Clio

„Mikey..." Opatrným krokom som k nemu pristúpila a položila mu zozadu ruky na plecia. V rovnakej polohe sedel už snáď celú večnosť a nezdalo sa, že by s tým chcel čoskoro prestať.

„Prosím?"

Opatrne som ho pobozkala za ucho a klesla na stoličku vedľa. „Nemáš ešte na dnes dosť? Nebudeš vládať ísť domov."

Po včerajšom dni, ktorý sme povinne strávili spolu v posteli, sme už dnes museli čeliť realite. Úspešne som absolvovala kontrolu u svojej gynekologičky a následne u internistu v nemocnici. Ani jeden z nich mi nemal čo vytknúť, všetko bolo presne tak, ako byť malo. Tridsiaty štvrtý týždeň tehotenstva som začala najlepšie, ako som len mohla. Samozrejme, v rámci všetkého, čo som mala za sebou.

„Vyčítam si, že som tu nebol aj včera. Možno by sa to potom nestalo."

„Bol tu Tiberius."

„Ale mal som tu byť tiež," namietol okamžite. Po príchode na oddelenie nás nečakali dobré správy. Malá Ariel musela po pár dobrých a nádejných dňoch čeliť komplikácii, ktorá údajne postihuje mnoho predčasne narodených detí – krvácanie do mozgu. „Ja viem, čo hovoria prognózy, ale..."

„Si tu teraz, to je dôležité."

„A možno by som nemal ani odísť." Potešila nás jediná vec. Podľa sestričiek a lekárov nebolo krvácanie priveľké. Ešte stále tu bola veľká šanca, že maličkej nezanechá žiadne trvalé následky. V to sme všetci dúfali. „Ja viem, že to vyznie pokrytecky, ale chýba mi tá prekliata prax. Bol to taký zabehaný režim a zrazu ho niet."

„Takže sa so mnou doma nudíš?"

Potichu sa zasmial a úsmev tým vyčaril aj mne samotnej. „To si povedala ty, láska."

„Ty si to naznačil."

„Nie, s tým nesúhlasím. Povedal som toľko, že mi chýba zabehaný režim. Ani slovom som nepovedal to, že mi leňošenie s tebou v posteli nevyhovuje." Pretočila som očami a oprela si hlavu o jeho rameno. Ešteže dnes nebolo vonku také teplo, príjemný vánok a husté mraky ma hneď skoro ráno veľmi potešili. „Čo dobré budeme dnes variť?" zmenil Michael tému.

„Dala by som si našu paradajkovú polievku. Ku chladnejšiemu dňu je teplá polievka dokonalou kombináciou."

„Tajne som dúfal, že ju navrhneš. Robím si na ňu chuť už dva týždne, akurát som si ju nechcel variť sám, keď si nebola doma."

„Awww..." zatiahla som rozcítene a pobozkala ho na krk. „Ty si taký ohľaduplný."

Sprvu sme tu neboli sami, pri jednom z inkubátorov sedeli rodičia malého chlapčeka, ktorý sa narodil v tridsiatom týždni. Pomaly ale boli na odchode, do pol hodiny sme tu osameli. Spoločnosť nám nerobil ani Tiberius, včera večer sa rozlúčil so slovami, že znova vyráža niekam za zábavou. Zdalo sa, že všetko, čo nám v nedeľu večer povedal, hodil za hlavu. Vyhovovalo mu tváriť sa, že k ničomu nedošlo.

V konečnom dôsledku to vyhovovalo aj nám dvom. Minimálne pre teraz.

„Chce sa ti aj piecť?" Michael zvedavo nadvihol obočie. „Dala by som si škoricové guľôčky, nemali sme ich ani nepamätám." Vo svojej podstate boli podobné škoricovým slimákom. Išlo o guľôčky vyvaľkané v poriadnej dávke hnedého cukru so škoricou a zaliate sladkou vanilkovou polevou. „Alebo si mal nejaké iné plány?"

„Žiadne plány, aj keď je to zjavne chyba. Chvíľami mi príde, že mrhám voľnom."

„Veď ho máš sotva tri dni, potrebuješ si trocha oddýchnuť a nerobiť nič. Od septembra to bude zase jeden veľký nekonečný kolotoč."

„Ani mi to nepripomínaj, dvíha sa mi žalúdok z pomyslenia na všetko, čo ma čaká."

S maličkým úsmevom som ho vzala za ruku a položila si ju na brucho. „Aj tu čakajú nové každodenné povinnosti, ale aj horda radosti a lásky."

„Desím sa, že nebudem zvládať byť toľko mimo domu. Vieš, keď odídem skoro ráno a prídem až večer... vy dvaja budete celý deň sami, nebudem ti vedieť pomáhať, byť s maličkým..."

Boli to obavy, ktoré som mala tiež. Trápili ma už niekoľko týždňov, ale doposiaľ sa mi ich podarilo držať na uzde. Hovorila som si, že do pôrodu máme ešte dosť času. Teraz ma ale o to viac zabolelo, keď som tieto slová počula z jeho úst. Koniec koncov, práve on to bude prežívať na vlastnej koži.

„Ešteže bábätká sú tak často hore aj počas noci," zažartovala som.

„To je síce milé, ale čo so spánkom?"

Mávla som rukou. „Ten sa beztak preceňuje."

Už-už sa ma chystal zrušiť nejakou múdrou poznámkou, keď sa dvere neďaleko od nás otvorili. Našli sme v nich stáť Roxanu aj s jej partnerom – o hlavu vyšším, rovnako mladým chlapcom s dlhšími ryšavými vlasmi.

„Ahoj," pozdravila som ich hneď s úsmevom a vstala zo svojho miesta. „Snáď nevadí, že sme sa na chvíľku zastavili." Michael pomaly stiahol ruku, ktorou doteraz opatrne hladkal malú po chrbátiku. Stihol si všimnúť, že ak vykonávala pri využívaní svojej moci nejaký pohyb, dokáže sa lepšie sústrediť. „Počuli sme, čo sa včera stalo. Je mi to hrozne ľúto."

Roxana vyzerala veľmi strhane, kruhy pod jej očami boli ešte tmavšie ako niektorý deň. Aj preto ma prekvapilo, keď sa trocha neistým krokom pobrala k nám a hodila sa mi okolo krku. Stále sme boli len dve cudzinky, nepoznali sme sa nijako bližšie. V tej chvíli som však mala pocit, akoby som objímala svoju dlhoročnú priateľku, ktorej bolesť a smútok som dokázala precítiť až priveľmi dobre.

„Nemusí to znamenať nič zlé, krvácanie nebolo rozsiahle a prognózy sú dobré," prihovoril sa im Michael čo najviac vyrovnaným hlasom. Irvin, otec maličkej a Roxanin partner, podišiel k nemu a podal mu na privítanie ruku. „Hlavne hlavu hore."

„Sám určite vieš, že to nie je ľahké," povedal Irvin s očami upretými na svoju dcérku. Vyzeral ako správny chlap, k Roxane sa správal veľmi citlivo a na dcére mu záležalo aj napriek všetkému. Nie každý muž na jeho mieste by sa k rodičovstvu v takýchto podmienkach postavil rovnako.

„Hej," šepol Michael a pohľad upriamil do steny. V očiach sa mu pritom zablysla bolesť, ktorej korene siahali do nedávnych udalostí v našom živote. Nechýbalo veľa, aby sem chodil za vlastným potomkom. Možno dokonca bezo mňa. „Čo ty? Kedy ťa pustia?" opýtal sa Roxany, ktorá ma ešte stále objímala a potichu pritom plakala.

„Neviem, nehovorili," dostala zo seba ťažko. Keď sa odo mňa po chvíľke odtiahla, sklonila hlavu a pohladila ma po bruchu. „Dnes alebo zajtra si mala ísť na kontrolu, nie?"

„Áno, dnes. Všetko je v poriadku, našťastie."

„To som naozaj veľmi rada, Clio."

„Ďakujem." Zahrialo ma pri srdci, že si spomínala na takéto detaily z nášho posledného rozhovoru. Iba medzi rečou som jej spomenula, čo ma dnes čaká. Ani som si nemyslela, že ma v tej chvíli počúva. „Necháme vás osamote?"

„Prosím, kvôli nám neodchádzajte," povedal Irvin prvý a posadil sa vedľa Michaela. „Možno jej padne dobre, ak počuje aj iné hlasy ako len naše alebo personál."

„Naše dohadovanie ohľadom varenia a pečenia," zamrmlal Michael s tichým smiechom.

„Hlavne mi nehovor, že tiež rád varíš."

„Tiež?" opýtal sa Irvina prekvapene.

To som ešte netušila, že tak nevinné slová rozpútajú nekonečnú debatu ohľadom najlepších receptov, ktoré si obaja medzi sebou nadšene vymieňali. Ja s Roxanou sme len od údivu krútili hlavami a zjavne ticho ďakovali všemožným božstvám, že máme takto úžasných partnerov. Po chvíli sme sa rozhodli ich nechať osamote a spolu sme sa vybrali na prechádzku po oddelení.

„Cítiš sa už lepšie po fyzickej stránke?"

„Ale hej, chôdza aj dlhšie státie už nie sú takým veľkým utrpením." Bola som na tom podobne, bolesť rebier začínala pomaly ustupovať. Stále ľahšie a príjemnejšie sa mi ležalo aj dýchalo – odhliadnuc teda od stále väčšieho brucha, ktoré mi každým dňom prekážalo viac a viac. „Jedna z mamičiek na oddelení ma presviedčala, že cisársky rez bolí minimálne dvakrát tak veľmi."

„Pre jej dobro dúfam, že prežila iba ten cisársky rez."

Roxana s plachým úsmevom prikývla. „Chcela ma tými slovami zjavne povzbudiť."

„Úprimná podpora je veľmi dôležitá, hlavne počas tých ťažkých týždňov a mesiacov v živote."

„Som naozaj veľmi vďačná aj tebe s Michaelom. Chodíte za ňou, akoby sme boli rodina. To vám nikdy nezabudnem."

„Prvýkrát som sa bála ísť s ním, netušila som, čo presne ma tam bude čakať. Ale išla som, možno trocha zo zvedavosti. Odvtedy som na ňu nedokázala prestať myslieť, chcela som ju vidieť znova a aspoň takto jej pomôcť."

Spolu sme prišli až na koniec chodby a usadili sa na plastové stoličky priamo pod veľkými oknami. Prišlo mi, že nám zostávali posledné minúty predtým, než hustý lejak zaleje každú jednu uličku mesta.

„Mám pocit, že som ti dlžná vysvetlenie, Clio." Nechápavo som pokývala hlavou a uhladila si látku tmavofialových šiat. „Určite ti napadlo, či som plánovala otehotnieť taká mladá." Zahanbene som sklonila hlavu a prikývla. „Neplánovala. Ani napriek tomu, že s Irvinom sme spolu od mojich pätnástych narodenín. On mal v tej dobe skoro sedemnásť."

„Stredoškolská láska?"

„Áno, moja prvá ozajstná láska. A ešte mnoho iných prvýkrát," vysvetlila tichým hlasom. Keď som jej pozrela do tváre, videla som, ako sa jej červenajú líca. „Toľkokrát sme spolu hovorili o rodine a deťoch."

„Chceli ste byť mladí rodičia?"

Pokývala hlavou. Zhlboka sa nadýchla, ruky zaťaté v päsť si položila na kolená, ale nakoniec zostala mlčať. Akoby sama so sebou a svojimi slovami zvádzala veľmi krutý boj. „Nie sme si istí, že Ariel je Irvinova dcéra," zašepkala napokon a odvrátila odo mňa hlavu. Možno sa bála, že ju budem súdiť ešte skôr, než mi všetko vysvetlí. „Bola som mu verná, naozaj od prvého okamihu. A stále mu verná som. Ale udialo sa niečo, nad čím som zrazu nemala kontrolu a..."

„To je v poriadku, nemusíš to kvôli mne znova prežívať," vyhŕkla som a okamžite si ju pritiahla do objatia. Netúžila som počuť už ani slovo, všetko bolo zrejmé a jednoznačné. „Veľmi ma mrzí, že ste si museli prežiť niečo podobné."

„Bála som sa, že ma opustí..."

„Nemyslím si, že by to dokázal. Videla som, ako pozerá na teba aj na Ariel, miluje vás." Chlácholivo som ju pohladila po chrbte, sťažka prehltávajúc svoje vlastné emócie. Vždy som bola empatický človek, ale tehotenské hormóny mnou mávali zo strany na stranu. Za posledné mesiace som sa naplakala snáď najviac vo svojom živote. A väčšinu času to bolo nad vecami, ktoré žiadne slzy nepotrebovali. „A stále je tu šanca, že malá je jeho, nie?" Roxana poťahujúc nosom prikývla. „Tak vidíš, treba sa jej držať."

„Chcela som dať urobiť genetické testy čím skôr, ale... Irvin nechcel. Nechápem... prečo. Proste tomu nerozumiem. Myslela som si, že... že..."

„Možno mu na tom nezáleží, chce byť jej otcom aj napriek všetkému."

Zdalo sa mi, že prešla celá večnosť, než opäť začala hovoriť. „Premýšľala som nad potratom."

„Čože?" Hovorila veľmi ticho, nebola som si istá, či som jej rozumela správne.

„Ja som ju sprvu... nechcela som ju," zopakovala o niečo hlasnejšie, odtiahla sa odo mňa a pozrela mi do tváre. Žmurkaním sa snažila zahnať slzy. „Nedokázala som si predstaviť vynosiť a porodiť dieťa, ktoré... ktoré by mi malo pripomínať... úplne najhorší zážitok v celom mojom živote."

„Nemala by si sa kvôli tomu na seba hnevať. Prežila si niečo príšerné. Niečo, čo si mnoho ľudí nedokáže ani predstaviť." Váhala som, či jej to povedať. Či jej oplatiť úprimnosť mojim vlastným príbehom. Prežila som rovnakú situáciu, ale vyviazla som bez následkov. Teda... v istom smere. „Vieš, ja..." potrebovala som sa niekoľkokrát zhlboka nadýchnuť, kým som dokázala pokračovať. „Bola som na tvojom mieste... obeť znásilnenia."

Neverila som, že v priebehu necelého roka pretriasam túto tému tretíkrát – prvá bola Marcia, o niekoľko hodín nasledoval Michael a teraz Roxana. Znova som svoje najtemnejšie tajomstvo prezrádzala niekomu, koho som sotva poznala. Presne ako s Marciou. Načínala som tému, ktorú som do toho osudného dňa odsúvala do najtemnejšieho kúta svojej mysle.

„Chápem tvoju bolesť a chaos, ktorý máš určite v hlave."

„Kedy?"

„Ešte na strednej škole s mojim bývalým, Michael s tým nemá nič spoločné," vysvetlila som.

„Ale nezostala si tehotná, že?" Pokývala som hlavou. Nezostala som, Derek aj v návale toľkých rôznych emócií myslel na to najdôležitejšie. Ani náhodou nechcel, aby nás v budúcnosti niečo spájalo. „Možno, keby niet malej, už sa cez to prenesiem. No ona stále bola akousi pripomienkou toho, že som bola slabá, zbabelá..."

„Nie, nie!" zahriakla som ju okamžite. „Nebola si slabá ani zbabelá. Žiadna žena, ktorá prežila takýto osud, si nezaslúži podobné pomenovanie." Bohužiaľ, aj na toto som prišla až postupom času. Vo chvíli, kedy sa ma to priamo týkalo, som si nadávala omnoho horšie.

Myslela som si, že moje slová jej padnú dobre, trocha chlácholivo. Zrazu však medzi nami zostalo až priveľké dusno na to, aby som povedala ešte niečo viac. Mlčanie malo cenu zlata. Najlepšiu útechu, ktorú som jej mohla poskytnúť, bolo pevné priateľské objatie a rameno, na ktorom sa mohla vyplakať.

Postupne som stratila pojem o čase. Chvíľu sme mlčky sedeli, v ďalšej sekunde som si čo najmenej nápadne utierala slzy a následne sme ruka v ruke zamierili späť za našimi chlapmi a malou Ariel.

„Ďakujem, že si mi to povedala," povedala Roxana na poslednú chvíľu. „Muselo to byť náročné."

„Vedia o tom len dvaja ľudia. Michael a naša kamarátka a spolubývajúca Marcia. A oddnes ty." Pousmiala som sa, ale v očiach ma ešte stále pálili zvyšky sĺz.

„Tvoja mama?" opýtala sa šokovane. Pokývala som nesúhlasne hlavou. Raz možno príde aj na to, aby som túto tému prebrala s mamou. V skorej budúcnosti som to ale nevidela. „Naozaj si tvoju úprimnosť vážim, Clio."

„Nápodobne, veľmi ti ďakujem za dôveru. Ak by si hocikedy potrebovala, rada si ťa vypočujem a pomôžem ti." Pred dverami sme sa objali, obe si usušili zvyšky sĺz a dnu vošli s úsmevmi na tvárach. Michael a Irvin boli stále zahĺbení do rozhovoru o tajomstvách kuchyne.

⫷⫸

„Načo si jej to, dopekla, písala? Čo s tým má?" oboril sa Michael na moju priateľku hneď, ako pre ňu otvoril vchodové dvere. „Ryland asi mlčal z nejakého dôvodu."

„Je mi to ľúto, Mike. Nechcela som, proste mi to akosi ušlo."

„Skvelé, fakt."

Domov sme prišli v celkom dobrej nálade, uvarili sme a upiekli, zatiaľ čo ja som Michaelovi povedala všetko, čo som sa dozvedela od Roxany. Zlom prišiel potom. Postarala sa oň jediná správa, ktorú mi poslala Daysha zjavne z úplnej nedbalosti. To, čo mi napísala, jej došlo priveľmi neskoro. Od tej doby šla moja nálada dole vodou. Do taniera s polievkou mi spadol asi liter sĺz z pomyslenia na to, čo som nevedome spôsobila. Michaelove úžasné škoricové delikatesy som ani neochutnala.

„Môžem s ňou hovoriť?" opýtala sa Daysha ľútostivým tónom. Počula som, ako niekto zavrel vchodové dvere, čiže Michael ju nemal v pláne poslať preč. „Dám to do poriadku, sľubujem."

„Veľa šťastia, hovoriť nechce ani so mnou."

„Ani s jedným z vás!" zakričala som z postele a lepšie si k telu pritiahla paplón. Nemala som náladu na nikoho, dokonca ani na nášho kocúrika, ktorého som odohnala už ani sama neviem koľký krát. Kalif bol ale veľmi vytrvalý, stále sa vracal a skúšal svoje šťastie znova. „Dajte mi pokoj."

„Clio, prosím..." zatiahla Daysha a po chvíľke dosadla na kraj postele. Michael sa zapieral do rámu dverí, ale napokon vycúval a nechal nás osamote. „Nechcela som, naozaj. Proste som sa pozabudla, som z toho úplne na nervy. Bojím sa oňho, ešte viac o Rylanda a..."

„Ja sa nehnevám na teba, to v žiadnom prípade," dostala som zo seba s unaveným povzdychom. Dnes ráno som si ani náhodou nemyslela, že vyroním toľko sĺz a rovno z niekoľkých odlišných dôvodov. „Ja som nahnevaná sama seba a na všetko, čo s touto témou súvisí. Myslela som si, že to máme za sebou, že sa to celé uzavrelo."

„Ja tiež, ver mi."

„Proste už som... už som nechcela nikdy počuť o žiadnom démonovi. Nechcela som, aby ešte niekedy mal niečo spoločné s našimi životmi."

Chcelo sa mi vracať pri pomyslení na všetko, čo sa v Saleme mohlo diať. Vedela som len veľmi málo, ale už aj to stačilo na to, aby sa mi celý svet obrátil hore nohami. Spomienkami som sa vrátila do nedávnej minulosti, ktorá ma skoro pripravila o život. Ukrývalo sa v nej množstvo temnoty, ktorá sa pomaličky začínala opäť vlievať do môjho každodenného života.

„Ver mi, že ja som po podobnom zážitku netúžila o nič viac. Stále neviem spracovať ani to, čo sa udialo u Rylandovej mamy, keď démona vyvolali prvýkrát."

„Všetko sa to stalo kvôli mne," zašepkala som do vankúša. Do očí sa mi znova tisli slzy.

„Nie, to nie je pravda."

„Daysha..." pozrela som na ňu a pretočila sa na chrbát. Pomaly bolo náročné nájsť pohodlnú polohu, vždy ma niečo bolelo alebo sa mi dýchalo ťažie, ako keby som vyšla celých päť poschodí z prízemia až do nášho bytu. Na ležanie a spanie na bruchu som si už ani nespomínala. „Obe vieme, že je to moja vina. Nebyť mňa, nikto by žiadneho démona nehľadal. A Levi..."

„Levi sa do toho zaplietol sám. Nemusel to robiť, Ryland mal byť ten, ktorý ťa zavedie za démonom." Nechápavo som pokývala hlavou. „Ja neviem, proste aj teraz ten démon hovoril niečo v tom zmysle, že on chcel s Levim len hovoriť, ale potom sa to kvôli nemu nejako zvrtlo. My sme ho tam našli v obrovskej kaluži krvi, naokolo neho bolo zo desať démonov a všetkému dozeral ten... čo šiel aj po tebe."

Sťažka som preglgla a vystrela k svojej priateľke ruku, aby mi pomohla sa posadiť. Pôsobila skutočne strhane – nervózne, vyčerpane a znepokojene. Keby niet práce, určite by radšej zostala s Rylandom.

„Sľúbil chlapcovi nejaký dar, ale nepovedal aký."

„Niečo podobné hovorila aj Ryland."

„Cítim sa vážne otrasne, je to proste celé moja vina. Ja som... mala som..." Čo som mala? Skloniť hlavu a čakať na svoj osud? Čakať na smrť môjho dieťaťa? To som urobiť nemohla, nikto niečo také po mne chcieť nemohol.

„Neozval sa odvtedy Ryland?"

Daysha skleslo pokývala hlavou a trocha váhavo ma objala. „Levi bude určite v poriadku, Ryland zavolal Ambrosa s Evelyn, aby..." Okamžite som sa od nej v šoku odtiahla. Zdalo sa mi, že z toľkých sĺz snáď zle počujem alebo si namýšľam. „Och, dopekla!" zakliala Daysha.

„Ambrose a Evelyn?"

„Je to na dlho, skrátka sme chlapca nemohli vziať do nemocnice, tak skončil na veterinárnej klinike Damianovej ženy. A ja s Damianom sme... no, na Rylandov príkaz, vyvolali duchov Ambrosa a Evelyn. Teda... skôr len Ambrosa, ale keď mu Damiano povedal, čo sa deje, prišla aj Evelyn." Priebežne so prikyvovala a snažila sa chápať jej chaotické vysvetľovanie. „Levi potreboval aj krv, tú mu dal Damiano. Lenže potom prišlo zle aj Rylandovi, lebo predtým ho tiež napadli démoni a..."

„O ich uhryznutí a škrabancoch viem svoje, detaily si neprosím," dostala som zo seba sťažka. „Kde sú oni dvaja teraz? Zostali v Saleme?"

„Áno, sotva sa od chlapca pohnú. Aj keď neviem, či ešte niečo zmôžu," vydýchla napäto. „Je mi to všetko hrozne ľúto Clio. Za nich, ale aj za teba."

Pokývala som hlavou a prehrabla si vlasy. „Nechápem to, proste... nechápem, prečo sa to muselo stať. Prečo šiel démon po ňom. Myslela som si, že minule si dali zbohom na poriadne dlhú dobu." Tak to aspoň démon hovoril. Levi mal mať mnoho rokov na to, aby sa pripravil na ich ďalšie stretnutie. Prečo sa ho potom znova pokúsil zabiť? „Možno by som mala zavolať Rylandovi. Je to to najmenej."

„Nie, prosím, nerob to. Nemala som ti nič povedať, chcel to urobiť on. Bude sa hnevať."

„A čo teda mám robiť? Tváriť sa prekvapene, keď to od neho budem počúvať?"

„To nie, ale..." Daysha nešťastne mykla plecami a skryla si tvár do dlaní. „Bola som taká hrozne hlúpa, Clio. Myslela som si, že by sme my dvaja dokázali žiť úplne normálne. Ako počas tých pár dní mimo mesta. No lusknutím prsta sa všetko vrátilo späť do starých koľají, ktoré..." Niekoľkokrát sa nadýchla na pokračovanie, ale správne slová nenachádzala. Možno to bolo aj lepšie. Tušila som, čo chce povedať. Ryland mi to už naznačil. „Neviem, čo bude, keď sa vráti domov."

„To netuším," zašepkala som a pohladila ju po ruke. Žmurkaním som sa snažila zahnať zvyšky sĺz. Keď som si však predstavila, čo sa môže diať u môjho šéfa, napínalo ma na vracanie. „Mrzí ma to."

Po doznení mojich slov zrazu zostalo nepríjemné ticho. Obe sme len sedeli, pozerali sa naokolo seba a dúfali, že čoskoro zazvoní telefón s dobrými správami. Minúty však plynuli a našu bublinu chaosu, smútku a plaču narušil ako prvý Michael. Prišiel za nami s tanierom škoricových guliek preliatych vanilkovou polevou. Tvrdil, že sladké nám pomôže ako nič iné. Z jeho pohľadu mi bolo jasné, že počúval za dverami. Bol až priveľmi v obraze, nič sa nepýtal a nemal ani zbytočné poznámky.

Daysha to napokon vzdala a odišla. Bolo skoro osem hodín večer, domov medzičasom prišla aj Marcia, ktorú skleslá nálada sprvu až vystrašila. Myslela si, že smútime kvôli zlým výsledkom na mojich kontrolách u lekárov. Keď ju však Daysha v krátkosti zasvätila do diania, plne pochopila. Dayshu povzbudivo objala a medzi dverami ju poprosila, aby nám určite dala vedieť, keď sa niečo dozvie.

„Počul som všetko," povedal Michael potichu, keď si ľahol ku mne do postele. „Nesmieš si to dávať za vinu, zlatko. Nemáš s tým nič spoločné."

„Ako to môžeš povedať? S démonom sme sa všetci zaplietli kvôli mne," namietla som okamžite a pritúlila sa k nemu. Cítila som sa úplne otrasne. „Prosila som ich o pomoc, Michael. Keby to neurobím..."

„Ak je to niekoho vina, tak mojej rodiny. My sme prekliati, ty si len znášala následky."

„Kedy sa už toto celé skončí, Michael? Ja už nevládzem držať krok." Nikdy v živote som nechcela, aby sa niekomu niečo stalo kvôli mne. Hlavne nie ľuďom, ktorí boli pre mňa ochotní urobiť prvé aj posledné. „Bojím sa."

Chlácholivo ma pohladil po vlasoch a pobozkal na čelo. „Počula si, je tam Ambrose. Dá chlapca do poriadku."

„Ani Ambrose nevie robiť zázraky. A hlavne asi nie, keď príde na démonov." Až priveľmi dobre som si dokázala predstaviť bolesť, ktorú Levi zjavne prežíval. A musel ju niesť bez toho, aby mu niekto pomohol ako mne. Ja som mala Tiberia aj Michaela, ale on nikoho.

„Clio..."

„Ja viem, že to robím stonásobne horšie, ale neviem si pomôcť. Stalo sa to kvôli mne." S týmito slovami som chcela debatu skončiť. Nešlo o tému, ktorú by som chcela preberať pred spaním. Hoci... dnešná noc zjavne skončí bez toho, aby som sa poriadne vyspala.

Bolo stále pomerne skoro, ale ja som mala celého dňa akurát tak plné zuby. Pritúlená k Michaelovi som privrela oči, aby som zabránila ďalším slzám a rozhodla sa čakať na ráno. Neprešlo však ani desať minút, keď niekto znova zaklopal na vchodové dvere. Obaja sme sa mykli od prekvapenia a pozreli na seba. Marcia bola v sprche, zjavne klopanie prepočula úplne.

Michael neochotne vstal z postele, hodil na seba tričko a zamieril ku dverám. Sťažka som sa posadila a natiahla krk, aby som lepšie počula. „Amber?" zvolal Michael šokovane.

„Ahoj, Michael. Snáď neruším." Od údivu som zabudla zavrieť ústa. Stačilo pár sekúnd, aby som vo dverách spálne uvidela postávať moju najlepšiu priateľku. „Ahoj, Clio. Tak som tu."