Naši členovia svorky sa v okamihu premenili na ľudí.

"Tyler, upokoj sa. Nebudeme to tu riešiť takto, a hlavne v Údolí mieru." Beatrix prehovorila k Tylerovi.

"Ja ju nechcem zabiť, ja ju chcem späť." Zavrčal Tyler.

"Beatrix, ustúp, toto sa vyrieši medzi chlapmi." Pristúpil bližšie k Tylerovi Henry.

Kývnutím hlavy obaja svojim svorkám naznačili nech idú späť na Základňu.

Pri tomto pokyne môžu ostať iba vodcovia, trochu mi odľahlo, pretože Henry mal pri sebe Beatrix.

Všetci vyzerali ustráchane. Keď sme s Dylanom konečne dorazili do našej chatky, ľahla som si do hojdacej siete, prikrčila sa, a triasla.

"Carole, je ti niečo?" Opýtal sa ma po chvíli Dylan.

Už som to nevydržala, po tejto otázke mi začali tiesť slzy dole lícami a z hrdla sa mi dralo vzlikanie.

Dylan si ku mne opatrne ľahol a objal ma zo zadu. Jeho teplá pokožka na mňa mala upokojúce účinky.

"Neboj sa, nič sa nedeje." Zovrel ma pevnejšie, a môj plač pomaly utíchol.

"Nedovolím aby ti niekto ublížil." Vyslovil potichu, tak ako keby som to ani ja nemala počuť.

Po krátkej chvíli som zaspala.

...

Ráno som sa prvý krát zobudila skôr než Dylan. Pomaly som sa k nemu otočila tvárou a sledovala ho ako spí. Vyzeral tak nevinne a sladko, myslím že je vyčerpaný zo včera.

Zaborila som mu ruku do jeho hustých čiernych vlasov a zatvorila som oči.

Zrazu niekto zaklopal. Dylan sa pomaličky prebral, pred tým ako vstal zo siete ma pohladil po tvári a šiel otvoriť.

Tvárila som sa že spím, dúfam že to vlci nevedia vcítiť.

"Dobré ráno Dylan, mám zlé správy." Podľa hlasu som spoznala že sa jedná o Henryho.

"Len mi prosím nehovor že sa týkajú jej." Reč bola určite o mne.

Nastalo ticho.

"Je mi ľúto Dylan, ale musí odísť." Práve som pocítila neskutočný šok.

"Nie, nie, prosím len to nie." Šeptal, jeho hlas znel ako keby mal slzy na krajíčku.

"Nedá sa nič robiť, staré vlčie právo je na Tylerovej strane. Oznám jej to večer, zajtra musí odísť." Dopovedal a zatvoril dvere.

Dylan si ku mne naspäť ľahol, dal mi nabok vlasy čo mi padali do tváre, a opatrne ma pobozkal na pery.

Telom mi ako keby prešla elektrina, už som sa nemohla tváriť že spím.

Tep sa mi zrýchlil a moje dýchanie tiež. Pomaly som otvorila oči, Dylan mal v očiach smutný výraz.

"Prepáč mi to." Zašepkal a ospravedlnil sa za bozk.

"To nevadí." Zašepkala som mu späť.

"Ja len..." Zahľadel sa mi priamo do očí, ako keby v nich niečo hľadal.

"Nechaj to tak, ostaneme ešte trošku dlhšie spať?" Navrhol mi.

"Nemám nič proti." Usmiala som sa a Dylan ma objal, znova. 

Bol úplne iný, takého citlivého som ho nepoznala. Napriek situácií ktorá nastala, som mala chuť aspoň posledné chvíle stráviť s Dylanom, tým čo mi už po niekoľký krát zachránil kožu a upokojoval ma.

Cítim sa v jeho objatí bezpečne.

S týmto pocitom som znovu zaspala.

...

Zobudila som sa večer, vonku bola už tma, Dylan vedľa mňa nebol. 

Nechápem ako som mohla spať tak dlho, vstala som zo siete a otvorila pomaly dvere na chatke. Všetci členovia svorky, sedeli pri ohni a rozprávali sa, bola som veľmi ďaleko, nato aby som počula o čom. No, niečo som nakoniec predsa začula.

"Všetci dobre vieme kto je ona, a ako to s ňou skončí. Nezúfajte, naše problémy s Akdifash sa vyriešia." Hovoril Henry pričom sa usmieval od ucha k uchu.

Bolo to vytrhnuté z kontextu, ale jediné čo som si pod tým predstavila je to, že som človek a hneď ako opustím túto Základňu, tak ma Tyler zabije, a tým sa všetko vyrieši. Nechápem ako sa pri tomto mohol takto usmievať.

Musím odísť, hneď.

Zvolila som rovnakú taktiku ako pri úteku minule. Netrvalo mi to dlho, a našla som všetky potrebné veci k tomu, aby so sa dostala hore. Dokonca aj podrobnú mapu samotnej cesty Hore, baterku a lano. 

Vytratila som sa bez toho, aby si to ktokoľvek všimol, teraz len dúfam že Dylan nepôjde skoro do chatky.

Cesta cez Údolie Mieru prešla hladko, šla som najrýchlejšie ako som mohla, v Útočnej Zóne som už trochu spomalila, vsadila som na bezpečnosť. Cestu hore som s pomocou mapy našla už ľahko.

Nebudem klamať, dostala som sa hore, asi iba 200 metrov, nevládala som, bola som unavená. Ledva som sa vyškriabala hore na strom a upevnila lanom pre bezpečnú noc. Nato že som prespala väčšinu dňa, bola moja energia na stúpanie hore krátka.

...

Ráno som sa prebudila prirodzene sama, najedla som sa a vyrazila, vodu som si pre zatiaľ však šetrila.

Každá minúta cesty bola dlhá a strašne vyčerpávajúca, dávala som si veľa prestávok, a neraz som mala problém popadnúť dych, ale musela som ísť ďalej.

Keď slnko už nebolo v strede oblohy, znamenal to že je už po obede. Napila som sa a pospala som si na chvíľu, je to vážne náročná a vyčerpávajúca cesta.

Najhoršie je, že terén tvoria samé skaly a minimum zelene. Všetko to tu je šedé a tvrdé, každá druhá skala, ktorej sa chytím, sa odtrhne, niektoré padajú samé od seba. 

Prvý deň som vzdala predčasne, nestihlo ani slnko zapadnúť zo obzor a ja som už chrápala hore na strome so zodratými rukami.

...

Ráno som z nepohodlného spánku vstala viac zlomená ako kedykoľvek pred tým. Vôbec som nebola odpočinutá, a nevládala som pokračovať ďalej. Každý jeden krok vyššie znamenal pre mňa neskutočný boj, no stále som si opakovala že tam musím dôjsť.

Chytila som sa jednej skaly, ktorá trochu trčala, zdala sa byť pevná, no hneď ako som na ňu preniesla svoju celú silu, prepadla sa. Len tak, tak som sa jej vyhla, no za ňou prišla ďalšia, no. s touto som už nemala toľko šťastia.

Odhodila ma takmer úplne dole, zachytila som sa konára, ale aj ten sa zlomil, bolo to ešte horšie. Na skalách čo boli nižšie, som si rozrezala celé rebro, a ako zlatý klinec, zavalila ma jedna obrovská, priamo na nohu. Nemohla som sa ani pohnúť, a môj batoh spadol ešte nižšie. 

A práve som sa rozlúčila so životom.

KONIEC 16. ČASTI!