Riešiť záhady je vždy zaujímavé. Stať sa súčasťou jednej je, naopak, veľmi znepokojivé.

V meste, ktorého meno netreba spomínať, žila mladá žena. Bežne sa jej stávalo, že cestovala cez polovicu krajiny, aby navštívila svoju rodinu. V ten víkend však mala auto v servise a keďže nechcela porušiť tradíciu nedeľného obeda s rodičmi, rozhodla sa, že pocestuje autobusom.

Kúpila si lístok tam aj späť a s ľahkým batohom prehodeným cez chrbát sa vybrala na svoju cestu.

Nemohla vedieť, že jej osud ostane spečatený a jej meno vymazané. Čo sa stalo s dievčinou? Kam zmizla? Ľudia sa to zrejme nikdy nedozvedia.

֎

Za oknami autobusu sa prevaľovali kúdoly hmly. Na neskorú jeseň bolo ešte stále príjemné počasie, ale neustála hmla vo dne i v noci, mohla hrať s mysľou zaujímavé hry. Raz sa jej zdalo, že vedľa stromu stojí vysoká postava s rohmi, potom sa jej marilo, že cesta zabáčala iným smerom, ako zvyčajne. Vedľa autobusu prefrčalo auto a zmizlo v hmle, takže to vyzeralo, akoby sa vytratilo do iného sveta.

Bola si vedomá teórie vreckových dimenzií. Hovorila o tom, že naša dimenzia je ako kus látky s mnohými vreckami. Za bežných okolností sa po látke dá prejsť, ale občas sa niektoré vrecko pootvorí a človek ostane uväznený vo vrecku, v časovej slučke, z ktorej niet úniku.

V tej hmle sa zdalo, že všetko naokolo sa stráca, hltá živú hmotu. Autá mizli, strácali sa celé dediny a kopce naokolo boli rovnako neviditeľné ako mravce pri pohľade z mrakodrapu.

Autobus sa v istom momente zastavil. Vodič ohlásil dvadsaťminútovú prestávku, pri starom motoreste a čerpacej stanici.

Žena sa rozhodla, že keďže ju ešte čaká dlhá cesta, tak sa prejde naokolo. Vystúpila teda z autobusu a uvedomila si, že hmla je rovnako hustá ako počas celej cesty. Mala pocit, že sa jej môže dotknúť, utkať z nej kabát, šál, alebo sa do nej len zakrútiť a naveky spať. Prechádzala sa naokolo, kým šofér stál pri osamelom boxe na tankovanie. Čítal inštrukcie, ktoré boli len čiastočné – hrdza zožrala nie len farbu laku na kovových stojanoch, ale aj polovicu textu.

Dievča sa prechádzalo naokolo. Zdalo sa, že hmla sa trocha zodvihla. Len natoľko. Aby videla veľké kopce, črtajúce sa v blízkom okolí a malý mostík, ktorý viedol medzi cestou a odpočívadlom. Vystúpila na mostík a zahľadela do suchého koryta potoka, ktorý tadiaľ kedysi isto veselo tiekol.

Začula šuchot z kríkov, ktoré sa nachádzali povedľa a inštinktívne sebou trhla. V hmle bolo všetko znepokojivé.

Všimla si, že šofér stačil akési tlačidlo so zvončekom a uvedomila si aj to, že tých pár pasažierov, s ktorými cestovala, sa kamsi vytratilo. Určte sa vrátili do autobusu a namiesto zimy a desivého šuchotu cítili teplo a počúvali príjemnú hudbu.

Rozhodla sa, že sa radšej tiež vráti.

Ale ešte skôr, akoby sa tam vybrala, ešte raz sa zahľadela do krov, z ktorých znel pradivný šuchot. Určite je to nejaké zviera, šepla si v duchu. Čakala a hľadela a tam!

Z kríkov vyletel osamelý čierny vták. Zdroj šuchotu.

Upokojila svoje rozbúšené srdce a otočila sa kríkom chrbtom. Vybrala sa späť k autobusu, ale v polceste sa ešte raz otočila. A mala pocit, že hmla sa znova zahráva s jej mysľou, pretože by bola odprisahala, že v nej videla tmavú postavu, väčšiu ako človek, ktorá liezla pomaly von z kríkov. Ale stačilo žmurknutie a postavy nebolo. Počula len pleskot krídel osamelého vtáka.

Pokrútila hlavou a vybehla po schodoch do autobusu. Zo svojho miesta mala dokonalý výhľad na ošumelý motorest, vedľa ktorého stáli a aj na čerpací box, pri ktorom šofér netrpezlivo bubnoval nohou.

Motorest bol postavený z dreva. Na streche mal kovový nápis Motorest Evita, no písmená boli staré, nestáli rovno a niektoré boli viditeľnejšie ako ostatné. Ku vchodu viedli prudké schodíky, zanesené blatom.

Dievča rozmýšľalo. Prečo boli od blata? V motorestoch zastavovali ľudia s autami, v ktorých – väčšinou – nestála hlinená bažina. Bolo to zvláštne, ale nie vyslovene znepokojivé.

K šoférovi autobusu vyšiel aj druhý šofér, ktorý si doteraz popíjal kávu. Dvojica začala gestikulovať, ukazovali na gombík a dievča konečne rozlúštila, čo na inštrukciách stálo: Čerpací box nie je samoobslužný. Prosím, v prípade použitia stlačte gombík a čakajte na personál.

Lenže personál sa neobjavoval.

Šoféri si vymenili ešte pár prudkých slov a potom sa prvý rozhodol vojsť do motorestu. Od schodíkov si zašpinil topánky a stratil sa za drevenými dverami.

Druhý šofér čakal. Minútu. Dve. Prešlo ich päť a ešte stále čakal, netrpezlivo sa prechádzajúc po kruhoch. Keď dievča znova pozrelo na hodinky, uvedomila si, že prešlo už skoro desať minút.

Šofér číslo dva odhodil na zem cigaretu, ktorá sa medzitým ocitla medzi jeho perami, a zašliapol jej tlejúci koniec podrážkou. Vybehol po schodíkoch, nedbajúc na hlinu.

V motoreste sa svietilo, ale bolo v ňom ticho.

Dievča čakalo, že započuje slová hádky, dohadovania, alebo čohokoľvek iného. Ale bolo ticho.

Ani jeden šofér nevyšiel, nikto nevykukol ani z motorestu. Všade naokolo bolo ticho a hmla znova hustla, až dievča skoro nevidelo von oknom.

Po piatich minútach si začala robiť starosti. Po desiatich jej ruky ovládla zvláštna triaška. A po pätnástich konečne vystúpila z autobusu, aby sa presvedčila o tom, že je všetko v poriadku. Zdalo sa, že ostatní pasažieri si ani nič nevšimli.

Ale dievča prešlo po rovnakých zablatených schodoch, otvorilo tie isté dvere.

Ocitla sa v motoreste, ktorý bol zvnútra oveľa útulnejší ako zvonka. Steny boli obkladané drevom, čo vyvolávalo dojem teploty, všade svietilo svetlo a v motoreste sa zabávalo pár ľudí. Za pultom stála mladá žena, ktorá sa na dievčinu usmiala a spýtala sa: „Pomôžem vám?"

Dievča neodpovedalo, len sa ďalej rozhliadalo. Po šoféroch nebolo ani stopy.

Potom začula štartovanie motora a vybehla von, do hmly.

Autobus mal zatvorené dvere a chystal sa odísť. Dievča prebehlo po schodíkoch, skoro spadlo na blate a podarilo sa jej dobehnúť do autobusu.

Nechápala to. Nevidela šoférov kvôli hmle a tak sa minuli?

Sadla si na svoje miesto, v duchu uvažovala nad tým, čo sa práve udialo.

Autobus sa pohol a prešli povedľa kríkov, ktoré predtým sledovala. Na moment sa jej zdalo, že spomedzi holé konáre, načahujúce sa za autobusom, videla svietiť dve očká. Ale stačilo žmurknúť a už tam nič nebolo.

֎

Autobus pokračoval vo svojej ceste. Hmla hustla stále väčšmi, ale pomaly sadala aj tma. Jediné záchytné body terénu boli svetielka, ktoré sa objavovali vedľa vozovky, občas aj v diaľke.

Dievča bolo rado, keď konečne nadišiel čas na to, aby vystúpilo. Obliekla si kabát, prehodila si cez plecia batoh a dúfala, že čoskoro jej cesta skončí.

Zastavili sa v meste, ktoré svojou žiarou presvetľovalo aj tkaninu hmly. Dievča sa usmialo a vydýchlo si. Konečne mohla vypadnúť.

Vystúpila.

֎

Dievča nastúpilo do autobusu v ten hmlistý večer. Na pleciach malo batoh, vlasy mala v konskom chvoste, ktorý sa hompáľal sem a tam. Mala sa stretnúť so svojimi rodičmi pri ich bežnom nedeľnom obede. Už sa na nich tešila.

Sadla si na svoje miesto a celú cestu hľadela von oknom. Keď prišiel čas vystúpiť, neuvedomila si, že sa to stalo znova. A znova. A znova. Vystupovala, nastupovala, už nikdy viac autobus neopustila. Sedela na jeho sedadlách až do dňa, kým jej telo nevyschlo a duša neunikla zo slučky, v ktorej sa ten hmlistý deň ocitla.

Stala sa záhadou, ktorá nikdy nebola vyriešená.