Redis nemala príležitosť na to, aby sa mohla porozprávať s Hoseokom a dostať od neho podpis na tričko. Bohužiaľ sa z domu jej rodičov pobrali skôr, než si myslela.

Hoseok svoje sako a pôvodné oblečenie ukrýval v plecniaku, ktorý mu požičala mladšia sestra jeho drahej Haebalagi. Paradoxne sa na čiernom batohu nachádzala celkom uprostred nášivka žiarivej žltej slnečnice. Napriek tomu, že si ho s tým tínedžerským ruksakom prezrela Anoki skepticky, on sa otvorene tešil z nového módneho doplnku. Navyše mu Redis na hlavu prirazila aj čiernu šiltovku, aby ten jeho nos a oči nevynikali nikde, kam zamieria. Už iba druhé kolo naháňačky by obom chýbalo.

„Takže kadiaľ?" opýtal sa Hoseok, ešte stále stojac pred domom jej rodičov.

„Netuším," z oblohy už našťastie nelialo ako z krhly. „Golden Gate park?"

„Tak teda Golden Gate park. Naviguj ma," vykročil svižne vpred.

„Zaboč doprava," odvrkla, „vezmeme to vyhliadkovou trasou."

~

Golden Gate park bol očarujúcim miestom plným zelene a prvkov starej i modernej architektúry. Nachádzala sa tu dokonca aj katedra Univerzity vedy. Mnohokrát sa tu konali mestské podujatia a festivaly, ženy nad päťdesiat tu pravidelne cvičili jógu. Bežne sa tuná stretávali psíčkari, aby mohli poohovárať polovicu sídliska. No a Anoki sem zvykla chodievať, občas aj, štyrikrát do týždňa. Väčšinou si so sebou brala kávu a notes, do ktorého si robila poznámky o ľudoch, čo prechádzali okolo nej. Nazývala to novinárskym prieskumom v teréne a v odhadovaní ľudí bola ozaj majstrom. Jedine, v kom sa zatiaľ príšerne zmýlila bol Hoseok.

„Vyzerá to tu ako v Central Parku," porozhliadal sa vôkol seba, „nie je to tu v noci nebezpečné?"

„Obyvatelia San Francisca nie sú zrovna najagresívnejšie stvorenia, ale sem-tam tu máme viac kriminálnikov, než kdekoľvek inde. Nemaj strach, pravidelne tu hliadkuje polícia."

„Ja sa nebojím, Haebalagi. A ty sa taktiež nemusíš báť," prehlásil sebavedome, „pretože, your hope is right here!"

„Tak takto si získavaš fanúšikov?" znechutene nadvihla obočie, lebo jej to prišlo prečačkané: „Kvôli tomuto ťa ostatní tak veľmi milujú?"

„Drahá, Anoki," triumfálne odvetil a ruku jej položil na vrch hlavy, „kvôli tomuto si si ma zamilovala ty ako prvá."

„Vážne?" odohnala jeho vlezlú ruku preč, „pripomeň mi, kedy si v detstve povedal – 'your hope is right here.' "

„I'm your hope, you're my hope, I'm-"

„...J-hope," doplnila ho otrávene, „ja viem."

„Fanúšikom sa to páči. Sme si tak navzájom nádejou, lenže ja si niekedy myslím, že nádej, ktorú potrebujem, mi oni dať nemôžu..."

„Ako to?"

„Vieš...snažím sa ju objaviť a možno som ju už konečne objavil. Teda, kedysi som si bol istý v tom, kto bol pre mňa tou najväčšou nádejou. Chcel by som sa však presvedčiť, či mi stále tá dotyčná osoba zvládne pomôcť, ako nik iný na tejto planéte."

„Ak to nezistíš, stále sú tu aj ďalšie planéty – Mars, Venuša, Jupiter..."

„Ale ja to zistím."

„Áno?"

„Áno. Čoskoro."

„O tých päť hodín?"

„Áno."

„Tak to ti želám veľa šťastia."

Kráčali naprieč parkom, v ktorom sa im obom javilo, že nemá žiadneho konca. Každá ďalšia odbočka ich doviedla na nové miesto, druhá ich zas priviedla k jazeru a tretia naopak k soche celkom uprostred. Celé toto miesto bolo poprepájané štruktúrou menších i väčších križovatiek. Anoki však vedela, kam majú namierené.

Rozhostilo sa medzi nimi ticho, no ticho nie vždy znamenalo chudobu komunikácie. Zdieľanie ticha bola tá najzložitejšia úroveň vzájomného porozumenia a nevypovedala o tom, že si nemali čo povedať. Skôr o tom, že aj mĺkvosť je istým spôsobom dorozumievania sa.

„Keď si odišla z Kwangdžu, zmenil som sa. Nie tak veľmi, ako by som predpokladal, no asi sa tomu nedalo úplne zabrániť. Pamätám si, že si mi vravela nech zostanem, kým som. Nech nezabudnem na to kým som. Myslím si, že ak by si to opäť raz povedala v túto noc, znelo by to akosi takto – Buď Jung Hoseok, nie J-hope. Lenže za ten čas, čo sme boli od seba odlúčení, som došiel k záveru, že som bol odjakživa práve J-hope. Možno som sa s tým menom nenarodil, ale ono si ma vybralo, Anoki. Je to meno mojej duše a nie môjho zovňajšku. A ty sama vieš, že duša je dôležitejšia. Aj keď si to, samozrejme, otvorene nepriznáš..."

Začal rozprávať; ani len sa nepozastavoval nad každým slovom, aby skontroloval, či ho vyslovil správne, alebo či tie jeho vety vôbec dávajú zmysel. Nechal voľne prúdiť tok svojich myšlienok bez toho, aby ich vypudil, pretože iba tak mohla jeho úprimná výpoveď doľahnúť k Anoki. Iba tak jej mohol načrtnúť ten obrovský omyl, ktorého sa za dnešný večer dopustila.

„Hm, pokračuj."

„Nepridal som sa k nim preto, lebo som chcel byť slávny. V prvom rade som chcel byť šťastný a to som najmä vtedy, keď môžem tancovať, keď môžem spievať, keď môžem tvoriť hudbu, keď sa vďaka mne ľudia usmievajú. Keď na nich dokážem preniesť svoju pozitívnu energiu,  keď ich zvládnem rozveseliť, zasmiať sa s nimi. Nevieš si ani predstaviť, aké je to úžasné stáť pod žiarou reflektorov na vypredanom štadióne a počuť všetkých, ako spolu s nami spievajú. Je to niečo tak výnimočné. Niečo tak jedinečné, niečo tak nezabudnuteľné..."

„Znie to ako poézia," pridala sa k nemu Anoki, „lenže poézia sa zväčša obráti na tragédiu, pokiaľ tragédiou nie je už od samého začiatku."

„Správne," vydýchol si unavene a sňal si šiltovku, aby si mohol ledabolo upraviť vlasy, čo mu clonili výhľad. „Dlho boli pre mňa fanúšikovia liekom. Liekom na moju bolesť, na moje srdce, čo akýmsi spôsobom nebolo celistvé. Získal som aj novú rodinu, ale žiadna medicína nemôže stlmiť môj bôľ navždy. Časom sa staneš imúnnou a ocitneš sa zas na začiatku. A presne to sa asi stalo aj mne..."

„Prepadol som náručiu minulosti, ktoré som stále potláčal, no neriešil. Preto som sem prišiel," vysvetlil jej. „Koncert v San José síce už skončil, ale noc ešte nie. Ak ani toto nezaberie, neviem čo urobím. Je toho veľmi veľa a ja niekedy...niekedy skrátka nemôžem."

Sklonil hlavu v zahanbenom geste, kým ho Anoki súcitne neschytila za plece.

„Je normálne byť nešťastný, Hoseok. Ale ja naozaj neviem, ako ti pomôcť."

„Ale áno, vieš." smutne sa usmial a prikryl chrbát jej ruky tou svojou. „Haebalagi, ty to vieš dobre so slovami, lenže slová sú občas zbytočné. Aj tak ťa však pokorne žiadam – zachráň ma. Prosím."

Anoki si všimla náznaky jeho melanchólie aj predtým, no vzhľadom na svojou mizernú náladu, ich obstojne ignorovala. Mohla však aj teraz ignorovať jeho zúfalé volanie o pomoc? Keď sama videla, ako sa skrúca v agónii? Veď konečne prichádzala na kĺb tomu, prečo dnes nevystúpil aj s ostatnými na štadióne v San José. No ešte stále toho vedela žalostne málo.

„Nechcem už viac pokračovať po tejto ceste. Chcem len pokoj. Zriekol by som sa aj všetkých svojich peňazí, ak by mi to zaručilo mier. Ak by moja duša nemusela viac kvíliť a ja by som sa mohol o kúsok posunúť vpred. Je to tak ťažké, keď si nevieš ani poriadne dupnúť..."

Úzkosť bola pevne zahryznutá v každom jednom svale jeho tela. Vyžierala z neho všetku pozitívnu energiu, čo s toľkou obľubou hlásal do sveta. Aké zle to muselo byť, keď tieto nezávidenia hodné okolnosti zlomili takéhoto odolného človeka? A možno nie je odolný nikto...

Anoki si prešla niečím podobným, keď sa presťahovala do Ameriky. Nový život s novými ľuďmi bol pre ňu tak cudzí a desivý. Na ďalších pár rokov zostala do seba uzavretá a zatrpknutá. Podporu zaslepených rodičov nikdy nemala a musela sa s tým vysporiadať po svojom. Nemala vedľa seba nijakú podporu, nanajvýš tak Donatiena; ten sa však v jej živote objavil až značne neskôr.

Chcem len pokoj a zriekol by som sa aj všetkých peňazí, ak by mi to zaručilo mier. Spomínala si na rozhovor, ktorý nedávno viedli na terase v Main Post. Vtedy vyrukoval, že to ona má rozhodnúť, či patrí k chudobným, alebo nie. Zdalo sa, že na to prichádzala krôčik po krôčiku. V jeho slová nezaznela faloš; boli úprimnejšie, než si dokázala predstaviť.

„Gratulujem, Hoseok," zašepkala do tej tichej noci, „vskutku patríš k pravým boháčom."

„No radšej by som bol chudobný..."

„A ja by som zas najradšej mala prácu."

„Čože?"

„Hoseok," razom ho predbehla a zastala na chodníku priamo pred ním s trúfalým úškrnom, „takmer všetky veci, ktoré chceme, sa nám nesplnia. Taktiež ich nenadobudneme spôsobom, akým by sme zakaždým chceli. Dôležité je však ísť si za svojim, aj keď už nevládzeš napredovať. Ver mi, že zlé časy raz odídu a vystriedajú ich tie krajšie. Keď sme boli deti, hovorieval si, že v mojich očiach je svet čierno-biely. Teraz sa mi ale zdá, že sme si vymenili pozície, nemyslíš? Prezradím ti však malé tajomstvo," nahla sa k nemu bližšie, aby mu túto záhadnú informáciu mohla predať. „Svet je presne taký, aký si ho zariadime. Je nemenný - ovplyvnený našimi pohľadmi, našimi snami a našimi myšlienkami. Nie je naším nepriateľom; to my stojíme mnohokrát proti nemu. No život je ako kartová hra. Karty, ktoré dostaneš si síce nevyberieš, ale čo to dôležitejšie je, akú hru si s nimi schopný odohrať."

„No vidíš? Čo som ti hovoril?" tlmene sa zasmial a vmžiku jej schytil tvár do dlaní: „Vravel som, že si moja najcennejšia pomoc."

„Už sa aspoň cítiš lepšie?" opýtala sa.

Hoseok sa zahľadel na svoje hodinky, ktoré odrátavali každú sekundu akosi rýchlejšie, než by sa mu páčilo. „Budem sa cítiť lepšie, moja Haebalagi. Asi som zistil, že najlepší liek na moje rany, som len ja sám."

„Uhm, vidíš? To je ten správny prístup!" potešila sa.

„Anoki?"

„Áno?"

„Hádaj čo."

„Hm?"

„Ešte štyri hodiny," tajuplne zašemotil.

~

i'm fast like forest gump 🏃

stalo sa vôbec niekedy v histórii mojich updatov, že by som dva dni po sebe vydala novú časť? 🙃

tak či tak, nech sa páči. máme pred sebou ešte celé štyri hodiny 🤫✨

našťastie sa táto noc ešte nekončí 🌃 ^^

sga. ( ꈍᴗꈍ)