„Spomínaš si, ako ťa moji rodičia zbožňovali? Moja mama pre teba zvykla robiť to najlepšie kimchi. Potom sme mali vyduté bruchá ešte ďalšie tri dni. Sledovali sme hviezdy, ale ohňostroje sme mali najradšej. Snívali sme o slobode, keď ostatní snívali o štipendiách. O čom teraz snívaš ty, Haebalagi?"

„Želám si, aby si zmizol z môjho dokonalého života," odvetila, aj keď to nemienila vôbec spomenúť. On, akoby si už voči nej vytvoril akýsi pancier, sa nad tým iba zasmial.

„Neboj, to sa ti už čoskoro splní."

„Odnaučila som sa snívať, Hoseok. K čomu sú dobré také hlúposti? Len skresľujú realitu."

„Všetci o niečom snívajú, alebo po niečom túžia..."

„Hm, to áno. Chcem sa zamestnať. To je všetko."

„Neťahaj ma za nos. Určite máš väčšie a lepšie sny."

„Hoseok, ako som ti už povedala, sny sú výplodom našej fantázie, na ktoré koniec koncov doplatíme. Nemajú žiadne pozitíva. Sú absolútne zbytočné."

„Sama neveríš tomu, čo ti vychádza z úst," krútil nad ňou hlavou. „Sny nás držia pri živote. Bez nich by sme nemali ambície a naša existencia by bola veľmi smutná."

„Dá sa s tým žiť," odklonila svoj pohľad na obrazovku mobilu, ktorú hypnotizovala vyše dvoch hodín.

„No to ešte neznamená, že to tak má byť."

„Je to rozhodne lepšie, ako byť infantilné dieťa uväznené v tele dvadsaťpäť ročnej celebrity."

„Tak toto ma hlboko zranilo, Anoki," uštipačne odsekol.

„Dúfam, že áno. A tiež dúfam, že mi už dáš konečne-" nestihla dokončiť vetu, lebo využil moment jej hnevu a znova si pre seba ukrátil jej mobil. Teda len s tým rozdielom, že sa zo svojej minulej chyby poučil.

„Vráť mi ho."

„Vydrž deväť hodín."

„Hoseok, nebuď decko a vráť ho."

„Je to pre mňa naozaj dôležitá noc," vážne prehlásil, „nemôžem si dovoliť, aby som túto šancu premrhal kvôli tvojej bezočivosti. Odteraz si ho nechám u seba. Ráno ho dostaneš naspäť."

„Ale to je vydieranie!"

„Hovorí sa tomu manipulácia."

„Ani neviem, prečo sa s tebou vôbec bavím. Si mi ľahostajný..." odvrátila sa od neho a bez ďalšieho komentára odniesla prázdnu misku do stojana so špinavým riadom.

Ubehlo mnoho rokov odvtedy, čo boli dobrými priateľmi. Niečo jej napovedalo, že Hoseok si tiež uvedomoval, že od Anoki veľkorysosť očakávať nemôže, no i tak pokračoval vo svojich pôvodných plánoch.

„Sny sú podstatné," vrátil sa k pôvodnej téme.

Anoki vedela, že sú, ale úspešne to popierala. Prečo?

Hoseok sa taktiež postavil od stola a odniesol svoju misku. Predtým sa však ešte zastavil tesne pri jej uchu a pošepol: „Sny formujú našu osobnosť, robia nás tým, kým chceme byť. Dodávajú nám silu pri vyšších cieľoch. S nimi nie je nič nemožné, Anoki. A ty to vieš rovnako dobre ako ja."

~

Vonku pred bistrom postávali ľudia s pripravenými fotoaparátmi. Zjavne sa v Chinatowne konali akési oslavy sprevádzané typickým ohňostrojom a tradičným pochodom.

„Musím uznať, že som si vybral ten správny deň," zveril sa jej Hoseok popritom, ako mu oči žiarili nadšením.

Anoki pocítila túžbu siahnúť po svojom mobile, no uvedomila si, že vo vrecku kabáta nie je. Na chvíľu spanikárila, kým jej mozog nespracoval informáciu, že jej ho ukradol Hoseok. Neubránila sa nenápadnému fľochnutiu, ktoré si nemohol všimnúť, nakoľko mal hlavu vyvrátenú hore k oblohe. Na tej sa už mali čochvíľa objaviť pestrofarebné výbuchy.

Okoloidúci sa pristavovali, domáci a aj turisti v dave Anoki zabarikádovali.

„Haebalagi, pozri!" okríkol ju Hoseok, aby svoju pozornosť upäla na jasné hviezdne nebo, na ktorom sa začali šantiť prvé malé ohňostroje.

Potlesky a vískot malých detí sa rozozneli celým Chinatownom.

„No nie je to nádherné?" vzápätí doložil za svojou predchádzajúcou vetou, zatiaľ čo sa mu v lícach prehlbovali výrazné jamky. Opäť ho pohltila dobrá nálada, no ako sa Anoki domnievala, nevydržalo mu to dlho.

Hneď, čo sa predstavenie dostalo k záveru, plecia mu ovisli a jediné, čo mu ešte zostávalo, boli dozvuky tohto krásneho zážitku.

Anoki posadla ťarcha previnenia. Prečo? Nebola predsa dôvodom jeho skleslého ducha a nemala s tým všetkým nič čo dočinenia. Navyše sama spomínala, že jej je ľahostajný, takže...

Čo sa také stalo, že som sa rozhodla ignorovať svoje inštinkty? Riadila som sa nimi, odkedy som sa sem presťahovala a nič dobré mi nepriniesli. Možno by som mala začať väčšmi konať, ako len rozjímať...

„Poď," Hoseok postrehol, ako sa k nemu načiahla ženská ruka.

„Haebalagi?" uisťoval sa s nadvihnutým obočím a pýtal si vysvetlenie.

„Nepozeraj na mňa ako vyoraná myš. Po večeri by mal nasledovať ešte dezert, či? O tri ulice odtiaľto predáva jeden starček skvelé fazuľové koláčiky. Ako som už hovorila, na túto štvrť je to veru čo povedať. Pridáš sa?"

Zaváhal, ale netrvalo mu to dlhšie ako pár sekúnd. Potom sa hrejivo pousmial. Do tváre sa mu znova navrátil entuziazmus a ochotne prijal jej hebkú dlaň.

„Fazuľovým koláčikom sa predsa nedá povedať nie."  

~

hello ( ꈍᴗꈍ)

máte radi fazuľové koláčiky? alebo ste ešte nemali príležitosť ich ochutnať? 👀

dnešná kapitola je naozaj kratučká, ale aj tak mi dala poriadne zabrať :')

hádam si poslednú časť v chinatowne užijete plnými dúškami ( ˘ ³˘)

sga.