"Počuj Ed, sú to tie gadthery?" Ukázala som mu na malý nízky krík, a porovnala ho s tým v knihe.

"Nie to je gauci, sú si podobné. Ale cítim prenikavú vôňu gadthery. Bež sa poobzerať po okolí." Usmial sa a pokračoval vo svojej práci.

Bežala som na pred, Edwarda som stratila z dohľadu. Ako som sa tak  obzerala po okolí, zrazu niečo blízko mňa zaprašťalo, a mňa sa zmocnil strach. Síce sme sa nenachádzali v útočnej zóne, ale aj tak, neviem čo za tvory sa tu nachádzajú.

Z kríkoch sa nakoniec vydral chalan, ktorý mal na sebe iba nohavice, na perách široký úsmev a na chrbte batoh.

"Ou, ahoj." Pozdravil mi.

Na chvíľu zavládlo ticho, pretože som zostala v šoku. Nevedela som že tu ešte niekto je.

"Ty si tu nová že? Teba som tu ešte nevidel." Dal dole batoh, a začal odrezávať z rastliny.

"Áno som." Odpovedala som stručne, nechcelo sa mi s neznámym dávať veľmi do reči, aj keď vyzeral ako veselá kopa.

"Môžem ťa o niečo poprosiť?" Ozval sa po chvíli neznámy.

"Podľa toho o čo."

"Podala by si mi ruku?" Podišiel ku mne bližšie.

"Načo?" Nechápala som.

"Povedzme že mám špeciálne schopnosti a dokážem ti z nej niečo vyčítať."

Za normálnych okolností by som tomu neverila, ale keďže sa nachádzame tu, na území Akdulf, uverila som mu. Táto príroda, či okolie možno malo silu určitým jedincom vložiť nejaké dary.

Očistila som si ruku od hliny, a šla mu ju podať.

V okamihu kedy sa moja ruka dotkla končekom prsta jeho ruky, ho Edward zrazil na zem.

"Toto sa dozvie šéf, aby si vedel." Ed ležal na ňom na zemi a lakťom mu tlačil na krk do zeme.

"Po-pokoj-.. Pokojne." Vydal zo seba slovo, Ed mu tak tlačil na krk, že ešte chvíľu a udusil by ho.

"Edward prestaň! Okamžite! Veď ho zabiješ." Zakričala som naň.

Edward zobral lakeť z jeho krku, a umiestnil ju na rameno, aby z neho nestratil kontrolu.

"Drobec, nemôžme mu veriť. Je to náš nepriateľ." Povedal spomedzi zuby.

"Chcel si povedať tvoj nepriateľ." Podpichol doň.

"Počuj, ešte slovo a vytrhnem ti jazyk. Ona patrí k nám."

"Necítil som jej pach." Usmial sa a Edwarda tým ešte viac vyprovokoval.

Nakoniec prišiel ešte jeden človek.

Vyzeral byť mladý ako ja, možno ešte mladší. S čiernymi vlasmi, ktoré mu padali do očí a s nezapnutou košeľou.

"Edward, to nieje nutné. Pusť ho." Prehovoril.

Edward ho po dlhšom premýšľaní pustil.

"Nech sa drží ďalej od nás, a od nej ešte ďalej." Zavrčal.

Obaja cudzinci odišli.

"Ed, kto to bol?"

"Druhá skupina, skupina Wargulfových. Alebo inak povedané aj čierna skupina." Oprel sa o strom a sledoval ma pri práci.

Mne v hlave vŕtalo veľa otázok.

Ako je možné že sa tak nenávidia? Ako je teda vôbec možné že tu je ešte jedna skupina? Je ich tu viac? Čo im asi spravili? Ako to že Edward je brutálne zranený a aj tak dokáže prejaviť nehoraznú silu a energiu?

No musela som si ich nechať na neskôr, pretože Edward zahlásil že ideme na základňu, bez ohľadu na to že ešte nemáme hotovú prácu. 

Keď sme dorazili, Ed mi prikázal ostať v chatke, celý čas sa rozprával vonku so šéfom. Ich rozhovor vyzeral byť vážny, neopovážila som sa počúvať za dverami.

Keď sa po dlhej dobe vrátil, nevyzeral práve nadšene.

"Drobec, prosím vyvaruj sa ľuďom ktorých nepoznáš." Usadil sa do rohu Ed a vyčerpane vydýchol.

"Carole." Opravila som ho v tom ako ma nazval.

"Prosím?" Nechápavo na mňa pozrel.

"Tyler mi dal meno, volám sa Carole." Vysvetlila som mu to.

"Dobre, v poriadku Carole. Len prosím vystríhaj sa osobám čo nepoznáš, rovnako ako rastlinám a živočíchom, ale hlavne Wargulfovým, nemajú veľmi dobré plány, NIKDY." Zdôraznil.

"Hádam, že ak ide o tak dôležitú vec medzi vami, že o tom ešte nemám právo vediť však?" Pokúsila som sa  z neho dostať nejaké informácie.

"Nie, nemáš nato právo, a teraz sa poriadne vyspi, zajtra ťa čaká znovu práca, a niečo mi hovorí že nebude ľahká." Edward sa napriek nie moc pekným rečiam, tváril milo a usmieval sa.

Ľahla som si, a zaspala.

...

Ráno som sa zobudila celkom sama, na podlahe ma už čakal list. 

"Dobré ráno ti prajem Carole, pozerám že si sa už z každým z našej skupiny zoznámila, ale musím ťa napomenúť. Počul som, že včera sa ti stala nepríjemná vec, narážam teraz na skupinu Wargulfových, vyhýbaj sa im. Možno ti niekedy vysvetlím prečo, ale teraz určite nie. Dnes som ťa nebudil, pretože tvoja práca nieje časovo náročná, teda možno trochu ale ja viem že to zvládneš. Potrebujeme trochu dreva, zásoby nám dochádzajú. Edwarda som zobudil aby ti ho pre dom pripravil, ty ho už len zanesieš do skladu. Je to trošku ďaleko, ale pred chatou máš mapu, ktorú som ti v rýchlosti naznačil, aj batoh s jedlom a vodou. Tyler."

List od Tylera ma veľmi nepotešil, no musela som pracovať. O chvíľu dôjde Jack, zoberie ma hore a všetko bude v poriadku.

Vstala som na nohy a šla do práce. Mapa bola vážne naznačená rýchlo, trvalo mi asi pol hodinu kým som došla na to správne miesto.

Na mieste ma čakala už  hromada dreva, Edward všetko stihol skôr než som tam dorazila.

Pár krát som to s batohom plným dreva otočila, a už na mňa doľahla únava. No, veľa mi už toho nechýbalo.

Oprela som sa o strom, že sa najem a napijem. Hneď potom ma premohol spánok.

Na moju hrôzu som sa zobudila až večer, možno aj v noci. Okolo mňa bola tma, že nebolo vidieť ani na krok, a pofukoval jemný vetrík, bolo počuť prasknutie každej vetvičky.

Ešte že som bola v háji, a nie v útočnej zóne, no aj tak som sa bála.

Kričať som nemohla, pretože by tie zvery mohli byť niekde v okolí.

Vstala som a vydala sa hľadať cestu na základňu.

Po hodnej chvíli som už stratila nádej, ani som sa nepozerala pred seba, pretože som nevidela ani na krok. Pozerala som si akurát tak na nohy, aby som sa o nič nepotkla.

Zrazu do mňa niekto udýchaný, plnou rýchlosťou vrazil.

Zastavil sa, nevidela som mu do očí, ba ani jeho, vedela som len námatkovo nahmatať postavu, pretože ma držal za moje lakte, aby nedošlo k ďalšej zrážke.

Jeho teplý dych som cítila na tvári.

KONIEC 9. ČASTI!