Michael

Dnes ráno som si myslel, že najnáročnejšia časť môjho dňa bude návšteva maličkej Ariel. Pripravoval som sa na ňu celú noc a opakoval si, že to robiť nemusím. Clio mala pravdu, postaral som sa o jej mamu Roxanu a tam pre mňa ich prípad končil. Srdce mi ale hovorilo, aby som to nenechal tak. Mohol som jej pomôcť a keby to neurobím, ešte dlho by som sa nenávidel.

Aj preto som sa za ňou snažil prísť v čo najlepšej nálade. Hlavne, ak mi spoločnosť robila aj Clio. Sprvu mi to neprišlo ako dobrý nápad, ale všetko dopadlo lepšie, než som čakal. Videl som, že jej to v istom smere pomohlo – aj napriek tomu, že sprvu bola snáď ešte viac vydesená ako ja sám.

„Ďalej!" zakričal primár spoza dverí svojej kancelárie. To práve on mi desať minút dozadu volala. Pozýval ma k sebe na malý pokec pred ďalšou operáciou. „Poď Algarotti, posaď sa."

„Dobrý deň, pán primár," pozdravil som ho neisto. Ľavou rukou som pritom vo vrecku nohavíc obracal kúsok opalitu.

„Dúfam, že som ťa nevyrušil pri niečom dôležitom."

„Nie, vôbec nie. Bol som skontrolovať dieťatko jednej z pacientiek, porodila veľmi predčasne."

Chápavo prikývol a usadený za svojim stolom počkal, kým som podišiel bližšie a klesol na jednu z voľných stoličiek. Od môjho úteku z našej poslednej spoločnej operácie sme spolu nehovorili. Keď som sa jeho sestry na ďalší deň pýtal či slúži, povedala mi, že si vzal pár dní voľna. Dnes bol späť v práci prvý deň. A neotáľal ani chvíľu, hneď si ma pozval na koberček.

„Chcel by som sa vám naozaj veľmi ospravedlniť za všetko, čo sa udialo na poslednej operácii," začal som skôr ako mi dal vôbec priestor hovoriť. „Prišlo mi nečakane zle, bol som dlhodobo hrozne nervózny, nevyspatý... a keď som sa chcel vrátiť, musel som bežať za Clio. Vyzeralo to, že bude musieť porodiť akútnym cisárskym, ale nakoniec jej zabrali lieky, preeklampsia sa nepotvrdila a... a všetko je vlastne fajn, zajtra alebo v stredu by mala ísť domov."

Nenávidel som sa za koktanie v podobných chvíľach. Prišiel som sem, aby som mu všetko rozumne a hlavne v pokoji vysvetlil. Mal som pádne dôvody, aby som sa zachoval tak, ako som sa zachoval. Možno v danej chvíli trocha skratovo, ale v konečnom dôsledku som si svoje priority určil správne. Nič nebolo dôležitejšie ako Clio, dokonca ani moja budúca vysnívaná kariéra.

„Zjavne som za vami mal prísť ešte v ten deň, mrzí ma to, pán primár. Sľubujem, že sa nič podobné už nestane."

„To je v poriadku, Michael. Predpokladal som, že to možno dopadne takto."

„Lebo?"

„Od svojej sestry som vedel, čo sa tvojej snúbenici stalo. To nenechá chladného nikoho, nieto ešte partnera a otca dieťaťa." Áno, je pravda, že o našej situácii vedel. Ale netušil som ako podrobne. „Aj preto som si myslel, že ti účasť na operácii možno padne dobre, troška prídeš na iné myšlienky a podobne."

„Malo to tak byť."

„Je úplne v poriadku, že si odišiel. Ver mi, som rád, že sme ťa tam nemuseli zbierať zo zeme."

Nervózne som sa nad jeho slovami pousmial. Nebola to tak celkom pravda, zo sály ma nevyhnala žiadna nevoľnosť. Bol to duch môjho prastarého otca, ktorý mi prišiel povedať, čo sa stalo. Keby niet jeho, neutekal by som späť za Clio. Všetko mohlo dopadnúť omnoho inak. Pokojne stonásobne horšie.

„Takže hovoríš, že Clio sa už má lepšie?"

So stále trvajúcim úsmevom som prikývol. „Áno, omnoho lepšie." V krátkosti som mu opísal všetko, čo sa udialo. Málo toho rozhodne nebolo, ale snažil som sa ho ušetriť prílišných detailov, ktoré by ho dozaista nezaujímali. Najmä tie nadprirodzené.

„Stále sa držíte svojej stratégie dozvedieť sa pohlavie až pri pôrode?"

„Mali sme mierne zaváhanie, ale nakoniec sme zostali verní pôvodnému plánu. Už je to asi jedno, tých pár týždňov nejako vydržíme." Akurát sme sa znova nedohodli na mene pre dievčatko. Stále som si nebol celkom istý, či by bolo meno Adriana vhodné. „Hlavne aby sme to už mali úspešne za sebou."

„To príde raz dva, nič sa neboj."

„Už budem mať aj po letnej praxi, škola ešte nezačne..." Dnes mi začal posledný týždeň na gynekológii, ktorý som si nadrábal za moje predošlé chýbanie, keď som bol v Bostone. Alec mal dnes prísť úplne posledný deň, tiež doháňal voľný deň, keď pomáhal Xanderovi so sťahovaním. „Akurát ešte musím vyriešiť chýbajúcu skúšku z intenzívnej medicíny."

„Nestihol si termíny?"

Trocha zahanbene som sklonil hlavu. „Dvakrát mi to nevyšlo a posledný termín bol minulý štvrtok, pri tom všetkom som úplne zabudol."

„Napíš profesorovi a vysvetli mu, čo sa dialo. Som si istý, že sa dohodnete."

„Už som mu písal, čakám na odpoveď." Najlepšie by bolo, keby mi dovolí prísť ešte pred začiatkom školského roka. Nemusel by som skúšku prenášať a stresovať sa ňou o rok tesne pred ukončením štúdia.

Zdalo sa, že sme prešli k nezáväznému pokecu, ktorý mi mal pomôcť uvoľniť sa. Pritom ja som mal v zálohe tému, ktorú som s ním mal prebrať už dávnejšie. Bez toho, aby mi moja drahá spolužiačka pohrozila, že príde za primárom a povie mu všetko miesto mňa. Bola to moja zodpovednosť, moje problémy a môj boj.

„Pán primár..." začal som hryzúc si do vnútornej strany pravého líca. „Je tu niečo veľmi dôležité, čo by som s vami potreboval prebrať. Niečo, čo som mal povedať už dávno." Dlžil som mu to – pravdu a ešte omnoho viac. Za všetko, čo mi doprial aj keď vôbec nemusel. „Určite ste si všimli, že stres a nervozitu nezvládam vždy najlepšie." Mlčky prikývol a nechal ma pokračovať. „Už niekoľko rokov mám úzkostnú poruchu na ktorú sa liečim. Terapiami aj..." sťažka som sa nadýchol a privrel oči, „aj liekmi," dokončil som.

„V poriadku, na tom nie je vôbec nič zlé. S úzkosťou sa pasuje omnoho viac ľudí, než by si si myslel, Michael. To nikoho nerobí horším človekom."

„Ja viem, že nie." Teraz som to už vedel... aspoň teda väčšinu času. V minulosti som si kvôli tomuto problému nadával a nenávidel sa. Videl som sám seba ako slabocha, ktorý nedokáže zvládať život, ktorý k nemu vôbec nebol krutý. Nie v porovnaní s mnohými inými. „Mal som vám povedať, keď som znova začal brať lieky. Vydržal som bez nich skoro rok, od minulej jari do tejto, ale... už to proste nešlo, nezvládal som to."

„Relaps nie je príjemný, ale treba s ním počítať. Niekedy zaberie roky, než človek zmení celú svoju existenciu, ktorá dovtedy fungoval ako na autopilota."

„Zaujímavé prirovnanie," pousmial som sa.

„A nemám pravdu?" Na chvíľu som sa zamyslel, nahliadol do mojich najhorších dní. Nedalo by sa povedať, že by som počas nich žil, len som prežíval. Snažil som sa dočkať ďalšieho rána, pričom všetky úkony daného dňa som robil úplne automaticky. „Súhlasím, že si mi o takejto závažnej zmene vo svojom zdravotnom stave mal povedať. Medikácia proti úzkosti môže nepriaznivo pôsobiť na schopnosť sústrediť sa, triezvo uvažovať a podobne."

„Dával som si naozaj veľmi pozor. Keby si nie som istý niečím, nikdy by som na sálu nešiel."

Primár sotva badateľne prikývol a založil si ruky na hrudi. Pokožku mal opálenú, zjavne strávil posledné dni voľna niekde na slniečku. „Párkrát si moje ponuky odmietol. Toto bol skutočný dôvod?"

„Väčšinu času, áno." Svoje problémy som zakrýval za hordu učenia, seminárne práce a tehotnú snúbenicu. Klamal som a tak chránil samého seba. A pritom úplne zbytočne. Hneď od začiatku by bolo lepšie, keby poviem pravdu. „Veľmi ma mrzí, že som k vám nedokázal byť úprimný od samého začiatku. Myslel som si, že potom ma už do tímu chcieť nebudete."

„Vždy mi išlo v prvom rade o to, čo si dokázal na operačnej sále. Nikdy nie o tvoje súkromie, Michael. Ak sa cítiš istejší, keď berieš lieky a tie na teba nemajú negatívne vedľajšie účinky, ja s tým problém nemám. Naozaj nie, všetci sme len ľudia."

„Pracujem na tom, aby som ich mohol opäť vysadiť." Akurát, že tento cieľ bol v nedohľadne. Zatiaľ. Kto vie, možno sa od septembra všetko zmení. Clio porodí, ja sa znova vrátim do svojho študijného režimu a všetko sa troška utrasie.

„Kvôli mne a svojmu miestu v mojom tíme sa nikam ponáhľať nemusíš. Postupuj svojim vlastným tempom, aby hlavne tebe bolo príjemne."

„Naozaj veľmi si vážim každej jednej možnosti, ktorú ste mi dali. Naučil som sa toho veľmi veľa a dokonca začal zvažovať kariéru v chirurgii. A to je čo povedať, vlani som na to nedokázal ani pomyslieť."

Prekvapene nadvihol obočie. „A čo iné si zvažoval?"

„Neviem, najviac som sa prikláňal k neurológii." Bola to zaujímavá špecializácia. Vedel som to nielen od otca, ale aj z mnohých jeho kníh. Ľudský mozog bol skrátka fascinujúci, omnoho viac ako iné orgány, hoci všetky mali svoju jedinečnú úlohu. „Ale budúcnosť so skalpelom v ruke sa mi začína pozdávať o niečo viac."

„V tom prípade dúfam, že hodláš zotrvať v mojom tíme aj budúci školský rok." Primár sa zasmial, keď uvidel výraz na mojej tvári. Doslova som cítil ako mi z tváre zmizla všetka krv. „No, čo? Povedal som niečo tak veľmi nečakané?"

Sťažka som preglgol a znova obrátil opalit medzi prstami. „Vzhľadom na moje posledné slová, áno. Nemyslel som si..." Mykol som plecami pokúšajúc sa nájsť vhodné slová. „Nemusíte to robiť. Šancu ste mi dali, ja som vás celý čas klamal... Pochopím, ak so mnou nechcete mať nič spoločné."

„Pustiť ťa k vode by bola obrovská chyba."

„Ale prečo?" dožadoval som sa odpovede. V hlave mi blikalo výstražné svetielko pri téme, ktorú som možno mal nechať tak. Akurát, že zrazu to nešlo. „Je to kvôli môjmu starému otcovi? Teraz už viem, že vás na medicíne učil teoretické základy chirurgie."

„Bol to skvelý človek, úžasný učiteľ, snáď najobľúbenejší na celej lekárskej fakulte. Miloval som jeho hodiny, nechýbal som ani na jednej. Prednáškové miestnosti bývali plné do posledného miesta. Nikdy sa nedržal výslovne iba učebných osnov, rád nám hovoril o všetkom, čo počas svojej praxe zažil. A práve tým na svoje hodiny lákal aj mladšie ročníky, každý ho chcel počúvať prednášať."

Starý otec mal veľký dar reči. Dokázal rozprávať a vysvetľovať s toľkým nadšením, porozumením a pokojom, že som sa jeho popularite na škole skutočne nečudoval. Ja sám som miloval, keď mi niečo vysvetľoval a viedol so mnou siahodlhé debaty. Často som sníval o tom, že by som zašiel na nejakú jeho prednášku, sadol by som si do prvej lavice a počúval ho ešte pozornejšie ako jeho študenti. Škoda, že vyučovanie zavesil na klinec krátko pred mojim narodením. Dovtedy bolo vyučovanie chirurgie asi to jediné, čo ho po smrti starej mamy držalo pri zmysloch a pri živote.

„Skúšku nám dal naozaj náročnú, požadoval maximum znalostí a toleroval iba minimum chýb. Ale ver mi, že nikto sa za to na neho nehneval, nikto nefrflal a nenadával. Všetko učivo nám totiž dokázal podať a vysvetliť tak, že učiť sa bola hotová malina."

„Vysvetľovať vedel naozaj úžasne. Vždy mal odpoveď na všetko, čo som sa ho pýtal."

„Stále je mojim vzorom, Michael. Rád by som bol jedného dňa rovnakým odborníkom ako tvoj starý otec Adriano."

„Ja tiež," šepol som skôr, než som si to uvedomil.

„Ale môj obdiv voči nemu ani náhodou nie je dôvod, pre ktorý som ti ponúkol pozíciu na operačnej sále. Uznávam, že prvýkrát som ťa na sálu pozval preto, aby som si ťa preveril. Chcel som zistiť, či máš v sebe niečo zo svojich predkov – starého otca aj otca. Za ďalšie príležitosti ďakuj jedine svojej vlastnej šikovnosti."

Chápavo som prikývol. Mal som chuť zahltiť ho tisíckami otázok. Dozvedieť sa všetko, čo mi mohol povedať o mojom starom otcovi. Túžil som ho poznať z pohľadu niekoho iného. Niekoho, kto bol takisto mojim veľkým vzorom, presne ako otec a starý otec.

„Na svoje doterajšie pomery si skvelý chirurg, Michael. Už budeš len lepší."

„To sa uvidí."

„Napríklad dnes, ocením tvoju pomoc s ďalším slepým črevom, minule nám to už celkom išlo."

Trocha kŕčovito som sa pousmial a nepohodlne sa zahniezdil na tvrdej stoličke. Bolo to také moje neoficiálne miesto. Sedel som tu už mnohokrát, preberali sme spolu priebehy operácii, dostával som cenné rady a občas sa učil vypisovať pooperačné protokoly. Muž sediaci predo mnou bol mojim veľkým vzorom a práve ma presvedčil, že mojim priznaním k psychickým problémom sa nič nemení. Neudialo sa to, čo som čakal. Nekričal na mňa a nevyhadzoval mi na oči, že som ho vodil za noc.

„Ešte raz sa veľmi ospravedlňujem za to, že som vám nič nepovedal."

„Hoďme to už za hlavu, dobre? Ja ti nevynadám, ale ty sa zo svojej chyby poučíš a nikdy ju už nebudeš opakovať. K svojim nadriadeným musíš byť úprimný, hlavne v medicíne, kde pracuješ s ľudskými životmi."

„Budem si to pamätať."

„Takže s tebou môžem počítať aj naďalej?" pobádal ma k odpovedi a svižne vyskočil zo svojej kancelárskej stoličky. Ponaťahoval si chrbát a z opierky stoličky si vzal svoj biely plášť.

„Minimálne dnes určite," odvetil som a unavene sa pozviechal na nohy. Nemal som za sebou dobrú noc, skoro vôbec som počas nej nespal. Premýšľal som nad Ariel, jej mamou, svojim prastarým otcom, Clio, našim maličkým, mojimi rodičmi... skrátka nad všetkým. „A veľmi rád by som pokračoval aj ďalej," dodal som napokon.

„Tak teda... hor sa do zachraňovania životov!" zvolal nadšene, priateľky ma pobúchal po chrbte a prizval si ma na bleskovú predoperačnú konzultáciu s pacientom a chirurgickým tímom. Takú bleskovú, že behom dvadsiatich minút sme si už drhli ruky a obliekali sa.

⫷⫸

„Neverím, že od dnes mám voľno," vydýchol Alec a nastavil tvár posledným slnečným lúčom dnešného dňa. Šichta nám skončila polhodinu dozadu, obaja sme posedávali na jednej z lavičiek pred nemocnicou a čakali na jeho priateľa Xandera, ktorý ho mal prísť vyzdvihnúť na svojej novej motorke. „Je mi ťa úprimne ľúto, Mike. Nechcel by som tu zostávať."

„Štyri dni už prežijem." V porovnaní s tým, čo som mal za sebou, to bude malina. „A potom ma čaká skladanie postieľky a nekonečné nákupy."

„Samé radosti."

„Vieš, že áno? Úprimne sa na to teším."

Alec ku mne s úsmevom otočil hlavu. Vyzeral byť neskutočne spokojný sám so sebou a prácou, ktorú odviedol za posledné týždne tu. Najradšej bol, že dneškom pre neho skončila tyrania vrchnej sestry Smithovej. Preto za ňou ráno naklusal s veľkou kyticou kvetov a jej údajne obľúbenou bomboniérou.

„Clio trocha smúti, že ešte zajtra nejde domov, ale ten jeden deň navyše vydrží."

„A ty budeš tiež pokojnejší, lebo ju tu máš pod dohľadom."

Previnilo som sa pousmial. „Najradšej by som ju tu mal až do piatka, potom doma si ju už ustrážim." V to som aspoň dúfal. Dnes na obed som ju počul telefonovať s mojimi rodičmi. Bolo ťažké povedať, kto po spoločne strávenom čase túžil viac. „Ale Marcia mi sľúbila, že na štvrtok a piatok si vezme voľno, aby bola s ňou."

„Nemyslím si, že Clio takéto stepovanie za chrbtom ocení."

„Ja viem, ale..." Mykol som sám pre seba plecami a tiež nastavil tvár slnku.

Operácia slepého čreva prebehla bez nejakého problému. Po príchode späť na oddelenie som skontroloval Clio a potom zapadol do lekárskej izby k Alecovi. Čas na nás nemal nikto, takže sme sa hodnú chvíľu len ponevierali. Využil som teda čas a povedal mu o mojej dnešnej návšteve u primára. Tému našej drahej spolužiačky Hazel som už vyťahovať nechcel. Aleca to celé veľmi mrzlo, bol som si istý. Dokázal mi to sotva týždeň dozadu, keď mi počas toho najhoršieho bol nenahraditeľnou oporou.

„Stále si mi inak dlžný vysvetlenie ohľadom dajakého pošahaného šarlatána a jeho magických cigariet. A tvojho prastarého otca, ktorého meno mi vypadlo."

Všetky známky pohody sa z mojej tváre okamžite vytratili. „Dúfal som, že na to zabudneš." Na dnes bolo vysvetľovania až-až. Tiberius, ktorý sa znova vybral do ulíc mesta, bol náročnou témou sám o sebe, nieto po dlhom pracovnom dni.

„Je to na dlhé vysvetľovanie?"

„Dlhšie, než by som po dnešnom dni chcel absolvovať," povedal som nádejne, znova zaklonil hlavu a zatvoril oči.

Clio doslova naliehala, aby som trocha vypadol mimo nemocnice, hoci len v takejto forme. To ešte netušila, že sa mám stretnúť aj s Marciou, ktorá jej prinesie koláčiky z kaviarne.

„No dobre, tak mi to raz povieš pri pive."

„Beriem." Veľmi formálne sme si na znak dohody potriasli rukami. „Niekedy vo veľmi, veľmi, naozaj veľmi vzdialenej budúcnosti. A pivo ti za dlhé čakanie zaplatím." Bolo by spravodlivé, kedy mu všetko pekne poviem. Ale to by znamenalo zájsť do priveľkých detailov.

„Na pivo zdarma sa nikdy nehovorí nie."

„Hlavne v tvojom prípade," dodal som akurát v momente, kedy sa Alecovi niekto zozadu zaprel do pliec. S úsmevom zaklonil hlavu a našpúlil pery pre pusu, ktorú mu láskyplne doprial jeho priateľ Xander. O asi pol hlavy nižší, hnedovlasý chlapec s hustým strniskom, výrazne zelenými očami a potetovaným krkom.

„Skvelé, že už si tu. Umieram od hladu," zamrmlal Alec stále iba kúsoček od jeho pier.

„Tiež ťa po celom dni veľmi rád vidím," odvetil Xander, ešte raz ho pobozkal a potom klesol medzi nás na lavičku. Motorkársku prilbu si vložil do lona, stiahol si rukavice a vystrel ku mne pravačku. „Som Xander, ako už určite vieš. A ty si Michael, ako už viem ja."

„Som rád, že si predstavenie zvládol za nás za oboch."

„Je veľmi výrečný," povedal na jeho obhajobu Alec a objal ho okolo krku.

„Naozaj ma veľmi teší, Alec o tebe hovorí pomerne často. Keby neviem, že si hetero a šťastne zasnúbený budúci otec, žiarlil by som."

„Aha..."

„Ale v dobrom, samozrejme. Z jeho rozprávania mi prišlo, že si tak trocha môj typ." Rozosmialo ma, keď na mňa žmurkol a uškrnul sa. „Ale teraz vážne, znieš ako super chalan. Presne taký spolužiak, akého by si na podobne ťažkej škole prial mať každý."

„Obaja ťaháme toho druhého už niekoľko rokov."

„A vidíš, kam sme to až dotiahli," zatiahol Alec prehnane nadšene a rozhodil rukami smerom k nemocnici. „Na stále neplatené praxe, ktoré človeka úplne zničia a donútia niekoľkokrát za deň prehodnotiť výber kariéry."

„K tej neplatenej praxi..." nadhodil som. Úplne som mu zabudol povedať, čo som sa dnes dopočul cestou z laboratória. „Transfúzna služba tu v nemocnice hľadá na august brigádnikov. Boli voľné nejaké štyri miesta, po mojom odchode tri." Neváhal som ani chvíľu, ihneď som sa prihlásil, vyplnil tlačivo, ktoré mi dali a zjavne na nich urobil skvelý dojem, o hodinku neskôr mi volali, že som prijatý a tešia sa na mňa. Moje bohaté záznamy z darcovstiev krvi mi zjavne tiež nahrali do karát.

„Akože na platenú brigádu?" Nadšene som prikývol. „Výborne, to aby som tam zajtra zbehol hneď skoro ráno. Znie to rozhodne lepšie ako znova robiť barmana, vlani mi skutočne stačilo. Bolo utrpením nemôcť si vypiť, keď som sa celý deň motal okolo drinkov."

„Škoda, ja by som ťa rád videl za barovým pultom," zatiahol Xander ľútostivo a pobozkal Aleca na líce. „Ale takto sa možno inšpirujem k darcovstvu krvi. Vždy som to chcel skúsiť, ale ihly neznášam moc dobre." S prekvapivým výrazom som si prezrel jeho krk – spod koženej bundy mu vytŕčali čierne linky od akéhosi tetovania. „To je iný druh ihiel, Michael," povedal, keď si všimol môj pohľad. „Príjemnejšia bolesť."

„Jasné, ako myslíš." Poznal som obe strany tohto spektra, problém som nemal ani s jednou. Obe mali niečo do seba, vzišli z nich rozličné výsledky.

Ešte chvíľu sme sa v trojici rozprávali, no Alecov hlad nakoniec vyhral. Rozlúčili sme sa so slovami, že sa k nim v piatok večer pridám na pár drinkov. Osamote som zostal iba na niekoľko minút, Marcia ku mne na lavičku padla s toľkou energiou, až ju skoro prevrhla.

„Mám všetko, čo si si prial. A možno ešte aj niečo navyše... pre Clio." Šibalsky na mňa žmurkla a otvorila ružovú škatuľu vo svojich rukách. Bola plná rôznych dobrôt od nich z kaviarne – sladkých a dokonca aj slaných.

„Čo má byť to niečo viac?" Škatuľu mi podala a dlaňou potľapkala po svojej viditeľne preplnenej taške. „Skrývaš tam niečo zaujímavé?"

„Áno, niečo veľmi zaujímavé. Niečo, čo vám obom privolá spomienky spred dvoch rokov."

„Nerozumiem ti... ani trocha. A vážne neviem, či chcem pochopiť."

„Chceš, samozrejme." Natešene privrela škatuľku s dobrotami, vyskočila na nohy a vystrela ku mne ruku. Trocha váhavo som sa jej chytil a nechal sa zaviesť späť do nemocnice. „Dobre, potrebujeme miesto, kde sa prezlečieš a trocha ťa upravím."

„Upravíš?"

„Dôveruj mi, Michael. Rozhodne chceš, aby som urobila to, čo chcem urobiť." Premeral som si ju ešte jedným rýchlym pohľadom a potom nás nasmeroval do šatne pre medikov. Marcia za nami zavrela dvere a škatuľu položila na prázdnu lavičku. Nebolo tu ani živej duše.

„Fajn, čo mám robiť?" opýtal som sa jej. Do rúk mi natisla svoju tašku a kývla hlavou, aby som do nej pozrel. Čakal som všetko, len nie známu čiernu košeľu, kožené nohavice a vysoké šnurovacie topánky. „Nie, dopekla, čo ste si to na mňa vymysleli?" vzdychol som nešťastne.

„Nezáväzne sme sa minule rozprávali a Clio mi hovorila, že raz ťa už veľmi podobne obliekla. Pripadal si jej veľmi sexy."

„A prečo sa mám teraz takto obliecť?"

„Aby si potešil svoju snúbenicu a matku tvojho dieťaťa," odvetila zľahka. Zahrabla do tašky a vytiahla svoju kozmetickú taštičku. „Okrem oblečenia mi dovolíš, aby som ťa ešte troška upravila."

Už-už som otváral ústa, ale pri pohľade do jej veľkých hnedých očí som sa podvolil. Odpochodoval som do kúpeľne a prezliekol sa. Nekrčivú čiernu košeľu som si zapravil za pás kožených nohavíc a pri krku som si ju nechal rozopnutú. Do výstrihu mi padli štyri prívesky zavesené na striebornej retiazke – horský krištáľ, netopier, ružový ametyst a po novom aj snubný prsteň. Troška pritesné nohavice som si zapravil do vysokých kožených topánok.

„No?" opýtal som sa medzi dverami. Na prstoch som si pritom naprával prstene, ktoré mi Clio kúpila špeciálne k tomuto kostýmu. „Čo ešte so mnou chceš?"

Z kozmetickej taštičky vybrala akúsi čiernu ceruzku. „Obkreslím ti oči."

„Nie, to radšej nie."

„Nebuď ako malý, nič to nie je." Šikovne ma schmatla za ruku a stiahla na najbližšiu lavičku. Vzala ma za bradu a za môjho stáleho mračenie mi nastavila hlavu do uhlu, ktorý sa jej pozdával. Oči mi ceruzkou obkreslila skôr, než som sa nazdal. Bruškami prstov potom ceruzku mierne rozmazala naokolo, aby mi tak okolo očí vytvorila jemné tiene. „Tak, teraz ti ešte troška upravíme vlasy."

Vrátili sme sa spolu do kúpeľne, Marcia si namočila ruky a následne mi začala prstami prečesávať vlasy. Nakoniec z kozmetickej taštičky vybrala trochu gélu a za jeho pomoci mi uhladila vlasy smerom dozadu. So svojim počinom ale nebol spokojná, pretože s vlasmi sa mi hrala ešte ďalších desať minút, kým nebol každý prameň na svojom mieste.

„Vyzeráš..." povedala napokon a odstúpila na dĺžku našich vystretých rúk, za ktoré ma vzala.

„Ako rádoby temný čarodejník z dvadsiateho prvého storočia," dokončil som za ňu slovami, ktoré som si pamätal spred dvoch rokov. Keď som sa na seba pozrel do zrkadla, pôsobil som veľmi podobne ako pred tou nešťastnou halloweenskou oslavou.

„Chcela som povedať brutálne sexy, ale... samozrejme, vo všetkej počestnosti."

„Och..."

„Vážne, vyzeráš skvele. Začínam chápať, čo mala Clio na mysli." Ešte rýchlo ku mne pristúpila a naposledy upravila pár pramienkov vlasov. Na svoj výtvor vyzerala byť skutočne hrdá. „Teraz za ňou choď so zdvihnutou hlavou a čo najväčšou dávkou sebavedomia."

„Vy teda máte nápady," vydýchol som a riskol ešte jeden posledný pohľad do zrkadla. Vyzeral som... inak. Ale dobre, musel som uznať. Chápal som, čo sa Clio mohlo na mne v takejto podobe páčiť. Ale nedokázal by som si predstaviť takto vyzerať na dennom poriadku. „Ale fajn, čo by som pre vás neurobil?"

„Preto si naša jednotka," zašvitorila sladko, poslala mi vzdušný bozk a pobalila si tašku. Znova mi vtisla do rúk škatuľu s dobrotami a posotila ma von zo šatne. S ešte niekoľkými lichôtkami sme sa rozlúčili pred výťahom – ja som mieril za Clio, ona na večernú hodinu baletu.

Trocha nesmelo som vo výťahu prestúpil z nohy na nohu. Dúfal som, že na nikoho nenarazím a nebudem mu následne musieť vysvetľovať, prečo vyzerám ako postavička z filmu. Všetky moje nádeje sa ale rozplynuli. Keď sa výťah otvoril, zbadal som doktora Wellera, vrchnú sestru Smithovú a rezidenta Codyho, ktorý nastúpil iba dnes ráno. Všetci traja na mňa prekvapene vytreštili oči.

„Dobrý večer," zamrmlal som zahanbene.

„Dobrý, dobrý," odvetil doktor Weller potláčajúc smiech. Sestra Smithová a Cody mi len kývli hlavou na pozdrav. „Algarotti, prosím, nezabúdaj, že nemocnica nie je vhodné miesto na temné rituály a ľudské obety."

Červený ako rak som zamrmlal niečo nezrozumiteľné a pretlačil sa naokolo nich bez ďalších slov. Pri vchode na oddelenie som narazil ešte do Libby, snáď najobľúbenejšej sestričky na celom oddelení, ktorá mi nový výzor pochválila. Znela úprimne, zdržala sa smiechu a zjavne preto som jej ponúkol jeden z koláčikov. Odmenila ma vďačným úsmevom a popriala mi ešte pekný večer.

„Donášková služba!" zahlásil som tesne pred zaklopaním na dvere. „A komédia v jednom," dodal som a čo najrýchlejšie vkĺzol dnu. Chrbtom som sa oprel o dvere a so škatuľou v rukách sledoval výraz na tvári mojej snúbenice. Oči sa jej takmer okamžite rozžiarili. „Clio, čo ste to so mnou urobili? Prečo?"

S úsmevom našpúlila pery. „Chcela som si po dlhých dňoch užiť pohľad na niečo krásne."

„A to ti môj každodenný výzor nevyhovuje?" S čo najladnejším krokom som podišiel k posteli, otočil sa okolo vlastnej osi a priamo pred jej očami škatuľu otvoril. „Prosím, madam. Dúfam, že vám bude chutiť."

„Ale, ale..." Clio sa bez váhania načiahla za čokoládovou guličkou v sýto ružovo-červenom malinovou prášku. Do úst ju ale napokon vložila mne. „Ochutnaj, aby som si bola istá, že to nie je otrávené."

„Múdry ťah, miláčik," odvetil som s plnými ústami, položil zvyšok našich maškŕt na nočný stolík a posadil sa k nej. S úsmevom mi z ľavého kútiku pier zotrela čokoládu a oblizla si prst.

Sladko zaklipkala dlhými mihalnicami, vzala ma za bradu a láskyplne ma pobozkala na pery. „Nehneváš sa, že?"

„Nie, jasné, že nie," uistil som ju a znova ju pobozkal. „Akurát som to nečakal. Marcia mi mala priniesť len niečo dobré pod zub. Netušil som, že ste sa poza môj chrbát dohodli ešte na niečom špeciálnom."

„Ja som zas netušila, že ste dohodnutí vy dvaja." Takže celý dnešný večer bol peknou zhodou náhod. „Ale, no... rada by som ťa takto videla aj častejšie. Raz, možno dvakrát za mesiac."

„Nič nesľubujem," pohrozil som so zdvihnutým ukazovákom. „Ale dnes si to poriadne uži."

„Užijem, môžeš si byť istý." S úsmevom si zahryzla do spodnej pery, vzala z krabičky ďalšiu čokoládovú guličku, a kým ja som bol zaneprázdnený jedením, ona sa pustila do rozopínania gombíkov na mojej košeli. Samozrejme, vzhľadom na prostredie iba veľmi opatrne. „Decentne som sa dnes opýtala doktora Wellera, či by sme mohli pred pôrodom stihnúť ešte trocha tej intímnej zábavy pre dospelých."

„Radšej nechcem vedieť, čo v tomto prípade znamená decentne."

„Je to veľmi múdry človek, určite ma hneď odhalil." Pomalým tempom pokračovala v rozopínaní mojej košele, pričom sa bruškami prstov jemne obtierala o moju pokožku. Čoskoro spod košele vykukli prvé linky na mojej hrudi, hlava a vrchná časť havraních krídel.

„Skvelé, ja som sa s ním stretol vo dverách výťahu. Už nikdy sa mu nebudem môcť pozrieť do očí a nemať pritom chuť zomrieť."

Clio sa zachichotala. „Milujem, keď si takýto dramatický." Zvyšné gombíky na košeli mi rozopla skôr, než by som sa bol nazdal. „Mal by si si ju vyzliecť, je tu teplo," poradila mi sťahujúc chladivú látku z mojich pliec.

„Clio, mali by sme prestať." Nervózne som sa obzrel smerom ku dverám, ktoré sa nedali zamknúť. Logicky. „Ja tu musím ešte štyri dni pracovať. A naozaj nerád by som dostal zlé hodnotenie od primárky alebo hocikoho iného."

„Žiadny strach," zašepkala, naklonila sa bližšie a pobozkala ma na potetovanú hruď. „Keby niekto prišiel, tak som si iba prezerala tvoje tetovanie, dobre?" Spýtavo nadvihla pravé obočie a pery pritisla pod moju pravú kľúčnu kosť. „Tvoj prastarý otec sa nevráti, poprosila som ho o súkromný večer."

„Aha, takže si mu povedala, že máš chuť na sex v nemocnici a on nás nemá vyrušovať?"

„Nooo..." zatiahla pobaveným tónom s perami stále iba kúsok od mojej pokožky. Keby sme doma, neváhal by som. Hlavne nie po posledných dňoch. Ale nesmel som zabúdať, že ja sa stále nachádzať na svojim pracovisku... teoreticky. „Uvoľni sa, obaja to potrebujeme."

„To áno, ale..." slová mi došli, keď sa Clio drobnými bozkami prepracovala cez môj krk, hore po brade až k mojim perám. „Zostaneme len pri bozkávaní, dobre? Minimálne do stredy."

„Budeš sa musieť takto nahodiť, aby si ma dostal do rovnakej nálady."

„Myslím, že to by som zvládnuť mohol."

Prekvapil som ju zjavne v momente, keď sa chcela odo mňa odtiahnuť. Vzal som ju za bradu, bruškom palca jej pohladil spodnú peru a potom sa s hladom po bezprostrednej blízkosti prisal na jej pery. Na úplne svätých sme sa hrať nemuseli. Koniec koncov... nikdy sme nimi neboli.