Dnes som si vzal bus. Nemám ich rád. Pripomína mi to vianočných kaprov vo veľkých tmavých vaniach a nekončiacu úzkosť s tým spätú. Keď som prichádzal na známu stanicu, už tam obaja stáli. Vrana mala stiahnutú kapucňu a pohľadom blúdila po okolí. Zatiaľ ma ešte nevidela. Podivín vedľa nej si rukami poťahoval von z úst žuvačku. Vrana si ma všimla skôr, kútiky sa jej zdvihli. Podivín sa tiež uškrnul, keď som k nim podišiel.

„Myslel som si, že v tvári budeš ako krieda, chlapče."

„Ak niečo poviem, už to neberiem späť." povedal som pravdivo.

„Páčiš sa mi." hlesol napokon a vykročil, už ho ani jeden z nás nezaujímal.

Vrana sa ku mne otočila. Až teraz som si všimol, o koľko je odo mňa menšia: „Čo urobíš, keď tam budeme? Ak... ak tam naozaj niečo uvidíme?"

Úprimne ma zaujímalo, kam sa podela jej odvaha, rebélia. Teraz vyzerala, dovolil som si povedať, že až vystrašene. V tvári sa jej zračili obavy, hoci to nechcela dať najavo. Pozrel som na hodinky. Do pol hodiny má vlak prísť.

„Neviem. Len to chcem vidieť. A presvedčiť sa. Ty nie? Predsa si to všetko začala prvá."

„Rozprávať príbeh je čosi iné ako... ja neviem, byť tomu svedkom." mykla plecami.

„O koľko iné?" vyslovil som viac-menej rečnícku otázku. Ale ona mi odpovedala.

„Oveľa." vydýchla. Sledovala obláčik pary stúpajúci k nebu. Vzduch citeľne chladol.

„Sme skoro na mieste!" zvolal Podivín, akoby sa mu za chrbtom hnal celý turistický zájazd.

„Môžem sa ťa chytiť za ruku?" navrhla mi Vrana.

„Bojíš sa?" opýtal som sa priamo, hoci to bolo viac než jasné. Jemne som uvoľnil ruku, aby sa o mňa mohla zakliesniť. Neodpovedala mi.

Podozrenie, že pred nami niečo skrýva už od minula vzrástlo. Predtým sa tak nesprávala. Hoci je pravda, že si za posledné týždne prešla niekoľkými zmenami. Jej priatelia ju už ani po mene nepoznali. Aj teraz plne rozumiem, prečo tá kapucňa na hlave. Hoci bolo sychravo, ale nepršalo. Len sa obávala, že si ju všimne niekto koho pozná. A práve v našej spoločnosti. Nezazlieval som jej to. Ja som si na priateľstvách nikdy nezakladal a tak to i vyzerá. Nikto neriešil, s kým sa stýkam, čo robím alebo ako sa správam.

Začali sme stúpať hore ku koľajniciam. Ešte vždy ich tu bolo niekoľko, pretože tu boli odstavené nákladné vlaky. Na jeden taký sa Podivín vyšplhal, a hoci mal káravú nohu, bol taký svižný ako ja. Vrane sme hore pomohli obaja. Sotva sme sa usadili, pozrel som na hodiny. Už len päť minút. Vrana nás oboch chytila za ruky. Zďaleka k nám doliehal hukot vlaku. Dve minúty nič, v tretiu sa to stalo.

Na koľajniciach sa objavila silueta. Dievča s dlhými modrými vlasmi po stred chrbta, v zimnom kabáte. Zvrtla sa, artikulovala, otvárala nemé ústa. Vyzerala bojazlivo. K niekomu sa prihovárala. Zišla z koľajníc, akoby kráčala k neznámemu. Zrazu sa strhla. Vlak sa blížil, ona ho nevnímala. Kričala, videl som to na jej nemej tvári, svaly sa jej sťahovali do nemého výkriku. Rozbehla sa späť na koľaje, sotva na ne došliapla, ozval sa výkrik, ktorý sme už pred tým počuli a tentoraz nás úplne ohlušil. V tej chvíli sa pozrela na nás. Akoby sme boli čosi, čo do toho deja nepasovalo. Akoby herec na pódiu si zaraz uvedomil, že má svojich divákov. Vtom ju vlak zmietol.

Postrehol som, že Vrana úpenlivo plakala.

Ahojte, ozývam sa vám po dlhej dobe, môžte sa tešiť na pravidelnejšie pridávanie častí :) ďakujem vám za všetku podporu, ktorú mi dávate, veľmi si to cením ♥

Viki :)