Pobrežie mora nebolo počas ranných hodín prívetivým miestom.

Kvôli nízkym teplotám sa pár centimetrov nad vodou vznášala biela hmla, hustá ako šľahačka. Viditeľnosť bola takmer nulová, strácali sa v nej dokonca aj skalné výčnelky pobrežia na druhej strane zálivu.

Napriek tomu sem Noah chodil každé ráno. Pár minút na tomto mieste ho nabilo energiou na zvyšok dňa, hoci to jeho kolegom pripadalo divné. O zálive totiž kolovali desivé legendy plné krvi, kriku a erdžania koní.

On si vždy myslel, že tie príbehy sú prikrášlené, dokreslené a medializované do zbytočnej mierky. No jedného dňa natrafil na štúdiu o dávnom bojisku, ktoré dnes už zaliala voda a so šokom zistil, že to bojisko sa nachádzalo na mieste, na ktorom práve stál.

Bojové pole sa tiahlo do veľkej diaľky a jeho väčšiu časť už dávno zaliala voda. Dnes na jeho mieste mali strašiť prízraky členov kavalérie, ktorí tu uhynuli a mali strhávať pod vodu nič netušiacich turistov.

Noah nebol turista a hoci občas vietor syčal na tomto mieste zvláštne, nikdy nezahliadol ani časť prízraku a skutočne nepočul ani o nikom, kto by sa tu bol utopil. Ak niečo, tak toto miesto v ňom vyvolávalo pokoj. Harmóniu. Akoby našiel niečo dávno stratené.

------

Keď posledný vojak pod červenou zástavou padol na zem, bolo po boji. Ich nepriatelia vyhrali, ich straty boli minimálne a vojaci pod červenou utrpeli zničujúcu porážku. Nepomohlo im to, že bojovali na strane svojho kráľa, ani to, že mali výhodné umiestnenie. Rebelov – vojakov pod zelenou zástavou – bolo proste viac. Premohli ich ako levy, ktoré zaútočili na chorú zebru.

Anton Milas Anker bol jedným z mála preživších bitky. Padol z koňa, keď ho strelili do ramena a akosi sa mu podarilo vyhnúť konským kopytám, ktoré neprestajne burácali naokolo. Počul rev zranených, bojujúcich, praskanie zbraní a erdžanie koní. Všade sa niesli stony, kým sa on plazil po zablatenej zemi a snažil sa zachrániť si svoj život. Jeho milá naňho čakala, sľúbil jej, že sa vráti, že si vypočuje prekvapenie, ktoré pre neho mala.

Nemal však dosť času na to, aby si zachránil svoj život. Bitka skončila za pár hodín a skôr, než sa hocikto spamätal, rebeli v zelenom začali zbierať preživších vojakov. Nezabili ich hneď na mieste, milostivou ranou do lebky.

Všetkých stiahli na jedno miesto, hodili na kopu končatín, aby sa umárali pachom potu a krvi.

Bolo ich veľmi málo. Tak málo, že sa veliteľ rebelov rozhodol usporiadať verejné popravy.

Vojakov v červenom dal zviazať k sebe starými lanami a mnohí z nich umreli ešte skôr, než sa dostali k poprave. Anton sa tisol k nehybnému telu svojho spolubojovníka. Mal vytreštené oči a každou ubiehajúcou hodinou páchol viac.

Mohli sa modliť za zmilovanie, no v skutočnosti sa všetci modlili len za to, aby umreli čo najskôr.

V istom momente si Anton všimol krásneho grošovaného tátoša menom Sicília, ktorého niesli cez zvyšky bojiska k hromade utratených koní. Sicília mala na boku veľký šrám a ledva chodila. Anton sa musel pozerať ako jeho verného kamaráta postavili k hromade mŕtvych koní a potiahli spúšť.

Nebolo to také rýchle, ako to možno znelo. Sicília sa celé hodiny mrvila a stonala, až kým naposledy vydýchla.

Slnko už dávno zapadlo, preto nechali zajatcov na jednej kope, stále zviazaných aj s mŕtvolami.

Až keď na ďalšie ráno vyšlo slnko a vykuklo spoza skalného brala, tak si Anton všimol šibenicu, ktorá stála uprostred bojiska. Vedľa nej už čakal kat, bol oblečený v čiernom, na hlave mal prehodenú kapucňu.

Na šibenici stál rad stolíkov, nad každým z nich sa v jemnom vánku hompáľali povrazy.

Obesenie, pomyslel si Anton, mohlo to byť aj horšie.

K ich spletencu tiel podišli piati rebeli a vytiahli ich na nohy. Odmotali od nich asi desať tiel, ktoré dávno opustil život a zvyšok odvliekli k šibenici. Niektorých museli ťahať po zemi, ale zopár z nich vládalo chodiť a zachovali si aspoň posledný kúsok dôstojnosti.

Anton patril do druhej skupiny a keď prechádzal okolo šibenice, videl biely, krutý úsmev spod kapucne kata.

V duchu sa už minulú noc zmieril so svojim osudom, no predsa si prial, aby mohol ujsť. Aby mohol povedať zbohom svojim milovaným a prežiť posledný čriepok šťastia predtým, než sa život naveky skončí.

Nebol mu však dopriaty už žiaden úlomok nádeje. Vyhnali ho na šibenicu s prvými siedmymi mužmi. Každého silou postavili na stolček a okolo krku im omotali lano. Anton cítil sťahovanie a myslel na to, ako mu pád zlomí chrbticu, kým vymyslený, rebelský sudca prednášal ich hriechy zvyšným vojakom.

Bol to výmysel. Bol to vtip.

V skutočnosti len chránili to, v čo verili. Svojho kráľa, svoju kráľovnú a svoju zem. Chceli predísť anarchii, ktorá nepochybne prepukne, keď nový samozvaný vládca preberie uzdu nad ich kráľovstvom.

Ako vďaku však dostali utrpenie a lano okolo krku.

Anton myslel na svoju rodinu, keď spod neho vykopli malý stolček.

Videl ustarostenú tvár matky, nadšený úsmev svojej malej sestry, priateľský pohľad otca. A videl aj svoju milú, ktorá naňho bude čakať a čakať, až kým si neuvedomí, že sa už nikdy nevráti.

Anton veril v rýchlu smrť.

Osud mu ju nedoprial.

Pád nebol dosť prudký, chrbtica sa mu nezlomila. Dlho sa hompáľal vo vzduchu a pľúca sa mu vzdúvali od snahy nadýchnuť sa.

Až kým pomaly, veľmi pomaly, neprišli aj o posledný kúsok kyslíka.

------

Dnešok bol niečím iný. Noahovi sa zdalo, že hmla je hustejšia, hmotnejšia.

Ako do nej hľadel, zdalo sa mu, že rozoznáva nejasné obrysy ľudských tiel a koní.

Hlúposť, povedal si v duchu. Len myslíš na všetky tie detské legendy.

Čím dlhšie však hľadel na hladinu mora, o to viac si bol istý, že v ňom niekto stojí. Pomaly rozoznal hnedú farbu koňa, na ňom sedel muž v tmavom oblečení, s červeným symbolom nad srdcom. Muž nemal tvár. Okolo krku mu visel povraz porastený machom a jeho hlava vyzerala, akoby bola roztečená pod vodou. Len zvláštna machuľa. Divný jav. Prízrak.

Noah si neuvedomil, že sa pohol k prízraku, kým sa mu do topánok nedostala voda. Zrazu si len všimol, že stojí v polmetrovej vode a jeho uši napĺňa krik, stony a erdžanie. Presne ako v tých legendách.

Otočil sa, že ujde mŕtvemu jazdcovi. Akosi tušil, že na súš za ním nepôjde.

No nech sa otočil akýmkoľvek smerom, všade ho obklopovali jazdci s červeným symbolom nad srdcom.

Otáčal sa, voda okolo neho špliechala. A stratil pojem o priestore. V hmle, s jazdcami naokolo, už nevedel akým smerom nájde súš.

Spätkoval, točil sa na mieste. Voda mu siahala už po pás.

Zdalo sa mu, že vojaci sú stále bližšie a bližšie. Potreboval im ujsť. Musel nájsť cestu von!

V istom momente už plával. A potom ho čosi stiahlo pod vodu.

Možno to bola vlna. Možno mátožná ruka padlého vojaka.

No kým sa topil, kým mu vzduch dochádzal z pľúc, mal pocit, že sa po jeho tele preháňa stádo konských kopýt.

Až kým sa on sám nepremenil na machuľu pod vodou. 

Krátka, depresívna poviedka. Užite si! :D