Michael

„Zastavím sa cestou po kávu v bufete, budeš niečo chcieť?" opýtal som sa Aleca medzi dverami. Keď vrchná sestra zháňala niekoho, kto zájde dole do laboratória, okamžite som sa prihlásil. Prišlo mi, že po úmorne dlhej vizite potrebujem presne toto. Možnosť vyvetrať si hlavu a na pár minút vypadnúť z preplneného oddelenia.

„Jednu chuť do života. Ale je pondelok, takže si nie som istý, či ešte nejaká zostala. Ráno zjavne šla na dračku."

„Môžem sa opýtať. Ale ak tam bude už len jedna, beriem si ju pre seba, sorry."

„Lakomec," zamrmlal a otočil sa mi na stoličke chrbtom. Vrátil sa k svojim záznamom, ktoré si urobil počas vizity, aby si ešte raz v pokoji prešiel všetko, čo nás dnes čaká. „Dúfam, že zakopneš a spadneš zo schodov, Michael," dodal ešte.

„Ja tiež, mohol by som zažalovať nemocnicu a vysúdiť nejaké peniaze za pracovný úraz."

„Chudákovi ako ty sa zíde každý cent."

„Hold, bohaté babičky sa neušli nám všetkým." Nezaujato som mykol plecami a vyšiel z lekárskej izby. Tesne pred zatvorením dverí mi úsmev vyčaril jeho tichý smiech nad našou slovnou výmenou.

Alecove slová mali skutočne veľký potenciál naplniť sa. Osobné výťahy od dnešného rána nefungovali, takže personál mal využívať v prvom rade schody. Nikto nechcel zbytočne riskovať využívanie výťahov, ktorými ošetrovatelia vozili pacientov aj s posteľami. Keby náhodou kvôli vám dlho čakajú, niektorí by sa šli sťažovať pokojne za riaditeľom nemocnice.

S odobratými vzorkami určenými do laboratória som teda zbehol dole schodmi. Našťastie ma tam čakala Lizzy – spoznali sme sa hneď môj prvý týždeň praxe na pohotovosti. Odvtedy bola vždy veľmi rada, keď som prišiel a na chvíľu jej spríjemnil deň. Trocha mi pripomínala moju mamu, čo istým spôsobom imponovalo aj mne. Ak som si občas potreboval vyliať srdce, mohol som prísť sem za ňou. Po niektorých operáciách to padlo veľmi dobre.

Škoda, že na mňa mala čas len pár minút. Vymenili sme si niekoľko viet, poprial som jej čo najpríjemnejšiu službu a pobral sa svojim smerom. Na najlepšiu kávu v nemocnici som si nepočkal, bufet bol priveľmi plný na to, aby som sa v ňom motal. Okľukou som sa teda pobral späť na oddelenie. S rukami vo vreckách a sklonenou hlavou, kým som na schodisku nenarazil na jednu zo svojich spolužiačok.

„Ahoj," pozdravil som Hazel, ktorá posedávala na medziposchodí. Nikdy sme sa priveľa nerozprávali, nepadli sme si do oka. Ona bola ten typ konkurencie, ktorá len závidela a podkopávala nohy, keď sa jej naskytla šanca. „Ukrývaš sa pred povinnosťami?"

„Ahoj, Mike," odvetila sotva počuteľne a odvrátila hlavu. Chrbtom pravej ruky si pritom utrela oči, aby zakryla slzy. Neúspešne. „Každý občas potrebuje prestávku, nie? Aj ty sa ulievaš."

„Skoro, som na ceste z laboratória." Zaváhal som, ale napokon si k nej prisadol. Hoci sme nemali najlepší vzťah, zdalo sa, že potrebuje vypočuť a trocha povzbudiť. „Kde teraz praxuješ? Nejako nemám prehľad, kto sa kam rozpŕchol." Vedel som toľko, že Ava bola späť na pohotovosti, nikým ďalším som si istý nebol. Vlastná hlave a problémy ma priveľmi zamestnali.

„Dala som sa nahovoriť na neurochirurgiu. Najväčšia chyba môjho života."

„Prečo?" opýtal som sa prekvapene. Nenapadlo by mi, že práve jej bude takáto výzva nepríjemná. „Je to náročné, to chápem. Aj môj otec bol neurochirurg. No mal som pocit, že ty máš výzvy rada."

„Mala som," opravila ma šeptom. „To som ešte netušila, aké peklo to v skutočnosti bude. Pozri, nepochop ma zle, je to fascinujúce... ale... ale..." Pokývala hlavou nad svojimi slovami a znova si utrela zaslzené oči.

Zrazu som si prišiel hrozne neistý. Nikdy som ju nevidel v takomto stave, sebavedomie z nej sršalo od prvého dňa na vysokej. Na prednáškach dávala ostatným pocítiť, že práve ona je z nás najmúdrejšia. Často akoby pojedla všetku múdrosť sveta. Na skúškach excelovala, nikdy ani jednu neopakovala – na rozdiel odo mňa. Dostávala ešte lepšie štipendium a v ceste za červeným diplomom jej nestálo snáď nič. Mala známosti, peniaze svojich rodičov a prirodzený šarm, ktorý jej tiež pomáhal raziť si cestu.

„Napadlo ti niekedy, že ísť na medicínu bola chyba?" opýtala sa nečakane po chvíľke ticha, poťahujúc za niekoľko dlhých prameňov hnedých vlasov.

„Párkrát, ale to snáď každému z nás. Určite aj ty si mala chuť so všetkým skončiť aspoň raz."

Pokývala nesúhlasne hlavou. „Donedávna nie. Nikdy mi to nenapadlo. Nemalo prečo, všetko išlo ako po masle. Presne tak ako som si to vysnívala."

„Vieš, sny a realita sa často nezhodujú." Najmä na medicíne. Nič nešlo tak, ako som dúfal ešte pár rokov dozadu. Všetko bolo desaťnásobne ťažšie a viac stresujúce. Miloval som to, čo robím a k čomu smeruje moja budúcnosť. Ale uplynulé roky boli najnáročnejšie v celom mojom živote. Kto vie, či by som do rovnakej rieky vstúpil aj druhýkrát. Nedokázal som stopercentne odpovedať kladne. Ani napriek svojmu rodinnému daru a minulosti mojich predkov. „Stalo sa niečo?"

„Ja neviem... asi."

Išlo to z nej ako z chlpatej deky. No keby ju tu nechám, cítil by som sa hrozne. „Pozri, viem, že sme si nikdy moc nesadli. Ale ak sa chceš niekomu vyžalovať, pokojne spusti. Odľahne ti."

„Prečo by mi malo odľahnúť? Vyrieši to moje problémy?"

„To nie, ale nebudeš na ne sama. Kto vie, možno ti pomôžem niečo z toho vyriešiť."

„Ty?" opýtala sa prekvapene a premerala si ma pohľadom. Jasne zelené oči mala úplne vyplakané, červené a napuchnuté. Ani som sa nečudoval, že sa skrýva tu a nejde späť na oddelenie. „Nemáš dosť problémov?" Mykol som plecami, držiac s ňou očný kontakt. Chcel som, aby videla, že to myslím naozaj vážne. „Chloe mi minule poslala fotku z Instagramu tvojej priateľky. Netušila som, že čakáte dieťa."

Chloe bola jej najlepšia priateľka. Boli podobne nerozlučnou dvojicou ako ja a Alec. Možno aj preto som sa trocha čudoval, že tu nesedela s ňou. Nos strkala stále do všetkého, vedela snáď každú klebetu v nemocnici. To, že na sociálnej sieti si nejako našla Clio a sledovala ju, ma ani trocha neprekvapovalo.

Fotka, ktorú spomínala, vznikla vďaka Marcii. Bez nášho vedomia nás odfotila v Central Parku, kam sme si vyšli pekne vo štvorici – vrátane Kalifa. Clio napadlo, že vonku sa mi bude učiť lepšie, takže sme si pod jedným zo stromov, ktoré zhadzovali krásne ružové kvety, rozložili deku a užili si pár hodín na slnku. Ja som sa s hlavou v jej lone učil, zatiaľ čo Kalif jej posedával na bruchu a mňaukal na každého okoloidúceho. Práve takto sme boli zachytení aj na fotke.

„Neprišlo mi dôležité roztrúbiť to celej triede." O veľkej životnej novinke som povedal iba Alecovi a Ave. Tak to bolo úplne dostačujúce.

„Škoda, sú to krásne správy."

„To áno."

„Viete už pohlavie?"

Klasická otázka, ktorú som už vážne nenávidel. „Chceme sa nechať prekvapiť."

„Chápem," prikývla poťahujúc nosom. „Prepáč, revem ti tu ako hlúpe malé decko." Nasilu sa usmiala, avšak po lícach jej v rovnakom momente stiekli ďalšie slzy. Zahanbene sklonila hlavu a skryla si tvár do dlaní. „Som asi so silami naozaj v koncoch."

„Nejaký ťažký prípad?"

„Bolo ich viac. Najprv som si myslela, že to zvládam, smrť patrí k medicíne. Potom sa to ale začalo na seba nabaľovať, všetkých tých ľudí vídam v snoch, stále dookola ma strašia a pripomínajú mi, že som zlyhala."

Akoby som chvíľami počul samého seba. Daryl mi z mysle neschádzal, nech som sa snažil akokoľvek. Myslel som na jeho dcéru a na sľub, ktorý som jej dal. Mal som jej zachrániť otca. Jediného rodiča, ktorý jej zostal, keďže o matku prišla ešte skôr.

„Každé ráno sem chodím s hrôzou. Dokážem pomaly myslieť už len na to, že znova niekoho svojou hlúposťou a neskúsenosťou zabijem."

„Všetkým nám chýbajú skúsenosti, prešli sme si podobnými prípadmi. Všetkých zachrániť nedokážeme a to je náš najväčší problém. Pri pohľade na smrť sa nám rúca celý svet a prichádzame o ideály, ktoré sme si o tejto práci vytvorili."

„Nejaká múdrosť od primára chirurgie?"

„Skoro, od doktora Davidsa, anestéziológa." Podobné slová mi povedal krátko po Darylovej smrti. A mal pravdu. Skutočne som sa v tej chvíli cítil, akoby sa môj svet zrútil. Akoby moja kariéra skončila práve tam. „Ale podobné slová mi niekoľkokrát povedal aj doktor Kan. Ani on nedokáže zachrániť všetkých, nikto z nás nemá nadpozemské schopnosti."

Teda... no...

„Môžem ti niečo povedať?" Nečakal som, že sa ku mne nakloní a oprie si hlavu o moje rameno. Až ma myklo od prekvapenia. „Vždy som na teba žiarlila. Už od úplne prvých prednášok a seminárov, keď si počas nich dvíhal ruku a odpovedal na otázky. Profesori v tebe videli obrovský talent ešte skôr, než vôbec prišli prvé skúšky a polovica z nás vyletela alebo odišla dobrovoľne."

„Na teba som nikdy nemal. Vždy, naozaj vždy si bola lepšia. Mnohokrát som ti to závidel. Prišlo mi, že ti všetko ide do hlavy rýchlo a úplne ľahko."

„To možno áno, ale ty máš v sebe niečo viac. Išla som vybuchnúť od zlosti, keď som sa dopočula, že chodíš operovať s doktorom Kanom. Už odmala som túžila po tom, že budem chirurgička a zrazu som nedokázala prehltnúť, že je v mojom okolí niekto lepší, s vyššími šancami."

„Ja som sa mu neprosil, on sám prišiel za mnou."

„Vieš, prečo to urobil, však?" Nesúhlasne som pokýval hlavou. Vo vrecku som cítil vibrovanie mobilu. Písal mi Alec, aby som sa čím skôr vrátil. „Medicínu vyštudoval na Harvardskej lekárskej fakulte v Bostone. Základy chirurgie ho učil tvoj starý otec. Ak sa nemýlim, bol to jeho posledný rok na fakulte, potom už nevyučoval."

Starý otec mal skoro osemdesiat rokov, keď ukončil svoje niekoľkoročné pôsobenie na univerzitnej pôjde. Po ukončení lekárskej kariéry nechcel posedávať doma na dôchodku a tak sa vrátil na svoju Alma mater ako profesor. Študenti ho milovali, prednášková miestnosť počas jeho hodiny bola stále plná do posledného miesta. Údajne si ho chodili vypočuť aj mladšie ročníky, ktoré sa báli, že o rok tam už nebude. Nikdy by mi nebolo napadlo, že mu rukami prešiel aj doktor Kan.

„To je síce milé, ale s mojim starým otcom to zjavne veľa nemalo." Uistil ma predsa, že si ma nevybral pre meno mojej rodiny. Poznal starkého aj môjho otca, ale s nimi to nič nemalo. Teda...

„Určite malo. Prečo by sa nechcel takýmto spôsobom odvďačiť mužovi, ktorý ho priviedol k chirurgii? Mal ťa tam ako na zlatom podnose, je logické, že po tebe chňapol. Zjavne dúfal, že si aspoň z polovice taký dobrý."

„Hazel, pozri..." odtiahol som sa od nej a vstal na nohy. „Vážne neviem, čo všetko si počula, ale nechajme to tak. Iba primár vie, kde je skutočná pravda a som naozaj na pochybách, že ju povedal práve tebe." Nečakane sa zasmiala, znova si utierajúc slzy. „Obaja by sme sa mali vrátiť do práce."

„Za protekciu sa predsa hanbiť nemusíš. Má ju mnoho ľudí."

„Jasné," odfrkol som. Výsmech v jej hlase mi až staval vlasy dupkom. Ona možno mohla hovoriť o protekcii. Dodnes som si spomínal ako flirtovala so Samuelom, len aby ju pretlačil k doktorovi Kanovi na sálu.

„A myslím, že tebe sa zíde o to viac." Nechápavo som pokýval hlavou. Do reči som jej ale neskočil, zaujímalo ma, kam táto debata ešte povedie. „Párkrát som ťa videla v škole dávať si nejaké lieky. Tak som si stopla Aleca a..."

„Stačí!" sykol som na ňu. Doslova som cítil, ako som zbledol. „Tebe do môjho súkromia skutočne nič nie je. To, čo ti povedal Alec, je jeho vec." Mohol si byť istý, že ho prizabijem. Minimálne. Mal držať jazyk za zubami a kryť mi chrbát.

„No neviem, chirurg s roztrasenými rukami... aby na to niekto nedoplatil."

„Staraj sa o seba, Hazel. Zabudni na to, že sme sa tu dnes vôbec stretli." Bez slova navyše som odpochodoval späť na oddelenie. Chcel som byť milý a pomôcť jej, ale ak mala potrebu byť hnusná, nech si na schodoch plače sama. Ak sme spolu doteraz nehovorili, teraz sa to meniť nemuselo. Môj diplom od nej skutočne nezávisel.

⫷⫸

„Dobre, teraz už len opatrne uchop druhé dieťa a vyber ho," povedal doktor Weller Alecovi, ktorý sa už viditeľne triasol od nadšenia. Pozval si nás k cisárskemu rezu dvojčiat, obaja sme dostali šancu, aby sme z matkinej maternice vybrali jedno z nich. Moje bolo už vonku, chlapček kričal v opatere pediatrického tímu, ktorému za chrbtom stepovala matkina partnerka. „Hlavne ho von neťahaj za hlavu. Už som videl medikov, ktorí to tak robili."

„Preboha," šepol som sám pre seba.

„Presne tak, preboha," zopakoval po mne doktor Weller, ktorý ma evidentne počul.

Od rozhovoru s Hazel som sa nedokázal poriadne sústrediť. Stále som si v hlave prehrával jej slová. Čo ak mala pravdu? Čo ak doktor Kan len splácal dlho môjmu starému otcovi, ktorý ho priviedol k chirurgii? Síce mi vravel, že to tak určite nie je a moje meno nehrá žiadnu rolu, nemusel mi hovoriť pravdu.

„Výborne, skvelé," pochválil doktor Aleca, ktorému sa v rukách rozkričal aj druhý chlapec. O niečo menší, ale evidentne s poriadne silným hlasom. „Obaja ste si viedli dobre. Šitie nechajte na mňa, choďte sa umyť a späť na oddelenie."

Radosť na tvárach oboch žien bola neopísateľná. Dneškom sa zmenil celý ich doterajší život. Zrazu sa z nich stali matky dvoch nádherných chlapcov, ktorí sa im podarili na druhý pokus. Prvé tehotenstvo po umelom oplodnení im nevyšlo – plod zomrel pred koncom siedmeho týždňa. Dali si rok pauzu, vo dvojici precestovali niekoľko krajín a rozhodli sa pokúsiť znova. Tento krát so šťastným koncom.

„Čo ti je? Nehovor mi, že ťa stále žerú jej slová," povedal Alec a drgol do mňa lakťom sotva sme vyšli zo sály.

„Žerú, predstav si." Frustrovane som zo seba zhodil rukavice s rúškom a konečne sa zhlboka nadýchol. Ráno a počas víkendu, ktorý bol plný učenia, mi bolo celkom dobre. Prekvapivo. Od rozhovoru na schodoch mi ale hlavou blúdilo priveľa myšlienok. „Čo ak mala pravdu?"

„Bol by to koniec sveta?"

„Istým spôsobom." Ruky som si ponoril pod poriadne studenú vodu, ktorou som si nakoniec opláchol aj tvár. Aspoň trocha ma to po náročnom dni prebralo. Pacientiek bolo veľa, ciest dole na pohotovosť ešte viac. „Asi pôjdem za ním."

„A opýtaš sa ho čo? Či ti nadržiava kvôli tvojmu starému otcovi?" Vražedne som po ňom zazrel a šiel sa prezliecť do šatne. Alec ma po chvíľke nasledoval. Samozrejme, s ďalším mudrovaním. „Mike, zas si podkopávaš vlastné nohy."

„Možno áno, ale nohy mi veľmi úspešne podkopávaš aj ty," utrúsil som a čakal na jeho reakciu. Chystal som sa k nemu prehovoriť už niekoľko hodín, ale šetril som si to na správny moment. „Vieš, ak ti niečo ako priateľ poviem, očakávam, že to nebudeš šíriť ďalej."

„O čom to hovoríš?"

„Hazel..."

Nič viac som povedať nemusel. Môj najlepší kamarát zbledol ako duch a radšej sa mi otočil chrbtom. Rukami si zašiel do vlasov a chvíľu prestupoval z nohy na nohu. Ja som trpezlivo čakal, čo z neho vypadne ako ďalšie.

„Nechcel som, jasné? Nebolo to schválne, ale mala hlúpe reči, vraj ťa videla s nejakými tabletkami a pýtala sa ma či o tom doktor Kan vie."

„A prečo si mi to nepovedal? Alebo prečo si ju neposlal priamo za mnou?" Nechápal som, prečo mala potrebu spovedať práve jeho. Ak mala nejaké podozrenie alebo nejasnosti, mala prísť za mnou a spýtať sa.

„Vie, čo sa mi stalo v zimnom semestri. To s drogami, keď som skolaboval uprostred služby."

„No a?" Nechápal som, čo to malo spoločné so mnou. Snažili sme sa to ututlať, Avu sme takisto poprosili o diskrétnosť. No zjavne nám to tak celkom nevyšlo.

„Bola na mňa naštvaná, lebo som ju začiatkom roka odmietol. Raz mi opitá zavolala, že sa potrebuje s niekým porozprávať a ja som jej napadol ako prvý. Prišla ku mne, hovorili sme a zrazu sa to zvrtlo. Vypadlo z nej, že chcela hlavne sex a dopočula sa, že ja nemám problém so striedaním partnerov." Neveriacky som na neho vyvaľoval oči, prehrávajúc si celú scénu na schodoch znova a znova. Naša prominentná spolužiačka bola zjavne v omnoho väčších sračkách, než dávala najavo. „Poslal som ju kade ľahšie, odvtedy si na mňa zasadla."

„Ale čo to má spoločné so mnou?"

„Povedala, že nemá problém o mojom incidente s drogami informovať ľudí, ktorí mi môžu veľmi znepríjemniť uchádzanie sa o rezidenciu. Za mlčanie chcela rôzne... veci."

„Veci ako..."

„Písal som za ňu všetky seminárne práce v letnom semestri." Snáď ešte nikdy sme nemali toľko seminárnych prác a prezentácií ako v uplynulom letnom semestri. Bolo to, akoby sa s nimi roztrhlo vrece. Až mi bolo zle z pomyslenia, že Alec písal dvojité množstvo. „Potom ťa videla v škole ako si dávaš lieky. Asi ti bolo akurát zle, neviem. To je jedno. No... proste prišla za mnou s otázkou, či o tom doktor Kan vie."

„Chcela ísť za ním?"

„Hej. Údajne by mal vedieť, koho si to tak veľmi ochotne vzal pod ochranné krídla." Frustrovane som vydýchol. „Myslela si, že sú to nejaké drogy. Údajne ak s ich užívaním nemám problém ja, tak prečo by si mal byť ty iný."

Na jazyk sa mi drali všemožné nadávky. Mal som chuť ísť rovno za ňou a poriadne ju vyťahať za vlasy. Minimálne.

„Tak som jej povedal, že si chorý a berieš riadne naordinované lieky. Stále lepšie, ako keby ti chcela prišiť užívanie návykových látok. Hlavne pri tej frekvencii, ktorou si celý semester kmital na operačnej sále, mohol by si z toho mať veľké problémy."

„Ale prečo si mi to nepovedal?"

Mykol plecami a podišiel k dlhej lavičke v strede miestnosti. Pod jasným svetlom stále pôsobil hrozne bledo a vydesene. Mohol som len hádať ako sa asi tvárim ja. Emócií som cítil zrazu až priveľa.

„Nechcel som ťa tým znervózňovať, aj tak si bol každý deň na pokraji nervového zrútenia kvôli Clio."

„Áno, bol som, predstav si!" skríkol som zrazu. „Bol som a ešte stále som! Už od minulého decembra, kedy sa mi do života priplietol ten pošahaný šarlatán so svojimi magickými cigaretami, ktoré toto celé zapríčinili!" kričal som ďalej, neuvedomujúc si význam svojich slov. „Ja som to dieťa nechcel, jasné?! Rozhodne nie teraz. A nechcela ho ani Clio, som si istý. Ale ani jeden z nás to nahlas nepovedal, lebo keby aj áno... čo by sme, dopekla, urobili? V živote by na potrat nešla, nedokázala by to. A ja by som ju tam nikdy neposlal, to neprichádzalo do úvahy."

„Mike..."

Zadýchane som sa mu zahľadel priamo do očí. Až vtedy som si uvedomil, čo som v skutočnosti povedal. Vypustil som z úst slová, ktoré nemal počuť. Ktoré ma budú stáť poriadne veľa vysvetľovania.

„Prepáč, ja..." dostal som sťažka zo seba, zatínajúc ruky v päsť. Poslednú dobu som sa pričasto nechával uniesť hnevom. Úplne som sa zabudol ovládať a chrlil som zrazu zo seba všetko, čo som mal na srdci. A to rozhodne nebolo dobré. „Nechcel som, vážne prepáč."

„V pohode, pokojne si ešte pokrič, ak to pomôže."

„Nepomôže, to je to najhoršie." Prišlo mi, že úľava by neprišla, ani keby si vykričím hlasivky. Stále by vo mne zostalo priveľa hnevu a úzkosti. „Ja ti to všetko vysvetlím, ak chceš, ale nebudeš mi veriť. Lebo ani ja sám som tomu neveril a tak celkovo možno neverím ani teraz."

„Pošahanému šarlatánovi s jeho magickými cigaretami?" Prikývol som a až bolestivo silno si zahryzol do vnútornej strany líca.

„Keby len s tými..." vydýchol som. Cigaretami to všetko len začalo. Postupne toho prišlo omnoho, omnoho viac.

Skutočne sa mi do vysvetľovania nechcelo. Hlavu som mal plnú nových informácií, ktoré sa v nej nedokázali poriadne uložiť. Hneval som sa na Aleca? Áno, do istej miery určite. V prvom rade by som však mal ísť za Hazel a dostať z nej všetko. A potom zjavne naklusať za primárom a vyložiť karty. Ak ma za zatajovanie vyhodí, tak dobre. Ale aspoň sa nebudem musieť obzerať ponad plece a čakať, kedy za ním pôjde ona.

„Počkaj, minule si mi spomínal nejakého tvojho prastarého otca, ktorý..."

Nestihol dopovedať, keď sa mi v skrinke za chrbtom rozvibroval mobil. Nech to bol ktokoľvek, na chvíľu oddialil pohromu, ktorá na mňa čakala. Pretriasať moju neobyčajnú rodinu som dnes už vážne nechcel. Najlepšie nikdy.

Myslel som, že mi volá Clio. O to viac ma prekvapilo na displeji meno jej šéfa. „Ryland? Čo sa deje? Nepomýlil si si číslo?"

„Bodaj by, Michael. Kde si?"

Z jeho tónu mi okamžite naskočili zimomriavky. Evidentne mi nevolal náhodne. „V nemocnici, práve som skončil cisársky rez."

„Poď okamžite dole na urgentný príjem. Ide o Clio."

Nemusel mi hovoriť už ani o slovo viac. V momente som pevnejšie stisol mobil v ruke a rozbehol sa ku dverám. Na chodbe som skoro zrazil vrchnú sestru aj s primárkou Carterovou, ktorá za mnou niečo kričala. V tej chvíli ma však zaujímalo jedine to, aby som sa čo najskôr dostal k svojej snúbenici.