Connor netušil, ako sa to Sii podarilo, ale nejako ho presvedčila, aby navštívil skrinku v kuchyni a presvedčil sa o pravdivosti jej tvrdenia. Ako veľmi rýchlo zistil, nedokázal sa dostať dnu, a tak len nakukol.

Neklamala - predsa len, kto by o niečom takom klamal? - ale Connorovi sa aj tak zdalo čudné, že vchod do ďalšej miestnosti je cez skrinku pod kuchynskou linkou. Sia naňho hľadela s očakávaním.

„Videl si to?“ opýtala sa vzrušene, akoby objavila Tróju. Nemohol jej to zazlievať, na tomto mieste to malo asi takú hodnotu ako objavenie Tróje. Prikývol.

„Musíme o tom povedať ostatným,“ zamyslela sa a rukou sa oprela o stôl. „Už dlhšie som hľadala niečo podozrivé, nemohli sme mať predsa iba jednu kúpeľňu.“ Odfrkla. „Každopádne, povieme im to ráno, teraz by sme ich asi nemali rušiť. Ideš?“ opýtala sa, keď už stála vo dverách.

Connor iba pokrútil hlavou. Stále bol rovnako hladný. Sia pokrčila plecami a opustila miestnosť, nechávajúc ho tam samého. Vydýchol si. Stretnutie s ňou ho natoľko zaskočilo, že sa nestihol pripraviť na komunikáciu s inou živou bytosťou, ako bol on sám.

Zatriasol hlavou, aby z nej vyhnal čudné myšlienky a začal zohrievať vodu v kanvici. Únava ho pomaly začala opantávať, a to aj napriek tomu, že prespal takmer celý deň. Ale zároveň ho desilo, čo sa bude diať ráno. Hoci si bol takmer istý, že Sia všetko povie zaňho, nechcel byť v strede pozornosti.

‚Aj tak bude všetkých zaujímať len tá izba,‘ pomyslel si, keď nalieval vodu do kelímka, a trochu ho to upokojlo. Teraz ľutoval, že sa Sie nič nespýtal, kým tu bola. Napríklad ako často prichádzajú noví ľudia, prečo tu vlastne sú, kto ich väzní a podobne.

Zívol. Pravdepodobne nevedela o nič viac, ako ostatní. Zároveň sa uistil, že ak sa niekoho bude niečo chcieť opýtať, bude to ona. Muž s dcérou síce pôsobil nevinne a unavene, ale Connorovi pripadal nadmieru podozrivý. Odmeraný Alec by mu aj tak nič nepovedal a kúpeľňového dievčaťa sa neplánoval nič pýtať. Dúfal, že najbližšie príde niekto normálny.

Sám si sadol za jeden z mnohých menších stolíkov a neprítomne sŕkal omáčku s cestovinami. Toto takzvané Útočisko bolo najčudnejšie miesto, kde sa kedy ocitol, a žiaden z ľudí mu nepripadal celkom normálny. To však ani nemohol povedať ani o sebe, takže sa len uškrnul a pokračoval v jedení.

Po chvíli jeho myšlienky zablúdili do iných končín - o čo išlo človeku, ktorý ich tu väznil? Dal im dostatok jedla, vody a miesto na spanie, nebola im zima a nijakým spôsobom netrpeli. Skutočne to bolo útočisko pred krutým, chladným svetom plným krutosti a chudoby. Aj napriek tomu sa všetci pokúšali dostať von - prečo?

Connor nenávidel samého seba za to, že súhlasil s tým šialencom, ktorý ich tu bez jediného slova zavrel. Vzápätí mu však skrslo, že to bol možno to bol nejaký experiment, do ktorého sa vsetci dobrovoľne prihlásili. Neprekvapilo by ho, keby to skutočne urobil, jeho život bol v jeho ponímaní nesmierne nudný.

Len čo si uvedomil, že premýšľa nad tým, či sa k nim niekedy pridá nejaké inteligentné a pekné dievča, potriasol hlavou, vyhodil prázdny kelímok a pobral sa do spoločnej spálne s nádejou, že všetci už budú spať.

Samozrejme, osud nevyzeral, že by ho mal bohvieako v láske, preto vo chvíli, keď vošiel, našiel dievča s dredmi sedieť na posteli s tvárou v dlaniach. Z chodby do tmavej izby prenikalo ostré svetlo, takže jasne videl, ako sa jej trasú plecia.

Pokúsil sa okolo prejsť bez povšimnutia, lenže osud mu znova podrazil nohy a dievča odrazu dvihlo hlavu. Connor nestihol odvrátiť pohľad. „Zdá sa ti niečo zaujímavé?“ skríkla pomedzi vzlyky a vybehla z izby.

Chvíľu premýšľal, či ju nebude nasledovať, takmer okamžite však túto myšlienku zavrhol a ľahol si oblečený do postele. Dúfal, že ráno sa mu niekde podarí nájsť ďalšie oblečenie.

Prekvapilo ho, že po kriku dievčaťa všetci stále spali, nerušene a pokojne, nemuseli myslieť na nočnú moru, ktorá ich čakala mimo snov. Connor medzi nich bohužiaľ nepatril, ešte niekoľko hodín - aspoň toľko odhadoval - ležal v posteli a hľadel na strop.

Dievča sa už nevrátilo.

»»»

D e ň  d r u h ý

Keď sa ráno prebudil, jediný, kto bol ešte v spálni, bola spiaca Laila. Potichu vstal a natiahol sa.

Rovnaké svetlá, ako svietili na chodbe, teraz osvetľovali aj spálňu a tým jej dodávali pocit, že je jasný deň. Connor si matne uvedomil, že v noci bolo svetlo v ostatných miestnostiach žltkasté a tlmené, kým počas dňa bolo ostré a jasnobiele. Jedno musel ľuďom - alebo človeku - ktorý ich tu uväznil, uznať, a to ich zmysel pre detaily.

Znova sa rozhodol ako prvú navštíviť kúpeľňu, rovnako ako predošlý deň. Dvakrát skontroloval, či sú dvere skutočne zatvorené, kým sa otočil a pozrel do zrkadla.

Jeho unavenú, strhanú tvár nahradila mierne zaspatá, ale napriek tomu oddýchnutá podoba, aj keď vlasy mal rovnako strapaté ako predtým. Prehrabol si ich rukou a mimovoľne zopakoval rituál ošpliechania tváre studenou vodou, kým konečne vyšiel z miestnosti.

Vo všetkých miestnostiach bolo podozrivo ticho, po chvíli mu však svitlo, že všetci určite skúmajú novú miestnosť. Netúžil sa pripojiť k ostatným, ale zvedavosť bola silnejšia.

Zaklopal a vošiel do kuchyne. Mal pocit, že sa to tam hemží ľuďmi aj napriek tomu, že ich bolo ledva päť, a to ešte nerátal malú Lailu, ktorá kdesi v spálni pokojne spala, nedotknutá všetkým, čo sa naokolo dialo.

Všetci niečo robili - po stoloch sa váľali hrnce a panvice, popri stenách ležali opreté dvierka a Alec s Maxom sa pokúšali odmontovať dve zo skriniek, aby uvoľnili priechod do novej miestnosti, zatiaľ čo neznáme dievča so Siou vymýšľali, kam uložiť všetok ten riad.

Len čo ho Sia zbadala, zakývala mu a na tvári jej zahral úsmev. Connor jej kývol a v duchu sa modlil, že nepríde a nebude sa s ním chcieť rozprávať. Hoci... nemohol poprieť, že by ho celkom zaujímalo, kto je to posledné dievča.

„Práve včas,“ oznámil Max tlmene z vnútra skrine. „Mohol by si nám pomôcť?“ Connor sa neochotne zohol a nazrel do neprebádanej izby. Kútikom oka zbadal, ako sa Sia s dievčaťom rozprávajú. „Ťahajte!“

Zatiahol za drevo a skrinky sa začali posúvať, odhaľujúc dieru dostatočne veľkú na to, aby sa cez ňu pretisol dospelý človek. Alebo aspoň preplazil.

Max hučal niečo o dobrej práci, Connor ho však nepočúval. Nebol mu ani trochu sympatický a nechystal sa byť v jeho prítomnosti, keď ho na opačnej strane diery čakalo niečo nové. Bez slov sa cez otvor pretisol do izby.

Ako očakával, neboli v nej žiadne okná, iba police s knihami, zo dva stoly a zopár stoličiek. Jediné, čo bolo naozaj hodné povšimnutia, bola malá obrazovka s klávesnicou na jednom zo stolov.

Nebol hlúpy a nepredpokladal ani od ich väzniteľov, že by hlúpi boli. Bolo nad slnko jasnejšie, že na obrazovke nenájde žiadne tajomstvá ani pripojenie na internet, ktoré by ho spojilo s okolitým svetom.

Napíš, čo chceš vedieť.

Connor si bol stopercentne istý, že si tieto slová nepredstavil a chystal sa odpísať, keď sa do izby vopchal Max a zmaril všetky jeho plány. Naozaj toho muža nemal rád, oveľa príčetnejší mu prišiel, keď bol v polospánku.

Chvíľu sa posťažoval na nepohodlný prechod, potom sa poobzeral po izbe a napokon si všimol obrazovku, pri ktorej Connor stál.

„Niečo som našiel!“ zakričal smerom do kuchyne. „Je to niečo ako počítač,“ pokračoval, kým Connor sa pomaly vzdaľoval s myšlienkou, že sa sem ešte musí vrátiť. S úľavou si všimol, že slová na obrazovke zmizli. „Možno sa mi podarí pripojiť na internet!“

Sklamaný nad naivitou dospelého muža vyliezol z miestnosti a umožnil ostatným, aby tam šli namiesto neho. Chystal sa poprechádzať po chodbe, prípadne zájsť do nejakej prázdnej izby, keď mu niečo zrazu skrslo v hlave.

Sia tú izbu navštívila už pred ním. A nepochybne tam bola dlhší čas ako strávil v malej špajze. Nebola šanca, že by si monitor nevšimla. Ukázal aj jej lákavú ponuku niečo sa dozvedieť? A - čo bolo dôležitejšie - koľko jej toho vyzradil?

S myšlienkami na Siu a jej podozrivé správanie sa zachmúrene zatvoril do spoločenskej miestnosti. Určite nebola iba to veselé, pre všetko nadchnuté dievča. Niečo ukrývala a on jej zmaril plány.

Sklamane si pomyslel, že mohla o miestnosti povedať iba jemu, nemusela to hneď vyzradiť celému obyvateľstvu Útočiska. Očividne ho podozrievala rovnako, ako on všetkých ostatných, a jej tajomstvo by sa skôr či neskôr prevalilo ako tsunami. A nemohol poprieť, že to by bolo oveľa horšie.

Dlhú, neprerušenú spleť jeho myšlienok prerušil až príchod zaspatej Laily. Pošúchala si oči a poobzerala sa po miestnosti. „Nevieš, kam šiel M– môj ocko?“ opýtala sa ho, hlas zastretý od spánku.

„V kuchyni,“ odpovedal Connor jednoducho. Dievčatko prikývlo a zavrelo za sebou dvere.

S istotou, že sa miestnosť o nejaký čas nepochybne zaplní, vstal z kresla, v ktorom sedel a vyšiel von z miestnosti. Bol tu sotva druhý deň a už sa nudil. Len samotná skutočnosť, že nemôže vyjsť von, tento pocit iba znásobila.

Na chodbe prekvapivo nikto nebol, ale nechystal sa tam zdržiavať všetkým na očiach. Túžil po vlastnej, súkromnej miestnosti, o ktorej by nikto nevedel a mohol by v nej tráviť hodiny len so svojimi myšlienkami.

Zbadal, že dvere do kuchyne sa otvorili, a tak rýchlo ušiel späť do spoločenskej miestnosti s intenzívnym pocitom, že sa potrebuje ukryť. Čo by si pomysleli, keby ho videli bezcieľne sa pohybovať po chodbe? Vlastne mu to bolo jedno. A tak znova vyšiel na chodbu.

Moment prekvapenia opadol hneď vo chvíli, keď si uvedomil, aké neprekvapivé je vidieť dievča s dredmi na chodbe. Všetci mali slobodu pohybovať sa po Útočisku. Očakával, že naňho znova začne kričať, ako pri ich doterajších stretnutiach, ale tvárila sa, akoby sa nič z toho nestalo.

„Myslím, že my dvaja sme sa ešte nestretli,“ povedala, pričom posledné slovo vyslovila takmer ako vyhrážku. „Som Kierra.“ Vystrčila pred seba ruku. Connor ju so zdvihnutým obočím prijal. Ani ona nevyzerala ako človek, ktorého by mal v láske.

„Connor.“ Zvraštila čelo, potriasla mu rukou a odišla do spoločenskej miestnosti. Trpko si pomyslel, že o chvíľu už zasa nebude mať žiadne súkromie.

Odrazu sa dvere, do ktorých ešte len pred chvíľou Kierra vošla, rozrazili. „Mal si povedať, že niekto dorazil,“ zavrčala naňho a pohla sa smerom ku kuchyni. Connor medzitým nakukol do miestnosti.

Na posteli ležal starec s ázijskými črtami. Bol samá kosť a zošúverená, ovisnutá koža, oči mal tak hlboko zasadené v jamkách, až Connorovi prebleslo hlavou, či náhodou nezomrel na starobu a neleží im tu už len nehybná mŕtvola.

Keď však podišiel bližšie, všimol si, že hruď sa mu trasľavo dvíha a klesá. Ako ho tam stihli za taký krátky čas dopraviť? Alebo bol jednoducho slepý a nevšimol si, že na posteli niekto leží? Uistil sa, že izbu prehľadá, len čo bude mať čas. Sám.

Do izby vtrhli ostatní, Kierra naňho hádzala vražedné pohľady, Sia si ho zvedavo premeriavala a ostatní vyzerali, že mu nevenujú ani trochu pozornosti - za čo bol napokon vďačný.

Všetci sa nahrnuli okolo postele, všetci s výnimkou jeho a Sie. Pripomenul si, že ju nevidel ani vtedy, keď prišiel on. Kývla naňho a spoločne vyšli na chodbu.

„Nie je príjemné, keď ťa všetci privítajú zvedavými pohľadmi,“ skonštatovala, keď za sebou zavreli dvere. Connor prikývol. „Ty asi nie si veľmi zhovorčivý človek, čo?“ zasmiala sa, ale viac tejto téme nevenovala pozornosť.

„Vieš, si tu zatiaľ najzaujímavejší človek, Connor.“ Nepáčilo sa mu, ako vyslovila jeho meno, behali mu z toho po chrbte zimomriavky. Sia pokračovala. „Alec je večne vážny a tvári sa dôležito, nedokáže priznať, že ani on sám nevie, o čo tu ide. Kierra je strašne precitlivená, aj keď sa to snaží ukryť za kamennú masku. Max je jednoducho hlúpy a nemám rada deti.“

Connora úprimne prekvapilo, ako s ňou súhlasil. Rozhodne sa za ňou skrývalo omnoho viac, ako len veselá povaha. Niečo bolo na tom, ako sa leskli jej tmavohnedé oči - zo začiatku v nich videl iba nadšenie, teraz si však uvedomil prefíkanosť, ktorá sa za nimi ukrývala.

„A potom si tu ty.“ Zastala a zahľadela sa mu do očí. Musela hľadieť dohora, bol omnoho vyšší ako ona, ale bolo na nej niečo, čo jej dávalo akýsi nadhľad nad všetkým a všetkými - a na to nepotrebovala byť vysoká. „Si zaujímavý človek, Connor. Uvidíme, čo sa z teba vykľuje.

S týmito slovami ho nechala zarazene stáť uprostred chodby a kamsi sa vytratila. Rozhodne vedela, ako upútať Connorovu pozornosť. A hlavou mu preblesla myšlienka, že inteligentné dievča, nad ktorým predtým premýšľal, tu celý čas bolo, ukrývajúc sa v skrinke v kuchyni za falošnou oponou smejúcich sa očí.