A predsa len prišiel. Utorok. Úprimne, posledné večere mi zamestnával hlavu viac ako učivá zo študijných predmetov alebo predstieranie že si povrchného študentského života s novými spolužiakmi užívam. V skutočnosti som po dvoch stretnutiach už netúžil viac po ich spoločnosti, avšak výčitkám z ich strany som čeliť nechcel. Navyše, aspoň ma to prebralo zo zabehaného stereotypu.

Hoci som si stále navrával, že sú to všetko hovorené výmysly, kŕčovito som zvieral rúčku kufru. Zastali sme na známej stanici. Vrana a Podivín si sadli na svoje zvyčajné miesta. Dnes mala Vrana po boku nezvyčajne tichú kamarátku. Podobali sa.

Napokon, premýšľal som, že je to dobrý nápad, takto si to overiť na vlastnej koži. Ak sa nič nestane, aspoň im môžem vyhodiť na oči akým hlúpostiam veria. Je to len zbytočná strata času. Neuniklo mi, ako si ma obaja premerali. Ja som sa snažil udržať si čo najpokojnejšiu masku. Podivínov úškrn ma však zneisťoval. Nevenoval som im ani štipku pozornosti.

Vlak si brázdil cestu naprieč dažďu, k spomínanému miestu sme boli čoraz bližšie. Každým metrom som bol napätejší. I Vrana si šponovala chrbát. Sotva sa nám stretli pohľady, odhodlane sa usmiala. Bude to moja výhra alebo prehra. Ani od druhého mi nebolo dožičený pokoj. Ten si aspoň počkal na správny čas.

„Hej. Hej!" pobúchal ma Podivín po ramene. Na tvári sa mu rozhostil široký úškrn. Stiahol som si slúchatká, „Je to tu."

Vedel to, rovnako ako ja. Všetci tu prítomní to vedeli. Dievča obďaleč si k sebe tuhšie pritiahlo sveter a privrelo oči. Zhlboka som sa nadýchol. Neznámemu na tvári stále sídlil úškrn.

„Toto je záhada, chlapče."

Vlakom jemne pomykalo. Chlapec začal odpočítavať od čísla tri. Zadržiaval som dych v očakávaní. Kvapky na okne predbiehali jedna druhú. Neznámy stíchol po čísle jeden.

Zadíval som sa po vozni. Nič sa nedialo.

V tom momente sa ozval prenikavý dievčenský krik, hoci všetci prítomní mlčali.

Zalial ma strach, telom mi prebehol kŕč. Krik bol len krátky, dostal sa však do špiku kostí a ešte dlho mi zvonil v ušiach.

Dievča vedľa Vrany sa snažilo nenápadne usušiť slzy. Vrana sa tvárila ako najväčší víťaz, ohromená zo situácie. Jej oči ju prezradili.

Podivín si vyhrnul rukáv a ukázal husiu kožu na potetovanej ruke: „Podobne, kámo."

Tak už som bol kámo. Neviem, či som ním chcel byť. Človek sa kámom stáva, iba ak má s dotyčným čosi spoločné. Zadíval som sa na svoje ruky, na ktorých chĺpky stáli dupkom. Neviem či strach bola práve vec, s ktorou by som sa chválil.