Doky v North Beach ošľahával chlad, čo tiahol od oceánskych vĺn. Morské čajky vyčkávali na stožiaroch, dokým okolo neprešiel nejaký človek, ktorému by mohli uchmatnúť jedlo. Mesiac bol dnes v splne, voda besnila viac než zvyčajne. Lode sa v pomalom rytme knísali zo strany na stranu.

Bay Bridge bol majákom v srdci tej hútnej čiernoty. Osvetľoval okolie, vďaka nemu nebola opačná strana iba pustatinou. Anoki sa nebála priznať, že by radšej trávila čas hľadením práve na tento most, ako na preslávený Golden Gate.

Opierala sa o biele zábradlie prerezávané nechutnou hrdzou. Tá sa ozaj šírila ako mor.

„Páni. Netušil som, že je to tu také očarujúce," Hoseok popustil uzdu svojej fantázie.

„Ikonické. Veľmi inšpiratívne miesto. Viac než parky alebo pláže. Doky sú skrátka najlepšie," odvetila pomerne priateľsky, čomu sa sama čudovala. Ešte stále mu mala preukazovať nevraživosť.

Anoki, asi si fakt mizerná vo vytrvalosti...

„Preferujem slnečnicové polia a nezábudkovú oblohu. V Soule o takej môžu ľudia iba snívať," skormútene doložil.

Soul bol iný. Sivé nebo, nebezpečný prach, presýtené ulice... Neraz pomyslel na to, že by si pobalil kufre a vrátil sa naspäť do Kwangdžu. Mohol by však?

Nie, to by nešlo...

„Nauč sa žiť mimo minulosti," poradila mu Anoki, „inak ťa to zabije. Nie je správne upnúť sa na veci, ktoré sú v súčasnosti odlišné."

„Áno, ale jedna odlišnosť je ešte stále nemenná."

„A to je?"

„Moja náklonnosť k tebe, Haebalagi."

Na tým vyhlásením sa jej rozšírili oči. Nerada sa dostávala do podobných situácií.

Prečo mi to robíš? Ja chcem len slušnú prácu, nie mať na krku hlúpu lásku!

„Je to v poriadku," odvetil Hoseok, keďže mu neodpovedala. „Ja viem, že to necítiš rovnako. Som s tým vyrovnaný."

„To je tá najväčšia lož, akú som kedy počula," náhle sa ohradila. „Keď muži povedia, že sú s niečím zmierení, vieš, že klamú. Nemáte to v povahe. Neopätové city nebudú môcť byť nikdy označované za vyrovnanosť. Prepáč, Hoseok, ale nie. Klameš."

„No v tomto prípade znie lož krajšie na perách."

„Ha! Aká chabá výhovorka."

„Lepšie ako žiadna," s rukami zakliesnenými za opaskom pomykal plecami a zadíval sa do diaľky, kde sa svit mesiaca odrážal od rozbúrenej hladiny mora. „Pamätáš si na naše prvé stretnutie?"

„Na naše prvé stretnutie, akože na to skutočne prvé?"

Prikývol.

„Nehovor mi, že sa chceš rozplývať nad minulosťou. Pred minútou som vravela, aká vie byť nebezpečná a zradná a..."

„Áno, áno, ty vševed jeden."

„Podpichuješ ma?"

„Nie," potláčal v sebe smiech, až kým ho opakom dlane neudrela do pleca.

„Spomínaš si teda?"

Anoki si teatrálne povzdychla. „Na deň, kedy ma zachránil ten najlepší človek v mojom živote? Áno, dovolím si tvrdiť, že si na to spomínam celkom jasne."

~

Do školy chodievala so zášťou, pretože na ňu na koridoroch večne vyčkávali spolužiaci. Tí ju radi šikanovali hlavne kvôli vzhľadu a okuliarom, ktoré nosila. Doma o tom nikomu nehovorila. Veď predsa nebola nijakým slabochom. V srdci ju to vsak neuveriteľne bolelo. Ráno v posteli myslela len na to, čo ju bude čakať po príchode. Rozhádžu jej učebnice a odídu? Pokreslia jej skrinku a oblepia ju nenávistnými štítkami? Sotia ju dole zo schodov? Budú si z nej na teláku uťahovať?

Takto zničená názormi aj konaním hlúpych deciek, chodila s hlavou sklonenou až ku kolenám. Knihy obliaté grepovou limonádou si pritískala na hruď. Viazala sa k tomu nepochybne ďalšia príhoda o tom, ako jej do tašky naliali pitie, alebo jej peračník vyhodili rovno von oknom.

„Pozrite sa na ňu!" upozornil ktosi, aby vzbudil pozornosť.

„Vidím! Oči má vypleštené ako kura."

„Je nechutná."

„Jej pokožká je hnusná."

„Jej vlasy sú škaredšie než srsť potkana."

„Radšej nech ani nič nevraví, pretože jej dych je snáď horší jak zápach zdochlín."

Žiaci sa predbiehali v tom, kto povie tú najtrefnejšiu poznámku, zatiaľ čo to Anoki šla potichu zošalieť. Na srdce jej zatlačil smútok; pokúšala sa medzi nich zapadnúť, ale nebolo to možné.

Za to môžem len a len ja...

„Chceš sa rozplakať, Pagetová?" vysmieval sa jej jeden chalan, brániac jej, aby odtiaľ zdrhla.

Anoki neodpovedala, usilovala sa od neho odvrátiť zrak.

„Som azda vzduch, Pagetová?!" zdrapil ju za predok uniformy, až ňou striaslo: „Radšej odpovedz. Ihneď!"

„N-nie."

„Nie čo?"

„N-nie, neodpoviem."

„Práve si to urobila, ty blbka," všetci vôkol nej sa začali chytať za bruchá, ako keby lepší vtip ešte nepočuli. Anokine otrasné sebavedomie kleslo úplne na nulu.

„D-daj mi pokoj," zaťala svoje malé päste, pripravená mu dnes nedarovať ďalšiu príležitosť na to, aby ju zosmiešnil. Teda, aspoň si to myslela...

„Čože si to povedala, ty malá kučeravá hnida?" tvár mu zvážnela a prehnala sa cez ňu nebezpečná temnota.

„Podaj mi tie nožnice," zvrieskol po jednom zo svojich kumpánov, ktorý sa začal prehrabávať peračníkom, až kým nenašiel veľké nožnice. Takými zvyčajne strihali farebné kartóny na výtvarke.

„Opováž sa-" trhala sebou, ale nebolo to ničomu platné, keďže jeho stisk nezvládla premôcť.

„To si píš, že sa opovážim," škodoradostne sa zazubil a priblížil sa hranami nožníc k jej dlhým vlasom.

Ešte raz sa mu pokúsila uniknúť, šance však boli mizivé.

~

Hoseok začul akýsi šuchot miešaný so vzlykmi, ktorý ho nakoniec doviedol až k dievčenským toaletám. Ani netušil prečo tak konal, prečo sa nechal zbytočne rozptýliť. Hádam to mohlo byť aj tým, že veľa kamarátov zrovna nemal. Ostatní ho väčšmi považovali za toho hyperaktívneho podivína s večným úsmevom zaseknutým na perách.

Samému mu to prišlo čudné, lebo jeho rovesníci mali radi usmievavých a energických ľudí. Avšak nech sa im snažil priblížiť akokoľvek, nešlo to.

Hodnú chvíľu sa zdráhal vstúpiť dnu a to boli pritom skoro prázdne. On je ale chalan a keď ho tam omylom niekto nájde, môže si pomyslieť kto vie čo.

Zvraštil nos a porozhliadal sa do obidvoch strán, či sa nejakí žiaci neschovávajú na konci chodby, alebo, či neležia prikrčení na schodoch. Stretol sa už so všeličím a nechcel podceňovať situáciu, ktorá sama o sebe bola už i tak trošičku bizardná.

Na záchodoch to voňalo po lacnom mydle a saponátoch s umelou limetkovou arómou.

S ušami nastraženými ako lovecký pes opatrne kládol jednu nohu pred druhú, raziac si cestu vpred tichými krôčikmi.

Celkom šikovne našiel miesto pôvodu týchto melancholických tónov a rozhodol sa, že na tie najzadnejšie dvere, pod maličkým zamrežovaným oknom, predsa len zaklope. Nepochybne boli sem-tam popísané rôznymi hanebnými slovami, alebo zdobené všemožnými karikatúrami, no to už patrilo k bežnému študentskému životu.

„Hej, si tam v poriadku?" odvážil sa prehovoriť na neznáme dievča.

„K-kto sa to pýta?" nedôverčivo sa ozvalo z druhej strany a vystrašená osoba sa pritisla tuhšie k studeným kachličkám na stenách.

„Jung Hoseok."

„Tak choď preč."

„Ale to nemôžem," namietol okamžite.

„Prečo nie?"

„Pretože sa trápiš a potrebuješ pomoc."

„Choď pomáhať druhým, Jung Hoseok. Mne pomôcť nemôžeš..."

Anoki trápili najmä bolesti psychického charakteru, čo nemožno pofúkať, zalepiť náplasťou, alebo zahnať sladkosťami. Všetko by bolo jednoduchšie, ak by sa na nej šikana podpísala fyzicky.

Alebo by bolo všetko jednoduchšie, ak by som bola normálnym dieťaťom...

Jung Hoseoka nepoznala, ale aj napriek tomu jej to meno prišlo akosi povedomé. Možno ho videla v nižšom ročníku, no jej strach zo šikany bol silnejší.

Čo keď patrí k nim? Môže k nim patriť...

Obávala sa, ale sama to koniec koncov poprela.

„Ako sa voláš?"

„T-to nepotrebuješ vedieť."

„Je slušnosť odpovedať, ak ti ten druhý prezradí svoje meno."

Túto vetu mal zakorenenú hlboko v mysli a sám ani netušil, odkiaľ ju vlastne pozná.

„Keď ti poviem svoje meno, budeš vedieť kto som."

„Nuž, to asi áno."

„A potom odídeš."

~

ayo, it's me ( ꈍᴗꈍ)

keďže som konečne dala update brf, nemohla som zabudnúť na uts, či? 👀

fun fact: pôvodne sa táto kapitola mala volať sunflower fields (je to dosť dôležité miesto☝️), ale to by mala asi cez 4000 slov, a tak som bola nútená to rozdeliť do niekoľkých menších častí 👉👈

ups.

hoseok sa zdá byť fajn týpek aj vo svojich detských rokoch, no nie? prečo si myslíte, že medzi ostatné decká nezapadá tak, ako aj anoki? 👀✌️

let me know your opinions~

sga.