*Druhý príbeh je tiež zo sveta Krotiteľov duší. Celé príbehy možno nájsť na mojom profile*

Freya je dcérou jedného z kráľov, ktorí svoje paláce ukrývajú v Himalájskych horách. Je mladá, krásna a silná, no jej najväčším problémom je, že je ako mramorová socha. Neprejavuje svoje city, nedokáže sa usmievať, plakať, jednoducho nič. Ak sa však chce stať kráľovnou, ktorá nastúpi na trón jej otca, musí si nájsť muža. Vyberie si vzorného Jinga, ktorý je stelesnením kráľovského druhu, alebo jeho brata Chana, ktorý rozmrazí mramorovú škrupinku?

******

Freya stála na balkóne rozľahlého paláca, ktorý sa črtal vysoko v Himalájskych horách. Napriek snehu, ktorý poletoval okolo nej, mala na sebe len tenké šaty na ramienkach. Ich bordová farba pútala pozornosť už zďaleka, ale stále neboli také zaujímavé, ako zviera, ktoré spalo vedľa jej nôh.

Bol to obrovský samec leva albínskeho, ktorý bol jedným z najohrozenejších druhov zvierat na planéte zvanej Zem.

Sētō, ako sa lev volal, lenivo zdvihol hlavu a jeho modré oči sa zaryli do Freyi. „Blíži sa búrka," povedala s istotou v hlase a prstom prešla po línii zábradlia, na ktoré dopadali vločky.

Freya mala výnimočnú silu aj na Krotiteľov. Jej duša bola natoľko jedinečná, až občas mávala pocit, že ani neexistuje. Bola len škrupinkou pre niečo, čo sa silou mocou snažilo prevziať vládu nad jej telom. Zlatá duša sa vyskytovala iba ojedinele a prinášala so sebou obrovskú ťarchu a silu. Nebezpečenstvo. A rovnako ako Freya, vedel to každý naokolo.

Mala moc predpovedať, ak sa stane niečo zlé, alebo dobré. Cítila to podobne ako teraz- ako keď prichádzala búrka, ktorá mala so sebou brať múry kaštieľa. Horšie bolo, že nikdy nevedela, či ide o prírodnú katastrofu, alebo či o ľudskú- tú horšiu.

Tmavé vlasy, ktoré mala vypnuté vo vysokom drdole, rozvial vietor a padli jej na plecia v čudesnej, chaotickej zmesi. Freya sa rozhodla.

Jej podpätky klopkali na mramorových podlahách prázdneho paláca. Bez zaklopania vošla do siene, ktorú vlastnil jej otec. „Blíži sa búrka," vyhlásila, no starý muž len naďalej hľadel von obrovským oknom, za ktorým dunel vietor. „Otče."

Muž sa k nej otočil. Mal stále tmavé vlasy a črty veľmi podobné svojej dcére. Mierne zošikmené oči, pokožku do zaujímavej hnedastej. Smutne sa usmial na svoju dcéru. „Aká búrka?"

„Prírodná," odpovedala na jeho otázku a založila si ruky na hrudi. Jej lev stál priamo za ňou a nebezpečne švihal chvostom. „Uzavrime palác."

„Mám pocit, že sa mýliš," odporoval jej pokojne jej otec a pošúchal si ramená, čoby mu bola zima. Určite nebola, Freya ho poznala.

„Prečo?" Freya cítila ten sťahujúci pocit vo vlastnej hrudi, na ktorý okamžite reagoval aj jej Reell, jej stelesnenie duše- Sētō zavrčal.

Freya ho potľapkala po hlave, aby sa upokojil. Sētō mal problémy so sebakontrolou. Rovnako ako Freya, no tá sa to, na rozdiel od neho, naučila skrývať.

„Mám zlé správy, dcérka."

Starý kráľ paláca, schovaného v horách si odkašľal. Mal už mnoho rokov, hoci staro nevyzeral. Freya vedela, že ho čoskoro bude musieť nahradiť. Bála sa toho, vedela, čo to so sebou obnáša. Samozrejme, žena sama nemohla riadiť ich malilinké kráľovstvo.

„Prišiel list," pokračoval jej otec a obišiel veľký stôl, aby sa dostal bližšie k svojej dcére. Bola krásna a silná. Bol na ňu hrdý. Možno až príliš.

„Od?" Nemusela sa pýtať, vedela to veľmi dobre, no predsa dúfala, že sa mýli.

Krotitelia duší si dávno obsadili Himaláje a poobsadzovali si rôzne vrchy, na ktorých stavali paláce a vytvárali si vlastné malé svety, ktoré boli poukrývané pred svetom.

Hoci v začiatkoch bolo tých kráľovstiev vskutku veľa, až niekoľko stoviek, teraz ostalo len niekoľko desiatok. Ich kaštieľ sa nachádzal kdesi blízko špičky vrchu Manaslu v Nepále a s výškou 8 163 nad morom, bol ôsmym najvyšším vrchom sveta.

Momentálne bolo ich kráľovstvo najsilnejšie zo všetkých, hoci v dávnejších dobách nestáli za veľa a boli podceňovaný kráľovstvami na K2. A teraz, po toľkých rokoch, mali rozhodujúce slovo v celých Himalájach.

Ich jedným, no za to dosť závažným problémom bol jediný potomok kráľa- Freya, čiže žena. Hoci svet za múrmi kaštieľa sa zmenil a ženy mali rovnaké práva ako muži, medzi Himalájskymi kráľovstvami panovala jednoznačná dohoda o tom, že žena môže byť kráľovnou len v prípade, že má muža.

Hlúposť, hlúposť, hlúposť! mala chuť skríknuť Freya, keď sa to dozvedela. Vtedy mala pocit, že sa jej svet rozpadol, hoci o trón nikdy obzvlášť nestála. Šlo o princíp, podľa ktorého, ak kráľovstvo nemá kráľa padá. A Freya to v dobe ich najväčšej slávy nemohla dopustiť.

Pristúpila na hru mužského ega a po dlhých týždňoch návštev v rôznych kaštieľoch, si vybrala kráľovstvo, ktoré považovala za najvýhodnejšie.

Na vrchu Čho Oju, ležal krásny kaštieľ, ktorý bol na pokraji úpadku. Kráľ potreboval pomoc a Freya sa to rozhodla využiť. Ak sa má už vydať za niekoho, koho nemiluje, aspoň z toho čosi vyťaží.

Miestny kráľ mal troch synov a hoci sa Freya nestrela ani s jedným z nich, na maľbách vyzerali celkom k svetu. Kráľ jej prisľúbil, že sa so svojimi synmi porozpráva a navrhne im túto výhodnú ponuku, z ktorej by aj jeho syn mohol mať čosi.

„Z kráľovstva Čho Oju," odvetil jej otec, hoci Freya už skoro zabudla na svoju otázku.

„A?"

Jej otec vedel, že Freya sa nechce vydávať. No sama sa na to dala a on jej to nechcel vyhovoriť. Miloval svoju dcéru a toto bolo jej rozhodnutie. „Jeho najstarší syn Jang to jednoznačne odmietol. No dvaja mladší súhlasili."

Freya prekvapene zaklipkala viečkami. Až dvaja? „To sú až takí zúfalí?" spýtala sa Freya s náznakom smiechu, hoci zlý pocit v jej hrudi rástol naďalej.

„Pozval som oboch sem na týždeň. Aby ste sa spoznali a dohodli ste sa prostredníctvom toho," vysvetlil jej otec a ona sa zhlboka nadýchla.

Freya to začínala chápať. Ich príchod cítila ako búrku, ktorá klepala na okná. Mala z toho zlý pocit.

O niekoľko dní stála Freya v červených šatách a s vlasmi padajúcimi na plecia pred obrovskou kovanou bránou paláca a čakala na dvoch princov z kaštieľa Čho Oju. Sētō sedela na obrubníku. Jej biele telo dokonalo zapadalo do prostredia a to, ako bez pohnutia sedela, v okoloidúcich len umocňovalo pocit, že ide o sochu.

Freya sa tešila na moment, až začne dvoch princov obchádzať. Freya vlastne nepotrebovala týždeň na to, aby si jedného z nich vybrala. Sētō bude za pár sekúnd vedieť, kto je lepšou možnosťou a Freya si bola istá, že to dá dostatočne najavo. Či už vrčaním na druhého, alebo obtieraním sa o jedného. Mať Reella, ktorý ešte pred Krotiteľom vedel, čo je dobré, stálo skutočne za to.

Po ceste, ktorá sa kľukatila až k samotnému dvoru, sa ozvali zvuky, ktoré si Freya veľmi rýchlo spojila s kočom, ktorý ťahajú dve kone. Tipovala, že biele.

Zlý pocit v jej hrudi narastal ako zviera prahnúce po vode a jej srdce búšilo. No na nej to vidieť nebolo. Bola ako mramorová socha- krásna ale chladná. No nikto nevedel, čo sa skrýva v jej vnútri.

Jej predpoklad o bielych koňoch sa potvrdil, keď sa dva biele tátoše objavili v jej zornom poli. Boli ukážkovo pekné, rovnako ako pozlátený voz, ktorý za sebou ťahali. Freya vedela, že v ňom sedia dvaja muži, z ktorých jeden sa čoskoro stane jej manželom. Pri tom vedomí mala chuť plakať.

Neboj sa toho, čo prinesie zajtrajšok. Užívaj si to, čo sa deje dnes. Vybavila si slová svojej mami, na ktoré spomínala s bolesťou v srdci. Hovorila jej to na smrteľnej posteli.

Freya sa ukradomky pozrela na Sētō, ktorý sa tváril ako socha. Milovala, keď takto vystrájal a strašil náhodných ľudí.

Kone zastali len meter pred Freyou, no ani ňou nehlo, keď boli tak blízko, až ju skoro udupali. Dvere na koči sa otvorili a vystúpil prvý z princov. Vyzeral ako na obraze.

Bol vysoký a mužný. Mal peknú tvár s oblými črtami a troška zúžené oči, verné svojim predkom. Za ním sa z voza vytrepalo veľké zviera a Freya okamžite spoznala snežného leoparda. Krásneho, snežného leoparda.

Sledovala však dvere a čakala na druhého princa, ktorý sa čoskoro tiež uráčil vystúpiť a keď jeho noha pristála na zľadovatenom chodníku, skoro padol na nos. Mal jediné šťastie, že z voza vystrčila veľký hlavu čierno-biela panda, zubami chytila jeho kabátec a udržala ho na nohách. Princ sa zasmial a potľapkal tučnučkú pandu po hlave.

Bol podobný, ako jeho brat, len o čosi nižší a s väčším úsmevom, ktorý vyzeral naozaj priateľsky.

Freya si ani nevšimla, kedy sa pred ňu postavil prvý z princov. „Princ Jing z vrchu Čho Oju. Teší ma." Zobral jej ruku a dal jej bozk na hánky. Zbytočne intímna formulka, pomyslela si Freya. Úsmev mu opätovať nedokázala. Ako inak.

„Čo váš leopard?" spýtala sa radšej.

„To je Nāyaka," predstavil ju princ Jing a Freya si v duchu prebehla nepálsky slovník. Nāyaka znamenalo hrdina. Možno to bol on, nie ona, ako Freya predpokladala.

Jing sa odstúpil a prenechal tak miesto svojmu bratovi. Freya vedela, že Jing bol prostredný. „Princezná," usmial sa na ňu princ. „Som Chan, myslím, že titul nie je potrebný." Uškrnul sa. On sa vážne uškrnul! Bol to taký nezvyk, až to Freyu na chvíľu vykoľajilo. „A toto je Narama," predstavil i svojho Reella a Freya nadvihla obočie. Meno jeho Reella znamenalo mäkká. Hoci to bolo až absurdné, bolo to veľmi pravdivé.

„Máte krásnu výzdobu paláca," pochválil okolo Jing a pozrel sa priamo na Sētō. Freya sa v duchu zasmiala.

„Braček, no tak," prevrátil nad ním očami jeho mladší brat Chan. „Nevidíš, že je to skutočný lev?"

Freya ostala zo slov Chana za pár minút už druhýkrát zarazená. Ako to len mohol vedieť? Jing sa zadíval na svojho brata a radšej o krok ustúpil.

Vtedy Sētō urazene pomykala chvostom, zoskočila z podstavca. Zastala vedľa Freyi. „Ja vám predstavujem Sētō. Poďte, ukážem vám vaše izby."

Freya ich previedla cez obrovské chodby a zastavila sa až pri dvoch dverách. „Môžete si ich rozdeliť ako chcete," povedala napokon. „No keďže sme boli informovaný o tom, že s vami dorazí jeden mäsožravec a jeden bylinožravec, izby sú zariadené podľa toho. Ľavá by mala byť vaša, princ Jing."

Jing otvoril dvere naľavo a nazrel do priestrannej izby. „Je to skvelé, ďakujeme."

Freya kývla hlavou a po tom, ako Jing vošiel dnu aj s leopardom, pozrela sa na Chana. „Tá izba bude vaša."

Chan sa usmial. „Ďakujem, princezná." Jeho panda doňho drgla, aby už otvoril dvere a Chan ju s úsmevom poslúchol. Freya podvedome premýšľala, či sa usmieva tak veľa aj za normálnych okolností.

Dvere za Chanom sa zatvorili a Freya sa pozrela na Sētō, ktorý jej teraz ale veľmi nepomohol. „No čo? Máš svojho favorita?" Ale Sētō sa len natiahla pozdĺž chodby a zamierila preč, akoby chcela povedať, že toto si má Freya pekne riešiť sama. Pokrčila obočím a zamierila do vlastnej izby.

Ďalšie ráno Freya raňajkovala sama v obrovskej jedálni, pozdĺž ktorej sa tiahol dlhý stôl, ktorý plne obsadený Freya ešte nikdy nevidela. Práve hádzala kúsok šunky Sētō, keď sa dvere za ňou otvorili. Cítila bolesť v hrudi a vedela, že to bude jeden z princov.

„Dobré ráno, princezná," povedal ten hlas a Freya okamžite pochopila, že je to ten mladší- Chan. „Nie som si istý, no môžeme sa tu najesť aj my, či nie?"

„Samozrejme," prikývla Freya. „Tam sú dvere do kuchyne, len oznámte, žeby ste chceli raňajky a do piatich minút ich máte na stole. No nejaké špeciálne požiadavky povedzte rovno, lebo nik nevie, čo máte radi."

„Ďakujem," usmiala sa Chan a urobil, ako mu Freya povedala.

O päť minút už jedol v tesnej blízkosti princeznej, z čoho sa ona cítila nesvoja. Nemala rada, ak sa na ňu ľudia očividne lepili. Na druhej strane, bola to Chanova práca. Mal si získať jej priazeň. „Kde ste nechali Naramu?" spýtala sa Freya na jeho pandu.

„Spí," zasmial sa Chan. „Spí veľa a po včerajšom cestovaní je skutočne unavená."

Freya prikývla a hodila svojmu levovi salámu. „Krásne stvorenie," pochválil ho Chan. „Podobné svojej majiteľke."

Freya sa naňho prekvapene pozrela. „Neberte to zle, samozrejme," povedal Chan okamžite. „Mal som na mysli tú jeho hru, keď sme prišli."

Freyu to začalo zaujímať. „Tak toto mi vysvetlite."

Chan sa milo usmial a zlý pocit začal v hrudi Freyi ustupovať. „Hral sa na sochu. No a vy mi pripadáte rovnaká, bez urážky. Neusmejete sa, netvárite sa nijako. Jednoducho... ako socha."

Freya musela uznať, že mal dobrý odhad. „Síce by som netvrdila, že sú vaše slová komplimentom, musím uznať, že ste ma odhadli celkom dobre."

Princ sa víťazoslávne usmial. „V tomto som dobrý. Vidím podstatu ľudí."

„Nechápem," zamračila sa Freya.

„Hm, jasné," zadumane prikývol Chan. „Moja farba duše je hnedá. Príroda, zem, chápete. A okrem toho, že mierne ovládam zem pod našimi nohami, tak vidím podstatu vecí. Teda... ide o to, že zem je podstata nášho sveta, hej? Preto sa táto planéta volá Zem. A keďže som zo zemou prepojený..."

„...vidíte podstatu vecí," dokončila Freya mierne vykoľajene. „Chápem."

Chan sa na ňu krásne usmial. „A preto vidím, že vy by ste sa chceli usmievať. Ale potom nechápem. Prečo to nerobíte?"

Freya prudko vstala, až stolička zavŕzgala o podlahu. „Prepáčte, princ Chan. Ale do toho vás v skutku nič nie je."

„Ani ak by som bol vašim manželom?" zvolal za ňou.

„Ani vtedy," odsekla a vyšla z jedálne so Sētō za pätami.

Freya stála na balkóne rovnako ako v deň, keď sa dozvedela, že do jej života vstúpia až dvaja muži. Bolo to strašne komplikované. Vedela, čo by bolo múdre, no zároveň cítila, že to urobiť nemôže. Sētō sa jej motala okolo nôh a Freyu upokojovalo len to, že mu prečesávala obrovskú hrivu.

Princovia boli v paláci už tretí deň a ak by to malo závisieť na rozhodnutí srdca, Freya by nemala problém s výberom. Pri jednom z princov takmer zabúdala na to, že je len mramorovou sochou.

Ten druhý bol však skutočným princom, ktorého by si vedľa nej predstavoval každý. Až na Freyu. A problém bol ešte na jednom mieste, o ktorom sa Freya bála aj uvažovať.

Kedysi jej duša nebola tak neskutočne mocná ako teraz. Bola obyčajnou Krotiteľkou, ktorú kedysi vycvičili na špeciálnom ostrove rovnako, ako všetkých, u ktorých sa táto magická sila prejavila. No postupom času, ako jej duša silnela, šlo všetko do hája.

Freya bola silnejšia, razom vedela predpovedať, že sa stane niečo zlé, vedela, kedy sa zmení počasie. Šlo to postupne, trvalo to dlhé mesiace, no jedného dňa sa zobudila na to, že svietila na celom tele, kúpala sa v čírej energii.

Vyplašene vbehla do rodičovskej spálne a keď sa dotkla ruky svojej matky, vytratila sa z nej všetka farba. Freya takmer zabila svoju matku za jeden maličký okamih, v ktorý nevedela ani len to, čo sa deje.

Zlatá duša, ktorou ona vplývala, bola vždy silná. Renomé zlatej bola sláva a energia. Bolo to ako predávkovanie. Freya pustila do svojej matky toľko energie, až vyhorela.

Pomocou liečiteľov sa ju pokúsili vyliečiť, ale bol to len chabý pokus, ktorého výsledok bol v konečnom dôsledku nulový. Tri dni na to kráľovná umrela a Freya si prisahala, že už nikdy nič podobné nedopustí.

Roky plynuli a Freya silnela. Postavila si okolo seba obrnu, ktorou sa nedalo preniknúť. Naučila sa kontrolovať svoje city a energiu vlastnej duše už nikdy nevyužívala. No to, že sa obrnila voči vlastnej duši z nej spravilo toto- mramorovú sochu.

Nedokázala usmievať, plakať, nič. Všetko to len cítila ako spaľujúci pocit, ktorý ju jedného dňa zloží na kolená. Bola chodiacim robotom, ktorý zabudol, ako chutí láska či radosť. Všetko to sa zmenilo na smutný obraz.

Ozvalo sa klopkanie na jej dvere a ona zakričala, aby daný človek vošiel. Nečakala však, že až sa otočí, bude hľadieť do tváre mladého princa. „Princezná," uklonil sa Jing. „Dostalo sa mi do uší, že ste celý deň nevyšli z vašej izby. Čo ak by sme to napravili?"

Freya premýšľala. Bolo to hlúpe. Toto celé. Jing sa tváril nesmierne milo a zdvorilo. No kým bol v skutočnosti? Freya nebola hlúpa. Vedela, že obaja sú tu len preto, lebo ich kráľovstvo dostane najstarší zo synov. Chceli si poistiť dobrú pozíciu. Prečo by hoci i len jednému z nich na nej záležalo?

Pokrútila hlavou a princ Jing sa zdvorilo vzdialil. Keď sa za ním zavreli dvere, Freya si sama pre seba pokrútila hlavou. Hlúpe. Ak by ho zaujímalo, prečo sa zamurovala do vlastnej škrupiny, neodišiel by hneď.

Sadla si na zábradlie vysoko nad priepasťou medzi vrchmi a vtedy sa rozhodla. Zo šatníka si vybrala dlhé lano a šaty si prezliekla za krátke nohavice a červená tričko na pántoch. Energia žijúca v jej vnútri ju zohrievala aj napriek zime vonku.

Poškrabala Sētō za ušami a uviazala lano na zábradlí. Následne aj na svojom drieku a prehodila si nohy cez zábradlie.

Potom sa pustila.

Robila to už miliónkrát. Len sa spustila čo najviac to išlo, preliezla na balkón prízemia a stadiaľ sa priamo dostala do telocvične, kde zvykli trénovať niektorí Krotitelia, ktorých omrzelo vysedávanie v sieňach paláca.

Lano hore uviazala dosť nešťastne. Ešte jej chýbalo zopár metrov k poslednému balkónu, no kašľala na to. Začala si uvoľňovať uzol na drieku a psychicky sa pripravila na to, ako musí padnúť, aby sa nedolámala. Mala v tom cvik.

Lano uvoľnila, no nestalo sa to, čo čakala. Nezačala sa rútiť na dlaždice ale ostala na mieste. Prekvapene sa pozrela pod seba a uvedomila si, že stojí na kryhe z tmavej pôdy, ktorá sa len tak svojvoľne vznášala nad zemou.

Prekvapene sa pozrela na princa, ktorý stál pri dverách balkóna a ruku držal napriahnutú pred sebou. Pomaly spustil kryhu aj s Freyou na zem a ostali stáť tvárou v tvár.

„Pekný kúsok," pochválil ju Chan. „Máš prax, že?"

Freya prikývla. „Čo tu robíš?" Ani jeden z nich si neuvedomil, že úplne zabudli na zdvorilé oslovenie. Nebolo to potrebné.

„Cvičím. Strašne som sa nudil," prehodil Chan. „A potom zrazu vo vzduchu visí princezná. Nebudem klamať, na chvíľu som sa naozaj vystrašil, že si sa obesila, alebo čo. A potom vidím, že sa hýbeš tak som sa rozhodol ťa toho padania ušetriť."

Freya prikývla a prekvapene zistila, že sa skoro usmiala. Myklo jej kútikom pier a na chvíľu ju ten pocit úplne paralyzoval. „Všetko v poriadku, princezná?"

„Samozrejme," povedala pokojne a rýchlo si vlasy obtočila gumičkou. Zamierila si to rovno k jednej špeciálnej skrini. Uvedomila si, že je tu s Chanom osamote. Až na veľkú pandu, ktorá chrápala v rohu.

Freya skriňu otvorila a svetlo zo stropu sa odrazilo od vyleštenej čepele katany, ktorá bola ukovaná v kláštore mníchov. Freya si ľahučkú zbraň zobrala do rúk a bruškom prsta prešla po vyrezanom mene. Tá katana bola vyrobená špeciálne pre ňu.

Chan zahvízdal. „Tá je krásna."

„Ja viem," odvetila a s úplnou ľahkosťou si pretočila katanu v rukách.

„Nestojíš o zápas?"

Freya sa naňho zahľadela a nakoniec prikývla. Chcela si s niekým zabojovať. Aspoň takýmto spôsobom dať najavo, čo cíti.

Postavili sa oproti sebe a Chan držal v rukách nejakú katanu, ktorá v telocvični už istý čas zapadala prachom. Jediným častým návštevníkom tohto miesta bola Freya.

Vedela, že Chana prekvapilo, keď naňho okamžite zaútočila. Sekla smerom k jeho tvári, no on bleskovo zdvihol vlastnú zbraň a odrazil jej útok. Telocvičnou sa rozoznel zvuk kovu narážajúceho o kov a pomalé tempo nahradilo rýchle striedanie útočenia a bránenia.

Freya mala konečne pocit, že našla súpera, ktorý sa jej vyrovná. No aby mu príliš nezdvihla sebavedomie, namiesto typických úderov zasadila jeden, ktorý sa naučila na ostrove Krotiteľov a používal sa pri dvojsečnom meči. Prosto bodla dopredu, akoby z neho chcela mať ražniči.

No keď bola už blízko a vedela, že Chan ranu nevykryje, zmenila smer čepele a roztrhla mu nohavice pozdĺž stehna. Chan prekvapene ustúpil. „Wau," vydýchol a zasmial sa. Utrel si pot z čela a zhlboka sa nadýchol. „Si fakt dobrá."

Netušila ako sa to stalo, no zrazu sa usmiala. „Ty si sa usmiala!" vyhŕkol Chan a zasmial sa. „Vážne si sa usmiala!"

Jeho nadšenie bolo nákazlivé a Freya veľmi rýchlo pochopila, že sa lepí aj na ňu. Bolo to šialené. „Usmiala som sa," vydýchla nechápavo a sklonila katanu.

Chan si ju pobavene premeral. „Je to celkom dobrý pocit, že?"

Freya prikývla. Už by aj zabudla na to, aké to je.

Bol to Freyin deň „D". A ona stále nevedela, či poslúchne rozum a vyberie si Jinga, ktorý sa správal ako skutočný džentlmen a bol by schopný vyviesť kráľovstvo ešte vyššie, alebo či sa rozhodne pre maličký hlas v hĺbke svojho srdca a vyberie si Chana.

Malo to byť jednoduché rozhodnutie. Každý v paláci jej to hovoril už dva dni. Princ Jing sa správa naozaj ukážkovo. Jednoduché rozhodnutie. Bodaj by.

Od toho dňa, čo sa prvýkrát stretla s Chanom v telocvični, sa tam stretávali každý deň. Učila ho nejaké triky a on ju skamarátil so svojou pandou. A Freya sa usmievala. Nie dlho a nie stále, no usmievala sa. A to bola tá najväčšia mágia, ktorá ju kedy stretla.

Stála v trónnej sieni, ktorá bola veľkolepá, no nevyužívaná. Stĺpy lemovalo zlato a všetko bolo z červeného hodvábu. Na tróne sedel jej otec a ona vedela, že čoskoro to miesto zaujme ona. Musela sa rozhodnúť správne. Tak, aby kráľovstvo neutrpelo. Ľahká voľba.

Premerala si dvoch princov, ktorý stáli oproti nej. Ich Reellovia boli po ich bokoch. Jing sa tváril vážne, no Chan sa usmieval. Stále sa usmieval, ešte aj v prípade, že utŕžil ranu od Freyi.

Srdce si cítila až kdesi v krku a ukradomky sa pozrela na Sētō. Ten sedel na zemi vedľa nej a krútil chvostom. Vedela, prečo nerozhodol namiesto nej. Lebo v oboch bolo čosi celkom iné. A bol to večný boj toho, po čom túžila a toho, čo považovala za správne.

Nadýchla sa a pozrela sa na Jinga. Následne na Chana. Zdalo sa jej, že na nich presne vidí vlastné rozhodnutie.

„Freya," oslovil ju jej otec mäkko. Jasné, stáli tam už dlho.

Privrela oči a vybavila si ten pocit. Pocit úsmevu.

Otvorila oči a mala pocit, že konečne vie, čo je správne. Natiahla svoju ruku k Chanovi a ten prekvapene prijal jej dlaň. Každý v miestnosti ostal prekvapený.

No nie Freya. Ona sa usmievala. Skutočne sa usmievala a cítila niečo, o čom si myslela, že je to takmer nemožné. Slabý plamienok šťastia. Konečne sa rozhodla tak, ako mala.