Zobudila som sa rovnako ako som aj zaspala, na drevenej podlahe s dekou a handrou pod hlavou. Až na jeden detail, podlaha už nebola tak studená ako v noci, ráno vyšlo pekne slnko. Teda ak som nespala vplyvom liečiva ktoré na mňa aplikovali do obeda.

V chatke pri mne znova niekto nebol, z čoho som usúdila že Edward už vstal. Možno šiel na lov,  keďže je lovec. Zaujímalo by ma čo loví,  či nejaké neškodné zajace alebo tie príšery. Myslím že len zajace, predsa by sme po tom pred tou príšerou neutekali.

S bolesťami som sa postavila na nohy, tentokrát vznik bolesti nepochádzal z rán na tele, ale bola som zlomená zo spánku na podlahe.

Neunúvala som sa vyzerať z okna, proste som otvorila dvere a vyšla von. Nespomínam si aby mi to zakazovali.

Po otvorení dvier ma privítali lúče slnka, omamná vôňa rôznych kvetov, spev vtákov a tie najrôznejšie, najpestrejšie, najkrajšie odtiene zelene ktoré potešili moje oko. 

Už to pre mňa nevyzeralo ako len nejaká divočina, pôsobilo to skôr na mňa ako raj. 

Uprostred tejto krásy som uvidela ďalšie 4 chatky, boli zvláštne usporiadané . Najďalej odo mňa bola najväčšia a postupne smerom ku mne sa zmenšovali, to znamená že som v tej najmenšej. Za mojou skromnou, špinavou chatkou už žiadna iná nebola. 

Vykročila som von, a s nadšením som pozorovala okolie, bolo mi jedno v akej situácií sa nachádzam. Nakoniec som obrátila oči k vysokým stromom, ktoré mi nepripadali žeby pochádzali z tejto planéty, a nakoniec ku krásnej belasej oblohe.

"Vidím že sa ti tu páči." Prerušil ma Edward v pozorovaní a z pleteného koša, čo mal na chrbte, zhodil drevo na zem vedľa chatky.

Rýchlo som sa mykla, Ed ma vážne vyľakal. 

"Ehh, jasné je tu krásne." Po chvíli som sa naň usmiala a znova sa zahľadela na oblohu.

Edward mi úsmev opätoval a zapozeral sa na oblohu tiež.

"Dnes bude pršať, poď so mnou potrebujem ti niečo dôležité oznámiť." Skonštatoval a chytil ma za rameno.

"Pršať? Na oblohe nieje ani mráčik." Udivene som šla za Edwardom a premýšľala nad jeho slovami.

"Neskôr sa ukáže či som mal pravdu." Trval na svojom a viedol ma k chatke, ktorá k nám bola najbližšie,  z vonku vyzerala byť síce malá, ale nevyzerala až tak biedne ako tá naša.

Vstúpili sme obaja dnu, moje myšlienky sa potvrdili. Vnútri bola provizorná posteľ a stolík. Na posteli sedel Jack a na stolíku mal nejaké zrejme medicínske prípravky.

"Ahoj, ako ti je?" Zdvihol pohľad Jack od obväzu, ktorý držal v rukách.

"Ahoj, cítim sa už oveľa lepšie, ďakujem." Vďačne som sa naň usmiala.

Zrazu sa z vonku ozval krik.

"Edward! Okamžite poď sem!" Hlas patril Tylerovi, nevyzeral byť práve v dobrej nálade.

"Dobre, Jack postaraj sa o ňu ja prídem neskôr." Povzdychol si Ed a vykročil z chatky, priamo za hlasom.

"Vždy je takýto?" Neodpustila som si otázku.

"Áno, zbytočne sa nad tým zamýšľaš, strácaš čas. Tyler nám dvom dnes pridelil prácu, neboj sa nieje ťažká, ale prv ti musím vymeniť obväzy aby sa ti nevrátilo späť. Poď ľahni si." Vstal z postele aby mi uvoľnil miesto.

"Vyzerá to už lepšie? A čo je to za prácu?" Pýtala som sa, keď ma ošetroval.

"Krásne sa ti to hojí, zajtra budeš už ako srnka. Pôjdeme zbierať liečivé byliny, potrvá nám to síce celý deň ale je to príjemný relax, užiješ si krásu prírody a pomôžeš dobrej veci." Spravil mi maličký uzlík aby sa mi obväz nezošmykoval. 

"Tak to beriem. Kedy začíname?" Usmiala som sa, a postavila sa s chuťou do práce.

"Hneď teraz, len čo nám zbalím batohy." Šiel niekam preč a naznačil mi nech ho tu počkám.

Po chvíli prišiel spolu s dvoma batohmi a pár fotografiami rastlín, ktoré sme si rozdelili a vydali sa ich hľadať do údolia mieru. Po ceste mi vysvetlil ich špecifické znaky a načo sa používajú, vyznal sa. 

Nakoniec sme zastali pri hustých kríkoch, pri niektorých rastlinách som mala zbierať iba kvety, pri iných zasa iba zelené výhonky a dokonca aj konáre a korene. Jack mi každý jeden krík pred zberom skontroloval, pretože niektoré liečivé rastliny a jedovaté sa na seba podobali. 

"Edward mi spomínal že sa chceš dostať hore." Nadhodil tému Jack, pričom rukami vyhrabával korienky rastliny  Hrieg, a ja som vedela že tak skoro s touto témou neskončíme.

"Áno to chcem, a čo najskôr. Neber si to zle, je tu krásne, ale nemyslím že sa o mňa budete starať večne, navyše sa obávam tých príšer. Je to tu na mňa až moc nebezpečné." 

"Nemusíš mi to vysvetľovať, ja to chápem. Teoreticky keď na tom budeš lepšie, môžem ťa tam zobrať, chodievam tam po niektoré lieky, jedlo, oblečenie a všetko ostatné čo nám tu zatiaľ chýba. Cesta je však veľmi ťažká, Edward ti zrejme vravel že môže trvať aj 5 dní." 

Na chvíľu som prestala pracovať a hlboko sa zamyslela. Ja sa odtiaľto dostanem von!

"To by bolo perfektné! Áno Edward spomínal že cesta je ťažká, ale vravel o dni nie o piatich dňoch." Zamračila som sa a pokračovala v práci.

"Hmm, neviem ako ti to vysvetliť. Existuje látka ktorá v nás prebudila nejaké formy nových buniek a tak sme sa tam vedeli dostať za deň, aj keď to nemenilo nič na tom aká si bola po ceste vyčerpaná." 

"Tak mi ju dajte tiež." 

"To nieje tak jednoduché, teda je to nemožné. Je to jedna z tých rastlín ktorá ťa zabije keď nie si zvyknutá na miestne podnebie, ale myslím že by si to už mohla teoreticky zvládnuť. Pomôžem ti, môžme vyraziť hneď zajtra, mám tam cestu." 

"To je úžasná správa!" 

Zvyšok dňa sme sa rozprávali už len o ceste nahor, rozprával mi všetky dobrodružstvá čo tam zažil, dokonca aj nebezpečenstvá, zoznamoval ma s terénom a psychicky ma pripravoval na najhoršie, snažil sa ma aj odradiť, ale ja som bola odhodlaná tam ísť.

Keď sme sa vrátili na základňu s plnými batohmi rastlín, začalo sa stmievať. Kým sme ešte všetky roztriedili podľa názvu, účinkov a sily účinku už bola celkom tma. S Jackom sme sa rozlúčili a ja som šla k chatke v ktorej som sa aj prebudila. Pri nej ma už čakal Ed.

"Ahoj, nemáme čas sa rozprávať, mám ťa poslať k šéfovi. To je tá najväčšia chatka úplne na konci. Nemôžem ísť s tebou, je to rozkaz." Ukázal prstom na chatku.

Kývla som na súhlas s hlavou a šla som smerom, ktorý mi Ed ukázal. Pokiaľ by nastala situácia žeby som tu bola nútená ostať, musím rešpektovať ich pravidlá.

Po chvíli som sa ocitla na prahu dverí, zaklopala som na ne.

"Poď ďalej." Zaznel hlas za nimi.

"Volali ste ma?" Vstúpila som dnu a pozerala som sa pokorne do zeme.

"Áno, aby bolo jasno, tu velím ja! Na tejto základni si spáchala veľký nepokoj, každý sa zrazu začal zaujímať o t záhadné dievča čo prežilo v útočnej zóne, Taký neporiadok tu nestrpím. Edward dnes nebol schopný podať kvalitný výkon pri love, pretože celú noc nezažmúril ani oko, len náhodou keby ti bolo zle. Nepáči sa mi, preto dnes spíš vonku. Tu máš dve deky, jednu si daj pod seba, a druhou sa prikry. To sú moje posledné slová, je to rozkaz, a teraz vypadni." Hodil mi do rúk deky a vystrčil ma z dverí. Nič iné mi neostávalo, iba ostať von ako pes.

Ľahla som si ako mi prikázal a snažila sa zaspať. 

...

Zobudil ma dážď, lialo rovno na mňa a ja som cítila ako mi premŕza celé telo. Po čase začalo aj blýskať a z dažďa sa vykľula búrka. Po hodnom čase sa otvorili dvere na chatke a šéf na mňa zavolal.

"Poď dnu." 

Bez slova som poslúchla a vošla dnu. Nerozprával sa so mnou len si namrzene ľahol do postele. Neopovážila som sa s ním komunikovať, ľahla som si na podlahu do rohu. Až teraz som počula ako mi drkocú zuby, kvôli lejaku vonku. 

"Do pekla to nemôžeš byť ticho!?" Zakričal a vstal z postele. Privrela som oči, a čakala som to najhoršie, že ma udrie.

No mýlila som sa, Tyler ma zobral na ruky a odniesol do svojej postele, zavil ma do perín a pritiahol k sebe. Jeho telo priam pálilo.

Protivilo sa mi to, ale nemohla som namietať, iný spôsob ako sa v tejto divočine zohriať som nepoznala, a nemyslím si že existuje vôbec nejaký. 

Tento odporný, hrubý, arogantný človek, mi ako tak pomohol. Za nedlho ma premohla únava a ja som zaspala.

Ahojte, tak čo myslíte? Ako sa to bude ďalej vyvíjať? Presní koniec už viem :). Pribudne tu ešte veľa postáv a zaujímavých vecí, myslíte si že sa do niekoho z týchto troch, dievča zamiluje? Myslíte že sa jej podarí dostať hore, alebo sem ostane navždy? Som zvedavá na Vaše názory.