„Koľko je to odteraz?"

„Necelých sedem hodín."

„A vrátiš mi ten mobil?"

„Až ráno."

„To nie je fér," zamračila sa, „má to vôbec zmysel? Správaš sa ako malé decko, Hoseok!"

„Nebol som pred chvíľou ešte J-hope?"

Svojou brilantnou pamäťou na každé jedno slovo, ju dostal do pomykova. Túto vlastnosť na ňom fakt nemala v láske.

„...správne," podotkla na záver, keďže sa ako obyčajne nemýlil a viac nemohla vziať späť to, čo sa stalo minulosťou. V North Beach myslela všetko úplne vážne.

„Kam to ideme?" opýtal sa, lebo odvtedy, čo opustili doky ubehlo už dobrých dvadsať minút a oni sa ponevierali pomedzi úzke uličky severnej časti mesta. Ľudí vonku takmer nebolo; čo bolo na veľkomesto nezvyčajné.

„Neviem, idem rovno za nosom. Najradšej by som síce zabárala svoju tvár do môjho obľúbeného vankúša, ale pochybujem, že sa mi to dnes ešte podarí."

„Je to výnimočný deň," narcisticky prehlásil.

„Áno. Je to výnimočne zlý deň," poopravila ho Anoki.

Boli ste takí dobrí kamaráti a teraz by si najviac túžila po tom, aby už odišiel? Jej vlastné svedomie dopodrobna rozoberalo túto zložitú emočnú situáciu. Skvelí priatelia, ktorí si boli bližší než dve slnečnice na poli. Ako veľmi sa jej cnelo po tých časoch a čo všetko by vymenila za to, aby znova mohla byť tým malým uplakaným dievčatkom. Ak by si ponechala rozum, deckám čo ju šikanovali, by dala slušne na frak. Nad tou myšlienkou sa skrátka musela pousmiať.

„Nad čím sa toľko uškŕňaš?"vyzvedal Hoseok.

„To nič. Len som sa nechala uniesť spomienkami..."

„Nehovorila si náhodou, že hrabať sa v minulosti je nesprávne?"

„Nie, keď sa tomu iba prihliadaš... nechaj to tak. Aj tak je to jedno."

„Nie, nie. Povedz mi," dožadoval sa lepších odpovedí.

„Pamätáš si na tie decká, čo mi strpčovali každodenný život? Predstavila som si, že by som im teraz uštedrila pár pekných úderov."

„Tak to potom počítaj aj s mojimi ranami," pokúsil sa o navodenie priateľskejšej nálady, no nepodarilo sa.

„Hoseok, buď ticho, prosím."

Mal právo hnevať sa na ňu. Nič zlé jej neurobil, do dneška nemal najmenšie poňatie, prečo sa k nemu správala ako k prašivému psovi. Aj po naštartovaní svojej kariéry sa usiloval zostať s ňou v kontakte a písať si s ňou tak často, ako to len bude možné. To Anoki bola však tá, ktorá pretrhla ich puto.

„Povedz mi, prečo sa správaš ako totálny kretén?" zastavil sa.

Ak by dala na svoje pevné rozhodnutie, kráčala by stále vpred neobhliadajúc sa za ním. Lenže čosi jej v tom zabránilo.

Asi o päť metrov ďalej zostala stáť na mieste prehrávajúc si spiatočne, ako ju to vlastne oslovil.

Že má tú drzosť nazvať ma kreténom...to on je kretén!

Zlostila sa v mysli a zatínala ruky v päste, dokým sa jej nechty nezarývali hlboko do kože.

Stavím sa o všetok svoj majetok, že fanúšikovia nepoznajú túto jeho otrasnú stránku.

„Možno to občas preháňam, uznávam, ale môj názor nezmeníš, Hoseok. To, čo bolo už nie je a nikdy nechcem, aby sa to znova zopakovalo. Nechcem sa už s tebou nikdy zapliesť, pretože-"

„Pretože čo? Chceš mi nahovárať, že si ma aj predtým nenávidela? Že si si neužívala každý okamih, čo sme preležali na slnečnicových poliach? Čo sme presedeli upršané dni v kine pri horore, na ktorý sme mali zakázané ísť? Áno, máš pravdu - minulosť nemožno zmeniť, no potom by nemala byť popieraná. Nejaví sa mi to ako správne rozhodnutie."

Ukončil svoj dlhý rozochvený prednes. Naozaj túto noc prichádzal o jedinú kamarátku, akú kedy mal? O jediné dievča, ktoré ho kedy učinilo šťastným? O jediné dievča o ktoré kedy stál?

Takto to nemalo byť, zaboril svoje prsty do vlasov.

„Nepopieram to," ohradila sa a obzerala sa cez plece tiež značne rozrušená: „Ty si ma opustil, Hoseok! Ty si bol tým, kto ma zradil a nie ja!"

„Opustil?" prekvapene zažmurkal, ako keby správne nepočul. „Ako opustil? Haebalagi, ja som ťa predsa nikdy neopustil!"

„Nie? A čo toto? A toto?" podišla k nemu rezkým tempom a trhane poukázala na jeho oblečenie aj účes. „Čo tie peniaze, čo máš? Čo ten vysnívaný život? Čo tvoj tanec? Tak gratulujem, získal si všetko, po čom si túžil!"

„Ty si naozaj sebecká..." pokrútil nad ňou nechápavo hlavou.

Vyčítala mu všetky jeho úspechy pre to, že jej samej sa nedarilo? Ako spomínal, on nepretrhol ich priateľské väzby, bola to jedine Anoki. Neprevinil sa voči nej ničím neodpustiteľným. Dokonca sa ani jeho povaha nezmenila tak, ako sa to podaktorím idolom stáva.

„Ja som nezničil náš vzťah, Anoki."

„Takže som to bola, akože, ja?" vyštekla, „ja som tá, čo to celé skazila?!"

„Upokoj sa, prosím..." naklonil sa k nej bližšie, lebo vďaka ich menšej hádke sa zopár zhasnutých okien premenilo na rozsvietené. „Zbytočne vzbudzuješ pozornosť."

„Vieš čo, Hoseok? Je mi to jedno. Ty si mi ukradnutý, môj mobil je mi ukradnutý, všetko je mi ukradnuté!" teatrálne rozhadzovala rukami vôkol seba.

„Očividne ti nie som ukradnutý, inak by si sa správala inak. Kážeš o prijatí minulosti, no ty žiť prítomnosťou zjavne nevieš."

To bola tá posledná kvapka, ktorú bola ochotná zniesť. Kŕčovito predýchavala jeho osočenie, a potom finálne prehovorila.

„Choď už do čerta, Hoseok! Nepočítaj so mnou, že s tebou zostanem tých zvyšných šesť hodín. Nájdi si niekoho druhého..."

„Mám tvoj mobil," namietol.

„Nechaj si ho," provokačne odvrkla a zvrtla sa na opätku. Bez ďalšieho chochmesu sa pobrala opačným smerom, pripravená si niekde odchytiť električku, ktorá by ju zaviezla naspäť do Ashbury Heights.

Možno bude aj Donatien doma. Keď tak si požičiam jeho mobil a naďalej budem brázdiť pracovné ponuky.

Začala plánovať zapochodu.

„Vráť sa," skríkol po nej Hoseok: „Anoki!"

Ona sa však nemienila zastaviť, ani ak by na ňu pokrikoval samotný prezident. Mala toho už dosť. Dosť Hoseoka, dosť tohto prekliatého večera, dosť kritiky na jej osobu.

„Anoki!" skúsil to ešte raz, no nerozhodol sa za ňou bežať. Radšej prijal svoj ortieľ a nasrdene zaškrípal zubami. Vedel predsa, aká bola Anoki citlivá na slová a najmä, keď sa výsostne týkali jej negatívnych vlastností. Azda to bolo podnietené aj tým, že nikdy pre nikoho nebola dostatočná. Nikdy nestačilo to, čo robila, lebo v očiach ostatných bola aj tak len podradnou krysou.

Smutne uprel zrak na jej mobil, ktorý tuho zvieral v prstoch.

~

Anoki mala šťastie, že sa jej podarilo chytiť jednu z posledných električiek. Podarilo sa jej naskočiť v momente, kedy už chcela vyštartovať vpred smerom do centra San Francisca. Okrem nej sa tu nachádzalo ešte asi päť ďalších ľudí, hlavne tých, čo prichádzali z neskorej šichty domov .

Oprela sa o vnútrajšok rozhegľanej kabíny, zatiaľ čo zrak upierala do žiarivého žlto-oranžového svetla, ktoré ozaj skromne osvetľovalo interiér.

Automaticky sa rukou načiahla do predného vrecka nohavíc, kde odjakživa schovávala svoj mobil. Žiadalo sa jej napísať krátku informačnú správu Donatienovi o jej príchode. Raz sa jej stalo, že nenapísala a bola svedkom toho, ako sa nahý ponevieral po dome.

Nie, už nikdy viac...

Avšak mobil akosi nájsť nemohla, keďže ho u seba mal Hoseok.

Výborne, kyslo sa zatvárila, ale nemohla proti tomu už nič zmôcť. Pokiaľ má Hoseok aspoň štipku rozumu, ráno jej ho nechá na verande po tom, čo zazvoní na zvonček a vyparí sa skôr, než stihne vôbec otvoriť. To by bol vskutku ideálny scenár.

Zrazu si mládenec, sediaci na sedadle pred ňou, pustil akýsi livestream s príšernou kvalitou obrazu a zvuku. Všetci cestujúci nedobrovoľne počuli o čo sa jedná, počuli to zjapanie čudného mena...

Anoki nastražila uši, nepozorovane sa naklonila bližšie, aby zistila o čom je reč a aj, aká udalosť dokázala pobúriť značnú časť San Francisca.

Zakrátko prišla na to, čo sa jej zdalo byť známe. To meno, ktoré vyslovovali, bolo rovnakým menom, ktoré z celého srdca neznášala.

J-hope...

Na videu videla najmä tínedžerov ako sa rozbehli po nočných uliciach so svojimi baterkami na mobiloch, alebo spustenými fotoaparátmi. Razili si k nemu cestu, aj keď sa im snažil všakovako utiecť. Anoki ho dobre nezazrela, no vedela, že nastal veľký problém.

„Do pekla," zahrešila si sama pre seba.

Ak by si nevymenili názory, možno by sa nič z tohto šialenstva neudialo. Nevzbudili by zbytočnú pozornosť zaspávajúcich miestnych, nečelili by jeho besným fanúšikom, Hoseokove pľúca by teraz určite netrpeli nedostatkom kyslíka.

Rýchlo si uvedomila si, že nemala bezhlavo odchádzať. Ak by tam zostala, ľahšie by sa im stratili v bočných uličkách.

Následne sa odhodlala požiadať postaršieho pána o jeden hovor, aby mohla zavolať na svoje vlastné telefónne číslo. Keď jej Hoseok zodvihne, má celkom slušnú šancu na prežitie.

Šikovne prstami vyťukávala číslice na dotykovom displeji a priložila si menší smartfón k uchu.

Zodvihni to. Prosím.

Zvonenie bolo akoby nekonečné, ale ktosi ten hovor nakoniec prijal. Nik sa síce neozýval, ale za to počula prudké lapanie po dychu.

„Hoseok? To som ja, Anoki," ozvala sa neisto a nanajvýš potichu, aby ten dotyčný, čo pozeral livestream, nemal ani najmenšie tušenie, že s jeho idolom práve volá.

„Anoki...č-čo...ch-chceš?" nevládal zo seba vysúkať ani krátku otázku.

„Kde si?"

„Prepáč, ale zrovna...zrovna j-je mi to j-jedno."

„Minul si už taký gýčový dom so zeleno-zlatou fasádou?" spytovala sa.

„Á-áno... myslím, že h-hej."

„Dobre."

Stisla si koreň nosa, lebo sa pokúšala vybaviť si pred zatvorenými očami trasu, akou sa s najväčšou pravdepodobnosťou vybral. „Si teda na Presidio Boulevard v časti Main Post. Tam, zhodou okolností, bývajú aj moji rodičia. Ak budeš mať celkom slušný náskok, môžeš sa u nich skryť - už týždeň sú na dovolenke okolo sveta. Doma je iba Redis. Pokračuj rovno, potom minieš tri odbočky doprava. Zahni až na tej tretej, volá sa Sherman Road, číslo domu je 57."

„A a-ako vyzerá t-ten...dom?"

„Je biely, obrovský a snobský. Niekde v strede ulice po ľavej strane."

„Fajn."

„Budem tam o dvadsať minút," sľúbila na záver a zložila, pretože sa pri jej opisoch ten rozhovor pretiahol na tri minúty.

Na ďalšej zastávke už nekompromisne vyskočila von, aby mohla stihnúť električku na opačný smer. Veru že by nečakala, že situácia sa takto svižne zvrtne a ona sa bude náhliť do domu svojich rodičov, kde nezavítala už pomaly päť rokov.

No a Redis bola šokovaná, keď uvidela Hoseoka, ako sa k nej domov rúti. Bola však milo prekvapená, keďže sa naposledy videli veľmi dávno, avšak on sa s ňou priateľsky veru nezvítal. Akonáhle mu otvorila dvere, prešmykol sa dovnútra a silno ich zatresol, aby sa dnu nedostal už nik iný. Bola síce pravda, že už ho dlhšiu dobu dav neprenasledoval a všetci zbesilí fanúšikovia za ním zaostávali o dobrých desať metrov.

Na Redis si, pravdaže, pamätal. Najmä z čias, keď bola ešte študentkou základnej školy. Neustále podpichovala svoju staršiu sestru, hašterili sa a robili si navzájom naprieky aj vtedy, keď mali držať pri sebe.

„Čo tu robíš?" zízala naňho ako na ducha. „Nemáš byť na turné v San José? A ako si vedel, že tu bývam? Asi ťa sklamem, ale Anoki tu nie je. Už tu dlhšie nebýva..."

„Tvoja sestra ma sem poslala sama," ihneď vyrukoval po tom, čo sa pár krát zhlboka nadýchol „Predpokladám, že sem onedlho dorazí."

„Čože? Celkom tomu nerozumiem..."

„To je v pohode, vysvetlím ti to neskôr," sľúbil jej so širokým úsmevom, „ale pozrime sa! Ako si vyrástla! Koľko rokov to máš?"

„Sedemnásť. Za tie roky si nás neprišiel navštíviť ani raz. Prečo?"

„Hm, bolo to všetko tak trochu komplikované, maličká."

„Pf, už nejaký ten piatok nie som maličká," odvrkla. „Meriam stosedemdesiat centimetrov! Ale čo ty? Aké je to byť celosvetovou celebritou?"

„Nuž...je to tak trochu vyčerpávajúce," zviezol sa popri zabuchnutých dverách na zem a rukou si prešiel v mokrých, no zároveň aj spotených vlasoch.

„To vidím," skepticky si ho premerala svojimi gaštanovými očami, „donesiem ti nejaké náhradné oblečenie. Pokiaľ chceš, kúpeľňa je rovno touto chodbou - posledné dvere naľavo."

Rodičia Anoki a Redis boli zbohatlíkmi, ktorých vrecká boli poriadne vyduté zelenými bankovkami. Luxus sa odrážal aj na ich dome, v ktorom sa momentálne nenachádzali. Vysoký strop, drahé na ručne tkané koberce, kožušiny aj vzácne obrazy.

Boh vie čo sa udialo medzi Anoki a jej rodičmi, keď sa od nich odsťahovala a teraz radšej býva s tým gejom...

Zamyslel sa nakrátko, dokým sa nerozhodol vyteperiť znova na nohy. Ten beh ho síce fyzicky vyčerpal, no nemohol sa tu povaľovať donekonečna ako taký zemiak. Času nekompromisne ubúdalo a jemu tento výlet doposiaľ nič dobrého nepriniesol. Iba sa stihol pohádať so svojou Haebalagi a utekať pred davom bláznivých fanúšikov.

Dajú sa vôbec títo fanatici nimi nazývať?

Zamieril cestou, ktorú mu opísala Redis, aby svoj vzhľad aspoň trochu upravil. Vyzeral ako zmoknuté kura, ktorého oblek bol na niektorých miestach potrhaný od toho, ako sa po ňom pár dievčat doslova vrhlo.

Anoki došla asi tridsať minút po tom, čo sa na prahu tohto domu objavil Hoseok.

Pri pohľade na tento honosný barák ňou prešla spŕška zimomraviek. Prepychový životný štýl nebol nič pre ňu. Bol kolapsom v jej vzťahu s rodičmi a aj hlavnou príčinou, prečo sa odtiaľto odsťahovala. Zároveň bola aj pevným záväzkom, prečo sa nikdy nemôže vrátiť späť ako obyvateľ.

Už viac nie...

Spomínala na všetko zlé, čo v jej živote spôsobili práve peniaze. Zapríčinili jej odchod z Kwangdžu a aj rozpad puta medzi členmi rodiny. Jediné, čo vedeli poskytnúť, bolo materiálne šťastie. Anoki sa zaprisahala, že nikdy nechce skončiť ako oni. Nikdy nechce byť bohatá, pretože bohatstvo ukracuje ľudí o skutočne dôležité priority.

„Som tu," ozvala sa nahlas do tmavého domu, kde očakávala prítomnosť ďalších dvoch ľudí. Jej rodičia odišli na dovolenku; za iných okolností by sem nevtiahla ani pätu.

„Redis?" spýtala sa do ticha, lebo sa jej nezdalo, že by niekto odpovedal. Pomaly sa vyzula a vyžmýkala si vlasy ešte pred vchodom. „Redis? Ty špunt? Si tu niekde?"

„Anoki!" rozbehla sa k nej nič mladšia sestra objímajúc ju zo všetkých síl, ktoré sa v nej stihli nahromadiť: „Prepáč, nepočula som ťa. Počúvala som hudbu a dobre vieš, že sa od Sungjinovho hlasu proste neviem odtrhnúť."

„Typické," zamračila sa karhavo, ale dlho jej tento výraz neostal, „kde je Hoseok?"

„Pravdaže ťa zaujíma väčšmi tvoj frajer než ja, všakže? Odjakživa sa mi zdalo, že ho máš o dosť radšej..." našpúlila svoje veľké pery.

„Prestaň trepať hovadiny, Redis," počastovala ju rodičovským fľochnutím, „a prišiel v poriadku?"

„Mokrý ako ty, ale áno."

„A kde je?"

„Myslím, že ešte stále v kúpeľni. Dala som mu nejaké staré oblečenie po otcovi, keď bol mladší...a chudší." poškriabala sa vzadu na šiji predstavujúc si objem brucha svojho otca. Nebola to teda nijaká sláva.

„Nestihol mi ani vysvetliť ako sa sem vlastne dostal. Nechceš mi o tom povedať niečo ty?"

„Čo také?"

„Napríklad to, prečo nie je v San José, ale v San Franciscu? Zblbla mu navigácia?"

„Obávam sa, že nie. Sama neviem, prečo ma dnes večer vyhľadal. Zatiaľ celú noc márni iba mojím časom."

„Mohla si aspoň zavolať, že príde," prekryla si svoju tvár dlaňou, „cítim sa trápne, že ma videl v mojom pyžame s Hello Kitty."

„Nemala som pri sebe mobil, prepáč mi to."

„Veď ty sa bez mobilu nepohneš ani do pekárne, čo máš od domu za rohom."

„Zobral mi ho."

„Hoseok?"

„Áno."

„Tak to má potom naozaj talent. Mne sa to zatiaľ nepodarilo ani raz..."

Anoki sa nad nevinnou detinskosťou svojej sestry len trpko zatvárila, dokým jej pozornosť nevyrušilo otvorenie ďalších dverí.

Nevyšiel z nich nik iný ako Hoseok; utopený v požičanom oblečení, ktoré na ňom viselo ako na vešiaku.

„Je vtipný," Redis v sebe potláčala smiech. No potom sa pobrala na poschodie, aby im prenechala priestor.

„Ďakujem za pomoc," podišiel o kúsok bližšie.

„Nemyslíš, že by som si za to zaslúžila svoj mobil späť?"

„Šesť hodín a je tvoj."

„Čo tak radšej hneď?"

„Ešte nie, Haebalagi."

„Už dosť s tou trápnou prezývkou, Hoseok. Vysyp pravdu," naliehala. „Povedz mi, čo týmto všetkým chceš dosiahnúť."

„Si taká zatrpknutá," nestačil sa čudovať, ale aj napriek tomu sa mu na perách usadil úsmev, „čo sa to s tebou len stalo?"

„Začala som žiť v realite."

„Ktorá nie je okorenená nijakými snami..."

„Tie tvoje hlúpe žvásty si nechaj pre svojich fanúšikov, čo ťa pred hodinou skoro roztrhali na ulici..."

„Neuveriteľné. Sme spolu sotva päť minút a znova sa hádame. Asi by som sa mal radšej porozprávať s Redis. Je o dosť priateľskejšia."

„Možno by si sa mal vrátiť do San José."

„A zas ma nepočúvaš," sťažoval sa, „mám ešte šesť hodín."

„Nedovolím, aby si ma ukrátil o mojich drahocenných šesť hodín."

A tak sa rozhodol odísť. Samozrejme, že nie z mesta, ale aspoň z jej toxickej prítomnosti. Sedel na záhrade; konkrétne na terase pred záhradou, ktorá bola našťastie zastrešená. Dažďové kvapky padali čoraz intenzívnejšie a veru nezdalo sa, že tá búrka bude iba krátkodobou záležitosťou.

Nerozumel tomu. Nie, ničomu nechápal. Takto to dopadnúť naozaj nemalo a nepredstavoval si, že nevraživosť Anoki naberie až takých kolosálnych rozmerov. Bol predsa jej priateľom; jej jediným priateľom, ktorý kedy pri nej stál a ktorý ju vytiahol z bezodnej temnoty, keď si myslela, že život viac nemá žiaden zmysel.

Očividne mu však podobnú empatiu nehodlala opätovať ani v najminimálnejšom možnom rozsahu.

A to on bol pritom v úplných koncoch.

Netušil, čo má robiť. Naivne sa spoliehal, že dnešná noc prinesie odpovede, ktoré potreboval poznať. Prinesie niečo, vďaka čomu uvidí svetlo, ktoré by ho mohlo vyslobodiť z ťaživej temnoty.

Zrejme jediný človek, ktorý ma môže zachrániť som len ja sám.

„Hej, je tu ešte voľné?" pokojný hlas sa ozval od posuvných dverí.

„A kto sa pýta?" ani sa neobzrel, iba naďalej sledoval pochmúrnosť počasia, čo sa šantila pri bazéne, aj okolo paliem na širokej záhrade.

Viac neprehovorila. Iba si prisadla vedľa neho zízajúc rovnakým smerom ako on. Nervózne si zastrčila prameň hustých vlasov za ucho.

„Mala som si lepšie premyslieť svoje slová. Prepáč mi to," vyriekla.

Po ich ďalšom menšom odlúčení sa mala čas vysporiadať sa so svojimi démonmi a došla k záveru, že Hoseok si skutočne nezaslúži jej prehnané reakcie.

„Máš zvrátenú túžbu po ubližovaní druhým, všakže?" podpichol ju.

„Úprimne, asi viem, v čom tkvie môj najväčší problém..."

„Tak sem s tým."

„Myslím, že je to kvôli mojím rodičom."

„Ako?"

„Peniaze ich zmenili na nepoznanie," smutne dodala. „Keď môj otec zožal úspech na svojom najväčšom projekte, prišli odmeny v podobe tučných zväzkov peňazí. Zrazu sme netreli biedu, mohli sme si dovoliť veci, na ktoré by sme bežne ani len nepomysleli. Boli sme bohatí, a tak sa rozhodli, že svoj biznis naplno rozbehnú na Západnom pobreží; v San Franciscu. Ale neuvedomovali si, že pravé bohatstvo nie je ani zďaleka založené na peniazoch. Bohatými sa môžu stať aj chudobní, mnohokrát sú bohatí väčšmi, ale nie je to také okaté. Prepáč, že sa neviem dobre vyjadriť, no nazdávam sa, že sa bojím umelého bohatstva. Bojím sa bohatstva typu mojich rodičov," dokončila svoj monológ hrajúc sa so svojimi prstami.

„Ono...peniaze robia z ľudí zvieratá. Akonáhle som sa dozvedela o tebe a o tvojej kariére, preľakla som sa, že sa k nim pridáš."

„Takže si si myslela, že ma peniaze zmenili?"

„Rozhodne áno!" vyhŕkla, „peniaze pozmenia každého, Hoseok. Azda však nie každého tak priveľmi, aby zabudol na svoju pravú podstatu. Si rovnaký prípad?"

Hoseok bol fakt šokovaný z toho, čo sa za dnešnú noc dozvedel. Už si nahováral, že dnešná noc neprinesie žiadne ovocie a on tu len zbytočne premárni čas. Koniec koncov sa však s Anoki úprimne porozprávali. Nechcel veriť ani vlastným ušiam či očiam, pretože to preňho bolo tak nereálne. Najmä po tom, ako sa k nemu správala a s akým pohŕdaním po ňom zazerala.

„To mi povedz ty, Haebalagi."

Pošepol, pretože z jeho strany by to nebolo vôbec objektívne. Navyše, Anoki by si aj tak vytvorila svoj vlastný názor. Robila to zakaždým. Takže nehľadiac na to, ako bravúrne by si počínal, ona by videla iba to, čo by vidieť chcela.

„No..." stíchla, pošúchala si bradu a s prižmúrenými očami po ňom skĺzla: „Myslím, že si zaslúžiš druhú šancu."

„Naozaj?"

„Veď máš ešte koľko? Päť hodín? To je viac než dosť času na to, aby som zistila, či si ako moji rodičia, alebo nie."

„Päť hodín je relatívne málo na tvoju obriu tvrdohlavosť," zaškeril sa, „no aspoň sa pokúsim. Teda, ak mi dáš druhú šancu."

„A dáš aj ty druhú šancu mne?"

„Odoprel som ti ju niekedy, Haebalagi?"

Na tvári jej zahral nevídaný úsmev.

„A vrátiš mi ten mobil?"

„Áno," prikývol a siahol do svojho vrecka, ale nič odtiaľ naostatok nevybral. „Ale až ráno..."

„Hoseok!"

~

presne 3350 slov ^^

trvalo mi to neskutočne dlho, ale nakoniec sa mi to predsa len podarilo 🥺

a konečne medzi týmito dvoma (idiotmi) zavládlo aspoň malé prímerie 👉👈

...nateraz

sga. ( ꈍᴗꈍ)