Ďalší utorok. Z toho zoznamu mnohých. Tentoraz som sa automaticky usadil na Vraninom mieste. Na známej zastávke takmer identicky vošli do vagóna Vrana i Podivín. Opäť bola sama. Usadila sa po mojom boku, aby to bola tá najprirodzenejšia vec. Podivín sa došuchtal na sedadlá oproti nám. Zdravú nohu si vyložil krížom cez ne, tú druhú si nechal spustenú.

„No čo, Očko? Už ti bublá krv v žilách?" rypol Podivín. Vrana sa uškrnula, tým svojím typickým úsmevom. Avšak tentoraz bol oveľa slabší. Deje sa s ňou niečo?

Pokýval som nad Podivínom hlavou: „Ty si to patrične užívaš, všakže?"

Oči mu ožili: „A nie je to... hm... dychberúce?"

Vrana sa zachichotala: „Teraz si znel ako nejaký básnik."

Podivín mykol plecami: „Píšem básne."

Nadvihol som obočie. Vrana vedľa mňa vypla hruď: „Ako ja."

„Ja tiež." hlesol som popravde. Na jedinú si práve pamätám. Bola o kamarátke s výhodami. Poskočil mi ohryzok. Vrana sa na mňa zaujato pozrela, následne na Podivína.

„Káámo." zasmial kašlavo Podivín. Jeho smiech sa utlmil, keď sa vlak zakolísal. Vymenili sme si nemé pohľady. Očakávali sme to, a predsa len na to prekvapilo. Pri prenikavom kriku som sa strhol a srdce sa mi rozbúšilo. Podivín ožil, presne ako minule. Vrana ale tentoraz zaťala sánku.

Ako budem môcť týmto spojom cestovať zvyšok semestra? Čo keď to takto vyjde aj po iné roky? To nezvládnem. Viem to naisto už teraz.

„Zistime o tom viac." navrhol som stále chvejúcim sa hlasom.

„Si blázon." pokrútila hlavou Vrana a veľkými očami ma sledovala. Vyzerala ohúrene. Nečudo. Zväčša som bol pre bývalých spolužiakov mäkota. Ale oni mi nestáli za to, aby ma mohli poznať takého akým som. Akým vlastne som?

„Podivín," oslovil som ho úprimne, tentoraz sa neobávajúc, akou reakciou by mi to oplatil, „ty predsa máš rád záhady, no nie?"

Už to viem celkom presne. Som flegmatik.

„Chceš blicovať?" opýtal sa ale ani nečakal na moju odpoveď, „Beriem."

Obaja sme sa zahľadeli na Vranu. Prudko sa nadýchla, dlaňami pohladiac si stehná. Následne vydýchla a pomaly na nás pozrela: „Fajn."

„Mohla si si odpustiť tú drámu." uškrnul sa Podivín.