Keď som mal štyri roky, mal som štyroch starých rodičov. Dvoch v meste a dvoch na dedine. Tí v meste sa volali Luigi a Antonietta a boli ako všetci ostatní mestskí ľudia. Na vidieku som mal starých rodičov, ktorí sa nepodobali na nikoho. Volali sa Ottaviano a Teodolinda.Verte mi, nepodobali sa ani na svojich susedov. Mestskí starí rodičia bývali v našom dome a videl som ich najmenej štyrikrát denne. O ôsmej ráno, keď sa starký vracal z rannej prechádzky so psom, ktorý sa volal Floppy, usmial sa a povedal: ,,Marko, priprav sa. Dnes ideme na dedinu ku starkým." Od radosti vykríknem a bežím si pobaliť veci. Začína leto, preto si do kufra hodím niekoľko tričiek s krátkym rukávom a zopár kraťasov. Do hodiny sme nachystaný a sedíme v preplnenom aute. Dedko sedí vpredu a šoféruje, babka je vedľa neho a nadáva, keď prekročí povolenú rýchlosť. Aby ste si vedeli lepšie predstaviť šoférovanie môjho dedka, babka ho napomína v jednom kuse. Vedľa mňa je fúra tašiek, nepripadá mi veľmi zaujímavá. Ale zato v okne! Stromy utekajú domov, pomyslím si naradostene. ,,Babka? Prídu k starkým aj mamička s ockom?" Vľúdne sa na mňa usmeje. ,,Samozrejme, miláčik. Telefonovala som s nimi, vybavili si voľno, zajtra sa stretneme. Dáš si chlebík so šunkou?" pokrútim hlavou. Šibalsky sa usmeje. ,, Tak koláčik?" A hneď vyťahuje z tašky dózu s kremešom.

-o 7 rokov neskôr-

Sedím so starkými v aute. Vedľa mňa je fúra tašiek, ja však pozorujem krajinu z okna. Každý rok mi táto cesta na dedinu pripomína tú spred siedmich rokov. Rodičia vtedy k starkým nedorazili. Už nikdy nikam nedorazili. Ach, rodičia. Aj po toľkom čase mi spomienka na nich vženie slzy do očí. Zajtrajšok nikdy nepríde, pomyslím si smutne. Navždy budem tým malým chlapcom, ktorý bude čakať svojich rodičov pod veľkým dubom v záhrade u starkých. ,,Marko, si v poriadku?" spýta sa ustráchane babka. ,,Vyzeráš bledo, nie si hladný?" Babka nečaká na moju odpoveď, už vyťahuje nádobu s koláčmi. Prinútim sa o chabý úsmev a vezmem si kremeš. Dedko odbočí na príjazdovú cestu posiatu modrými kamienkami. Už som spomínal, že moji dedinskí starí rodičia sa nepodobajú na nikoho iného, že? Sú totižto priam blázni do modrej. Majú modrý dom, strechu, príjazdovú cestu, no neuveríte mi, dokonca si nejakou gebuzinou zafarbili aj trávnik! Nažlto! Žartujem, samozrejme, že namodro. Vystúpim z auta a položím nohy na kamienky. ,,Vitaj, Marko!" Moja modrovlasá babka beží ku mne a objíme ma. Potom sa zvítam s dedkom. Pomôžem vybaliť kufre a o polhodinu sa konečne zvalím na modrú kuchynskú stoličku. ,,Tu máš, Marko. Napiekla som tvoje obľúbené modré sušienky." Babka predomňa položí plný tanier. Sú ešte teplé. ,,Ďakujem, babi." Snažím sa pôsobiť šťastne i keď v mojom vnútri vrú bolestivé spomienky. Rýchlo zhrabnem sušienky a bežím vonku. Mierim k sadu stromov, ktorým dedko natrel kmene namodro. Jeden ale zostal nepoškodený - veľký, majestátny dub stojaci pri poľnej ceste. Opriem sa o jeho široký kmeň. Z vlasov si zložím modrobielu šatku a odhalím tak obrys svojej holej lebky. Kedysi som ich mával čierne a husté, pamätám si, ako ma po nich oco hladil, ako mi ich mama česala. Potom obaja navždy odišli. O pár rokov na to ma kvôli rakovine opustili aj vlasy. Každé leto odchádzam od starkých s otázkou, či sa ešte vrátim. Zvalím sa do trávy. Konečne nechám slzám voľný priebeh. Tu som čakal rodičov. Čakal som ich strieborný peugeot 206, ktorý vždy tichučko brázdil cesty. V ten deň sa tu ale nedostali. Nejaký vodič sa dostal do protismeru a urobil z ich auta kopu šrotu. Vstanem a rozčúlene sa prechádzam po sade. Začne ma strašne bolieť hruď, ťažko sa mi dýcha. Zrazu počujem zvuk motoru. Vyľakane pozriem na cestu do diaľky. Tadeto nechodieva veľa áut.  Ešte viac ma prekvapí farba a značka - strieborný peugeot 206. Nie, nie. To je určite náhoda. Auto sa približuje bližšie, žiari na letnom slnku. Bežím k ceste, zvedavý, koho uvidím za volantom. Prestaň, dobre vieš, že to nebudú oni, karhá ma hlas v mojej hlave. Aj tak však stojím na krajnici a hoci nemám ruku vztýčenú ako stopár, auto zastaví vedľa mňa. Zalapám po dychu. Otvoria sa dvere a z nich vystúpia mama a otec. ,,Marko!" Mama beží ku mne a objíme ma. ,,Ako si vyrástol. Už je z teba veľký chlap." skonštatuje veselo otec. ,,Prepáč, že sme ťa nenavštívili skôr, nebol ten správny čas." Spýtavo na nich pozriem. ,,A teraz už je?" Mama prikývne a chytí ma za ruku. ,,Poď, pôjdeme." Nepýtam sa, kam, som šťastný, že ich opäť vidím. Sadnem si na zadné sedadlo vedľa mamy. Hladká ma po hlave a usmieva sa. Otec naštartuje a auto a my vyrazíme do neznáma. Šťastní, že sme konečne spolu.

Štyria starí rodičia chodia po rozsiahlom sade a vykrikujú meno ich vnuka. ,,Markó!" volajú zborovo. ,,Poďte sem! Vidím ho," zakričí Ottaviano. ,,Leží pri strome. Nehýbe sa!" Pribehnú k nemu, naskytne sa im pohľad na nehybné bledé telíčko položené v mäkkej tráve. ,,Nie, to nie. Prečo?" zaplakala Antonietta. ,,Načo plačete?" spýta sa Luigi. ,,Je šťastný, konečne sa stretol s rodičmi. Určite by nechcel, aby sme boli kvôli tomu smutní." Pozreli na Markovu tvár a naozaj. Bola ozobená pokojným úsmevom, ktorý z nej už nikdy nezmizne.  

Toto som napísala do súťaže pre @GretaOndraskova ako to tak čítam, mám pocit, že má na moje písanie vplyv istá nemenovaná osoba. Ale samozrejme, že so Sašou to nijak nesúvisí XD.