Michael

„Tak keby ste ešte niečo potrebovali, pokojne povedzte sestričkám. Hlavne sa skúste zbytočne nestrachovať, ste v najlepších rukách."

„Ďakujem."

„Držte sa, vidíme sa zajtra." Naposledy som sa usmial na pacientku, ktorá sa zotavovala po cisárskom reze, a zavrel za sebou dvere na izbe. Ešte ráno sa zdalo, že pôjde o obyčajný pôrod, hoci predčasný. Nakoniec sa to zvrtlo na akútnu sekciu.

Primárka Carterová ma odchytila doslova na poslednú chvíľu a poslala ma miesto sestričiek vymeniť pacientke infúziu. To však bol na dnes skutočne posledný úkon. Konečne som mohol ísť domov. Hodiny ukazovali takmer šesť, mal som za sebou dvanásť nekonečných hodín strávených takmer výhradne na nohách. Čisto teoretické zaúčanie sme s Alecom absolvovali včera, dnes nás hneď ráno hodili do hlbokej vody a očakávali, že sa udržíme nad hladinou.

„Dvanástky ťaháme do konca týždňa?" opýtal sa Alec sotva som vošiel do šatne a zabuchol za sebou dvere. S rukou prehodenou cez oči ležal na jednej z lavičiek. „Už teraz mám chuť to tu zabaliť. Nečakal by som, že bude toľko práce."

„Nepovedal by som, že je tej práce až tak veľa. Problém je skôr v tom, že takmer všetku sme dnes robili my."

„Tak vieš, musíme sa zaučiť."

„Jasné, jasné..." Klesol som na kraj lavičky k nemu, zaprel sa lakťami do kolien a skryl si tvár do dlaní. Včera som si ľahol pomerne zavčasu, ale po bezsennej noci bolo vstávanie dosť kruté. Najmä pri vidine dlhého dňa.

„Všimol by si niekto, keby sa vyspíme na niektorej izbe? Teoreticky sa mi ani neoplatí ísť domov. Sprcha tu je, skočím si po niečo na večeru a hotovo, ráno môžem spať dlhšie."

„To už si zisti sám, ja domov rozhodne idem." Znova som vstal na ubolené nohy a šiel sa čo najrýchlejšie prezliecť. Tvár som si opláchol studenou vodou, veci si nahádzal do tašky a potom už len čakal na neho. Videl, že sa ponáhľam a práve preto sa motal hore-dole, obzeral sa a zbytočne zdržiaval.

Cestou som počúval jeho nekonečné lamentovanie nad vrchnou sestrou, ktorá nepadla na zadok z jeho šarmu a flirtovania. Skôr naopak – dnes mu celý deň robila zo života peklo, dávala mu tie najhoršie úlohy a nakoniec na neho nechala ešte aj administratívu či cesty so vzorkami do laboratória. Ja som mal o niečo väčšie šťastie. Zdalo sa, že moja až priveľmi snaživá povaha jej padla do oka a z nás dvoch som sa stal jej obľúbencom.

Som skoro doma, mám po niečo skočiť do obchodu?

Správu som naraz poslal Clio aj Marcii, keďže obe mohli prísť s úplne odlišnou odpoveďou. Keď ani jedna z nich nič nechcela, mohol som už naozaj zamieriť domov. Od stanice metra mi to prišlo ako na konci sveta, najmä kvôli boľavým nohám a stále neskutočne dusnému vzduchu. Leto som zbožňoval, avšak nie v New Yorku.

„Čo je, Kalif, čo je? Nikto ti dnes nedal jesť?" opýtal som sa kocúrika pri odomykaní dverí. Zreteľne som počul ako pazúrikmi škriabe na dvere. Akoby pred nimi ležal a čakal, kedy sa konečne niekto vráti domov. „Ahoj," pozdravil som ho, zohol sa a vzal ho na ruky. Maznanie mu zjavne nechýbalo, akurát sa po mne zahnal pazúrmi a potom skočil späť na podlahu.

„Od včera ako by bol vymenený. Nechce sa maznať, stále len prská a uteká."

„Zjavne má tohto tepla už plné zuby."

„Alebo mňa, nie je zvyknutý, že tu s ním stále niekto je."

„Ale, no..." zatiahol som, vyzul sa a hodil tašku čo najďalej od seba. Do rána som ju nechcel už ani vidieť. Pár krokmi som si to namieril do kúpeľne – Kalif sa skoro až trucovito usadil na zatvorenú záchodovú dosku –, opláchol si ruky a potom sa konečne sklonil ku Clio pre pusu. „Najlepšia časť celého dňa," šepol som, stále sa dotýkajúc jej pier. Pravou dlaňou som ju pritom pohladil po bruchu.

„Ďalší dlhý deň?"

Prikývol som, kľakol si pred sedačku a hlavu si nežne oprel o jej brucho. Konečne som bol doma. So svojou rodinou. „Až priveľmi dlhý deň. Prisahám, že dvanástky na pohotovosti ubiehali rýchlejšie."

„Tam bolo rušnejšie, nie?"

„Áno, ale v inom slova zmysle. Aj tu sa stále niečo deje."

„Aspoň sa nenudíš, miláčik." S tichým smiechom mi postrapatila vlasy. „Chceš mi niečo porozprávať? Najzaujímavejšia príhoda za dnešný deň?"

„Mal som byť prvýkrát pri pôrode, nakoniec sa z neho vykľula akútna sekcia."

„Prečo?"

„Abrupcia placenty."

„A teraz laicky," poprosila ma.

Pousmial som sa, otočil hlavu a venoval jednu pusu aj bábätku. „Predčasné odlučovanie placenty. Žena začala krvácať, dostala silné bolesti... je to kritický stav, treba zasiahnuť čím skôr."

„Na sálu si nemohol?" Pokýval som hlavou. Sprvu mi odľahlo. Necítil som sa ešte na to, aby som asistoval pri cisárskom reze. Potom mi ale napadlo moje úplne prvýkrát na operačnej sále. Ani vtedy som nebol pripravený, ale išiel som. A ako výrazne mi to zmenilo život? „Prečo? Vedia, že pravidelne operuješ s primárom? Ak nie, mal by si im to povedať. Možno by sa k tebe potom správali inak."

„Vedia to, samozrejme. Doktor Kan sa včera osobne zastavil, vraj bol zvedavý ako mi to prvý deň ide. Dbal na to, aby sa všetci dozvedeli dôvod jeho návštevy."

„Je úžasný, to sa musí nechať. Niečím si mu naozaj vyrazil dych."

„Možno mi raz povie skutočný dôvod."

„Ako to myslíš?"

„Neverím tomu, že som mu skrátka len padol do oka. Musí za tým byť niečo iné." Hlavu som si lámal už celé mesiace. Niekoľkokrát som sa ho chcel opýtať. Akoby som sa však priveľmi bál pravdy a preto som si toto obrovské privilégium naďalej užíval v čiastočnej nevedomosti.

Veď ako by môj prastarý otec povedal... nemôžem mať stále stopercentný prehľad a kontrolu úplne nad všetkým.

„Celkom zábavné bolo nakoľko si Alec a vrchná sestra nepadli do oka. Preháňala ho celý deň, dávala mu všetky najhoršie a najotravnejšie úlohy."

„A čože stihol hneď druhý deň vyviesť?"

„Myslel si, že jeho sladké rečičky, žmurkanie a nadbiehanie pôsobí na každého. Zvyšné sestričky z neho boli nadšené, ale vrchná nie."

„Hmmm, to mi niekoho pripomína. Niekoho veľmi konkrétneho a tebe mimoriadne podobného."

Prevrátil som očami, neúspešne potláčajúc úsmev. „Fakt som mal párkrát chuť ho bachnúť po hlave. Stále žmurkaním a úsmevmi zvádzal nejaké ženy."

„Carlotta mi rozprávala o jednej konkrétnej príhode z karnevalu. Tiberius sa cestou tam zahral na gondoliera, spieval a zbalil si tak rovno dve partnerky." Zodvihol som hlavu a prekvapene sa zahľadel do jej tváre. Túto príhodu mi nikdy predtým nespomínala – ani napriek tomu, že sme snáď dva týždne nehovorili skoro o ničom inom, len o našich magických zážitkoch s mojimi predkami. „Potom sa na karnevale opil, nešťastne roztrhol šaty jednej dáme a skončilo sa to bitkou. Jeho milé partnerky ho následne nechali spadnúť do kanála, aby sa troška prebral."

„Zaplatil by som za možnosť pozrieť si to." S chichotom nad mojim serióznym tónom pokývala hlavou. „Ale vážne, dá sa to nejako? Vie to Ryland zariadiť?"

„Michael!" Schmatla najbližší vankúš a žartovne mi ho hodila rovno do tváre.

Samozrejme, že som si robil len žarty. Bez podobných magických afér sa nám žilo stokrát lepšie. Nie, žeby mi čas strávený s nimi nič nedal, ale rozhodne som netúžil si to zopakovať.

„Sľúbili sme našim, že im dnes zavoláme. Dlho sme sa nevideli."

„Áno, lebo mi nedovolíš nikam chodiť. Pokojne sme za nimi mohli zájsť aj minulý víkend."

„Nie ja, bol to lekársky príkaz," pripomenul som jej a brnkol ju po nose.

Snažil som sa žartovať a brať veci s nadhľadom. Presne ako mi každý radil. Potom ale stačil jediný pohľad na Clio a mňa doslova zmietli vlny obáv a pochybností. Stále sa mohlo pokaziť hrozne veľa vecí. Beztak sme kráčali po veľmi tenkom ľade. Stále sa niečo dialo a dva mesiace boli ešte pridlhé obdobie.

„Až sa bojím ísť vo štvrtok na ďalšiu kontrolu. Pomaly naozaj nebudem môcť ani vstať z postele."

„Kto vie, možno konečne dostaneme lepšie správy ako naposledy."

Smutne sa pousmiala a preplietla si so mnou prsty. „Chcem v to veriť, ale som z tej falošnej nádeje už unavená. Stále len dúfam a dúfam, dookola si nahováram, že ak sa cítim dobre, tak bude v poriadku aj všetko ostatné. A akosi to tak nikdy nie je." Palcom som ju pohladil po hánkach a pobozkal ju na ľavý prstenník, len kúsok pod snubným prsteňom. „Už chcem, aby sa celé toto obdobie skončilo. Chápem, že pre niektoré žeby ide o najkrajšie mesiace v ich živote, ale ja medzi ne rozhodne nepatrím."

„Možno na druhý pokus."

„Najprv musím prežiť tento, Michael."

„Aj to bude, nič sa neboj," ubezpečil som ju a pomohol jej na nohy. Zavolal som aj na Kalifa, ale ten zostal okupovať kúpeľňu. Na posteľ pred notebook sme sa teda posadili len vo dvojici. Prezvonil som mamu, presne ako som jej sľúbil, a potom sme už len s Clio počkali, kedy sa ona s otcom prihlásia.

Oboch nás videli radi, najmä ale Clio. Moja mama jej písala na dennom poriadku rovno niekoľkokrát, hlavne kým som ja nebol doma. Bolo to milé, jej nadšenie z vnúčatka rástlo každým dňom, ale občas to zjavne trocha preháňala. Najmä ak prišlo na kopu nevyžiadaných rád, ktoré nás oboch len zneistili. Ako by sme aj bez toho nemali v hlavách strašný chaos.

„Ohľadom praxe si ťa odchytím potom na súkromný rozhovor, naše milé a krásne ženy tým unavovať nebudeme," povedal otec s úškrnom, sotva som im povedal ako dopadol dnešok.

„Veľmi rád sa ti posťažujem, ďakujem."

„Pokojne, gynekológia patrí medzi oddelenia, ktoré som sa nemohol dočkať kedy opustím. Spolu s interným a detským."

„Pediatria ma až tak nedesí, aspoň zatiaľ." Pravou dlaňou som pohladil Clio po bruchu a pobozkal ju zozadu na krk. Neušlo mi ako šťastne sa mama pousmiala. „Na pohotovosti a urgente mi to s deťmi celkom išlo. Hlavne ak mi rozprávali o svojich domácich zvieratkách."

„Ja som im zvykol hovoriť, aby mi počas dlhších procedúr alebo vyšetrení prerozprávali dej svojich obľúbených rozprávok. Zvyklo to zabrať celkom dobre."

„To si zapamätám, ďakujem." Zvládal som to s deťmi pomerne dobre, s dospelými to bolo často omnoho náročnejšie. Tí sa nedali len tak chlácholiť alebo zabaviť nejakou hlúposťou. Rozhodne nie rozhovorom o škrečkoch či mačiatkach. „Dúfam, že budeš mať podobne dobré rady aj keď príde na rodičovstvo."

Pousmial sa a radšej pozrel stranou. Mama mu uštedrila jednu po zaucho skôr, než by pozornosť opätovne obrátila na Clio. „Drahá moja, ak by si potrebovala, môžem niektorý deň prísť za tebou. Matteo to tu pár hodín zvládne."

„Ja by som to zvládol aj pár dní, ale ty sa stále nenecháš presvedčiť."

„Nie, lebo ťa až priveľmi dobre poznám. Teraz sa hráš na machra a potom z teba bude malomocný hneď, ako vystrčím nos z domu."

„Ale..." zatiahol pohŕdavo a mávol nad jej slovami rukou.

Nesmelo, ale s otcom sme sa do skúmania rodinného daru pustili spoločne. Nešlo to ľahko, obaja sme mali dosť veľký rešpekt. Ale pomalými krokmi sme sa posúvali vpred... doslova. Zvládal chodiť omnoho viac, keď sme konečne prišli na to, ako mu dokážem pomáhať. Takže sme postupne pri každej mojej návšteve chodili na dlhšie a dlhšie prechádzky, kým ja som dbal na to, aby nebol v priveľkých bolestiach. Niekedy som počas víkendov chodil do Bostonu na otočky – vstal som skoro, strávil s rodičmi niekoľko hodín a potom sa vrátil domov za Clio. Bolo to náročné, ale videl som ako veľmi mu to pomáha.

„Premýšľala som už aj nad tým, že za vami prídeme obaja... vieš, na pár dní. Michael by Matteovi pomohol hore schodmi, konečne by to nebola prekážka v tom, aby sme vás navštívili."

„Eni..." oslovila ju Clio trocha neisto, naslepo pritom šmátrajúc po mojej ruke. „Prosím, neuraz sa. Ale ja teraz vážne nedokážem pomyslieť na to, že by ste tu mali zostať." Dlhodobo tu nezniesla nikoho, to som si stihol všimnúť. Dokonca ani svoju mamu či Dayshu, ktoré tu ešte pár mesiacov dozadu trávili pomerne veľa času. Samota jej liezla na nervy, ale dlhodobá spoločnosť o to viac. Niekedy bola zjavne na nervy ešte aj zo mňa a nemohla sa dočkať kedy konečne vypadnem do školy alebo nemocnice. „Rada vás uvidím, prichýlim na jednu noc. Ale..."

„Nebolo by lepšie, keby nie si toľko sama?"

„Nie, nemyslím si. Po maximálne dvoch hodinách vyhadzujem každého." Sklonila pohľad, kladúc ruku na vrch mojej dlane, ktorá stále uisťujúco spočívala na jej bruchu. „Prípadne niektorí odchádzajú aj sami," zamrmlala sotva zrozumiteľne. „Aj napriek tomu, že sľúbili ako to už robiť nebudú."

Zarazil som sa. „Čože?"

„Nechaj tak." Pokývala hlavou a pobozkala ma na líce. Viditeľne ale niečo skrývala a dávala mi podnet na to, aby som ju neskôr trocha vyspovedal. „Takže ak ste ochotní prísť na jednu noc, tak budem veľmi rada. Viac asi neznesiem, nevydržím pomaly ani sama za sebou."

„Posledné týždne som bola rovnaká, však?" opýtala sa mama otca a láskyplne pritom pozrela priamo na mňa. „Niekoľko nocí som Mattea nútila spať na sedačke, nezniesla som ho ani pri sebe v posteli. A to už bolo čo povedať."

„Ja pomaly z tej postele odchádzam sám," zašomral som, pevnejšie pritom objímajúc Clio okolo pása. Nemyslel som to v zlom, samozrejme.

„Vadia mu moje vankúše. Začína ich byť priveľa," vysvetlila.

„Začína? Veľa je ich už pár mesiacov a ich množstvo stále narastá."

„Pýta si ich tvoj drahý potomok," zatiahla so zazubeným úsmevom ponad plece. Potom obrátila pozornosť späť na mojich rodičov. „Rozmyslite si to teda a potom sa dohodneme. Prípadne ak vo štvrtok dopadnem dobre na kontrole, tak by sme mohli prísť konečne my k vám."

„Teraz chodíš každý týždeň, však?"

„Áno, snáď už nie dlho. Je to hrozne unavujúce." Chrbtom sa zaprela do mojej hrude, hľadajúc si zjavne pohodlnejšiu polohu. „Snáď nič už ale nebude horšie ako ten odporný, bohmi prekliaty test na tehotenskú cukrovku. To vážne neviem ako znova prežijem v ďalšom prípadnom tehotenstve."

„Bola to tortúra, súhlasím." Sám som z toho mal stále nočné mory.

Nečakal som, že sa niečo tak jednoduché môže zvrtnúť toľkými zlými smermi. Clio bolo ráno pred návštevou lekára tak nevoľno, že skoro nevládala vstať z postele. Potom jej prišlo zle po prvom odbere krvi a následne sa povracala z nechutne sladkého roztoku, ktorý musela kvôli testu vypiť. Poslali nás teda domov, kam Clio sotva došla. Keby nie som s ňou a nepomáham jej mojim vzácnym darom, zjavne by hore schodmi do bytu ani nevyšla. Ešte dvakrát vracala a potom prespala viac ako dvanásť hodín. Ešteže o týždeň išlo všetko lepšie a výsledky boli viac ako uspokojivé.

„Ver mi, zabudneš na to všetko v momente, kedy to maličké prvýkrát uvidíš. Hovorím zo skúseností, Clio. V tej chvíli sa úplne všetko rozplynulo a zostala iba láska."

Obaja sme sa pousmiali nad maminými slovami. „Verím, že áno. Je to ťažké, ale snažím sa myslieť hlavne na to dobré. Na konci nás čaká tá najkrajšia odmena." Pobozkal som ju na vrch hlavy a zhrnul jej vlasy na jednu stranu. Páčilo sa mi, že si ich nechala narásť a zafarbila si ich na tmavo. Bola to veľmi príjemná zmena.

„Nechceli by ste nám pomaly prezradiť nad akými menami premýšľate?" opýtal sa otec. „Už aj ja začínam byť riadne zvedavý."

„O jednom už viete, zvyšok si necháme pre seba."

„Takže Regulus zostáva naďalej favoritom, Clio?"

„Rozhodne áno. V tomto smere názor určite nezmením."

„Ani kvôli Tiberiovi?" podpichol ju. Okamžite som ho spražil škaredým pohľadom.

Vrcholom nášho hovoru bol rozhodne Marciin príchod domov. Netušila, že sa dnes chystám hovoriť s rodičmi a o to zostala nadšenejšia. Od Vianoc u nich párkrát s nami alebo len so mnou bola. Naši ju každou návštevou milovali viac a viac, najmä teda otec. Tí dvaja si akosi stále mali čo povedať – mama hovorila, že sú ako dve klebetné tety na trhu, keď čo i len na chvíľu zostanú osamote.

Rodičov zabávala skoro hodinu a následne po zvyšok večera aj nás. Spolu sme hodili dokopy večeru a potom ju zjedli pred televíziou. Sprvu som si film užíval, ale potom som postrehol, že Clio nie je vo svojej koži. Nakoniec s nami do konca filmu ani nepočkala, odišla do sprchy a potom do postele. Chvíľu som ešte zostal, doprial jej pokoj a čo najviac priestoru, ale potom som sa pobral do postele za ňou.

Chvíľu sme sa rozprávali, povedal som jej viac detailov z dnešnej služby a potom novinky, ktoré som sa ja sám dozvedel až dnes ráno. Alec sa konečne dočkal normálne vyzerajúceho a fungujúceho vzťahu. Až ma prekvapilo, že som doposiaľ o ničom nevedel. Údajne už dva mesiace si písal a schádzal sa s jedným chlapcom, ktorého spoznal cestou domov v metre. Všetko si ale nechával pre seba, údajne pre istotu.

Clio zaspala bez väčších ťažkostí. Iba ja som sa zostal prehadzovať zo strany na stranu. Premýšľal som nad zajtrajškom. Nad všetkým, čo prinesie ďalšia služba. Či sa mi bude počas nej dariť, alebo dopadnem rovnako biedne ako dnes Alec. Prípadne ešte horšie.

Čo ak niečo pokazím?

Čo ak urobím nejakú hlúpu chybu?

Čo ak niekto kvôli mne zomrie?

„Michael?" Myklo ma zo spánku, keď sa Clio dotkla môjho ramena a slabučko mnou potriasla. „Michael... počuješ ma?"

Rozospato som zažmúril do tmavej izby. Netuším, kedy som mohol zaspať. Pri toľkých myšlienkach som čakal, že zostanem hore pokojne až do rána. Únava ale bola zjavne omnoho silnejšia.

„Michael..."

„Prosím? Čo sa deje?" Načiahol som sa za lampičkou a otočil k nej hlavu. Clio ležala na ľavom boku a prosebne na mňa upierala oči. „Láska..."

„Hrozne ma bolia kríže. Neviem, čo sa deje... zobudila som sa na obrovskú bolesť."

Párkrát som zažmurkal, posadil sa a odhrnul si pramienky vlasov z čela. Nesmel som začať panikáriť. Pravdepodobne sa absolútne nič nedialo. Nič vážne. A aj keby áno, bolo mojou zodpovednosťou situáciu zvládnuť.

„Začalo to len teraz alebo si mala bolesti aj cez deň?"

„Mala, ale nie takéto veľké a silné. Veď už niekoľko dní ti hovorím, že ma chrbát a kríže bolia skoro stále." Prikývol som a pomohol jej posadiť sa sotva ku mne načiahla ruku. Pár dní sa už sťažovala, ale vždy mi hovorila, že to nie je až také zlé. Najmä v jej prípade už bolo niečo podobné očakávané. Ona sama pribrala pomerne dosť veľa a hlave bábätko bolo každý deň väčšie a väčšie. To všetko vytváralo nadmernú záťaž na chrbát a kríže... mimo iné.

„Bolí ťa ešte niečo?" Pokývala hlavou. „Necítiš kontrakcie?" Znova pokývala nesúhlasne hlavou. Niekedy mohla bolesť krížov značiť aj začínajúci pôrod. Pravidlom to ale nebolo, každá žena to mohla mať iné. „Chceš skúsiť teplú sprchu?"

„Ale poď so mnou."

„Jasné." Pobozkal som ju, vyliezol z postele, prešiel na jej stranu a pomohol jej na nohy. Kalif akoby tušil, že máme problémy. Jeho tiché mňaukanie sa ozvalo od pootvorených dverí.

„Tak poď, pomaly." Pravou rukou som ju vzal okolo pása, aby sa mohla o mňa zaprieť. Snažila sa nahodiť statočný výraz, ale videl som ako jej oči podmývali slzy. „Vážne ťa nič iné nebolí?"

„Nie, som v poriadku."

„Povedz mi ak by sa dialo hocičo iné. Keby ti je nevoľno, cítiš nejakú bolesť a podobne, hej?"

Nešikovne mi vtisla pusu na líce. „Hlavne žiadnu paniku, tá nám nepomôže."

„Ja viem, snažím sa."

V sprche sme strávili sotva niekoľko minút. Clio nevládala pridlho stáť na nohách, dokonca ani keď som ju objal a podopieral. Vrátili sme sa teda do spálne aj s Kalifom v pätách. Vyskočil ku nej na posteľ, postavil sa na zadné a prednými labkami sa jej zaprel do brucha. Robil to často, Clio to prišlo veľmi rozkošné. Rozhodne ale nie v tejto chvíli.

Sklonil som sa k nej a pobozkal ju do vlasov. „Skúsim ti pomôcť?"

„Uškodiť to nemôže." Chrbtom ruky si utrela slzy, ktoré jej stekali po lícach. Bola veľmi silná a statočná, ale všetko malo svoje limity. Najmä po toľkých komplikáciách, ktoré za posledné týždne a mesiace prekonala. „Ale dávaj si pozor, nesmieš sa priveľmi unaviť. Ráno skoro vstávaš na prax."

„No ak ti nebude lepšie, tak sa žiadna prax nekoná. Samú ťa tu na celý deň nenechám."

„Nesmieš zbytočne chýbať a narobiť si problémy."

„Žiadne zbytočne to nebude."

„Zavolám mame, určite príde."

Nesúhlasne som pokýval hlavou a posadil sa za ňu. Chcel som jej pomôcť, ale zároveň ma predstava používania mojej moci na smrť desila. Vždy to tak bolo, pri hocijakom pokuse. Pri nej, pri otcovi a dokonca pri mne samotnom. Neraz som sa pokúsil pomôcť si, keď mi bolo najhoršie, najmä teda počas nekonečných nocí. V tej chvíli ale bola moja myseľ zjavne priveľmi roztrieštená pod váhou všetkých možných aj nemožných myšlienok. Úľava neprišla takmer nikdy, len neskutočná únava a pocit otupenosti.

„Bola tu včera, že? Pohádali ste sa?"

„Prečo si myslíš?"

„Vidím, že niečo nie je v poriadku. Mimo iné, samozrejme." Pobozkal som ju za ucho pokladajúc jej dlane na plecia – bolo úplne jedno, kde sa jej budem dotýkať, samotný fyzický kontakt bol tým najdôležitejším.

„Bola tu, máš pravdu," šepla po chvíľke. „Ale nepohádali sme sa. Nie v pravom slova zmysle." Nepohodlne sa zahniezdila, lepšie vystierajúc chrbát. „Povedala však slová, ktoré som nechcela počuť."

„Môžeme to prebrať, ak sa potom budeš cítiť lepšie."

Na moje prekvapenie sa zasmiala, otočila hlavu doprava a pobozkala ma na hánky. „Myslíš si, že kríže ma bolia kvôli mame?"

„Psychika hrá veľmi dôležitú rolu." Vtisol som jej pusu na líce a potom si hlavu oprel o tú jej. Privrel som oči, aby som sa mohol lepšie sústrediť a zhlboka sa nadýchol. Nepokoj bol veľmi jasne usadený v každom kúsku môjho tela. Cítil som ho úplne všade, dokonca v končekoch prstov. „Chce znova odísť, však?" Clio prikývla. „Kam? Na ako dlho?"

Cítil som ako ma pomaly ale isto začína celého zalievať príjemné, uisťujúce teplo. Často bolo prvotným signálom, že som na dobrej ceste. Musím len naďalej zachovať pokoj, sústrediť sa na dýchanie a najmä na odhodlanie pomôcť druhej osobe. Nájsť jej bolesť, pevne ju oblapiť neviditeľným stiskom a roztrieštiť ju na maličké kúsky.

„Ponúkli jej prácu v Karibiku, vraj natáčanie nejakej série reportáží. Trvalo by to päť alebo šesť týždňov, nevedela presne. Uisťovala ma, že do pôrodu sa vráti."

„Nič proti tvojej mame, ale toto je veľmi, naozaj veľmi naivné tvrdenie. Najmä v tvojom stave." Minimálne ja som bol zmierený s faktom, že Clio proste do tridsiateho ôsmeho alebo nedajbože štyridsiateho týždňa tehotenstva nevydrží. Neexistuje, nie v tomto tehotenstve. Všetky predbežne určované dátumy pôrodu boli pre nás len nespoľahlivým míľnikom.

„Ja viem, že toľko nevydržím. Aj keď sa snažím myslieť na pravý opak."

„Bolo by to pre bábätko ideálne, ale svet sa nezrúti, ak príde o trocha skôr. Dnes už nie."

„Ale len o trocha, však? Koľko týždňov asi?"

„Dúfajme tridsaťpäť a viac," odvetil som jednoducho. Zachádzať do najrôznejších hypotéz nemalo cenu. Každé tehotenstvo sa niečím líšilo a presne tak to bolo aj s deťmi. Žiadne dve predčasne narodené neboli na vlas rovnaké. „Čo si mame povedala?"

Na chvíľu sa odmlčala a znova si ponaťahovala chrbát. „Aby pokojne išla. Nemám právo jej tu robiť žiadne cirkusy a prosiť ju, aby zostávala."

„Nemusela si ju prosiť, Clio. Skrátka si jej mala povedať ako sa cítiš." Obaja sme prekvapene pozreli ku dverám. Marcia sa zapierala do rámu a ustarostene si nás prezerala. „Počula som hlasy aj pustenú sprchu. Všetko v poriadku?"

„Hrozne ma bolia kríže, aleže vážne neskutočne veľmi."

„V podobných chvíľach ti príde ten cenný dar vhod, čo?" opýtala sa ma a vošla dnu za nami. Kľakla si na zem pred posteľ berúc Clio za ruky. „Viem ti nejako pomôcť aj ja?"

„Nemyslím si, pokojne choď spať. Zvládneme to." Snažil som sa. Nebolo ale ľahké sústrediť sa na niečo, čo mi ešte nebolo úplne prirodzené, a pritom s ňou viesť rozhovor, aby som čo najviac odpútal jej pozornosť od bolesti. Ja sám som navyše, zatiaľ, nedokázal odhadnúť kedy sa danej osobe skutočne od bolesti uľavilo. Musela mi to povedať sama.

„Máš to jedno, už by som nevedela pokojne zaspať." S maličkým úsmevom poškrabkala Kalifa za ušami. „Môžem si vybaviť o deň dlhšie voľno, šéf by to určite pochopil. Predsa, aby si tu nebola sama."

„Nie, ak jej nebude lepšie, zostanem doma ja," namietol som okamžite.

Marciinu ochotu pomôcť som si cenil v skutočne každej situácii. Robila toho pre nás veľa, akoby stále mala pocit, že sa nám musí za pomoc a bývanie nejako odvďačovať. To však nebola pravda. Ani jeden z nás by ju nedokázal poslať preč. Koniec koncov... vedeli sme to takmer okamžite, ako k nám prišla. Od tej doby sa nič nezmenilo, naše putá sa stali omnoho silnejšími a ona tak akurát zapadla do našej rodiny.

„Mám nápad, zostaneme doma obaja!" zvolala radostne a žiarivo sa usmiala na Clio. „Ale dáme pozor, aby sme ti neliezli na nervy. Zároveň si urobíme úplne dokonalý program."

„Tie dve veci akosi nejdú dokopy," odvetila skepticky. Vďačnosť v jej hlase ale nešlo prepočuť. Najmä keď si o chvíľu neskôr chrbtom ruky znova utierala slzy. „Veľmi si vážim všetko, čo pre mňa obaja robíte. Bez vás by som to naozaj nezvládla."

„Nooo..." zatiahol som pobavene. „Bezo mňa by si nebola ani v tejto situácii." Čakal som všemožnú reakciu. Ale nie, že ma obe bachnú po hlave jedným z vankúšov.

Po dobrej polhodine sme si do postele líhali všetci o niečo pokojnejší. A ja omnoho unavenejší. Clio som však pomohol, cítila sa lepšie a menej ubolene. Zato ja som sa cítil ako ovalený po hlave. Iba sotva som vnímal, že s nami zostala v posteli aj Marcia, ktorá si ku Clio ľahla z druhej strany. Oni sa ešte chvíľu rozprávali, ale ja som držiac Clio stále za ruku zaspal behom niekoľkých minút. Naivne som dúfal, že pár hodín spánku ma dá dokopy.