Clio

Na včerajší večer som mala iba tie najkrajšie spomienky. Nič škandalózne sa počas neho neudialo, ale čas strávený vo dvojici a v podobnom duchu som si veľmi vážila. Obaja sme to už veľmi potrebovali. Michael sa konečne smial rovnako bezstarostne ako v tých najkrajších chvíľach, ktoré sme spolu zažili. A to robilo nekonečne šťastnou aj mňa. Pohľad do jeho uvoľnenej tváre, žiariacich očí...

Asi aj preto som si myslela, že noc bude prebiehať v rovnako pokojnom duchu. Dúfala som, že sa konečne vyspím – zabudnem na strach, hodím spomienky na démona a podsvetie za hlavu. Posledné noci ma práve tie držali pri vedomí. Desila som sa, že keď zavriem oči, vrátim sa tam späť a už nikdy nenájdem cestu von. Bola to hlúposť, samozrejme. Ale boli tu momenty, kedy som o tom nedokázala svoj mozog presvedčiť. Momenty, kedy som znova cítila bolesť prameniacu z uhryznutia na mojom zátylku. Lebo keď som si po tom mieste prešla prstami, vždy som nahmatala jazvy. Dôkaz toho, že sa všetko skutočne stalo. Nešlo len o môj výmysel alebo nejaký sen.

„Je ti lepšie?" opýtal sa Michael s hlavou medzi dverami. Od rána bolo oddelenie hore nohami. Vizita ešte ani neskončila, keď sa musel personál rozdeliť k trom pôrodom naraz. Do toho som im problémy robila aj ja, keďže som opäť chodila vracať ako na počkanie. „Nejdem dnu, bežím dole do laboratória."

„Prežívam..." zamrmlal som spod paplóna. Ešteže dnes bolo opäť pod mrakom a chladno, nemusela som sa trápiť ešte aj dusným vzduchom. „Dostala som lieky na nevoľnosť, infúzie by mi mali vraj pomôcť."

„Pomôžu, určite."

„Pokojne bež za prácou, ja budem v poriadku."

„Zastavím sa aj cestou späť, dobre?"

„Poteším sa." Na sekundu som vystrčila hlavu spod paplóna a poslala mu vzdušný bozk. „Kedy pôjdeš za malou Ariel?" opýtala som sa ho ešte predtým, než by bol zavrel dvere.

„Asi po večeri, neviem ešte. Skôr sa tam zjavne nedostanem."

„Fajn, pôjdem potom s tebou."

„Iba ak ti bude lepšie, dobre? Musíš oddychovať, inak sa zajtra domov nejde."

Zhrozene som pokrčila obočie. „Ja tu odmietam zostať dlhšie, vracať môžem aj v pohodlí nášho domova. Robila som to aj posledné mesiace."

Michael nado mnou prevrátil očami, ale s úsmevom na perách napokon vycúval a zatvoril za sebou dvere. Ja som si znova pretiahla paplón cez hlavu, zatvorila oči a pokúsil sa prežiť ďalší nával nevoľnosti. Nebolo to prvýkrát a rozhodne ani naposledy. Musela som akurát vydržať, kým mi lieky zaberú.

Michael sa behom desiatich minút znova zastavil aspoň na pár sekúnd, dal mi rýchlu pusu a znova utekal za prácou. Keď sa dvere na mojej izbe otvorili znova, čakala som v nich sestričku alebo moju mamu – iba chvíľu predtým mi písala, že sa zastaví rozlúčiť. Večer ju čakal odlet do Karibiku, aby mohli s Henrym a štábom začať svoju pracovnú cestu. Dlhšie na ňu už čakať nemohli. Hovorila mi to s obavami, ale ja som ju tentokrát skutočne úprimne uistila, že sa na ňu nehnevám.

Chcela som, aby išla. Jej rýchleho návratu a prítomnosti som si veľmi vážila, ale už zostávala úplne zbytočne. Nemala mi ako pomôcť... našťastie, som pomoc nepotrebovala. Čoskoro pôjdem domov a ak boli naše odhady správne, do pôrodu by som mala vydržať. Hoci so zvracaním a nevoľnosťami, ale predsa. Tie ma priamo na živote neohrozovali.

„Och, prepáčte... ja som... pomýlila som si dvere, veľmi ma to mrzí..." vyjachtala zo seba mladá žena vo dverách. Sotva stála na nohách, jednou rukou sa zapierala do kľučky, druhou do stojanu s infúziou. Do tváre bola bledá ako duch, čo jej ryšavé vlasy ešte zvýrazňovali. „Prepáčte."

„To je v poriadku, nič sa nestalo, pani... slečna..." zakoktala som sa.

„Roxana," predstavila sa mi a slabučko sa usmiala.

Úsmev som jej bez váhania opätovala. „Clio, veľmi ma teší." Chvíľu mi trvalo, než som zistila, odkiaľ poznám jej meno. „Prepáčte, ak sa mýlim, ale vy ste mama malej Ariel, však?" Váhavo prikývla zapierajúc sa ramenom do rámu dverí. „Prosím, poďte sa posadiť. Nemusíte tam postávať, zjavne vám to spôsobuje ťažkosti."

„Nechcem rušiť."

„Nebudete rušiť," uistila som ju. Počkala som, pokým sa neistým krokom vybrala ku mne a potom som sa tiež posadila. Posunula som sa, aby som jej urobila miesto na posteli. „Môj snúbenec bol pri vašej operácii. Je mi naozaj veľmi ľúto, že ste v tak mladom veku museli prejsť niečím natoľko náročným a bolestivým." Keď sa posadila a bola som si istá, že ju to nerozruší, načiahla som sa za jej pravou rukou. Vzala som ju do svojich dlaní a pohladila som ju po hánkach. „Včera sa bol pozrieť za vašou dcérkou, neschádza mu z mysle. Išla som s ním."

„Videli ste ju?"

„Áno." Zmiatlo ma, prečo sa jej pri mojej odpovedi zaleskli slzy v očiach. „Vybrali ste jej veľmi pekné meno. Podľa Malej morskej panny?"

„Moja obľúbená rozprávka odkedy som bola malá, videla som ju a čítala snáď tisíckrát."

„Tiež ju mám veľmi rada." Vždy som Ariel závidela jej výrazne červené vlasy. Iróniou osudu bolo, že práve táto rozprávková postavička mi napadla ako prvá, keď som spoznala Rylanda s jeho krvavo červeným úsmevom.

„Nemala som ešte ani pätnásť, keď som si povedala, že ak budem mať raz dcérku, pomenujem ju Ariel."

Vrele som sa na ňu usmiala. „Ja to mám veľmi podobne s menom Regulus. Už niekoľko rokov si hovorím, že to bude meno môjho prvorodeného syna." Oči jej skĺzli k môjmu bruchu. Už-už otvárala ústa, keď som pokývala hlavou. „So snúbencom sme sa dohodli, že pohlavie vedieť nechceme. Počkáme do pôrodu."

„Ja by som toľko čakať nedokázala."

„Tiež som si to občas hovorila," pripustila som.

„Hovorili ste..."

„Nemôžeme si potykať?" navrhla som jej. Boli sme skoro v rovnakom veku, vzájomne si vykať mi prišlo úplne zbytočné. „Ja som Clio, ahoj."

„Roxana, ahoj." S tichým smiechom sme si podarili ruky. O to viac ma prekvapilo, keď jej oči zvlhli slzami a niekoľko sa jej skotúľalo po lícach. „Veľmi vám obom ďakujem, že ste mojej dcérke venovali aspoň chvíľu vášho času. Povieš to, prosím, aj svojmu snúbencovi?"

„Ak chvíľu zostaneš, možno mu to budeš môcť povedať aj sama, chodí ma sem kontrolovať kedy môže." Zasmiala som sa, ale o sekundu neskôr slzy zmáčali aj moje líca. Slovami by som nikdy nedokázala vyjadriť ľútosť, ktorú som pre ňu pociťovala. „Chystá sa za ňou aj dnes večer, ak mi bude lepšie, možno pôjdem s ním."

„Budem vám naozaj veľmi zaviazaná."

„Bodaj by sme pre ňu vedeli urobiť aj niečo viac." To niečo viac tu bolo, Michael sa snažil zo všetkých síl. Otázne bolo, či má jeho nápad aj skutočný význam. Či nakoniec všetko dopadne tak, ako by sme si priali. „Verím, že to zvládne. Už je na svete tretí deň a zatiaľ veľmi statočne bojuje. To má určite po maminke."

„Vieš..." začala, ale potom sa odmlčala. Dopriala som jej chvíľu, aby sa znova rozhovorila, keď bude pripravená. „Nie, prepáč..." povedala napokon rýchlo a poutierala si slzy. „Dúfam, že pôjdeš čoskoro domov a budeš mať čo najlepší pôrod, Clio. Ďakujem za rozhovor." Prekvapilo ma ako rýchlo vstala na nohy. „Mala by som ísť."

„Pokojne zostaň. Nemusíš mi nič vysvetľovať."

„Nie, to je v poriadku." Bez ďalšieho slova sa mi otočila chrbtom a mne nezostávalo nič iné, ako sledovať jej útlu postavu zmiznúť za dverami.

Chrbtom ruky som si poutierala slzy a znova som si ľahla. Bolo mi jej aj malej Ariel nepredstaviteľne ľúto. Na obe čakali náročné týždne a mesiace s nejasným koncom. Zostávalo mi dúfať, že Michal dokáže prispieť k tomu, aby domov odišli pekne spolu a mohli začať život, ktorý si Roxana za posledné mesiace vysnívala.

S ťaživým pocitom vo svojom vnútri som si pohladila brucho a privrela oči. Veľmi som dúfala, že ma zajtra prepustia. Vážne som to tu už nemohla vystáť. Chýbala mi moja vlastná posteľ a hlavne mi chýbal Kalif. Vidieť ho na fotkách od Marcie nebolo ani náhodou to isté.

Moja mama prišla behom hodiny, akurát mi spoločnosť robil aj Michael. Konečne sa všetko upokojilo a jeho poslali na pauzu, aby nikomu nestepoval za chrbtom. „Skvelé, môžem sa rozlúčiť rovno s vami oboma naraz!" zajasala mama medzi dverami. „Zlatko, ak si si to náhodou rozmyslela, môžem zostať."

„Nie, nie... pekne choď, čakajú tam na teba."

„Môžem to odrieknuť." Pokývala som hlavou a vystrela k nej ruku. Teraz bolo všetko inak ako pred týždňom. Vtedy som jej odchod vyčítala, dnes som sa z veľkej možnosti tešila úprimne s ňou. „Michael, zvládnete to tu?"

„Určite áno, nemaj strach. Už by malo byť všetko v poriadku."

Obaja sme na ňu veľavýznamne pozreli a preplietli si pritom prsty. „Už žiadni... démoni?" opýtala sa ostýchavo. Rozhliadla sa pritom po izbe. „Kde je Tiberius?"

„Spoznáva mesto," vysvetlila som. Od včera sa stále nevrátil, čiže zábavy zjavne našiel viac ako dosť. „Už žiadni démoni, mami. A o Tiberia si starosti nerob, veľmi nám pomohol."

„Nerád to priznávam, ale bez neho by sme to zjavne nezvládli," dodal Michael a pevnejšie mi stisol ruku.

„Kto vie, teraz už možno vydržím do svojho termínu." Michael sa pri týchto slovách zatváril trocha skepticky. Ramenom som doňho drgla. „Privolávaš negatívnu energiu!" napomenula som ho.

„Ja hlavne chcem, aby ste boli obaja v poriadku, Clio. Nevieš si predstaviť ako veľmi som sa zľakla, keď mi Alec volal."

„Ale viem, mami." Až pridobre som si vedela predstaviť paniku, ktorá ju ovládla. Toto bolo omnoho iné, než len zlomené zápästie. Mohla som byť mŕtva, kým sa ona vráti späť do mesta. Bola som... „Nič podobné sa už nestane, je to za nami." Nikto z nás netušil, čo na nás čaká, ale horšie to už snáď byť nemohlo.

Mamu som ale pre istotu objala extra pevne a dala si načas. Užívala som si každý okamih strávený v jej náruči. Sľúbila mi, že bude posielať fotky z ciest a pokúsi sa mi každý večer zavolať. A mne tento sľub musel stačiť. Nechcela som, aby slzy v mojich očiach bolo to posledné, čo pred odchodom uvidí. Usmievala som sa, kým sme ešte vybozkávali jedna druhú na líca a následne až dovtedy, kým nezavrela dvere na izbe.

Michael chvíľu mlčky sedel pri mne, zjavne čakal na nejakú reakciu. Tá prišla, až keď ma pohladil po chrbte. Znova som sa rozplakala a teraz som ani netušila, čo to spôsobilo. Chcela som, aby mama išla a plnila si svoje sny. Úprimne som jej želala šťastnú cestu – tak veľmi na nej bolo vidieť, že odísť chce a hlavne potrebuje. Ale niečo vo mne mi stále šepkalo, že takto to bude už naveky. Nikdy sa medzi nami už nič nevráti do starých koľají. Obe sme sa zmenili a hoci tú druhú bezpodmienečne ľúbime, už nikdy to medzi nami nebude ako v dobe, keď som vyrastala.

⫷⫸

„Dal si na moje slová a vzal si voľno?" opýtala som sa Rylanda, sotva sa posadil na sedačku a pred nás na konferenčný stolík položil dva poháre vychladenej vody. Leto nesklamalo, horúčavy sa vrátili v plnej sile.

„Zatiaľ sa o to len pokúšam, stále priveľmi často kontrolujem mobil." S úsmevom som nad ním pokývala hlavou sledujúc, ako sa Kalif odo mňa pobral rovno k nemu. Bolo mu jedno, že sme sa nevideli vyše týždňa, pozornosť môjho šéfa mu evidentne chýbala viac. „Na zajtra sme si s Dayshou dohodli večeru u mňa doma, snáď naozaj príde."

„Stále je to medzi vami také dusné?"

„Bohužiaľ. Pritom dnes má voľno, písal som jej či nechce ísť so mnou do nemocnice."

Nemohla som uveriť, že som konečne doma. Zdalo sa mi, že náš byt som nevidela snáď sto rokov. Pritom dnes ráno ešte vôbec nebolo isté, že ma skutočne prepustia, keďže nevoľnosti ma trápili po zvyšok včerajška a dokonca aj v noci. Neustále vracanie a nepohoda ma natoľko vyčerpali, že som sa dokázala, konečne, poriadne vyspať. Zjavne aj preto mi bolo ráno stonásobne lepšie. Zostávalo mi teda uprosiť doktora Wellera, kardiologičku a pneumológa kvôli mojim predošlým komplikáciám.

Napokon mi ale všetci dali zelenú a ja som celá šťastná zavolala Rylandovi, ktorý mi ešte predtým ponúkol odvoz domov.

„Posledné dni sotva odpisovala aj mne. Dúfam, že za vaše problémy neviní mňa."

„Prečo by mala?" opýtal sa Ryland prekvapene.

„Tak vieš, všetko to okolo démona sa riešilo kvôli mne. Nebyť toho incidentu, nemali by ste teraz medzi sebou dusno." Ani náhodou som nechcela byť dôvodom ich problémov. Koniec koncov, nemohla som za to, čo sa mi stalo. Ja som si nič z toho nevybrala. „Možno sa jej pokúsim večer zavolať. Vieš, tak nenápadne, že už som doma."

„Ocením každú pomoc," vydýchol viditeľne zničene. Snáď nikdy som ho nevidela takéhoto strhaného. Odkedy sme prekročili prah môjho bytu, svoje ťažkosti sa skrývať nesnažil. A robil dobre, predo mnou sa pretvarovať nemusel. „Čo pán doktor na tvoj odchod domov? Nemal som možnosť s ním hovoriť."

„Pán doktor praxuje ešte do piatka a je nervózny ako pes, že tri dni, vrátane dneška, budem bez jeho dozoru." Samozrejme, že Michael sa tešil môjmu prepusteniu. Ale zároveň sa v ňom ozvali obavy, ktoré boli viac ako pochopiteľné. Keby sa niečo podobné stane jemu, bola by som rovnaká. Nechcela by som od neho preč ani na krok. „A nie, neupokojili ho ani slová, že dnes budeš so mnou ty a ďalšie dva dni Marcia."

„Vieš, že ma to ani neprekvapuje?"

„Ja som možno aj rada, že ešte musí chodiť na prax. Aspoň tu naokolo mňa neskáče a nezakazuje mi vstávať z postele." Nemala som nariadený žiadny špeciálny pokojový režim, akurát som sa nemala zbytočne premáhať a unavovať. Inak som ale mohla fungovať ako predtým. Zostávalo mi dúfať, že slová doktora Wellera počul a pochopil aj Michael. „Našiel si aj prácu na august, bude chodiť pomáhať transfúznej službe u nich v nemocnici, hľadali brigádnikov zo zdravotníctva."

„Aj mu zaplatia?"

Nadšene som prikývla. „Zjavne preto skočil po tej ponuke tak rýchlo. Doposiaľ nič schopné nenašiel, pričom by si si povedal, že v takomto veľkomeste bude práce až-až." Vlani počas leta som ho pravidelne chodila navštevovať do kníhkupectva, kde sa mu veľmi páčilo a mrzelo ho, že by počas školy brigádu tam nestíhal. Dokonca žartoval, že ak mu nevyjde medicína, možno by pouvažoval o kariére kníhkupca. „No som rada, zostane vo svojom prostredí a niečo nové sa naučí."

„Zjavne to ani nebude tak časovo náročné, nie?"

„To zatiaľ neviem, ale asi nie. Rozhodne bude chodiť domov skôr ako teraz."

Obaja sme sa nad mojimi slovami pousmiali, čo však nezahnalo dusno všade naokolo. Nechcela som Rylanda spovedať, preto som sa zbytočne nepýtala. Dala som mu priestor, aby sa rozhovoril. Viac ako dobre vedel, že so mnou môže prebrať hocijaký problém. Vypočujem si ho a ak to pôjde, pomôžem.

Po pár minútach sa však ticho stalo také ťaživé, že som skrátka musela prehovoriť. „Ako sa má Levi? Hovorili ste spolu odkedy odišiel?"

„Nie, len si občas napíšeme. Ale to som tak nejako predpokladal," odvetil s pohľadom zapichnutým niekam pred seba. Kalifa vo svojom lone si vôbec nevšímal. „No hovoril som s Damianom, bol ho cez víkend pozrieť."

„Šťastie, že býva tak blízko, čo?"

„Áno, aspoň jeden z nás ho má troška viac pod kontrolou."

„Keď príde nabudúce, veľmi rada by som sa mu osobne poďakovala. Pomohol mi ako len málo ľudí v mojom živote." A pritom nechcel nič na oplátku. Aspoň teda nie odo mňa. „Ryland..." začala som troška váhavo a pohladila si pritom brucho. „Neviem, či ti to Levi hovoril, ale démon mu niečo sľúbil. Nejaký dar za dobre odvedenú prácu."

Môj šéf ku mne okamžite šokovane obrátil pohľad. „Čože? Aký dar?"

„Neviem, to nepovedal. Iba ho chcel niečím odmeniť, vraj má očakávať dar." Spomínala som si na tie slová jasne. Bola som si istá, že padli a démon ich smeroval práve jemu.

„Na hrudi mu zostal odtlačok démonovej dlane, o tom mi povedal. Ale o nejakom dare nepadlo ani slovo." Striaslo ma pri jeho slovách. Pravou dlaňou som si inštinktívne prešla po zátylku, ktorý pokrývali jazvy po uhryznutí.

„Netuším, čo to malo znamenať." Znelo to, akoby sme sa s ním mali ešte obaja minimálne raz v živote stretnúť. Zjavne za úplne iným účelom, ale predsa. „Z mysle mi neschádza ani to tajomné dievča."

„Clio, povedal som ti, aby si si nad ňou nelámala hlavu," odvetil zrazu niekto. Obaja sme sa preľaknuto rozhliadli nachádzajúc Tiberia v pootvorených dverách od kúpeľne. „Určite to nebol nikto dôležitý."

„Ako si sa sem dostal?" opýtala som sa prekvapene a pozrela pritom na vchodové dvere. Pridobre som si spomínala na všetko, čo som absolvovala vlani ku koncu roka, len aby som si ho dokázala udržať od tela.

„Ak prišiel s dobrými a čistými úmyslami, nič mu nebráni prekročiť prah vášho bytu," vysvetlil Ryland a šarlatánovi kývol hlavou a pozdrav. „Takže kým sa budeš chovať normálne, nebudeš mať problém vrátiť sa."

„Skvelé, dobre vedieť." S úsmevom na perách prešiel k okrúhlemu kuchynskému stolu a vyhupol sa hore. „Michael ma poslal do horúcich pekiel, tak som prišiel sem. Ty moju spoločnosť oceníš určite lepšie."

„Čím si ho nahneval?"

„Nepáčilo sa mu moje rozprávanie o večierku, ktorý som zažil včera v noci. Vaša moderná doba sa teda vie baviť, čo ti budem hovoriť?" Trocha zdesene som pokrčila obočie. Ani som sa nečudovala, že ho Michael poslal kade ľahšie. „Drinky zadarmo boli najlepšou časťou. Och, áno... a ešte to, že hoci som alkohol pil na litre, absolútne som sa nedokázal opiť. A dnes mi z neho ani nie je zle."

„Vidím, že si posmrtný život užívaš plnými dúškami," okomentoval Ryland. „Hlavne dávaj pozor, aby nikto neprišiel na to, že si duch."

Tiberius nedbalo mávol rukou. „Znieš ako môj brat, nechaj ma zabávať sa."

„Ako sa vlastne má Ambrose?" opýtala som sa, rýchlo rozbíjajúc ich dialóg, ktorý by sa nemusel pobrať dobrým smerom.

„Skvele, s Evelyn sú šťastní ako nikdy predtým," odvetil šarlatán nezaujato. Minule som v tom zhone udalostí ani nemala čas opýtať sa Evelyn na jej drahého partnera. „Pozdravuje vás, určite sa príde pozrieť na bábätko."

„Veľmi rada ho znova uvidím." Nebolo žiadnym tajomstvom, že mne aj Michaelovi prirástol k srdcu o niečo viac. Hold, obaja bratia boli ako jedna strana mince, niekedy už odlišnejší ani byť nemohli. „Spolu so zvyškom rodiny, samozrejme. Radi vám naše maličké predstavíme."

„Michael súhlasí?" opýtal sa Ryland.

„Áno, niektorý deň sme o tom hovorili." Celé sa to akosi vyriešilo úplne samo. Rozhodnutie za nás urobila jeho rodina. Ak sa skutočne natoľko tešili, nemali sme právo odpierať im to. Nie po tom všetkom, čo sme s nimi prežili. „Ale my dvaja rozhodneme, kedy sa tak stane. Určite nečakajte, že pozvánka príde deň po pôrode."

„Prirodzene," povedal Tiberius a ochranársky zdvihol pred seba ruky. „Hlavne mi, prosím, povedz, že ste našli iné meno pre chlapca."

„Nie, chlapec sa bude volať Regulus."

„Clio, prosím... bude to môj prapravnuk a ja naozaj nechcem, aby mal meno, ktoré... no..."

„Tiberius, výber mena je v prvom rade na rodičoch," skočil mu do reči Ryland. Takmer v rovnakej chvíli sa Kalif zdvihol z jeho lona, zoskočil na zem a vybral sa k šarlatánovi.

„Veľmi výrazne som prispel k tomu, aby sa mohol vôbec narodiť," pripomenul nám a veľavýznamne pritom pozrel na mňa. Kalif sa posadil na zadné labky a prednými sa zahnal po jeho nohách, ktoré sediac na stole hojdal vo vzduchu. „No dobre, a keď to bude dievča?"

Trocha rozpačito som sa pousmiala. „Stále sme sa tak úplne nedohodli, obaja máme niekoľko favoritov. Ale..." Netušila som, kam sa mám v tej chvíli pozrieť. A hlavne som netušila, čo na moje ďalšie slová povie práve Tiberius. „Veľmi sa nám páči meno Adriana, po jeho starom otcovi. Bolo by to krásne gesto vzhľadom na to, aký vzťah mali medzi sebou."

Neisto som pozrela na Tiberia, ktorý na mňa hľadel bez čitateľného výrazu tváre. Akoby chcel niečo povedať, ale zároveň zostať ticho po zvyšok večnosti. Preto ma neprekvapilo, že kým som znova žmurkla, už ho na stole nebolo.

„Povedala som niečo zlé?"

Ryland okamžite pokýval hlavou a objal ma okolo pliec. „Vyzerá to, že ho celá udalosť prenasleduje ešte aj o sto rokov neskôr. Nechcem ani pomyslieť, aká ťarcha to musí byť. Vedomie, že s týmto pocitom viny bude musieť existovať už naveky."

„Ešte v ten večer, keď sme sa obaja s Michaelom vrátili z minulosti, mi Tiberius povedal, že nikdy nebudeme vedieť úplne všetko. A preto nemáme právo ho súdiť."

„Nečudoval by som sa, keby má za ušami ešte pár pekne temných tajomstiev."

To asi nikto z nás. Občas sa Tiberius možno zdal byť otvorenou knihou. Pravdou ale bolo, že keby v tejto knihe niekto zalistuje, našiel by mnoho chýbajúcich strán, preškrtaných slov či viet a dokonca úplne prázdne hárky papiera. Skrátka prekážky, ktoré by sa postarali o to, aby skutočný a celistvý obsah tejto knihy nepoznal nik.