Michael

„Nechaj mi tu svoj mobil, budem jej volať, kým potom pôjdeš za Clio," povedal Alec a nastavil ruku. Naposledy som otočil svoj mobil v rukách a potom mu ho podal. Mame Clio som sa pokúšal dovolať presne dvadsaťkrát. Zakaždým neúspešne. „Možno by si si mal ísť troška opláchnuť tvár. Vyzeráš... no..."

„Ako niekto, kto pravdepodobne príde o svoju snúbenicu?" dokončil som za neho, poťahujúc nosom. Za posledných pätnásť minút ma strach a slzy úplne ovládli rovno niekoľkokrát. Ešte nikdy vo svojim živote som necítil nič podobné. Toľko nezvládnuteľnej úzkosti, ktorá mi do hlavy vsádzala len tie najhoršie možné predstavy. „Alec, ak zomrie..."

„Ale!" zahriakol ma a drgol lakťom do môjho ramena. „Nik nezomrie, jasné?! Hlavne nie Clio, prečo by akože mala zomierať?"

Zničene som privrel slzami ubolené oči a kolená si lepšie pritiahol k hrudi. Nedokázal som počkať niekde stranou v čakárni. Posadili sme sa rovno na začiatok chodby, kde sa nachádzala sála. „Tváriš sa, akoby si nepoznal prognózy."

„Prognózy nemusia znamenať absolútne nič, to veľmi dobre vieš."

Nemuseli, to mal pravdu. Ale pri diagnóze takto vážnej – ktorá však stále nebola potvrdená –, sa mohlo udiať hocičo. Celého ma striaslo, keď prvýkrát padla predbežná diagnóza. Nikdy som ešte v praxi nevidel pacienta, ktorý by do nemocnice prišiel s podozrením na masívnu pľúcnu tromboembóliu. Všetko, čo som o tomto život ohrozujúcom stave vedel, bolo čisto z učebníc.

A to ma desilo najviac. Žiadne praktické skúsenosti, ktoré by som mohol využiť. Netušil som čo povedať a čo prípadne lekárom poradiť. Hoci... prečo by si profesionáli pýtali radu akurát odo mňa? Už pri prvom pohľade na mňa muselo byť jasné, že som súci akurát tak na nervové zrútenie, nie vykonávanie svojej práce.

„Ja viem, že to vyzerá beznádejne, ale skús jej dôverovať. Ona je silná, Mike. Vie, že musí bojovať. Za seba a ešte viac za vaše malé."

„Ja som..." nadýchol som sa na pokračovanie, ktoré sa mi hnusilo vysloviť. Nenávidel som sa za slová, ktoré som vypustil necelú polhodinu dozadu z úst. „Prosil som doktora Davidsa, že keby šlo naozaj do tuhého a mali čas pomôcť iba jednému z nich... aby to bola Clio." Takmer okamžite som na lícach pocítil čerstvé slzy. Ruky som zaťal v päsť tak silno, až mi obeleli hánky a nechty sa mi bolestivo zaryli do dlaní. „Čo som to za otca, Alec? Ktorý otec so zdravým rozumom by prial smrť svojmu dieťaťu?"

Môj kamarát sa sprvu mlčky prisunul bližšie a prehodil si cezo mňa pravú ruku. „Ty si nikomu smrť neprial, jasné?" Uisťujúco si ma privinul k sebe. „Myslel si len na všetky možné závery a v náročnej chvíli proste konal skratovo. Myslel si v prvom rade na seba, čo je v takejto situácii pochopiteľné."

„Ale to malé za nič nemôže."

„Ja viem, ale nezabúdaj, že ani Clio za nič nemôže. Proste sa to stalo. Obaja vieme, že riziko tvorby krvných zrazenín stúpa v druhom a treťom trimestri. Hlavne, keď má matka dlhodobo nariadený pokojový režim. Nemohli ste to predvídať, veď sám si hovoril, že posledné dni bolo Clio omnoho lepšie."

Sťažka som sa nadýchol cez úplne zovreté hrdlo, pokúšajúc sa zabudnúť na úplne všetko, čo som si o tejto diagnóze pamätal. Bolo mi to skôr len na škodu. Nechcel som si stále dookola opakovať to isté – zakaždým som sa len viac a viac presviedčal o tom, že práve dnes prišlo to, čoho som sa najviac bál. Že práve dnes prídem o to najcennejšie v mojom živote.

A to som nedokázal zniesť.

Cítil som sa, akoby mi niekto trhal srdce priamo z hrude, kým ja som vrieskal z posledných síl, aby už konečne prestal.

„Mysli na to, že je s ňou doktor Davids, urobí pre ňu prvé aj posledné. Ak pre nič iné, tak kvôli tebe určite."

„Zázraky nevie robiť ani on," odvrkol som a chrbtom ruky si utrel slzy. Cítil som, ako sa celý trasiem a nedokázal som s tým nič urobiť. Chvíľami akoby som nemal vôbec kontrolu nad vlastným telom, natoľko ma strach ochromil. Bolo ako neviditeľná ruka, ktorá mi bude zvierať hrdlo tak dlho a intenzívne, až ma zadusí vlastnými obavami. „Ak by aj museli urobiť cisársky rez, stále by bolo veľmi skoro. Tridsaťjeden týždňov proste nestačí na to, aby sa dieťa plne vyvinulo a dokázalo bez problémov prežiť."

„To síce nie, ale pozri sa naokolo seba. Sme v nemocnici, kde pracujú stovky odborníkov, ktorí mu v prípade potreby pomôžu."

„Ja neviem... neviem, čo by som s ním sám robil. Čo mu poviem, kde je jeho mama? Prečo ho nevychovala ona?"

Alec si nešťastne povzdychol, opierajúc si hlavu o stenu. „Nič podobné mu nebudeš musieť hovoriť. Keby si sa aj náhodou dnes oficiálne stal otcom, nezostaneš v tom sám. Zajtra sa pekne spolu s Clio pôjdete pozrieť na toho krpca, vymyslíte mu pekné meno a potom ho budete strápňovať po zvyšok jeho života ako správni rodičia."

„Nedohodli sme sa na tom, aké meno dáme dievčaťu. Obaja sme mali nejaké návrhy, ale nedokázali sme sa zhodnúť, akosi nám nič natoľko nesedelo."

„Možno je to znamenie, že budete mať syna. Tam je meno jednoznačné, že?"

Prikývol som, otáčajúc jej snubným prsteňom na svojom malíčku. „Regulus," vyslovil som bez váhania. O iných menách sme spolu ani nehovorili. Vedel som, nakoľko Clio záleží na to, aby sa jej prvorodený syn volal práve takto. A keďže sa meno páčilo aj mne, nenamietal som ani chvíľu. „Nie je to typické meno, ale... má niečo do seba." Pre nás pre oboch bolo dôležité rovno z niekoľkých dôvodov. Nešlo len o meno akejsi fiktívnej postavy, ukrývalo sa za ním omnoho viac.

„Môžete ho volať Reggie," zažartoval Alec a potichu sa zasmial. „To znie celkom milo."

„Marcia stále hovorí, že to bude dievčatko, vraj to cíti."

„A čo ty?"

„Hm?"

„Čo cítiš ty? Keď si napríklad ľahneš ku Clio, keď ju pohladíš po bruchu... čo cítiš?"

Vyčerpane som mykol plecami. Pokúšal som sa podvedome prísť na to, či budem mať syna, alebo dcéru. Pár dní za sebou som to maličké vnímal ako chlapca, ďalšie dni ako dievča. Hľadal som ten moment, ktorý by ma uistil v tom, že hádam správne. Ten však akosi neprichádzal. Nenachádzal som žiadnu istotu alebo čo i len približné tušenie.

Kto vie, možno to bolo akési znamenie, aby som sa priveľmi nenaviazal na myšlienku šťastnej rodiny...

„Michael," oslovil ma zrazu niekto. Okamžite som vyskočil na nohy, až som sa trocha zapotácal a musel sa oprieť o stenu. Doktor Davids s nezvykle nečitateľnou tvárou čakal, kým mu budem schopný venovať plnú pozornosť. „Už sme skončili," povedal napokon.

Alec sa takisto postavil a oprášil si nohavice. Cúvol ale o krok vzad, aby nám nechal voľný priestor na rozhovor.

„Mohol by si ísť so mnou? Pohovoríme si v súkromí." Doslova som cítil, ako som zbledol. Zapotácal som sa, až ma musel Alec podoprieť. Výraz jeho tváre, tón jeho hlasu... boli predzvesťou devastujúcich správ. „Nie všetko išlo tak, ako sme dúfali. Vyskytli sa vážne komplikácie."

„Nie, nie..." Zúfalo som si zašiel do vlasov a pohľad sklonil k svojim topánkam. Nedokázal som sa nadýchnuť, pozrieť mu do tváre, vnímať. Nechcel som počuť to, čo povie ďalej.

„Povedzte to asi radšej hneď, nenaťahujme to," prehovoril k nemu Alec, pevnejšie mi stískajúc rameno. Chcel, aby som cítil, že nie som sám. „Clio..." začal a nechal doktora Davidsa, aby pokračoval.

„Clio krátko po začiatku procedúry zlyhalo srdce, Michael," povedal konečne doktor Davids. Alec ma bez čakania na reakciu stiahol dole na podlahu, aby som sa posadil. Iba veľmi okrajovo som vnímal, ako si anestéziológ kľakol ku mne, vzal mi hlavu do dlaní a donútil ma pozrieť sa do jeho tváre.

Videl som, ako otvára ústa, pohybuje perami a niečo mi hovorí. Jediné, čo som počul, bolo iba lámanie môjho vlastného srdca na malé kúsky. Možno som kričal a možno mi pohľad úplne zastreli slzy bez jedinej vydanej hlásky, neviem. Nedokázal som to vnímať, odlíšiť realitu od klamlivých scenárov, ktoré si vytvárala moja hlava.

Cítim som za chrbtom svojho najlepšieho priateľa, ktorý mi možno niečo hovoril. Možno sa ma snažil utešiť. Hovoril všetky tie hlúpe, nezmyselné slová, ktoré nás učili. K osobám, ktoré práve prišli o niekoho blízkeho, musíme byť vždy empatickí. Nie prehnane ľútostiví, ale rozhodne ani chladní a ľahostajní.

Doktor Davids sa znova sústredil na mňa. Cítil som, ako mnou potriasol, ale jeho slová sa mi do uší dostali až potom, čo mi jeho dlaň zľahka pristála na pravom líci. „Algarotti, počúvaš ma?!" skríkol a ešte raz mnou slabo zatriasol. „Je v poriadku, jasné? Doktorka Gouldingová vybrala dve krvné zrazeniny, viac sme ich nenašli. Clio je stabilizovaná a dieťatko stále v maternici, obaja sú mimo ohrozenia života."

„Čo..." riekol som cez stiahnuté hrdlo, žmurkaním zaháňajúc slzy.

„Clio je okej a stále je tehotná," povedal Alec o niečo jednoduchšie. „O nikoho si neprišiel, Michael, upokoj sa." Utešujúco ma pohladil po chrbte. „Hlavne pokoj, dýchaj," pripomenul mi, držiac ma stále usadeného na zemi.

„Na teraz to vyzerá, že má najhoršie za sebou, pľúca a srdce sa zotavia, nemaj strach. Pre istotu ju ale doktorka poslala ešte na CT, aby sme si boli istí, že nás neprekvapia ďalšie zrazeniny."

„A dieťa?" opýtal sa Alec. Ja som sa nezmohol ani na slovo, stálo ma priveľké úsilie vôbec nútiť pľúca k tomu, aby sa nadýchli. Stále som cítil, ako sa celý trasiem. Do jazyka som si hrýzol tak silno, až som pocítil chuť krvi.

„Doktor Weller a tím z neonatológie boli pripravení, keby sa musíme uchýliť k núdzovému cisárskemu rezu. Druhá dávka adrenalínu, našťastie, zabrala práve včas."

Uvedomoval som si, že hľadím priamo na neho a prikyvujem na všetky jeho slová. Nech už v skutočnosti znamenali čokoľvek. Ja som si v hlave opakoval jediné: Clio žije. Na ničom inom v celom svete v tom momente nezáležalo.

Už-už som sa odhodlával niečo sa ho opýtať alebo mu aspoň poďakovať za to, že na ňu dával pozor, keď mi stále zaslzený pohľad padol za jeho chrbát. V prvom momente som si nebol istý, či vidím správne. Domnieval som sa, že sa mi to proste zdá. Z toho šoku mám skrátka halucinácie, ktoré do pár minút zmiznú.

Silueta sa však stávala stále ostrejšou. Postava sa približovala až zastala za chrbtom doktora Davidsa. Moje oči sa stretli s párom jasne sivých, skoro identických. Na perách muža ale chýbal jeho typický úškrn. Svoj čierny cylinder držal v rukách, preto som mohol vidieť jeho čierne kučeravé vlasy – skoro rovnaké, aké som mal na hlave ja.

„Ahoj, pravnúčik," pozdravil ma šarlatán. Zdalo sa, že ho nik iný nepočul ani nevidel. Uprostred nemocničnej chodby stál len pre moje oči. „Pohovoríme si, keď tu skončíš a trocha sa upokojíš. Je to dôležité." Bez ďalšieho otáľania prešiel povedľa nás a pokračoval ďalej chodbou. Obzrel som sa ponad plece, ale môj prastarý otec bol už preč. Akoby tu ani nikdy nebol.

„Čo bude teraz?" dostal som konečne zo seba, šúchajúc si oboma dlaňami uplakanú a vyčerpanú tvár. Chcel som sa postaviť, ale stále ma mátalo tušenie, že vlastné nohy by ma neudržali.

„Čaká ju ešte pár vyšetrení, doktorka Gouldingová ti všetko povie, keď sa trocha pozbieraš. Pár dní zjavne zostane na JIS-ke, tam na ňu najlepšie dohliadnu." Prikývol som, celou váhou sa opierajúc o môjho najlepšieho priateľa. Slovami by som hádam nedokázal vyjadriť, nakoľko som si vážil jeho prítomnosti a podpory. Nech už som sa na neho hneval predtým akokoľvek, všetko bolo zabudnuté. Práve tu som mal jasný dôkaz toho, že je skutočne môj priateľ a záleží mu na mne. „Dnes ešte bude dostávať pomerne silné sedatíva, aby oddychovala a zbytočne sa nenamáhala. Zajtra ráno ich skúsime začať vysádzať, do večera by sa potom mohla prebrať."

„Sedatíva..."

„Stopercentne bezpečné pre bábätko," odpovedal na moju otázku skôr, než som ju vôbec stihol položiť. „Michael, všetci sme si vedomí toho, že Clio je tehotná. Nie, žeby to šlo prehliadnuť," zažartoval a priateľsky ma pobúchal po pleci. „Všetky rozhodnutia berú ohľad na ňu aj na dieťatko."

„Ja len..." sám som nad svojimi nezmyslami pokýval hlavou, „jasné, prepáčte."

„Pozbieraj sa, čoskoro môžeš ísť za nimi. Rozhodne tam nechoď celý uplakaný a roztrasený. Teraz musíš byť silný za vás za oboch." S posledným priateľským úsmevom vstal a pri odchode ma uistil, že keby sa dialo hocičo, mám sa na neho obrátiť.

Ešte niekoľko minút som zostal sedieť úplne bez pohybu. Len som vyvaľoval oči do prázdna, počítal každý svoj nádych a stále cítil, ako šialene mi od strachu a prívalu emócií búši srdce. Zo začarovaného kruhu istej skazy ma vytiahol až Alec, keď mi pomaly pomohol na nohy a potom ma strhol do silného objatia.

Až keď som si oprel hlavu o jeho plece sa mi z hrdla konečne vydral natoľko zadržiavaný výkrik plný bolesti a strachu. Kričal som, akoby som práve v tej chvíli umieral. Keď som však skončil a oči mi znova zaplavili slzy, z pliec mi spadla ťažoba celého sveta.

Konečne som sa mohol znova normálne nadýchnuť.