Nedalo sa tvrdiť, že by sa rozvidnievalo, keďže na oblohe panoval ešte stále mesiac, avšak Anoki sa zdalo, že predsa len teraz čas plynie akosi rýchlejšie. Možno aj rýchlejšie, než by sama chcela.

Teraz, keď sa s Hoseokom konečne udobrili, bola by škoda mať k dispozícii iba necelé štyri hodiny. Lenže čo nastane potom? Odíde? Spácha samovraždu? Ujde do iného mesta?

„Ja by som pod žiarou reflektorov žiť nemohla," zrazu načala konverzáciu, „asi by sa mi tam podlomili kolená."

„Zvykla by si si. Ver mi," nadľahčene riekol, „a nakoniec by sa ti to zapáčilo."

„Myslíš?"

„Nepoznám nikoho s takým názorom," potvrdil.

Vonku sa o takomto čase už nikto neponevieral; kto by si práve nadránom vychutnával vyhliadku mesta? V oknách činžiakov sa síce presúšali postarší ľudia s čajom v dlaniach, ale okrem nich nik nebol hore. Teda až na Anoki a jej priateľa z detstva, ktorí brázdili ulice San Francisca už od skorej noci.

„Takže novinárka," podotkol Hoseok, „vieš, že by som to na teba aj tipol? Odjakživa si mala radšej knihy než ľudí."

„Aj ty máš rád knihy," namietla obstojne, „rozprávajú príbehy, no nie sú zákerné ako ľudia."

„No prečo novinárčina? Nerozmýšľala si nad medicínou? Alebo právom? Sociológiou? Filozofiou?"

„Donatien vyštudoval filozofiu. Je to síce fajn, ale nič pre mňa," potiahla si golier kabátu bližšie ku krku, pretože zadul prekvapivo chladný víchor.

„Celým životom sa pretĺkam s pocitom, že nič nie je to pravé orechové pre mňa. Ale písanie sa k tomu aspoň sčasti podobá. Veď to poznáš, je to spojenie umenia a inteligencie zároveň."

„Hej, tie dve slová máš vyryté rovno na čele," zažartoval už s oveľa lepšou náladou, „čo si vlastne vyštudovala, Haebalagi?"

„Ohľadom univerzity..." nervózne sa poškriabala na zátylku a zaťala zuby v značnom ponížení, „vyrazili ma hneď po prvom semestri."

„Čože?" rozšírili sa mu prekvapením oči, „a čo sa stalo? Veď ty si nemohla byť predsa zlou študentkou..."

„Nie, nie, nie. Prednášky boli fajn, všetko bolo fajn, no ja som v tom nevidela potenciál. Nie v toľkej teórii, a tak som sa na skúšky neučila. Vravela som si, že skúsim uspieť aj bez výšky."

Vždy, keď sa obhajovala pred Donatienom, jej sebavedomie vzrástlo a dokázala s ním argumentovať spôsobom, že mala zakaždým navrch. Prečo sa ale teraz cítila podradne netušila.

„Lenže svet nebol pestrofarebný a mňa nikde nechceli zamestnať," vzpomenula si na svoje márne úsilie o prácu v San Francisco Chronicle. „Vlastne doteraz ma nikam nechcú prijať. A to jen ten dôvod, prečo neustále prezerám ponuky na internete. Dúfam, že sa uvoľní nejaké miesto, ja urobím sľubnú reportáž, ktorá by ich ohúrila a nakoniec by ma zamestnali. Síce už pracujem ako výpomoc v malej cukrárni, ale z toho si ledva zarobím na prenájom. Donatien mi mnohokrát kvôli tomu šliape po krku."

„Uvidíš, že všetko bude dobré." Hoseok sa vedel do jej kože plne vcítiť. Bol presvedčený, že skôr či neskôr sa jej v živote naskytne príležitosť, ktorú by bol ozaj hriech odmietnuť.

„Pokiaľ ti to pomôže," dodal, nakoľko jeho predchádzajúca veta ju nijako nezaujala, „môžeme spolu urobiť menší rozhovor. Myslím, že s chalanmi globálne naberáme na popularite."

„Ale nevrav," potmehúdsky sa jej zajagalo v tmavých dúhovkách, „myslela som si, že to oblečenie ti pred pár hodinami roztrhali divé psiská a nie fanúšičky."

„Ešte sa s nimi dohodnem," zaprisahal sa jej, „a niečo spolu vymyslíme."

„Ďakujem, no nemôžem to prijať."

Zastavila sa na polceste, s rukami založenými na hrudi, čo nesignalizovalo nič dobré. Tento jej postoj mohol znamenať čokoľvek a Hoseok ju nikdy správne neodhadol.

„Čo? Prečo nie?"

„Chcem dosiahnúť svoje ciele sama," odvetila vyrovnane. „Rozumieš. Byť na seba pyšná, pretože to všetko je len a len tvoja zásluha."

„A nebude to trvať takto o dosť dlhšie?"

„Hoseok, ani nevieš, ako dlho už čakám," pokrútila hlavou, ale úsmev sa jej aj napriek tomu zjavil na tvári. „Čakám už veľmi dlho. Ešte to o tú trošičku naviac vydržím."

„No dobre. Ak si to tak želáš, Haebalagi..."

„Ďakujem, Hobi."

Začala si predstavovať samú seba v bielej ľanovej košeli a puzdrových nohaviciach, ako by brázdila ulice so svojím novinárskym preukazom a vrhala by sa za každou udalosťou, čo by zaváňala nebezpečenstvom. Anoki mala čuch na situácie, o ktorých by sa dali písať neskutočne sľubné reportáže. A nielen tie, ale aj ostatné žánre. Jej najlepšie práce by skončili na titulke; jej meno by sa vynímalo pod článkom zvýrazneným čiernym atramentom. V redakcii by bola viac než obľúbená, nájom by Tienovi platila aj na dva mesiace dopredu, jedávala by v slušných reštauráciách a už nikdy by sa nedotkla žiadneho tacos. Jej život by sa obrátil o stoosemdesiat stupňov. Lenže, bol tu jeden háčik. Nemá zatiaľ na účte univerzitný titul...

Do pekla aj so školou! Prečo by mala byť taká dôležitá?!

„Nechaj ma hádať," orodoval Hoseok, „práve si sa zamýšľala nad svojou možnou budúcnosťou. Je svetlá?"

„Je...tak originálne svojská."

Vyriekla na odpoveď.

„Ráno by som chodievala do svojej zbožňovanej kaviarne po moju dennú šálku white chocolate mocha a tešila by som sa na svoju novinársku povinnosť."

„Chcela by si mať z toho veľké prachy, všakže?"

„Len toľko čo potrebujem, a potom o štipku viac," názorne naznačila pomocou prstov: „Nemusím sa kúpať v bankovkách ako moji zazobaní rodičia. Je mi to vonkoncom proti srsti."

„Takže white chocolate mocha? Tú kávu máš rada?"

„Je to skôr tekutá sladkosť, ale áno. Milujem to." pomyslela si na opojnú vôňu kávového raja, čo sa jej rozširoval po chuťových bunkách. Azda by si jednu dožičila aj v tejto chvíli, keďže sa jej pomaly mimovoľne zatvárili oči.

„A čo máš rád ty, Hoseok?"

„Žeby teba?" žmurkol na ňu s víťazoslávnym úsmevom, avšak ona po ňom iba zagánila: „Mám rád Sprite. Sprite je naozaj skvelý."

„Sprite?" neveriacky zopakovala, potláčajúc v sebe smiech. „To ako fakt?"

„Ty máš rada tekutú bielu čokoládu v kelímku, nie je to teda jedno?"

„Hm, dobrý postreh..."

„Došli ti argumenty?"

„Nebudem argumentovať s niekým, kto miluje Sprite. Neznášam ho."

„Neznášaš najlepší nápoj na svete?"

„Všetci vedia, že najlepšia je kola."

„To teda nie, haebalagi. Sprite je tisíckrát lepší."

„Áno? Povedz to mojej dlani," zamrmlala urazene a nastavila mu svoju dlaň pred tvár, pretože sa s ním už nechcela ďalej doťahovať.

Skôr však, než sa k tomu stihol Hoseok vyjadriť, zavibroval mu mobil vo vrecku. Nemohol to byť ten jeho, lebo svoj ukrýval v tom druhom.

Kto ti to volá, Anoki?

„Čo sa deje?" opýtala sa.

„Niekto s tebou asi potrebuje nutne hovoriť," odvrkol ochotne a podal jej mobilný telefón, ktorý by si za bežných okolností nechal až do úsvitu.

Anoki okamžite v mysli skrsol nápad, že by to mohla byť jej sestra Redis. Och, nie. Stalo sa jej niečo? Pošmykla sa na schodoch a spadla na chrbát? Ani vo sne by jej nenapadlo, že jej bude vyvolávať práve Donatien.

„Nemal si mať náhodou na večer novú známosť?" podpichla ho, pretože Tien neznášal, keď ho otravovala ohľadom jeho lovu.

„Ách, bol to taký kretén, Anoki. Taký kretén!" zvolával do celého sveta preafektovaným hlasom. „Vôbec to nebol dobrý milenec. Bozkával sa ako moja prateta z tretieho kolena, ba možno aj horšie."

„Donatien, čo odo mňa chceš?" radšej šla rovno k pointe, keďže predstavovať si Donatiena, ako si s niekým vymieňa sliny, bolo pre ňu nanajvýš nechutné.

„Veď počkaj, dostaneme sa k tomu. No a tak som mu povedal, že či si necíti dych, alebo či iní muži skutočne vzdychajú nad prácou toho jeho jaz-"

„Tien!"

„Vyhodil ma z auta na úplne cudzej ulici, debil jeden sprostý! A ja som automaticky zamieril do najbližšej krčmy vyliať svoje srdce jedinému alkoholu, ktorý ma kedy dokázal pochopiť -whisky."

„Mohlo mi dôjsť, že si úplne na mól..."

„Anoki, drahá, ale veď to je predsa jedno!" ohromne jej trúchlil do mobilu, „horšie je, že stojím pred naším domom a zalomil v zámke kľúč..."

„Čože si?!" nekontrolovateľne zhíkla, „Donatien, ty decko nepodarené! To si nevieš dávať pozor?"

„Od zadného vchodu som si zabudol kľúč na nočnom stolíku. Zlato, prosím ťa, poď mi otvoriť, nech sa môžem zvaliť do postele a zúfať po zbytok noci nad svojím kolosálnym zlyhaním."

„Ale..."

„Ale čo?"

„Ja nie som doma."

„Nie si? Kam by už len podivín ako ty chodil?"

„To nerieš," odbočila pohľadom k Hoseokovi, pretože o ňom mu, už vonkoncom, vravieť nemohla. Ešte by sa sem dotackal a začal by ho sexuálne obťažovať. Ak si Donatien vypil, bol milý a aj gýčovejší než obyčajne, ale jeho niekoľko jednorázových aférok vzniklo práve so zapletením sa s whisky.

„Anoki! Prosím, príď domov, je tu chladno!"

„Nechápeš, že teraz nemôžem? Mám už niečo dôležitejšie..."

„Ako chceš," zhlboka sa nadýchol, „buď mi otvoríš zadný vchod a dopravíš sem svoju riť do pätnástich minút, alebo ťa vyhodím za nezaplatenie nájmu."

„Donatien...ale to nemôžeš!" skríkla so zaťatými päsťami.

„Nie? Tak sleduj. Ráno budeš mať všetky kufre na verande hneď po tom, čo mi donesieš tie makrónky od Madame Favreau, rovno pod môj rozkošný noštek."

„Si naozaj ožratý," vyhlásila rezignujúco. „Dobre, prídem. A následne ťa nakopnem do tej tvojej priteplenej zadnice..."

„Aká si dnes štedrá, drahá. Keď si rozčúlená, si o dosť príťažlivejšia."

„Zmĺkni, lebo ti zavesím."

„...okay," zamrmlal nakoniec, „budem ťa čakať. Ako osamelý starý vlk; vyvrheľ zo všetkých vyvrheľov, najväčšia spodina spoločnosti-"

Anoki si ani nestihla vypočuť druhú polovicu jeho srdcervúceho monológu, pretože nekompromisne zrušila jeho hovor. Mala tých teatrálnych rečí až-až.

Je možné, že si s Donatienom niekto chce začať sám od seba? Veď to je skoro tak isté, ako samovražda...

„Hoseok, odpusť mi, ale musím sa vrátiť naspäť do Ashbury Heights. Môj ožratý spolubývajúci zlomil kľúč a nemá druhý od zadného vchodu. Pokiaľ neprídem, vyhodí ma na ulicu a to nemôžem riskovať ani kvôli tebe. Nech sa deje čokoľvek, potrebujem mať strechu nad hlavou a-"

„Len choď, Haebalagi," skočil jej zrazu do reči s rukami zarazenými hlboko vo vreckách. „Zjavne je to dôležité, takže môžeš ísť."

„A-ale čo ty?"

„Čo-čo ja?"

„Onedlho sa noc skončí a nad obzor sa vyškriabe slnko."

„Hm, áno. To sa asi pravdepodobne stane," zvedavo naklonil hlavu.

„Sľúbila som, že tu s tebou zostanem, ale teraz si nie som istá, či sa sem stihnem vrátiť a-"

„Choď, Anoki." zopakoval o čosi vrúcnejšie a schytil jej tvár do dlaní tak, ako to zvykol robiť, keď boli ešte malými deťmi na prvom stupni. „O mňa sa nestaraj. Už si mi predsa dosť pomohla."

„Si...si o tom naprosto presvedčený?"

„Pravdaže som. Dve a trištvrte hodiny už sám vydržím, a potom sa vrátim do San José. Nemusíme si dať navždy zbohom."

„Dve a trištvrte je celkom dosť," zamyslela sa a vymanila sa mu spod rúk. „A ja to stihnem, Hoseok. Sľubujem, že toto nie je naša definitívna rozlúčka."

„V to dúfam," dodal pošepky, „stratiť najlepšiu priateľku po druhýkrát by bolo až príliš bolestné. Stratiť svoju nádej by bolelo rovnako."

Anoki bola poctená tým, kam sa za tento večer obaja posunuli. Aj ona pocítila závan minulosti na svojej koži a aj keď si to nechcela pripustiť, Hoseok jej taktiež chýbal. Dokonca i v tento moment, keď ich plány neprekazil nik iný, než opitý Donatien.

„Počkáš ma tam, dobre? Opováž sa meškať!" napísala do svojho mobilu adresu, a potom mu ho strčila do rúk. „Toto je poistka, že sa vrátim. Uvidíme sa onedlho."

Hoseok sa iba pouškrnul nad tým, že mu sama od seba prenechala svoj smartfón, nakoľko oň neprestajne súperila počas celého večera.

„Uvidíme sa čoskoro, moja Haebalagi."  

~

tien is officially my spirit animal 💃

týmto vám tiež prajem krásny nový rok. nech je o dosť lepší než tento a taktiež, aby sa vám splnili všetky novoročné predsavzatia 🥺

i love ya guys 💕

sga. ( ꈍᴗꈍ)