Pod nohami nám protestne škrípal štrk. Podivín už tentoraz nebol tak nabudený ako prvýkrát. Vlastne sotva so mnou stíhal. Vrana kráčala pár krokov za nami, na spletených tmavých vrkočoch už nemala kapucňu. Zdalo sa, akoby ju v tej chvíli nezaujímalo vôbec nič.

„Prečo si s nami išla, keď sa tváriš ako pár minút pred smrťou?" opýtal sa Podivín bez náznaku citu, vykresľujúc pravdu takú, aká je. Drgol som ho, a vôbec nie mierne. Jeho prenikavé oči sa na mňa zamračili, ale nepovedal nič. Ani Vrana nie. Až keď sme prišli na miesto.

„Nie sme tu tentoraz skoro?"

Pozrel som na hodinky: „Máme osem minút."

„Fajn." povedal Podivín a vyšvihol sa obratne na jeden z vozňov, „Tak si zatiaľ zdriemnem a keď to bude zaujímavé, tak ma prebuďte."

S Vranou sme našli malý bočný rebrík a vyliezli sme k nemu. Ja som sa posunul viac k stredu, zatiaľ čo Vrana ostala sedieť pri kraji.

Ja som sa k nim otočil chrbtom a sledoval okolie zo strany, odkiaľ by mal vlak prísť. Dnes nebolo také ponuré počasie. Bolo obstojne teplo, avšak po jasnej modrej oblohe si plávali veľké chumáče sivobielych oblakov ako plavidlá známych pirátov. Jeden taký oblak i teraz nám zatienil žeravé slnko a priniesol úľavu očiam. Jemne som privrel oči a zaklonil hlavu. V noci som toho veľa nenaspal, zožieralo ma očakávanie z dnešného dňa. Akoby som dokázal túto záhadu rozlúštiť, čo bola, samozrejme, blbosť.

Zacítil som na sebe pohľad. Ani by som sa neunúval otvoriť oči, predsa som tu mal dvoch spoločníkov. Ale tento pohľad, to cítenie, prichádzalo spredo mňa. Otvoril som doširoka oči a naozaj, zbadal som to. Ju. Stála pri koľajniciach, blízko nášho vagónu, modré vlasy jej i tentoraz svietili na tmavej bunde. Úplne skutočná. Popravde, nebál som sa jej. Ani jej pohľadu, ani toho, ako ku mne vykročila. Možno práve preto, lebo na jej tvári sa zračil skutočný strach. Nefalšovaný, v najčistejšej svojej forme.

Hľadela na mňa, začul som z diaľky prichádzajúci vlak. Odrazu, akoby na mňa zabudla a začala hrať svoju rolu. Do prázdna otvárala ústa, čosi zvolala smerom k miestu incidentu. Bol som ňou tak zaujatý, čo takmer som Podivína nevnímal, až kým mi nepriložil ruku na plece.

„Už to prichádza! A kde je Vrana?" zasekol sa pri pohľade na ducha, „No dopekla."

Modrovláska sa rozbehla, akoby šlo o život. A šlo. Vrana kráčala priamo ku koľajniciam, nevnímajúc prichádzajúci vlak.