"No poďme mladá!" Rozrazil priam dvere Blake, jeho prístup sa mi vôbec nepáčil, naviac nie som predsa menej cenní človek len preto že som mladšia, alebo áno? Oslovenie ktorá zvýrazňovalo môj vek mi pomaly začalo liezť na nervy, a tak som zakročila.

"Moje meno nieje mladá, volám sa Carol." Prehltla som posledný kúsok akéhosi mäsa, vstala zo zemi a nasledovala som Blake.

"Fajn, fajn už sa nečerti, a pohni si." Prehodil malicherne Blake a vydal sa na cestu do lesa.

Počas cesty sme ani necekli, ani jeden z nás nestál o rozhovor, a nepríjemnosti ktoré mohli pri ňom vzniknúť, no na konci cesty napokon prehovoril, aj to len z povinnosti. 

"Kamene, skaly, kry a všetko čím bude zavalená západná cesta, odhrňuj na západ. Uvidíš ako to budú robiť ostatní, hlavne sa neflákaj, a teraz makaj do práce." Založil si ruky na prsiach a postrčil ma správnym smerom k ľuďom ktorých som nepoznala, boli tam len dvaja.

No moju pozornosť upútalo dievča, ktoré rozhodne nevyzeralo byť odtiaľto, skôr mi prišla ako nejaká modelka. Dokonalé blond vlasy, ktoré vyzerali ako keby boli natočené jej siahali akurát jemne pod lopatky, červený rúž svietil na diaľku. Čierne obtiahnuté oblečenie z nej robilo ešte viac neodolateľnú osobu. Na chvíľu sa na mňa zadívala a jej jedovato zelené oči ma miestami prebodli, no naopak, chalan ktorý stál blízko pri nej a zdvíhal šutre sa na mňa ani nepozrel. Dievča zmraštilo obočie, a ja som vedela že sa mám čím skôr pustiť do práce.

Môj obsah práce mi bol vysvetlení, tak som sa na nič nepýtala len zobrala kúsky menších skál a ťahala som sa s nimi na druhú stranu, teda na západ. Nechápala som ako dievča ktoré pracovalo pri mne mohlo zdvihnúť trojnásobok toho čo som zdvihla ja, a nosila to s úplnou ľahkosťou, rovnako ako chalan ktorý si hádam odhadnúť že odniesol 5x viac ako ja. 

Kým sme mi traja pracovali, Blake na nás len blbo zízal a dirigoval nás, sem tam aby sa nepovedalo prišiel pomôcť ak niekto niečo nemohol zodvihnúť, alebo pri obrovských kusoch skál ktoré nezdvihol nikto z nás, iba Blake. 

Čas plynul pomerne rýchlo, no neboli sme ani v polovici a ja som bola už na konci mojich síl. V tom ako na zavolanie nám vyhlásil Blake pauzu.

Usadila som sa do tieňa stromu a popíjala som vodu z dreveného pohára, ktorý nám Blake za ten čas čo my sme pracovali priniesol.

"Nechaj niečo aj nám." Prsklo dievča keď videlo môj neukojiteľný smäd.

Dopila som a podala som pohár jej.

"Inak ja som Carole." Pokúsila som sa s ňou zoznámiť.

"Ja som Scarlet, ale všetci ma tu volajú Scar. To ty si to dievča, z ktorého je takmer celá skupina vedľa však?" Nahodila ironický úsmev.

"Zrejme áno, aj keď som nechcela spôsobiť rozruch. Neboj sa, nebudem vás tu otravovať dlho, len čo sa Jack vráti a bude mať cestu hore, vyparím sa, už ma nikdy neuvidíte."  Scar nadvihla spýtavo obočie a podala pohár chalanovi vedľa.

"Aký máš vzťah s Jackom?" Chytila sa slova a vyzeralo to že ju tá téma naozaj zaujíma.

"Normálny." Odpovedala som jej stroho a mykla plecami.

"Tak normálny, hmm, mňa nikdy hore zobrať nechcel."

"Možno ťa nemá moc v láske, alebo neviem čím to môže byť." Keď som až dokončila túto vetu, došlo mi že som skočila do levej klietky.

"Tak to bŕŕŕ, Jack je môj priateľ a náhodou sa máme veľmi radi, tak sa mi láskavo prac z cesty. Neviem prečo sa Jack rozhodol že teba, také slabé šteňa, zoberie zo sebou hore, jednak to istotne nezvládneš." Pyšne preniesla, vstala a šla radšej pracovať. 

Nevedela som že Jack, taký milý, pozorný, pekný chalan má za priateľku takúto arogantnú, namyslenú modelku. Trochu sa ma to dotklo, ale aj tak s tým nič nenarobím.

Po chvíli Blake oficiálne ukončil pauzu a ja spolu s chalanom sme sa znovu dali do práce.

Počas únavnej práce, som sa s ním zoznámila. Do reči mu veľmi nebolo, z toho som usúdila že je utiahnutý, plachý, a je radšej keď si ho nikto nevšíma a robí svoju prácu. Volá sa Frank.

Po zvyšok práce som sa len v duchu premáhala pohnúť každým jedným potrebným svalom môjho tela, a stále som si opakovala: Robíš to pre seba nie pre nich, keď bude cesta voľná, Jack ťa zoberie hore so sebou.

Po skončení práce sme sa všetci stiahli na svoje chatky, a ja som sa nezmohla na nič, len ako sa zvaliť na zem a do minúty od vyčerpania zaspať.

...

V noci som sa zobudila na vŕzganie dverí, zrejme keď som šla spať, tak som ich nechala otvorené. Vstala som že ich zatvorím a ľahnem si späť, no čaro noci ma úplne omámilo. Bosá som vyšla z chatky a sledovala mesiac, bol spln, ktorý sa týčil nad mohutným kopcom. 

Po pár minútach pozorovania som spozorovala na kopci niečo nezvyčajné, boli to nejaké zvieratá, a nebolo ich tam málo. 

Po dlhšom pozorovaní, som zistila že sa jedná o 4 biele monštrá rovnaké ako to, čo nás s Edwardom naháňali, lenže to monštrum bolo čierne. Hneď ako si ma všimli, začali bežať dole kopcom, smerom ku mne.

Neváhala som, okamžite som sa zabuchla v chatke a schovala sa pod deku, predstierajúc že tam nie som.

Z vonku som po chvíli počula hrozné zvieracie kvílenie a zvuky súboja. Triasla som sa.

Asi po 5 minútach kvílenie prestalo a všetko stíchlo, kvôli strachu som nemohla zaspať. Po ďalších nejakých 10 minút do chatky vošiel Edward, tvárila som sa že spím, no aj tak som naň jedným okom nenápadne pozerala.

Po štyroch, od krvi, sa doplazil do rohu a zastonal, po chvíli zaspal, alebo omdlel, neviem nechcela som aby vedel o tom že naň pozerám. 

Je mi jasné že akási neviditeľná bariéra tie stvorenia neudržala, a Ed s nimi bojoval. Zrejme vyhral, ale za akú cenu, bol celý doráňaní.

Zatvorila som oči a neskôr som zaspala.