Do Ashbury Heights sa nedostala v takom rekordnom čase, v akom zamýšľal jej samotný spolubývajúci, keďže to bolo prakticky nemožné. Doprava v noci bola katastrofálna a Anoki zatiaľ nemala vodičák, aby mohla tak rýchlo Tienovi pribehnúť na pomoc. Akonáhle sa však stalo, uvidela ho opierajúceho sa o dvere, v ktorých omylom zlomil kľúč. Hlava mu už celkom oťažievala. Očividne bol z toľkého chľastania a dramatickosti na smrť vyčerpaný.

„Hej," šťuchla mu ukazovákom do líca. „Hej, Tien. Budíček."

„Daj...mi...pokoj," rozohnal sa ospalo po jej rukách, no bol taký ťarbavý, že by netrafil ani nehybný stĺp.

„Takto sa mi odvďačuješ za to, že som sem prišla a prerušila svojen vlastné plány?" krútila nad ním zanovito hlavou. „Ty si fakt nepoučiteľný prípad, Donatien."

Ešte raz doňho šťuchla, a potom sa ho pokúsila podoprieť. „Snáď ťa nemám sama odvliecť až dnu, či áno? Tak mi aspoň trochu pomôž, ty kretén..."

„Ách, Anoki. Ď-ďakujem ti. Nemôžem za to, že ten chlap bol otrasný v posteli a že mi-"

„Nie, radšej mlč. Ozaj nechcem počuť o vašich posteľných hrátkach..."

Zadný vchod nebol medzi oboma akýsi obľúbený. Možno aj preto sa na ňom stihli udomácniť vypasené pavúky z okolia, ktorých pavučiny sa potrhali vo chvíli, keď potisla kľučku.

Polomŕtveho Donatiena sa jej podarilo dotrepať do izby ladenej výhradne do zemitých farieb, kde by bolo márne hľadať iné odtiene. Čo sa týkalo domového zariadenia, bezpodmienečne preferoval tmavé farby.

Zarážajúce, všakže?

„A kto bol ten chudák, čo šiel s tebou na rande?" vyzvedal popritom, ako sa rozvaľoval na chrbte s rukami položenými na bruchu.

„Nebola som na rande," zamračila sa, „iba som vypadla na čerstvý vzduch..."

„A preto si toľko proti príchodu bojkotovala? Pre čerstvý vzduch?" panovačne sa uškrnul.

„Oddych od teba nezaškodí nikdy."

„Au! Tak toto teda ranilo moje zlomené srdiečko, drahá Anoki."

„Milý Donatien, aj tak sa tu dlho nezdržím. Mám ešte ďalšie neodkladné plány."

„Á, predsa som sa nesplietol," zase si šiel svoju obohratú pesničku, avšak na perách sa mu objavil namiesto povýšeneckej grimasy šibalský úškľabok.

„Hovor, hovor! Je vysoký? Príťažlivý? Elegán? Nebodaj Angličan? Ú, a čo jeho vlasy? Upravené? Husté? Čierne? Kučeravé? Ryšavé? A akú kolínsku používa? Je to, dúfam, džentlmen..."

„Žiadne rande nebolo, Tien. Už som ti to predsa povedala."

„Jasné," ani to ho neodradilo a zasadil jej posledný úder pod pás. „Tak prečo z teba cítim mužskú vôňu?"

Anoki bola prekvapená tým, čo všetko dokázal jej spolubývajúci odhaliť aj napriek tomu, že mal o nejaké to promile naviac v krvom obehu. Žeby jeho čuchové bunky pracovali na plné obrátky nehľadiac na jeho stav triezvosti? Tien bol doslova úchylný na vôňu a neodišiel z domu dovtedy, kým mu oblečenie do poslednej nitky nenasiaklo množstvom parfémov jeho preferovaných značiek.

„Fajn, vyhral si. Stretla som niekoho. Kamaráta z detstva."

„Áno? A aký je?"

Anoki si ho predstavila pred svojím zrakom, ako keby stál priamo pred ňou s tým širokým bielym úsmevom, vráskami okolo očí a aj s jemnými jamkami vo veľkých lícach.

„Je...super."

„Super?"

„Hej."

„Tvoje opisy už nemohli byť stručnejšie, všakže? Máš jeho fotku? Nie je náhodou gej? Nemá labutí noštek ako...no vieš, labutí noštek?"

„Ale fuj, Tien! Už zasa s tým začínaš?"

„Dnes zjavne postrádaš hravú náladu. Toto sa mužom nestáva nikdy..."

„Ách, Donatien, som si istá, že nie je gej a aj keby bol, pochybujem, že by stál práve o teba."

„Povedz, dokedy ešte chceš šliapať po mojom roztrúsenom egu?"

„Pokoj, aj tak som už na odchode..."

„Mimochodom, Anoki. Prinesieš mi tie makrónky?" žobral o svoje sladké potešenie strojeným uplakaným hlasom. „Veď vieš. Tie kokosové, arašídové-"

„A limetkové. Ja viem, Tien."

„Soufflant! Neverím, že si to pamätáš."

„Nezabúdaj. Z nás dvoch si práve ty ten, kto má pamäť deravú ako ementál. Nemaj obavy, donesiem ti tvoje obľúbené makrónky."

„Ách, Je t'aime, Anoki. Je t'aime!" skríkol naradostene a poslal jej hneď desiatok vzdušných bozkov.

~

flashback

„Som rád, že si prišla, Haebalagi. Bez teba by to tu nebolo ono a mama by sa začala zbytočne strachovať."

„Prečo?"

„Nemám veľa kamarátov. Myslím, že ju to skutočne trápi...možno aj viac, ako mňa samého."

„Máš predsa mňa."

„Isteže. Niekedy premýšľam, že to ja by som mal byť Haebalagi a ty Taeyangie. Zdá sa mi, že ja ťa potrebujem o dosť viac, než ty mňa..."

„Sám dobre vieš, že to nie pravda, Hobi. Potrebujeme si byť oporou navzájom."

„Lenže slnko nepotrebuje svoje slnečnice na to, aby prežilo."

„Asi nie, ale azda je to tak preto, že slnko nie je živé."

„Môže byť. Niekedy sa cítim viac mŕtvy ako živý..."

„Nerozprávaj tak! Ja ťa potrebujem rovnako, ako slnečnice svit. Si moja nádej."

„Hej! To som mal povedať ja."

„Neskoro," zasmiala sa.

„Zostaneme spolu navždy, všakže?"

„Navždy, aj keď sa budeme musieť skôr či neskôr rozlúčiť."

„Čože? Prečo?"

„Sťahujeme sa do Kalifornie. Už koncom leta..."

„Ale veď...nemôžeš odísť, Haebalagi. Život bez mojej najlepšej kamarátky...aký by len bol? Nuž, celkom o ničom!"

„Ja ťa neopustím," zaprisahala sa a pevne mu zovrela ruku. „Mám ťa veľmi rada, Taeyangie."

~

Anoki sa šla potknuť o vlastné nohy, pretože sa chcela čo najrýchlejšie dopraviť do Balboa Terrace, kde ju mal Hoseok počkať. V hrudi ju šteklil zlý pocit. Bála sa, že ju neuposlúchne a vráti sa naspäť do San José. Dúfala, že sa len mýli, pretože isté záležitosti medzi nimi neboli ešte stále vyriešené.

Hoseok, buď tam prosím. Buď tam...

Mobil mala bezpečne ukrytý vo vrecku svojej vychádzkovej bundy. Donatienov kabát radšej nechala odložený na vešiaku, pretože nebol práve najpohodlnejší.

Obchod Madame Favreau znel vo farbe pastelovo-žltej s našuchorenými krémovými markízami a s ružovými muškátmi zavesenými v kochlíkoch tesne pod zastrešením. Zvyčajne tu ľudia raňajkovali, sediac na zložených smotanových stoličkách popri maličkých sklenených stolčekoch. Avšak jej podnik s lahôdkami navštevovali aj ľudia, čo mali naponáhlo.

Anoki vtrhla dovnútra, kde sa nad jej hlavou rozonel zvuk maličkého strieborného zvončeka. Akurát pri pulte postávala žena s ryšavými vlasmi, ktorá už držala v rukách tanier s malinovým koláčom a levanduľovou plnkou.

Madame Favreau sa na Anoki spýtavo zahľadela, lebo naozaj nerozumela jej prevelikému zhonu. Ženie sa do roboty?
Bolo len sotva sedem hodín ráno.

„Ách, drahá, deje sa niečo?"

„Niekoho hľadám, Madame F."

Naťahovala svoj krk po celej miestnosti, v ktorej sa servírovali zákusky, croissanty, a aj iné maškrty, no nikde nebolo Hoseoka. Srdce jej zovrela frustrácia z predtuchy, že možno odišiel bez rozlúčky.

Madame Favreau na ňu prekvapene pozrela. Ani si už nespomínala na to, že by Anoki po niekom konkrétnom pátrala. Nezaujímala sa o nijaké mužské známosti, kamarátov postrádala, okrem Donatiena, pretože všetok svoj voľný čas venovala reportáži.

„Ahoj, Haebalagi."

Ozval sa spoza jej chrbta tajuplným tichým hlasom, z ktorého jej zabrnela snáď celá šija.

Ihneď sa k nemu zvrtla a počastovala ho decentným buchnátom do pravého pleca: „Yah! Ako sa opovažuješ ma takto desiť, Jung Hoseok?"

„Len, pokoj," tíšil ju s dlaňami otočenými k nej.

„Myslela som si, že si už odišiel..."

„Dal som ti predsa svoje slovo, že sa tu stretneme, no nie?"

„Aj tak..." preložila si ruky na hrudi. „Je to jedno. Hlavne, že si nezdrhol."

Hoseok sa začudoval nad jej slovami. Naozaj počul správne? Naozaj sa tešila jeho prítomnosti? Očividne aj jediná noc bohato stačila na to, aby prehodnotil jej krivé zmýšľanie. Alebo, jedna noc stačila bohato na to, aby ona prehodnotila svoje krivé zmýšľanie.

„Koľko máš času?"

„Dvadsať minút?" letmo zavadil pohľadom o ručičky svojich hodiniek. „Viac určite nie."

„Dvadsať minút?"

Anoki nemohla uveriť tomu, že ten večer ubehol tak rýchlo. Bola šokovaná a zároveň aj zhrozená. Veď to ani omylom nebol dostatočný čas na to, aby sa dokázali otvorene porozprávať a aby mu mohla pomôcť. Nebola však ona sama práve tým človekom, čo ho od seba neustále odstrkoval? Ak by si mu poskytla priestor skôr, veci by mohli byť inak...

Akonáhle sa naňho zapozerala, všimla si, že je šťastnejší. Dlhšie už nechodil so zvesenými pleciami, častejšie a najmä úprimnejšie sa na ňu usmieval.

„Tak..." odmlčala sa a prestúpila z jednej nohy na druhú, „dáme si spolu aspoň raňajky? Madame Favreau ponúka tie najlepšie cukrovinky široko-ďaleko. Za to by som si nechala odrezať aj ruku."

Majiteľka maličkého obchodu sa zdala byť poctená Anokinou pochvalou. Zvyčajne zadarmo neponúkala svoje cukrárenské umenie. Dnes sa však rozhodla, že urobí výnimku.

„Anoki, povedz, kto je ten pekne vyzerajúci mladý muž?"

„Aký pekne vyzerajúci mladý muž?" porozhliadala sa vôkol seba, ignorujúc Hoseokovu osobu. „Ja tu žiadneho nevidím..."

„Haebalagi," zašomral si urazene popod nos a nepozorovane ju šťuchol pod rebrá. „Prestaň s tým."

„Zostali mi ešte dva pomarančové koláče s mandľovou plnkou a so strúhaným kokosom na vrchu. Môžem vám ich priniesť na účet podniku?"

„Ale Madame Favreau..."

„Je to absolútne v poriadku, drahá. Ty a Donatien ste predsa mojimi stálymi zákazníkmi a ja som vás nikdy značne neodmenila za vaše veľké nákupy," nenechala ju ani dohovoriť a tu už niesla dva porcelánové tanieriky, so strieborným zdobením, k voľnému stolu na terase.

„Nuž, sľúbila som, že donesiem Tienovi nejaké makrónky," načala zľahka.

„Kokosové, arašídové a čučoriedkové?"

„Tentoraz namiesto čučoriedkových chce limetkové. Máte ich ešte zopár?"

„Mám ich mraky. Nejaké ti čochvíľa prinesiem ku stolu."

Žmurkla na ňu majiteľka, poberajúc sa svižne za pult, kde si už nedočkavo túžil ďalší zákazník kúpiť francúzske pečivo.

„Ideš?" pokynula zľahka Hoseokovi, keďže ešte nemo zízal na precukrovaný dizajn tohto podniku.

„Som rád, že tvoje staré ja ťa definitívne neopustilo. A aj za to, že ti nebolo jedno, či odídem a či nie..." poznamenal popritom, ako sa usádzali na svojich miestach, neďaleko spomínaných kvetináčov s krásnymi ružovými múškatmi.

„Ja by som zas, naopak, dakedy prijala, aby tvoje staré ja dalo výpoveď a mohla som sa porozprávať s niekým dospelým."

„Naznačuješ mi tým, že som detinský?"

„Áno, si obrovské dieťa, Hoseok. Sám si to možno neuvedomuješ, ale si decko chodiace v obleku."

„Takže som tu zostal len preto, aby si si mohla zo mňa uťahovať?"

Anoki sa zachichotala, ale jeho myšlienku mu nijako inak nepotvrdila. Namiesto toho začala svoju vidličku zabárať do korpusu pomarančového koláča. Hlad ju sužoval už nejakú tú hodinku.

„Vieš o tom, že som porušila môj sľub?"

„Aký sľub?"

„Ten, pri ktorom som sa zaprisahala, že ťa nikdy neopustím..."

„Anoki, nemusí ťa to trápiť. Boli sme vtedy iba naivné deti a to, čo sa udialo, sme ovplyvniť nemohli. Nedávaj si za vinu to, že ste sa odsťahovali do San Francisca. Nemala si inú možnosť."

„Myslel si si úprimne, že ti táto jedna noc pomôže? Že ti ja dostatočne pomôžem?" spýtala sa.

„Hoseok, odpovedz mi," súrila ho, keďže on svoju pozornosť obrátil na sladké raňajky.

Na moment zaváhal, či by sa s ňou mal podeliť o svoje skutočné dojmy. Čo ak by ju to zranilo? Čo ak by to v nej vyvolalo domnienku, že je len naničhodníčka?

Snáď nie...

„Neveril som, no zmýlil som sa."

„Och, ani ja som sprvu neverila..." sklonila hlavu upierajúc hnedý zrak na svoju polovičnú porciu oranžového koláča od Madame F. „Ale nakoniec to vyšlo, nie?"

„Popravde som ti klamal, Haebalagi. Pokiaľ by ten náš večer nevyšiel, asi by som sa do San José nevrátil..."

„Ak nie, tak kam by si šiel?" prekvapením celá strnula.

„Myslím, že potom by mi bolo už jedno na akom mieste by som bol..."

„Hoseok, chceš mi povedať, že-"

„Že som v poriadku," nadviazal na jej nedokončenú vetu plnú obáv a schytil jej ľavú ruku položenú na obruse stola. „A to len vďaka tebe, moja Haebalagi."

„Ale aj vďaka sebe."

„Čo tak vďaka nám obom, hm?"

„To znie férovo."

Anoki nevedela nájsť dostatočne dobré slová na to, aby dokázala vyjadriť to, čo cítila. Netušila, čo má vravieť. Veľmi rada by sa mu vyznala, že si túto hektickú noc, aj cez všetky tie komplikácie, užila. Nehľadiac na ich hádku a davy pobláznených fanúšikov. Jednoducho bolo viac než úžasné mať ťa opäť raz pri sebe. Túto skutočnosť sa snažila v sebe potláčať už niekoľko rokov. Možno aj preto sa jej nevyslovené slabiky zasekli kdesi na polceste von. Avšak, ak k tomu nič viac nepovie, bude si to ešte dlho vyčítať. Neodpustila by si, pokiaľ by sa ich cesty dnes rozišli bez toho, aby čo i len náznakom nespomenula svoje pravé emócie.

„Chýbal si-" nezrozumiteľne zašemotila, až jej Hoseok ani poriadne nerozumel.

„Čože som?"

„Chýbal si mi, Taeyangie."

Skúsila to ešte raz s odvážnejším a  ráznejším tónom, ktorý už istotne nemohol prepočuť.

„Taeyangie?" udivene na ňu civel. „Páni! Takto si ma neoslovila azda odvtedy, čo si odišla z Kwangdžu."

„No a?" pokrútila nad jeho reakciou urazene hlavou. „Môžem s tým prestať, ak ti to-"

„Nie, nie, nie. Vôbec mi to neprekáža. Len pokračuj."

„A v čom?"

„To je akože všetko?"

„Chcel si počuť snáď niečo iné?"

„Nie, vlastne nie..."

„Uvedomila som si, že si mi v mojom živote naozaj chýbal. Postrádala som ťa, Hobi, no sama som si to neuvedomovala; alebo som to v sebe iba neuveriteľne potláčala. Teraz, keď si sa zjavil, doslova, na prahu mojich dverí, nemôžem ťa nechať odísť. Nesmieš ma opustiť, lebo si môj najlepší priateľ. Rozumieš tomu?"

„Pravdaže," odvetil. „A toto nie je ešte koniec, Anoki. Neodídem ti navždy. Znova sa stretneme."

„V to dúfam, inak by som si musela chytiť najbližšie lietadlo do Soulu."

„Neobávaj sa," prešiel jej palcom po ruke. „Keď príde ten správny čas, budeme spolu."

„A ja som ti chýbala?"

„Na väčšiu sprostosť si sa už ani nemohla opýtať," zagúľal očami. „Každým jedným dňom. Veď z nás dvoch som bol práve ja tým iniciátorom, či nie? Samozrejme, že si mi chýbala, Haebalagi."

„Takže," načala obkľukou ďalšiu tému. „Ako sa ti páčil život mimo svetiel reflektorov?"

„Môj starý život bol skvelý, najmä teda s tebou. Lenže," vydýchol si. „Zároveň nadobúdam pocitu, že som bol stvorený na to pod nimi žiť."

„Ako inak," pomykala nad ním hlavou.

„A ty si zas čoskoro nájdeš dobrú prácu, Anoki. Ver mi."

„Budem sa tomu venovať naplno."

„Fajn," rýchlo skontroloval čas.

„Desať minút, že?"

„Povedal by som, že skôr deväť."

„Tak už choď-"

„Nie. Chcem si s tebou vychutnať tieto chutné raňajky. Nejedli sme spolu hádam aj sto rokov!"

„A si si tým istý?"

„Som. Ešte som predsa neochutnal tú white chocolate mocha. Myslíš si, že by nám majiteľka pripravila dve šálky?"

„Určite. Madame Favreau robí skvelú kávu rovnako, ako s láskou pečie cukrovinky."

„White chocolate mocha znie vážne dobre."

„Uvidíš, že si to zamiluješ, Taeyangie."

~

🌻☀️