,,A keďže si moja, môžem ťa za to," ukáže na dôkaz môjho šoku, ,,potrestať ako chcem a kedy chcem. A ja to chcem hneď tu a teraz."

Dych mi uviazne v hrdle, ostanem lapená v pasci skladanej sa zo zelených iskričiek, ktoré pre mňa predstavujú nebezpečenstvo. Aby prilial olej do ohňa, nahne sa a prišpendlí ma o stenu rukami, presne tak, aby som ostala paralizovaná a na milosrdnosť jeho pohybu. 

Bojím sa dýchať, bojím sa myslieť, bojím sa uhnúť pohľadom. 

Čo sa deje? Čo mi spraví? moja myseľ vytvára hrôzostrašné scenáre, ktoré presakujú do každej bunky v mojom tele. Ani neviem ako, ale zaujmem svoju submisívnu polohu; skrčím plecia a uhnem pohľadom smerom k jeho topánkam. 

Istým spôsobom mi pripomína môjho brata, Michaela. Tiež si rád potvrdzoval svoju dominantnosť vyrovnanými plecami, slovami, ktoré sa mi zarezávali až do kôry mozgu, špendlením ma o steny a nadávaním mi. Táto stránka sa však ukazovala iba keď bol opitý - cez deň, keď bol po opici, sa mi často ospravedlňoval a prosil ma o odpustenie, ale ako mu môžem odpustiť, keď viem, že akonáhle sa za ním večer zatvoria dvere, opije sa a celý proces sa zopakuje?

Môj brat ma nikdy neznásilnil, ani nič podobné - toto jediné si nikdy nedovolil, pre ich pamiatku. Dokonca nebol žiadne monštrum, ktoré by zabíjalo alebo ubližovalo ľuďom len pre zábavu. V skutočnosti si pamätám, že to bol milý a usmievavý chlap s vtipmi, ktoré nikoho nikdy nerozosmiali. Nie, to jeho smiech bol vtipný. 

Lenže táto stránka jeho osobnosti odišla spolu s ďalšími vecami keď-

,,Pozri sa na mňa," vydýchne na mňa mentolovým dychom pán Styles. (haha, áno, mentolovým, zase)

Odmietnem to, namiesto toho vypnem svoju bradu dopredu a zaryto sledujem dlážku pod nami, ktorá každou sekundou presakuje na môj vkus predraženým alkoholom. ,,Layla."

Podráždene zavrčí a ľadovými prstami opatrne pohladí moju sánku, až rýchlo prejde k mojej brade, ktorú surovo nadvihne, aby som mohla čeliť jeho pohľadu. ,,Layla, položil som ti otázku. Viem, že máš zlozvyk neodpovedať, ale prosím, mohla by si aspoň mne? Nemáš sa čoho báť, neublížim ti."

Potrasiem hlavou. ,,P-Prepáčte pán S-Styles. Už sa to nikdy nebude zopakovať. Môžem zájsť pre ďalšiu fľašu, alebo-"

Moje slová zatne v zárodku, keď mi na pery položí prst. Je to magnetický pohyb. V sekunde, ako to urobí, sa mu opäť pozriem do očí a prisahám, svet na sekundu zastane. Uškrnie sa.

,,Nechcem, aby si išla pre druhý alkohol - nemal som chuť piť dnes niečo aj tak," ležérne mykne plecami, ,,chcem iba vedieť, ako si myslíš, že by som ťa mal potrestať." 

Zakrúti sa mi hlava. ,,Prisahám, bolo to neúmyselné, iba ste ma vystrašili a ja..." Nechám uniknúť tichý vzlyk, ktorý unikne mojim perám. Uvedomím si, že mám slzy v očiach. 

Odkedy je normálne plakať pred svojim šéfom? Mám chuť si nadávať, ale nič neurobím, pretože tento chlap ma videl v živote dva krát a to tiež len na pár minút a aj napriek tomu ma ovláda. Má moc nad mojimi myšlienkami, doriti, on doslova hovorí, že mu patrím, čo je hlúposť - a istým spôsobom to so mnou niečo robí. 

Jeho výraz znežie. Nahne sa a bruškom prsta zachytí slanú kvapku stekajúcu po mojom pravom líci. Inštinktívne zavriem oči, odovzdám sa predátorovi predo mnou. 

Keď ich opäť otvorím, zbadám, ako fascinovane sa pozerá na svoj prst, kde leží moja slza. ,,Kurva," zamumle a konečne sa odo mňa odtiahne. 

,,Layla, nemáš ani len poňatie... Kurva," povie o čosi hlasnejšie a obráti sa odo mňa chrbtom. Počujem nadávky rinúce sa z jeho úst a zvažujem, čo som urobila zle, že takto reaguje. Viem, že som slabá a viem, že plakanie pred vlastným šéfom je nevhodné. 

Ale taktiež viem, že slová, ktoré hovorí nedávajú zmysel. Nepatrím mu, nemá právo ma potrestať - ibaže... ,,Môžem to zaplatiť, prisahám, pán Styles," dostanem zo seba cez slzy. 

Prestane sa prechádzať po pracovni a ostane na mňa zízať. Až vtedy si všimnem, že z jeho tváre sa vytratili známky frustrovania a namiesto neho tam zasadil hnev. ,,Naozaj si myslíš, že ma ten alkohol tak zaujímal? Odpovedz!"

Pozriem sa od zeme späť k nemu. ,,Bol drahý a ja som ho pustila z rúk, bolo by pochopiteľné, ak by ste chceli, aby som nahradila škodu." Hoci ma to zruinuje a ja ostanem na instantných polievkach po zvyšok mesiaca, ale to nie je vec, ktorá by ho mala trápiť. Bola to moja chyba.

Nakloní na mňa hlavu. ,,Predpokladáš zle. Ten alkohol a tie peniaze, ktoré v ňom sú a vyparujú sa do vzduchu, pre mňa neznamenajú nič. Je to nič v porovnaní s..."

Pozrie sa na niečo na mojom lýtku; nasledujem jeho pohľad. Z malej rany, ktorá bola pravdepodobne spôsobená sklom, sa rinie pramienok krvi, ktorý sa na podlahe mieša s alkoholom. Je to zaujímavý úkaz - jedna látka je ťažšia než tá druhá a spolu zvádzajú boj farieb. 

,,Poď sem, Layla." Jeho hlas sa absolútne zmenil. Teraz je v ňom opäť čistá dominantnosť a keďže som nikdy nebola silná osobnosť, urobím presne to čo povie a podídem k nemu. 

,,Sadni si sem," ukáže na svoj stôl. Neochotne to spravím. 

,,Bolí to?" spýta sa, keď zoberie moju nohu do svojich rúk a dychtivo skúma ranu. 

,,Nie, pane."

Nadvihne hlavu. ,,Harry," napraví ma. Ostane zafixovaný na mojej tvári, zatiaľ čo jeho prsty mi spaľujú lýtka. 

,,Vieš, že si krásna, keď plačeš? Tá fľaša má šťastie, že nie je skutočný človek - kurva, všetci, ktorí ťa takto rozplaču, majú šťastie, že o tom neviem, pretože aj napriek tomu aká si krásna keď plačeš, chcem, aby to bolo z absolútne iných dôvodov ako je bolesť."

Nikto mi nikdy nepovedal, že som krásna. Preto je pre mňa divné počúvať aká som krásna keď plačem. Klame, napadne ma. Stavím sa, že mám červené oči, lesklé líca a červený nos. Ako mu niečo také môže pripadať krásne?

A v tom ku mne dorazia jeho slová. Iné dôvody pre plač? Nič ma nenapa- Oh. OH.

Začervenám sa. ,,Nemyslím si, že niekedy budem, uhm, plakať tým druhým spôsobom. Nie je to možné," poviem absolútne presvedčene. Také veci existujú vo filmoch a v knihách, nie v realite. Na druhej strane, muži ako je Styles existujú tiež v rovnakom imaginárnom svete a aj napriek tomu predo mnou stojí, respektíve sedí a obzerá si ma.

Tajomne sa usmeje. ,,Je veľa vecí, ktorých nevieš, bellezza." (krása)

Zamračím sa nad neznámym slovom v povedomom jazyku a opatrne vstanem, keď jeho prsty opustia moju kožu. ,,M-Môžem odísť, pa- Harry?" opravím sa okamžite.

Prezrie si ma a prikývne. ,,Postaral som sa ti o ranu, takže môžeš. Buď však opatrná."

Keď sa otáčam na odchod, oči sa mi zastavia na rozbitom skle. ,,A čo s týmto?"

,,Postarám sa o to, ale iba tentoraz. Nabudúce - ktoré dúfajme, že sa nestane - ťa potrestám. Nezabúdaj nato, Layla. Mám svoje cesty."

Naprázdno prehltnem. ,,Dobre, pane."

Usmeje sa a odprevadí ma k dverám. Otvorím si ich a keď sa otočím, že ich za sebou zavriem, ostanem čeliť zavretým dverám. Pootvorím ústa.

Čo sa práve stalo?

Hello!

Pre tých, ktorých to zaujíma, je to taliančina, pre ostatné vysvetlenia si musíte počkať v iných častiach. :D 

Čo hovoríte na Harryho správanie? Kebyže mne niekto povie, že som krásna, keď plačem, asi by som sa riadne zľakla, ale toto nie je o mne ale o Layle, takže som zvedavá ako sa pohrám s jej reakciami. :D 

Btw, včera som bola na našich trhoch a keď sme sa okolo 10 večer vracali začalo strašne fúkať, stánky padať, stromy padať, poháre sa rozbíjať a všade mám aj teraz piesok, ale inak bolo fajn, takže vďaka tomu máte dnes kapitolu. :D 

♥,

- Lolik.