hazel a odídem.

„Nie," poviem, keď stojím na chodníku a otočím sa späť k domu. „Nemôžem takto odísť. Hazel!"

„A čo urobíš, keď tam pôjdeš? Začneš naňho kričať? On s tebou nechce hovoriť."

„Ale prečo?!" zakričím na ňu a je mi jedno, či ma niekto počuje alebo vidí, ako kričím na vzduch.

„Pretože nechce," povie.

„To nie je odpoveď," nedám sa.

„Teraz ti musí stačiť," skríži ruky na hrudi.

„Nestačí," odmietam to prijať.

Hazel sa na mňa chvíľu mračí, ale nakoniec si povzdychne. „Pozri, Yoongi. Jimin teraz musí niečo vyriešiť. A musí to urobiť sám."

„Čo? Čo to splietaš? Čo sú to za hlúpe šifry? Hovoríš o tom, ako by mal vyriešiť svetový mier, alebo čo."

Hazel iba pokrčí ramenami a malými krôčikmi ide smerom ku mne domov. Ešte chvíľu trucovito stojím pred domom, ale nakoniec idem za ňou.

♥♥♥

„Čo je také pekné na Vianociach?" opýtam sa potichu dívajúc sa na idiotskú reklamu v telke.

„Všetko," odpovie Hazel.

Je 20. december a Vianoce sú stále bližšie a bližšie a je to cítiť z každej molekuly vzduchu. Nepáči sa mi to. Cítim, ako moje telo ťažkne, ako každý nádych je bolestivejší a vôľa sa vôbec zdvihnúť a niečo robiť stále menšia.

„Nevidím na tom nič dobré, nič mi to nedáva. Vianoce mi len berú. A aj tak som ich vždy nenávidel."

„Blbosť," povie Hazel.

„Čo je blbosť?"

„Mal si Vianoce rád, už som ti to hovorila," pripomenie mi.

„To nie je možné. Nepamätám sa, že by som ich mal niekedy rád. Vždy mi prišli hlúpe," snažím sa pochopiť, o čo jej ide tými klamstvami, ale nemôžem na nič prísť.

„Pretože si to pamätať nechceš. A okrem toho si bol ešte malý. Tie spomienky už nemáš tak čerstvé," povie.

„Hazel, netrep. Nemohol som zabudnúť na niečo tak dôležité," zamračím sa.

„Ha! Vidíš! Dôležité! Sám to teraz hovoríš! Vianoce sú dôležité."

„Tak som to nemyslel," bránim sa.

„Hej, a ako teda?" opýta sa.

Len otvorím ústa, ale zas ich zavriem. Neviem, ako som to myslel. Vôbec neviem, prečo som to povedal.

„To mi stačí," usmeje sa. „Si pripravený."

„Čo?" nechápem.

„Si pripravený," povie znova. „Vieš, ako som hovorila, že som Duch Vianoc?"

„No. Hej," odpoviem, ale vôbec sa mi nepáči jej pohľad. Keď sa na mňa takto kukala ako malá, vždy z toho bol nejaký problém.

„Videl si Vianočnú koledu?" opýta sa potmehúdsky.

Vyvalím na ňu oči. „To nie."

„Ale áno," zasmeje sa skoro zlovestne.

„Nie," poviem a chcem rýchlo zmiznúť, ale Hazel ma chytí za ruku a pevne stisne.

„Neboj sa, mačiatko, nebudem ťa strašiť škaredými vecami. Len ti pripomeniem to pekné," usmeje sa a potom sa stane niečo neuveriteľné.

Najprv mám pocit, že sa mi zakrútila hlava a že padám k zemi, ale hneď potom si uvedomím, že žiadna zem tam nie je a že ani nie som vo svojim byte. Cítim len ruku, ktorá ma drží a ťahá niekam preč. Než sa nadejem, dopadnem nohami do – to je sneh?

Začujem zvuk vianočných kolied, aké spievali susedia na konci ulice, keď sme ešte bývali v Amerike. Počkať. Veď toto je ulica, na ktorej som býval v Amerike! A tamto – nie. Nie, to nie je možné!

„To sme my!" vykríknem neveriacky dívajúc sa na dve malé deti pred domom, ako nadšene stavajú snehuliaka.

Koľko som mohol mať rokov? Šesť? Sedem? Pozerám sa na to a nemôžem uveriť vlastným očiam.

„A čo si si prial pod stromček?" počujem maličké dievčatko.

„Farbičky a robota!" odpoviem jej ja v mojej menšej verzii.

„Robota!" vykríkne dievčatko a zdvihne ruky nad hlavu. „Aj ja chcem robota!"

„Roboti sú pre chlapcov," počujem sám seba a musím sa nad tým zasmiať.

„Nie sú!"

„Sú!"

„Nie!"

„Áno!"

„Yoongi!" kričí maličká Hazel, keď jej na hlave pristane snehová guľa.

Rozosmejem sa. Boli sme ozajstné čísla. Stále sme sa o niečo hádali a naťahovali ako súrodenci, ale vždy sme tam boli pre seba.

„Pôjdeš na Vianoce ku stromčeku?" pýta sa malá Hazel, keď spolu s mojim malým ja leží v snehu nedbajúc na to, že im obidvom musí byť strašná zima. Snažím sa spomenúť si na tie časy, ale aj keď sám seba aj Hazel spoznávam, nedokážem si túto spomienku vybaviť.

Zem mi opäť zmizne pod nohami, a keď znovu dopadnem, sneh je preč, a namiesto toho mám pod nohami mokrý chodník na námestí.

„Viem, že to je ťažké, Yoongi, ale pozri sa. Toto si bol ty, taký si kedysi bol," povie Hazel a kývne hlavou k hlúčiku ľudí pred veľkým vianočným stromčekom.

Pozriem sa tam a vidím opäť sám seba v rovnakej vetrovke, akú som mal, keď som sa hral s Hazel pred domom. Držím tam Hazel za ruku v palcových rukaviciach a obidvaja s úsmevom nahlas a falošne spievame jednu z vianočných kolied. Spolu s nami aj všetci, čo tam sú tiež. Keď sa rozhliadnem, uvidím aj mamu aj otca a Hazelinu mamu aj starých rodičov a všetky jej sesternice. Mala vždy veľkú rodinu a z nejakého dôvodu o strašne veľa prevyšovali ženy nad mužmi.

„Mal si Vianoce rád, Yoongi. Kedysi áno," povie Hazel smutne.

„Nepamätám si to," poviem úprimne.

„Zamkol si to v sebe," odpovie Hazel.

„Nechápem to," pozerám sa na seba a bolí to. Vidím, ako otváram ústa, ako spievam pesničky, ktoré z duše nenávidím, a usmievam sa pri tom. Kde sú tieto spomienky?

„Pôjdeme," usmeje sa Hazel a mne opäť zmizne zem pod nohami.

Ďalší deň z minulosti, tentokrát v našom starom dome, za oknom práv svitá. Pozerám sa na spiaceho seba v mojej starej detskej izbe. Tieto spomienky sa mi otvoria ihneď. Spomínam si na svoje kresby, na kútik, v ktorom som mal všetky obľúbené hračky. Pamätám si aj na tu škvrnu od džúsu, čo už nikdy nepustila z koberca.

Hazel ma chytí za ruku. „Pozeraj sa, Yoongi, a spomeň si."

Práve vtedy moje malé ja pomaly otvorí oči a zažmurká do ranného slnka. Chvíľu vyzerá zmätene, ale hneď na to sa mu oči rozšíria a úžasom otvorí ústa. Vystrelí z postele ako namydlený blesk a uteká, čo mu nohy stačia, priamo ku dverám.

„Mami! Mami, ocko! Sú Vianoce!" kričí moje malé ja ako šialené.

Hazel sa rozosmeje a uteká za ním. „Poď!" kričí na mňa.

A ja idem, bežím po schodoch do obývačky, k veľkému vianočnému stromčeku, a rozbaľujem darčeky, trhám papier z krabice a rozbaľujem robota a nadšene kričím a volám na mamu, aby sa prišla pozrieť.

„Počkaj, počkaj, ešte v ňom nie sú baterky," smeje sa mi mama, keď sa ho snažím zapnúť, ale ja chcem – a už rozbaľujem ďalší darček, papier letí na bok a ja opäť veselo kričím, to sú tie farbičky, čo som videl na obrázku v časopise!

Srdce mi búši a mama sa smeje a oco berie foťák, usmievam sa do blesku a potom už sa môžem od radosti zblázniť, pretože robot sa pohol a robí zvuky a - !

„Milujem Vianoce!" vykríknem behajúc za robotom.

Mamin smiech sprevádzajú koledy z rádia a zem pod nohami sa mi pohne a potom zmizne a srdce mi poskočí hrôzou a svet už sa točí a točí a potom bum. Je ticho.

Zažmurkám, nič nevidím, a po tvári mi tečú slzy, kde je stromček a môj robot a mama?!

„Yoongi."

Hazel! Natiahnem po nej ruky, Hazel! Chytí ma a objíme ma.

„Tíško, mačiatko. To je v poriadku," tíši ma. „Spomenul si si, však?"

Zhlboka sa nadýchnem a uvedomím si, aká je vedľa mňa maličká, aké veľké sú moje ruky a že som dospelý, že kľačím na podlahe svojho bytu v Soule, v Kórey. Z hrdla sa mi derie krik, z očí mi tečú slzy a v hrudi mám nepredstaviteľnú bolesť.

„Hazel," zašepkám a pevne si ju priviniem do náručia.

♥♥♥

Keď sa ráno zobudím, všetko ma bolí a mám opuchnuté oči od plaču. Poriadne si ich pretriem a doplahočím sa do kúpeľne, aby som si umyl mastnú tvár a zuby. Pozerám sa na svoj odraz v zrkadle a nespoznávam sa. Spomienky na včerajší večer sú ako v hmle a zviera sa mi z nich žalúdok. Ticho, ktoré vo svojom byte počujem, mi náhle príde desivé a nepríjemné. Samota ma zasiahne viac, než by som bol kedy čakal.

„Hazel?" zavolám do útrob bytu.

Všade zostane ticho. Zamračím sa a vyjdem z kúpeľne.

„Hazel!" zavolám trochu hlasnejšie. Keď vojdem do obývačky, je prázdna. Hneď sa pozriem na sviečku na poličke. Stále je napoly zhorená. Prídem k nej a dotknem sa jej. Bol to len sen?

„Baf!" zrúkne mi do ucha a mňa skoro šľak trafí. Hazel sa smeje ako šialená.

„Toto už mi nerob!" okríknem ju, ale nemôžem zabrániť úľave, ktorá ma zahltí.

Hazel sa prestane smiať a pozrie sa na mňa vážnym pohľadom. „Pamätáš sa."

„Áno," prikývnem. „Neviem... neviem, čo si s tým počať, Hazel."

„Ako že nie?" opýta sa.

„Celý život som veril, že nenávidím Vianoce. Neviem, čo sa stalo, neviem, ako to je možné, je to teraz ako keby som sa zobudil z dlhého sna a..." do očí sa mi vlejú slzy a neviem, ako ďalej pokračovať.

„Zomrela som, Yoongi," usmeje sa na mňa a v očiach má smútok. „Pamätáš?"

„Áno," isteže si pamätám, že zomrela.

Hazel ale zakrúti hlavou. „Zomrela som, a ty si bol pri tom."

Šok. Ako by ma niekto z celej sily udrel do hlavy. Nie. Nebol – nebol som tam. Nemohol som predsa-

„Hrali sme sa, Yoongi," povie. „Nebola to tvoja vina. Bola to nehoda."

Krútim hlavou. Nie. Nebol som tam. Nemohol som tam byť.

Hazel ma chytí za ruku, prepletie prsty. „Bola som vyššia než ty. Chceli sme zavesiť hviezdu na strom pred domom."

Dlaňou si prekryjem ústa, aby som zadusil vzlyk.

„Išla som tam sama. Nebola to tvoja vina."

Skús to ty, ja tam nedočiahnem!

Yoongi! Je to vysoko!

To zvládneš, budem ťa držať.

Tak dobre, ale drž ma pevne!

Neboj sa!

Toto keď zistí mama, sme mŕtvi, Yoongi.

Zabil som ju. Tá spomienka príde nečakane silná, nečakane ostrá, ako keby som tam znova bol. Cítim jej ruku, ako mi vykĺzne, vidím hrôzu v jej očiach, keď padá dole. Hviezda sa rozsype na tisíc kúskov, dopadajú do kaluže krvi. Kričím. V spomienke aj v skutočnosti. Držím sa za vlasy a na kolenách hlasno plačem.

„Nie je to tvoja vina, Yoongi," zopakuje Hazel. „Nemôžeš za to."

♥♥♥

„Môžem dovnútra?" spýta sa Jimin nesmelo a uhýba pohľadom.

„Môžeš," poviem a uhnem mu z cesty, aby mohol prejsť do bytu.

Jimin vojde a vyzuje sa. Zavesím mu vetrovku na vešiak.

„Poď ďalej," pozvem ho do obývačky. „Dáš si niečo? Čaj, kávu?"

„Čaj môže byť, ďa – kujem. Wow, čo... to je stromček?" Jimin vyvalí oči na roh mojej obývačky, kde stojí živá ozdobená jedlička.

„Hej," odpoviem a zaškerím sa. „Je hrozná, ja viem."

Zabudol som, ako sa zdobí stromček.

„Je krásna! Ale Yoongi, veď ty neznášaš Vianoce!" otočí sa na mňa neveriacky, ale to už sa po ňom naťahujem a tisnem si ho do náručia. Jimin prekvapením zalapá po dychu. Položím mu bradu na plece a stisnem ho tak silno, až ho to musí bolieť.

„Prepáč mi, Jimin. Prosím," znovu sa mi chce plakať.

Jimin pomaly zdvihne ruky a položí mi ich na chrbát.

„Ja sa už nehnevám, hyung," povie tíško. „Prepáč, že som s tebou nechcel hovoriť."

„Choval som sa ako idiot," poviem.

„Choval," súhlasí Jimin. „Ale musíš mi vysvetliť, čo sa s tebou stalo – veď to sú girlandy!"

Zasmejem sa, hej, aj tie som si tu zavesil nad dvere. Prečo nie. Niečím začať musím a výzdoba je asi dobrá, nie?

„Prečo si vlastne tu?" opýtam sa.

„Chcel som ťa vidieť. Ospravedlniť sa," usmeje sa a uhne pohľadom.

„Som rád, že si tu. Sadni si, urobím čaj. Ako ti je? Si v poriadku? Čo hlava?"

Jimin sa zasmeje. „Som v poriadku. Už mi vytiahli stehy. Nemal by som ešte chodiť veľmi von, ale inak je mi fajn."

„Mal si zavolať, prišiel by som," poviem.

„Ja viem," usmeje sa.

„Hneď som tu," poviem a odídem do kuchyne.

„Vravela som, že príde," usmeje sa na mňa Hazel, akonáhle vojdem do kuchyne.

„Vravela," poviem potichučky.

„Som rada, že je tu," zakýva nohami vo vzduchu.

„Áno?"

„Hej. Pretože ja už musím odísť."

„Čo?" mám čo robiť, aby som to nevykríkol nahlas.

„Som len duch, Yoongi. Tvoj vianočný duch. Bola som tu, aby som ti pomohla, pretože to s tebou išlo z kopca. Ale teraz už ma nepotrebuješ."

„Čo to hovoríš? Potrebujem! Veď sme toho toľko zmeškali...!" snažím sa nekričať.

Hazel zavrtí hlavou. „Nie, nepotrebuješ. Neboj sa, budem ti nablízku, keby si zas niečo posral."

V krku mi rastie hrča a do očí sa mi opäť tlačia slzy. „Nechoď."

„Musím, mačiatko," usmeje sa tak, ako to vždy vedela len ona. „Nebudeš tu sám, máš Jimina. Prišiel za tebou, aby ti niečo povedal."

„Čo tým myslíš?" opýtam sa.

„Uvidíš," znova sa tak potmehúdsky usmeje a potom sa trochu zamrarčí. „Neposer to."

„Čo mi tajíš, Hazel?"

Zvonivo sa zasmeje a jej smiech znie ako zvuk rolničiek. „Zbohom, Yoongi."

„Yoongi?" otočím sa za hlasom.

Jimin práve vchádza do kuchyne. Rýchlo sa vrátim pohľadom k Hazel, ale dievčatko, ktoré mi posledných pár týždňov robilo spoločnosť, je preč.

„Deje sa niečo?" spýta sa Jimin zmätene.

„Ja... nič," poviem.

„Vážne?" pozerá sa na mňa ustarane.

„Prečo si tu?" opýtam sa náhle.

„Veď som ti už povedal, že-"

„Nie," preruším ho. „Prečo si naozaj tu?"

Je to zvláštny pocit, niekde vnútri, niečo ako predtucha. V hlave mi znie Hazelin hlas. Prišiel mi niečo povedať. Musí si niečo vyriešiť.

A myslel som si, že ma máš aspoň toľko rád, že dokážeš... že by si mohol aspoň predstierať na chvíľu, že ti stojím za to, aby si si užil byť so mnou.

Spojí sa mi to v hlave ako dieliky skladačky. Srdce mi poskočí v hrudi a zaplaví ma pocitom, ktorý som ani netušil, že v sebe mám. Zhlboka sa nadýchnem.

„Čo si mi prišiel povedať, Jimin?"

Pozrie sa na mňa prekvapene a zružovie v tvári. Som z toho trochu vystrašený a nie je mi všetko jedno. Nie som si istý, či to chcem počuť ani či... či to cítim rovnako.

Neposer to.

To mi tým chcela povedať? Aby som ho znovu neodohnal? Je to takto správne? Jimin ku mne urobí dva kroky, takže sa ma skoro dotýka, ale nepovie nič, len skloní hlavu a vyzerá, že sa rozplače.

Dúfam, že vieš lepšie než ja, čo mám urobiť, Hazel. Snáď máš pravdu.

Spomínam si na to, ako som miloval Vianoce. Aj keď to ešte nedokážem cítiť tak, ako predtým, nevadí. Jimin Vianoce miluje rovnako veľmi ako Hazel, a ja som mal príležitosť zistiť, aké by to bolo, keby som oňho prišiel. Nechcem to. Pevne ho chytím za ruku.

Nepustím ho, Hazel, sľubujem. Prisahám.

Jimin ku mne zdvihne tvár. Usmejem sa a priblížim sa k nemu.

„Ja to viem," pošepkám mu a prekvapenie v jeho očiach vidím len na okamih.

Potom už netreba viacej slov. Chuť jeho pier vo mne rozhorí oheň, prinúti ma niečo cítiť.

Nikdy som nemal rád Vianoce? Absurdné.