Kto by to bol povedal, že v Ashbury Heights bude dnešná noc rušnejšia než kedykoľvek predtým.

Kto by to bol povedal, že pred dverami domu s hnedou fasádou s ozdobnými rímsami sa vyskytne človek, ktorý sa mal nachádzať v ten čas kdesi úplne inde. Na odlišnom mieste zvanom Levi's Stadium, ktorý v ten večer burácal hlasitými pokrikmi a dupotom nôh nadšených fanúšikov.

Anoki sa prešmykla do kuchyne v ktorej ešte baletila para z jedla, čo uvaril jej spolubývajúci. Žili takto už dva roky a zatiaľ im všetko ako-tak klapalo. Nejeden by si o nich dokonca pomyslel, že spolu chodia, lenže ten, kto ich bližšie poznal vedel, že by to bolo nemožné. A to najmä kvôli tomu, že Donatien bol hrdým gejom. Navyše mal veľmi svojský štýl, čo sa odrážalo nielen v interiéri celého domu, ale aj na jeho oblečení. Aj dnes vyzeral ako z kolotočov. Vyzeral ako stelesnenie dúhy. Bol gyčový, ale aj elegantný, ak je to vôbec možné.

Anoki sa nahla nad hrnce, aby nasala vôňu čerstvo dovarenej polievky. Donatien si dal záležať na tom, čo mal jeho jazyk okúsiť. Najmä preto študoval všetky kuchárky od rána do večera.
No a naozaj, jeho kulinárske umenie by mu mohol kde kto závidieť.

„Ale čo? Pozrime sa, kto vytiahol päty z izby," počastoval ju uštipačnou poznámkou. Pomedzi to si okolo krku uviazal pestrofarebnú značkovú šatku, keďže mal výsostne obrovskú obľubu v drahých veciach. A veľkých trblietavých kameňoch.

„Prilákalo ma jedlo," netajila sa a už si do úst vkladala sústo horúcej polievky.

„Pozor, ešte to trochu páli," varoval ju, no tu už Anoki poskakovala okolo kuchyne a zbesilo mávala rukami.

„Nikdy si nedáš povedať..." pokrútil nad ňou hlavou a rýchlym pohybom si na vrch svojich vlasov nasadil károvanú baretku.

„Nesúď ma, ešte mám nádej."

„Nehrajú dnes večer na štadióne tí tvoji chlapci?"

„Moji chlapci?"

„Teda jeden z nich...ako sa to volá? Ten s tým labutím noštekom," ulísne sa uškrnul.

„Fuj, Donatien! Si fakt nechutný." zamrmlala si sama pre seba. Občas to Tien so svojím veľkým záujmom o takmer všetkých mužov preháňal. Pomaly si začínala o ňom myslieť, že by bol schopný pustiť sa do vzťahu aj s nejakým plešatým starcom.

„Ale v mojom ponímaní by všetci siedmi stáli za hriech," usúdil nakoniec.

„Dobre, o tom mi povieš neskôr, keď sa vrátiš zo svojej obchôdzky-"

„Chcela si povedať - z môjho lovu, drahá Anoki," poopravil ju.

„Nazvi si to ako chceš, aj tak to bude vždy úchylné."

„Ako sa teda volá ten chalan? Ten s tým lab-"

„Opováž sa zopakovať to!"

„Labu-"

„Donatien!" dupla nohou na ktorej mala nastoknutú papuču. Tá druhá sa jej počas cesty dole schodmi kdesi zapatrošila.

„No tak dobre," pristal na jej návrh, „prestanem s tým. Ale keď sa hneváš si na zjedenie ako taká malá citrónová makrónka. To mi pripomína, že zajtrajšie raňajky sú na teba a na makrónky som teraz dostal nesmiernu chuť. Madame Favreau má delikátne makrónky a je to len pár blokov v Balboa Terrace..."

„Pár blokov? Električkou to potrvá najmenej štyridsať minút!"

„Zlato, prechádzka ti prospeje. Poslednou dobou nič nerobíš, iba leňošíš na svojej pohovke a napchávaš sa tacos."

„To nie je pravda," pohrozila mu ukazovákom, „pracujem na ďalšom novinovom článku. Tentoraz sa to podarí, Tien. Cítim to v kostiach! Celý redakčný tím San Francisco Chronicle padne na zadok z mojej najnovšej reportáže."

„Nehovorila si náhodou o novinovom článku?"

„Ale veď to je to isté!"

„To je dôvod, prečo ťa po prvom semestri vykopli z univerzity..."

„Odišla som sama. Tie prednášky stáli za hovno..."

„Áno, áno," pritakával Donatien, „a ty si, pravdaže, myslíš, že bez vyššieho vzdelania sa uplatníš v najčítanejších novinách v San Franciscu. Zabudol som na tvoju naivitu, zlatko."

„Skôr na moju guráž," vypla väčšmi hruď. „Navyše si myslím, že čoskoro sa najčítanejším denníkom v meste stane Sing Tao Daily. Videl si ako sa rozrástla ich štvrť?"

„To znamená viac úlovkov pre mňa..."

„Tien!"

„Pozri, Anoki, rád by som sa s tebou vykecával o hlúpostiach aj naďalej, no mám dôležitú misiu. Navyše si ma už aj tak ukrátila o dosť času," odbil ju.

„Nezabudni na zajtrašie makrónky - zbožňujem citrónové, kokosové a nepohrdnem ani arašidovými," tu už otváral vchodové dvere a nezabudol sa aj teatrálne rozlúčiť. „Au revoir, Anoki!"

Tá ho naspäť už neodzdravila. Len nahnevane zarachotila varechou o kov hrnca. Neznášala Donatienovu sebeckú osobnosť; podceňoval ju a neveril v jej schopnosti. Síce často vravel, že jej práce nie sú na zahodenie, na druhej strane tvrdil, že nemá najmenšiu šancu.

„Mám sa vrátiť späť na univerzitu?" povedala si a zapozerala sa do svojho odrazu v malých úlomkoch farebného skla, čo viseli z digestora. Jej spolubývajúci miloval totálne zbytočnosti.

Zviezla sa na sedačku v obývačke, bruškom prsta nahmatala správny gombík na ovládači a nechala bežať akúsi romantickú komédiu.

Možno by som to mohla skúsiť v Bay Area Reporter, skrslo jej v mysli. Bežne sa v chodbe nachádzali tieto noviny. Donatien ich s obľubou každé ráno čítal a popravde, slúžili najmä LGBTQ komunite.

Asian Week?

Nie, veď písať o právach amerických Aziatov je tak politicky orientované...

Street Sheet?

Nuž, zaoberať sa problémami s bezdomovcami v San Franciscu by bolo síce lákavé, no jej rodičia by sa asi nepotešili. Navyše, ľudia tieto noviny radi využívajú pri grilovačkách na podpaľovanie.

San Mateo Daily Journal?

Hm, možno...

Niekde začať predsa musíš. Inak budeš naozaj priberať z toho, že svoj žiaľ utápaš v lahodných tacos.

Srdce jej skoro vyskočilo z hrude, akonáhle sa priestorom domu rozoznel zvuk zvončeka. Chvíľu ešte predýchavala ten šok a ihneď na to podišla k dverám.

Nemala najmenšie tušenie, kto by to mohol byť. Alebo, že by si Donatien, tá hlava deravá, len zas zabudol kľúče doma? Neprestajne básnil o makrónkach, takže to bolo dosť pravdepodobné.

„Pro-" otvorila ich s hlavou vystrčenou von, no musela sa zaseknúť v polovici otázky.

Prekvapene zažmurkala očami. Do pootvorených úst by jej pokojne mohli nalietať aj muchy. Už-už sa chcela pustiť zárubne o ktorú sa doteraz zapierala.

„Ja som vedela, že to taco bude po záruke," zašepkala, na čo sa cudzinec na verande zatváril zmätene.

„A-ahoj, Haebalagi," nakoniec sa osmelil.

Pamätal si ju presne takú ako kedysi, keď ešte žili v tom istom meste. Samozrejme, že detské črty jej vekom zostrali, vyrástla a dokonca jej momentálne okolo očí nabiehali aj drobné vrásky, avšak už navždy to bude jeho haebalagi. Odo dňa čo ju spoznal, čo videl jas v jej hnedých očiach, nádej v jej žiarivom úsmeve, nekonečnosť v jej hlbokých jamkách vedel, že bude jeho haebalagi.

Síce v deravom tričku zašpinenom od guacamole a s vrabčím hniezdom na hlave, ale i tak.

„Ja viem, že je to veľa rokov a asi si na mňa ani nespomínaš-"

„Hoseok. Si Hoseok." skočila mu do reči vydeseným hlasom.

Vie snáď Donatien predpovedať budúcnosť?

„Si v poriadku? Nechceš si radšej sadnúť?" spytoval sa s obavami.

„Nuž," donútila sa falošne zasmiať, „nie každú noc sa ti pred dverami zjaví niekto z minulosti. Najmä nie niekto, po kom v dnešnej dobe slintajú osemročné fanúšičky a hlavne nie niekto, kto tu vlastne ani nemá byť. Mimochodom, vieš o tom, že máš dnes koncert? Levi's Stadium sa nachádza v San José, to je južne odtiaľto, približne hodinu autom."

„Mala by si si sadnúť," uznal za vhodné, ale Anoki ho stihla predbehnúť. Posadila sa na prah dverí, ruky si obmotala okolo svojich kolien a s vypúlenými očami hľadela na Hoseoka.

„Mám ti priniesť pohár vody?"

„Nie si len výplod mojej fantázie?"

„O tom pochybujem," smutne sa pousmial, „pôjdem ti po tú-"

„Sadni si," rázne mu prikázala.

Hoseok nenamietal, pretože jej pohľad väčšmi nebol priateľský, no smrtiaci. Dokázala by ním šikovne prebodnúť hocikoho a zmanipulovať možno aj samotného prezidenta.

„Povedz mi, čo tu robíš," pokračovala po odmlke, skenujúc ho svojimi čokoládovými očami plnými číreho skepticizmu.

Ubehli dlhé roky, odkedy ho naposledy videla. Chodili vtedy ešte do posledného ročníka základnej školy a po vyučovaní sa zvykli vypariť z povrchu zemského. Pravdou však bolo, že radi chodili na slnečnicové polia pozorovať mraky, skrývať sa medzi veľké hlávky zlatistých slnečníc. Ak si našetrili z toho mála, čo dostávali od starých rodičov, zvyčajne zašli do maličkej cukrárne na ten najlacnejší zákusok v ponuke. Všetci odtiaľ ich dôverne poznali. Zakaždým sa dospelí tešili ich prítomnosti, pretože zabávali publikum svojimi vtipmi, prefíkanosťou a tanečnými pohybmi.

Lenže Anoki sa neskôr presťahovala do Ameriky a on potom trávil väčšinu svojho času práve v Soule. Ich priateľstvo sa stalo vratkým, dopisovali si menej a menej, až kým nedošli do fázy, kedy s tým prestali nadobro. Pokúsili sa zabudnúť jeden na druhého a Anoki pripomínali pekné detstvo len zábery z kamery, čo so sebou všade vláčili.

Pokiaľ by však mala byť úprimná, cítila sa dotknuto, že Hoseok bol tým, čo teraz vyčaroval fanúšikom úsmevy na tvárach, zatiaľ čo kedysi by sa zaujímal iba o ňu.

„Myslel som si, že tu bývaš a nemýlil som sa. Síce som musel hľadať podrobnejšie, ale som tu," vravel naradostene.

„Nechápem, prečo si ma hľadal. Najmä v noc akou je táto. Máš byť inde," ako keby to nebolo jasné.

Navyše, Hoseok si túto skutočnosť uvedomoval až príliš dobre. Jeho oblečenie nebolo vôbec vychádzkové a vhodné na návštevu starej kamošky. Žiaril na ňom oblek posiatý miliónom maličkých flitrov, ktoré zdiaľky pripomínali hviezdnu oblohu.

„Niežeby som ťa nerada videla, ale zrovna som pracovne vyťažená. Medzi nami je už predsa všetko vyriešené. Nevidím preto dôvod, prečo si-"

„Chýbala si mi, Haebalagi."

„Aké klišé a nonsens zároveň," pomykala hlavou, pretože si jeho sladké slová vôbec nepripúšťala k telu.

„Nie je to nonsens, je to pravda," zvráštil obočie. „Bola si jedna z mojich prvých kamarátok. Keď som sa ostatným zdal divný, ty si bola divná so mnou."

„Teraz máš kopec fanúšičiek s ktorými môžeš byť divný," namietla ostro.

„Uhm. Zabudol som, že odpúšťanie nie je zrovna tvoja silná stránka, ale prosím ťa o to, aby si ma vypočula. Prosím o to, aby si mi dala šancu vysvetliť ti moje konanie a dôvod, prečo nie som v San José. Príde ti absurdné, že som tu kvôli tomu, že sa mi za tebou cnie? Nuž, si si naozaj istá, že by som obetoval zážitky mojich fanúšikov za niečo, čo by nemalo hlbší zmysel? Anoki, poďme dovnútra, dajme si spolu šálku čaju a nechaj ma objasniť ti to."

„Môžeš mi objasniť všetko po koncerte, dnes na večer mám už prácu."

„Myslíš, jesť guacamole a pozerať lacné romantické komédie?"

„Hľadám si prácu..."

„Potom veľa šťastia," hrejivo sa usmial, vstal z verandy a oprášil svoje sako.

„Ďakujem, som rada, že to chápeš a-"

„Nájdeš si ju zajtra, aj tak maily čítajú až poobede, ak to za nich nerobia sekretárky," nestihla ani dopovedať, keď jej vstúpil do reči svojím rozhodným prejavom.

V okamihu jej nepozornosti sa prešmykol dovnútra domu s hnedou fasádou, zatiaľ čo po ňom Anoki kričala, aby sa pratal kade ľahšie.

~

omg, ste tak prekvapení ako ja?
＼(°o°)／

asi mi dočista preplo, ale potrebovala som sa už trochu odrelaxovať od black rainbowed fate. Veď viete, je to pre mňa dosť náročné 👉👈

je momentálne polnoc a ja už nemám síl na to skontrolovať túto kapitolu druhýkrát, takže prosím strpenie s všemožnými gramatickými prešľapmi 👀✌️

uts bude short-story, tak hádam sa mi ju podarí dokončiť ešte pred black rainbowed fate, ehm, aspoň teda dúfam...

budem veriť, že sa vám uts zapáči, svojím dejom mi celkom pripomína aj selenophobiu, takže kto vie? 💁

prajem dobrú noc a budem rada, ak sa so mnou podelíte o vaše prvé dojmy 🤭

sga.