Prebudila som sa v chatke už sama. Vôkol mňa vládlo ticho.

Stále som nebola dostatočne pokojná. A kto by aj bol, keby zistil že sa nachádza v tesnej blízkosti vlkodlakov?

Neviem či mi chcú ublížiť, či ma dokonca zabiť, ale bijú sa o mňa ako o korisť.

Potrebovala som odpovede, opatrne som sa rozhliadla okolo seba, boli sem len akési byliny a kusy nábytku.

V tejto chvíli mi napadla len jedna možnosť.Bolo to síce hlúpe, ale vážne som nevidela iné riešenie ako to, že hore nájdem cestu sama a dostanem sa tam.

Rozhodne to nebolo nebezpečnejšie, než ostať tu, medzi vlkodlakmi.

Hýbala som sa najtichšie ako som vedela, zobrala som si batoh ktorý bol zrejme pripravený pre Jacka. Bola tam kopa vody, a jedla. Avšak mapa tam nebola, len zápisník s ceruzkou a nejaké poznámky.

Vyšla som von, nikto tam nebol, bolo asi poludnie, čo znamená že každý má svoju pridelenú prácu, a ja mám čas sa bezpečne vypariť.

Zrejme nerátali s tým že sa zobudím po tej injekcii tak skoro, typujem žeby pri mne niekto bol.

Zabehla som ešte do Jackovej chaty, našla som tam oblek ktorý bol odolný voči dažďu, pripomínal trochu pršiplášť.

Ešte som stihla ukradnúť pár byliniek, ktoré liečili základné rany. Čas strávený pri hľadaní byliniek sa teda vyplatil, pre prípad som ešte ukradla obväzy.

Vbehla som do lesa s veľmi malými vedomosťami, vedela som len že cesta je tam, kde boli pred tým zavalené skaly... útočná zóna.

V lese bola samozrejme o čosi väčšia tma.

Potulovala som sa po útočnej zóne s nádejou, že to miesto nájdem.

Vonku začínalo mrznúť, v tejto oblasti sú vážne veľké teplotné rozdiely, cez deň horúco, v noci chladno.

Radšej som pridala do kroku a lemovala okolie hôr.

Trvalo mi to skoro večnosť, ale ja som nič nenašla. Už som ani nemala šancu niečo nájsť, tma tu bola ako vo vreci, bola noc.

Ako najbezpečnejšie miesto pre odpočinok som zhodnotila na strome. Vyšplhala som sa hore na jeden z mohutných konárov, dúfam že so mnou nespadne keď zaspím.

Pred tým ako som zaspala, som si ešte dôkladne prezrela celý batoh, aby som zistila či som na nič nezabudla.

Nakoniec som tam našla ešte nôž ktorý bol bezpečne uložený v púzdre. Dobre na ochranu.

Zaspala som.

...

"Hej, dievča, psssssssssst, poď dole." Stál niekto pod stromom a hádzal do mňa malé kamienky, ktoré som takmer ani necítila.

"Kto si, a čo odo mňa chceš?" Šepotom som sa opýtala.

"To som ja, Dylan, neboj sa ma, ja ti neublížim." Hlas mi bol známy, no meno mi nejak uniklo.

"Žiadneho Dylana nepoznám." Oznámila som mu.

"Dobre, prepáč ja som sa ti minule nestihol predstaviť. Som tvoj zachránca, Dylan." Preniesol s tichým smiechom, ktorý som asi nemala počuť.

Zrazu som si na ten hlas spomenula. Spomenula som si úplne na všetko, ako keby sa mi to znova premietlo pred očami ako on, Dylan leží na zemi a na ňom je tá príšera, vlkodlak, a Frank naň kričí Edward.

Pri tejto predstave ma až myklo, áno uhádli ste, spadla som zo stromu.

Nedopadla som však na tvrdú zem, prekvapivo ani na nič ostré, padla som rovno do náruče Dylanovi. A to som nemala ani v pláne zísť dole zo stromu.

"Počuj, nič v zlom, ale už mi dlžíš 2 láskavosti." Usmial sa, a položil ma na zem.

Tuším som sa červenala.

"Za všetko ti ďakujem, ale myslím že už musím ísť." Vzhľadom nato, že sa už začalo rozvidnievať, nemôžem si dávať dlhšie prestávky, skupina už určite vie že som ušla a hľadajú ma.

"Kam sa tak ponáhľaš?" Pobehol za mnou.

"To ti do toho nič nieje." Odsekla som a kráčala som vpred.

"Dlžíš mi aspoň informácie, ak nie už záchranu života." Zastal a zakričal za mnou.

Mal pravdu, zastaviť ma predsa nemôže, a vzhľadom k tomu akú k sebe tieto skupiny chovajú nenávisť, by ma určite neodviedol späť.

"Chcem ísť hore." Prišla som k nemu bližšie a zašepkala som.

"Carol, to je veľmi riskantné, a vôbec, prečo si tu sama? Už len to sa ti môže stať osudným." Hľadal odpovede v mojich očiach.

"Nemôžem ostať a spolupracovať s vlkodlakmi, zabijú ma. Odkiaľ vieš ako sa volám?" Sklopila som oči do zeme a sadla som si.

"Počul som ho kričať Edwarda, vieš v tom údolí mieru." Odmlčal sa.

"Ak dovolíš, rada by som už šla." Znova som sa postavila na nohy a vydala sa na cestu.

"Carole, rád by som ti všetko vysvetlil, úplne všetko... Načo sa len opýtaš, len potrebujem aby si šla so mnou. Chcem aby si to videla, a ak tomu pochopíš, je na tebe či odíjdeš, alebo nie, ale teraz ťa nemôžem pustiť." Chytil ma za ruku a pozeral sa mi do očí.

Ja som mala pocit že ide o niečo veľmi dôležité, toto moje rozhodnutie môže zmeniť asi veľa. Som vydesená.

"Dylan, nájdu ma keď tu ostanem dlhšie." Odvrátila som od neho zrak.

"Ja ťa ochránim." Zovrel mi ruku pevnejšie.

"My ju ochránime." Z kríkov vyšlo sebaisté, nebezpečne vyzerajúce dievča, s dlhými ryšavými vlasmi.

"Neboj sa, to je vodca mojej skupiny, teda vodkyňa." Usmial sa.

"Volám sa Beatrix, rada by som ťa zoznámila s našim svetom, ponúkam ti miesto u nás vo svorke, a ochranu."

Natiahla mi ruku na podanie.

"Vo svorke?" Vyslovila som potichu  a cúvla do zadu.

"Neboj sa, ponúkame ti pravdu, neubližíme ti." Stále držala ruku a čakala na tú moju.

Vložila som jej ju opatrne do dlane a predstavila som sa jej.

"Ďakujem vám, príjmam vašu ponuku."

Áno, už je to tak, práve teraz som na ceste k základni svorky, ktorú tak strašne moja bývalá skupina nenávidí, teda svorka. Kto vie prečo, ale to už onedlho zistím.

KONIEC 12. ČASTI!
Čo myslíte, rozhodla sa správne? ❤