Tentokrát to bolo znova inak. Meškal som, a tak som sa nestihol dostaviť na svoje všedné, už nové miesto pri Vrane. Tentoraz som to bol ja, kto sa k nim dostavil ako posledný. Vrana bola skúpa na slovo a Podivín, ako vždy, rozložený cez dve sedadlá. Keď som k nim podišiel, sotva mi venoval pozornosť. Teda, aspoň dokým som sa neozval.

„Chcem sa tam vrátiť ešte raz." vydýchol som, kufor si uložil pri sedadlá a usadil sa. Vrana len tupo zízala na svoje ruky voľne položené v lone. Podivín ožil, zdvihol sa a usadil. Nohu si lenivo potiahol po zemi.

„Si totálny blázon? Nestačilo ti?"

„A čo ty? Bojíš sa?" vrátil som mu kus uštipačnosti.

Pokýval hlavou: „Práveže sa čudujem, že ty nie."

Ak by za tým nenasledoval jeho povestný úškrn, už by som mu bol veril. Úprimne, nevravel som im to preto, lebo by som sa chcel chváliť svojou odvahou, alebo že myšlienky ktoré mi nedali spávať ma mučili a potreboval som sa rozrozprávať. Len som tam nechcel ísť prosto sám. Taká bola pravda. No nik by ju nahlas skutočne nepovedal, ako inak.

Bol som rád, že som našiel oporu v Podivínovi, pretože som ani nedúfal, že by mi niekto z nich kývol. A hlavne čo sa týka Vrany. Aj teraz vyzerala dosť zničene, k prebiehajúcej téme sa ani nemala potrebu vyjadriť. Ja som na ňu takisto nenaliehal.

Rozbúchalo sa mi srdce, keď som si predstavil, že to záhadné, mŕtve, dievča opäť uvidím. To, ako sa na nás pozrela... Vtedy sa vo mne čosi pohlo. Chcel som prísť na to, čo sa stalo. Chcel by som jej pomôcť.

Podivín sa opäť uvelebil na svojom dvojmieste a viac pozornosti nám už nevenoval. Vrana sa ku mne konečne otočila, hoci s prosbou: „Očko? Mohol by si ma objať?"

Vyhovel som jej. Hlavu si pohodlne oprela o moju hruď, prstami ma po nej jemne hladila. Tuhšie som si ju k sebe pritiahol, načo sa sýpavo nadýchla. akoby premáhala plač. Voľnou rukou som jej zdvihol hlavu za bradu. Pozrela na mňa svojimi veľkými očami, odkiaľ sa už dávno vytratilo povestné šibalstvo.

„Pôjdem s tebou." vyhŕkla napokon. Nemala čo stratiť. Taká bola pravda. No nik by ju nahlas skutočne nepovedal, ako inak.

Naklonil som sa k nej a pobozkal ju. Každý jeden bozk mi opätovala, niektoré náruživejšie než tie iné. Na líci ma pošteklila jej slza. No ani tá nás nevyrušila.

Čo hovoríte na chod deja? :) Ďakujem vám za podporu ♥

Viki :)