Po incidente, ktorý sa nám naposledy na koľajniciach stal, sme sa poriadne ani nerozprávali. Beztak sme sa nebavili nikde inde, okrem vlaku. Lenže teraz sme si prišli ešte cudzejší. Nesedávali sme si k sebe, sotva sme si venovali pohľad. Vrana vyzerala ako duch. Skutočne.

Vždy si sadla na svoje zvyčajné miesto, zadívala sa do okna a počas celej cesty si nervózne poťahovala šnúrky mikiny a hrýzla pery. Dokonca vyzerala, akoby sa o seba prestala starať. Bola krásna, ako vždy, ale už nie dokonalá. Všetky svetlé farby sa z jej dennodenného šatníka vytrácali. Povedal by som, že bola až príliš nenápadná.

Podivín bol svoj, ako vždy. Prišiel do vagóna a s ním aj akási statická elektrina, ktorá nútila človeka sa za ním pozrieť, prizrieť sa mu bližšie. Tá záhadnosť a ponurosť, čo k nemu patrili. Už som si na to zvykol a dokonca som ho začal mať za to rád.

Keďže som sa už veľmi nemal s kým baviť po cestách domov či do školy, mojimi spoločníkmi sa stávali učebnice. Vždy bola iná, iba občas som sa pri jednej zdržal dlhšie. Sčasti mi to pomohlo, mohol som sa prihlásiť až na dva nepovinné krúžky, z toho jeden vedecký. Treba skúšať nové veci.

No stále tu bol ten pocit prázdna. Akoby som prišiel o čosi zázračné, čo som ale ani nestihol poriadne podržať si v rukách. Bol som z toho vcelku nešťastný, ale nechcel som si to priznávať. Možno aj to bol dôvod, kedy som si postupne prestal Vranu a Podivína všímať. Len som sám seba klamal. A už som tak celkom nebol ani Očkom.

Ale nech som sa všemožne snažil, keď ma niektorý utorok, krátko pred každému už známou stanicou, oslovil Podivín, zatajil som dych. Potešilo ma to. Lenže sotva prehovoril, radosť ma prešla.

„Očko? Kde je Vrana?"

Mal pravdu. Jej miesto bolo prázdne. Celú tú dobu. Pozreli sme po sebe, keď vlak začal spomaľovať a vzduch preťal škripot bŕzd. Ešte vždy som mal pred očami Vranu kráčajúcu ku koľajniciam, k tomu dievčaťu. Sčasti mi to pripomínalo to príslovie. Vrana k vrane sadá. Nebolo treba premýšľať nad tým, kde sa teraz asi nachádza. Aj Podivín tomu rozumel viac, než jasne.

„Stihneme to?" opýtal sa, keď sme sa obaja zdvihli a pridržali sa sedadiel, keď vlak silno pribrzdil.

S odhodlaním väčším, než po prvý raz počas záchrany Vrany, som sa na neho pozrel: „Musíme."

Z vlaku sme doslova vyskočili, načo nás pár cestujúcich pokarhalo nepeknými slovami. My sme však nemali čas.

„Ako tam prídeme načas?" zachvátil ma pocit, akoby sa mi môj záchranný plán rúcal. Podivín však zachoval chladnú hlavu. Prešiel k stojanu s bicyklami. Jeden bol voľný, druhému šikovne vreckovým nožíkom prerezal gumený pás zámku. Skôr, než sa za nami vydal niektorý sprievodca, ufujazdili sme preč. Hoci mal Podivín s jednou nohou problémy, druhou zaberal toľko, koľko ja dvoma a závratnou rýchlosťou sme sa blížili k miestu.

Srdce som mal až kdesi v krku. Boli sme blízko, prešupli sme sa pomedzi vagóny. Vtedy som zbadal modrovlásku, zazrela ma a vyparila sa. Nemali sme veľa času, takmer sme boli na mieste.