Clio

„Dobrý deň, pomôžem vám?" opýtala sa ma mladá plavovlasá sestrička takmer hneď, ako som vystúpila z výťahu, a vyčarila žiarivý úsmev. „Idete na nejaké vyšetrenie?"

„Nie, nie, hľadám svojho snúbenca. Vedeli by ste mi na chvíľu zavolať Michaela Algarottiho? Teda... ak má čas."

„Samozrejme, hneď to bude."

„A prosím vás... nehovorte mu, kto ho hľadá. Len tak diskrétne, že sa s ním niekto potrebuje stretnúť." Zasvätene som sa na ňu usmiala. „Môžem zatiaľ počkať tu?"

„Áno, pokojne sa posaďte." Rýchlym krokom sa odobrala na oddelenie, zatiaľ čo ja som zamierila k stoličkám pre čakajúcich.

Ďalšia streda sa niesla v znamení pravidelnej kontroly u mojej gynekologičky. Tešilo ju, že sa mi polepšilo do minulého týždňa. Veľkú zásluhu na tom mali práve lieky od nej, ktoré proti nevoľnosti bojovali skutočne na jednotku. Ak som aj vracala, tak maximálne dvakrát za deň. Mala som omnoho viac energie a chuti robiť bežné činnosti – doma alebo pre Rylanda.

Už som skončila, išla som za Michaelom do nemocnice. Na chvíľu ho rozptýlim.

Super, bude sa ti tešiť, ráno odchádzal dosť nervózny. Ale to bolo možno aj tým, že na neho Kalif toľko prskal. No nič... všetko v poriadku? Dostala si vytúžené dobré správy?

Kalif od víkendu prská na každého, asi mu začína puberta. A hej, dalo by sa to tak povedať. Už nemám tak prísny pokojový režim, ale stále si mám dávať pozor.

Super, to by sme mali nejako osláviť. Najlepšie osamote, kým Michael večer nepríde domov, lebo jeho hypotézy o stále potenciálnych rizikách nám vezmú náladu.

Kúpim detské šampanské a môžeme si pripiť.

A predávkovať sa pritom cukrom. Ale fajn, teším sa. Vezmi aj jahody, hodíme si ich do pohára a budeme sa cítiť ako luxusné paničky zo Saint-Tropez.

Nemôžem sa dočkať.

Konverzáciu s Marciou som vypla a mobil odložila akurát v momente, keď som začula kroky mieriace mojim smerom. Michael bol smutný, že so mnou znova nemohol ísť. Keďže ale minulý týždeň chýbal viac dní a tento pondelok končil skôr kvôli sedeniu s psychiatričkou, nemohol si dovoliť ďalšie meškanie alebo vyjednávanie kratšej služby. Aj preto som sa rozhodla za ním prísť, troška ho potešiť dobrými správami. A hlavne si užiť čas mimo stien nášho bytu.

Behom sekúnd sa vynoril spoza rohu, obzerajúc sa po človeku, ktorý ho zháňal. Podľa prekvapeného výrazu tváre zjavne nečakal, že tu nájde sedieť mňa. Písala som mu ešte pred odchodom od doktorky so slovami, že pôjdem domov.

O to krajší bol jeho úsmev, keď si uvedomil, že to ja som si ho dala zavolať. „Ahoj!" zvolala som radostne a hodila sa mu okolo krku, div nespadol z nôh. „Mňa si tu nečakal, však?"

„Úprimne? Netuším, koho som tu čakal."

„Bolo ti ľúto, že si nemohol ísť so mnou. Tak som prišla aspoň ja za tebou." Tvár som mu vzala do dlaní a niekoľkokrát ho so stále trvajúcim úsmevom pobozkala. Dnes ráno sa konečne oholil, čo ma na jednej strane potešilo, na druhej trocha rozosmútilo. „Prísny pokojový režim mi skončil. Stále si mám dávať pozor, ale už môžem žiť trocha aktívnejšie."

„To vážne?"

Natešene som prikývla. „Do redakcie by som sa vracať nemala, ale s tým som aj počítala. Ani neviem, či by som to denne zvládala, toľko energie už asi nemám."

„Pekne pracuj z domu, budem pokojnejší."

„Aj som si myslela," pobozkala som ho na špičku nosa a uhladila mu trocha strapaté vlasy.

Víkend a pondelok boli veľmi náročné, dokonca ešte aj noc z pondelka na utorok. Večer však prišiel z nemocnice v lepšej nálade a hlavne sa konečne poriadne vyspal. Dnešná nervozita už pramenila zo zajtrajšej skúšky. S učením som mu pomáhala skutočne toľko, koľko som len vedela a vládala. Bolo toho skrátka priveľa.

„Čo ti ešte doktorka povedala?"

„Pýtala sa ma, či mi tie lieky na nevoľnosti pomáhajú. Vraj ak nie, tak môžeme ešte skúsiť iné, prípadne mi vie predpísať nejaké infúzie a chodila by som k nej každé ráno. Je dobré vedieť, že ešte má záložné plány, keby sa to zas zhoršilo."

„A čo maličké?" opýtal sa a pravou rukou ma pohladil po bruchu. Možno sa mi to len zdalo, ale ako keby sa od minulého týždňa výrazne zväčšilo. Stále mi bolo nepohodlnejšie, v posteli som sa už sotva vládala otočiť.

„Stále je troška menšie, než by na koniec tridsiateho týždňa malo byť, ale inak vyzerá byť v poriadku. Hmýrilo sa jedna radosť celý čas."

„To ešte môže dobehnúť, nič sa neboj. A keby aj náhodou nie, budeš mať ľahší pôrod."

„Nemyslíš si, že..."

Okamžite pokýval hlavou. „Proste je o kúsok menšie, to je všetko. Vieš, že máš celé tehotenstvo problémy s tlakom a úplne stopercentná nie je ani placenta. To všetko má na rast bábätka vplyv. Keby neboli vyšetrenia a výsledky v poriadku, doktorka by ťa na to už upozornila."

„Asi áno."

„Určite áno, Clio," uistil ma a lepšie si ma privinul k sebe. „V akej bolo polohe?"

„Hlavičkou dole, ale vraj tak ešte zostať nemusí. Má tam ešte miesto, aby sa otáčalo."

„Nemusí, ale mohlo by. Keby si náhodou začala skôr rodiť, mali by sme o problém menej." Pokrčila som nosom a privrela oči. Na pôrod som nechcela ani pomyslieť. Pomaly som sa začínala pripravovať, čítala som si rôzne články a štúdie, ktoré mi Michael našiel – také, ktoré boli písané aj pre bežných smrteľníkov. Prechádzala som si dôveryhodné blogy už skúsených mamičiek, sledovala špeciálne videá od pôrodných asistentiek a podobne. Zbierala som informácie a pritom zisťovala, že nemám ani poňatia, ako by som chcela, aby môj pôrod vyzeral. Teda... v ideálnom prípade. „Raz to príde, nevyhneš sa mu."

„Viem, ale je to desivé. Stále tak úplne nechápem ani to, kde sa tam vo mne to malé zmestí."

„Záhady ľudského tela."

„Záhady, ktoré nech radšej záhadami aj zostanú." Ani náhodou som netúžila podrobne vedieť, ako telo ženy urobí vo svojich útrobách miesto pre rast nového života. Zjavne by som potom nedokázala pokojne spávať. „Mám na dnes dohodnuté stretnutie s mamou, pôjdeme na obed," povedala som na zmenu témy, vzala Michaela za ruku a zaviedla ho späť k stoličkám. Dlhšie postávanie sa stávalo čoraz väčšou nočnou morou. „Od toho nešťastného telefonátu sme spolu skoro vôbec nehovorili. Neviem, čo by som mala čakať."

„Len vy dve?"

„Tak som si to priala, snáď Henry nevyskočí spoza niektorého rohu, aby ju zas ťahal preč."

„Mala by si so sebou vziať nejakú zálohu aj ty."

„Jasné, napíšem svojmu šéfovi, či nemá čas ponevierať sa naokolo mňa a mojej mamy, aby mi v prípade potreby kryl chrbát."

„Som si istý, že Ryland by to pre teba s radosťou urobil. Určite mu chýbaš."

Pretočila som nad jeho sebavedomým tónom oči. „Tak len aby ste vedeli, pán doktor Algarotti, Ryland sa u nás doma zajtra zastaví na návštevu. Chce mi ukázať nejaké knihy svojho brata, ktoré z domu ukradol Levi. Vraj by ma to mohlo zaujímať."

„Ukradol?" To slovíčko z vety vypichol, akoby ho nikdy predtým nepočul. „Prečo ukradol, keď to boli knihy jeho otca? A ten je už po smrti, ak si dobre spomínam."

„To je troška komplikované." Ani ja sama som netušila, čo presne je vo veci. Ryland mi povedal len toľko, že má od chlapca niečo mimoriadne zaujímavé. A to som, samozrejme, nemohla a nechcela ignorovať. „Ale späť k mojej mame. Vážne neviem, čo čakať. Možno sa dokonca trocha bojím, čo je hlúpe, nie? Báť sa stretnutia s vlastnou mamou."

„Tak nedalo by sa povedať, že váš vzťah je úplne ideálny. Hlavne posledné roky."

„Bojím sa, že lepšie to už nebude. Minule som jej niečo v podobnom duchu aj povedala." Ľutovala som niečo zo svojich slov počas toho telefonátu? Nie, ani trocha. Hovorila som úprimne a od srdca. Povedala som to, čo som mala povedať už dávno. „Už sme sa asi priveľmi odcudzili."

Michael mi pevnejšie stisol ruku a pohladil ma po hánkach. „To nevieš, musíte to ešte skúsiť. Uvidíš, ako to dnes dopadne. Mala pár dní na premyslenie tvojich slov, možno si z nich niečo vzala, uznala svoju chybu."

„Alebo si uvedomila to, čo si podvedome myslím tiež."

„Čo také?"

„Že hlavný problém som ja, nie ona. Chce žiť svoj život a robiť milovanú prácu. Som už dospelá, nemám právo jej brániť a vyplakávať, že ma opustila alebo že sa mi dostatočne nevenuje. Aj minule mala v niečom pravdu, mám tu iných ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť, nemusím visieť okolo krku jej." Zahanbene som sklonila hlavu a zahryzla si do spodnej pery. Kam som týmto celým mierila? Prečo som Michaela zaťažovala? Mal svoje problémy, nemusel riešiť ešte aj moje pokrútené vzťahy s mamou.

„To áno, ale mama je mama." Niečo veľmi podobné som jej vtedy odpovedala. Hájila som svoje názory tým, že mama je len jedna a skutočne nikto na svete nedokáže poradiť a podporiť tak, ako ona. Nemuselo to byť vždy správne a najlepšie, ale predsa... išlo mi o samotný princíp. „Ak by si chcela, mohol by som si s ňou pohovoriť. Možno keby počuje tvoje pocity a obavy z úst niekoho iného, niekoho veľmi blízkeho..." Mykol porazenecky plecami, naklonil sa ku mne a pobozkal ma. „Popremýšľaj, rád ti pomôžem."

„Čo by som len ja bez teba robila," zasmiala som sa a pohladila ho po líci.

„No, rozhodne by si teraz nebola tehotná."

„Kto vie, možno by som bola. Akurát nie s magickým bábätkom," podpichla som ho a teraz pobozkala ja jeho. Michael s úškrnom prevrátil očami. „Minule mi tak napadlo, či náhodou aj ten váš rodinný dar nemá vplyv na moje tehotenstvo. Vieš, či niektoré moje problémy nemôžu byť aj kvôli tomu."

„Tiež mi to už napadlo, aby som pravdu povedal, ale nemáme to ako zistiť."

„Nemohla by o tom Carlotta niečo vedieť? Predsa len bola tehotná s tvojim starým otcom."

„Ale nevieme, či starý otec mal ten dar tiež."

„Bratia predsa hovorili, že minimálne jeden z potomkov dar mať musí, aby sa dedil ďalej. A Carlotta viac detí nemala. Teda..." Nemusela som ani dopovedať, obaja sme pochopili. Zlomilo mi srdce, keď som sa dozvedela, že Ambrosova manželka prišla rovno o dve deti. O ich spoločné a o jedno aj s Tiberiom ešte predtým, než sa im narodil Adriano. Nezaslúžila si zažiť toľko bolesti. Žiadna žena si to nezaslúžila. „Počkaj predsa... nepotrebujeme nikoho z minulosti, veď je tu tvoja mama."

„Hej, vlastne áno."

„Nevieš niečo o jej tehotenstve, keď čakala teba? Mala nejaké problémy alebo tak?"

„Pokiaľ viem, tak nie. To tehotenstvo šlo bez problémov, inak by som určite niečo vedel."

„To tehotenstvo?" opýtala som sa prekvapene. „Bola tehotná viackrát? Mal si mať súrodencov?" Nikdy predtým mi o ničom podobnom nepovedal. A Eni už ani tak, hoci sa so mnou čas od času podelila o dobre mienené rady.

Michael sotva badateľne prikývol. „Bola tehotná dva roky predtým, než som sa narodil ja. Potratila nejako v štvrtom alebo piatom mesiaci, neviem presne." Doslova som cítila, ako som do tváre zbledla. Dokonca Michael sa zrazu zatváril ustarane. „Nehovorila ti o tom?"

„Nie," šepla som. Zjavne ma nechcela strašiť alebo zbytočne nasmerovať moje myšlienky týmto smerom. Hlavne po tom desivom incidente koncom prvého trimestra, ktorý som si prežila a kedy som si tiež myslela, že som o bábätko prišla. „Nikdy mi ani len nenapadlo, že si prežila niečo podobné."

Zrazu som sa cítila hrozne. Nenávidela som sa za všetky sprosté reči, ktoré som mala, kedykoľvek sme sa bavili o tehotenstve a deťoch. Tak veľmi chcela, aby sme sa s Michaelom stali rodičmi a ona starou mamou. Možno aj kvôli tomu, že si prežila niečo podobné. Bolesť, ktorú som si nevedela ani predstaviť a ktorú som hlavne nechcela nikdy v živote prežiť.

„Skúsim sa jej opýtať?"

Pokývala som hlavou, stále mierne v šoku. Vzalo ma to, po celom tele som zrazu cítila zimomriavky. „Nie, nechaj tak. Kvôli mne jej to nepripomínajme." Zaspomínala som na svoje tehotenstvo v štvrtom a piatom mesiaci. Všetko sa v tej dobe už zdalo tak reálne, brucho som mala akoby každým dňom väčšie a výraznejšie, maličké sa už začínalo hýbať a kopať tak, že som to mohla cítiť...

Nie, skrátka som si nedokázala predstaviť, že by sa to celé malo v tej dobe skončiť.

Nie v dňoch, kedy som si omnoho intenzívnejšie začala k tomu malému budovať vzťah.

„Hej, no tak..." povedal Michael a zotrel mi prvé slzy hneď, ako mi stiekli po lícach.

„Prepáč, ja len... nedokážem si to ani predstaviť, Michael."

Opatrne ma pobozkal, zotierajúc mi pritom ďalšie slzy. „Nemusíš si nič také predstavovať. Všetko je v poriadku, nič sa nestane, jasné? Ani jednému z vás." To nemohol vedieť. Nevedel to nikto, dokonca ani lekári s dlhoročnou praxou. A zjavne to ma desilo zo všetkého najviac. Nikto mi nedokázal dať záruku, že všetko dopadne dobre. „Clio, upokoj sa, prosím."

Prikývla som sama pre seba, poťahujúc pritom nosom. „Prepáč," zopakovala som a sama si poutierala slzy. „Prosím, nepýtaj sa tvojej mamy. Nechcem, aby si to musela pripomínať."

„Dobre, nebudem sa jej pýtať nič."

Za Michaelom prišla sestrička so slovami, že ho volá jeden z doktorov. Odkázal jej, že príde hneď, ako to bude možné. Odmietal odísť, kým som si neosušila slzy a on si nebol istý, že som v poriadku.

„Utekaj, tiež by som mala ísť," povedala som nakoniec a dlho ho pobozkala na pery. Nesmela som ho zdržiavať, hoci som si priala, aby mohol ísť so mnou. Možno by som sa potom obedu s mamou natoľko nebála. „Vidíme sa večer doma. Už teraz sa na teba teším."

„Uvaríš mi niečo dobré? Samozrejme, ak sa budeš cítiť okej."

„Veľmi rada," prikývla som s úsmevom, „premysli si, čo by si chcel a daj mi vedieť."

„Budem tu po zvyšok služby snívať a slintať nad tvojim kuchárskym umením."

„Skvelé." Ešte raz som ho pobozkala a potom zacúvala preč. Stále sme sa ale zostali držať na dĺžku vystretých rúk. „Dávaj si pozor a buď šikovný. Milujem ťa."

„Ja teba tiež." Šikovne si ma pritiahol späť kvôli ďalšej puse. „A teba tiež, poslúchaj," povedal, sklonil sa a pobozkal ma na brucho. „Napíš mi, keď prídeš potom domov."

Michael ma nakoniec odprevadil až k výťahu, dával si načas, hoci ho čakala na oddelení práca. Počas čakania na výťah sme teda aspoň stihli ešte pár rýchlych bozkov, ktoré zahnali aj posledné zvyšky sĺz z mojich očí. V hrudi som však stále cítila ťažobu z informácií, ktoré som sa dozvedela. Netušila som, či sa v dohľadnej dobe budem môcť pozrieť jeho mame do očí. Bála som sa, že teraz by som bolesť z tejto udalosti v nich už neprehliadla.

Z nemocnice som pomalým krokom zamierila na metro. Stále som mala dostatok času pred stretnutím s mamou, chcela som preto skočiť do kníhkupectva neďaleko reštaurácie. Dávno som sa na podobnom mieste len tak neprešla a nestrávila dlhé minúty čítaním si obsahov rôznych knižiek. Na dnešok to znelo ako dokonalý program.

Počasie bolo nádherné, nie priveľmi teplé a dusné. Slniečko svietilo vysoko na oblohe, ale vzduch ochladzoval príjemný vánok a občasné mráčiky, ktoré slnko zakryli. Po dlhej dobe som sa cítila prekvapivo normálne. Boleli ma akurát nohy, ale to nebolo absolútne žiadne prekvapenie.

Nie také, ako mi prichystala mama. Ešte pred vstupom do kníhkupectva mi prišla od nej správa, že nestíha prísť na spoločný obed. Dôvod neudala, iba sa mi ospravedlnila a sľúbila, že mi neskôr zavolá a všetko vysvetlí. Na chvíľu som len stála ako obarená a pozerala na svoj mobil. Miešali sa vo mne všetky možné pocity, hlavne tie negatívne. Pripadala som si ako niekoľko mesiacov dozadu s Amber. Tiež sme sa neustále obchádzali a cítila som, že sa mi vyhýba náročky. Že jej nestojím za to, aby si naozaj urobila čas alebo sa premohla a stretla sa so mnou. O to smutnejšie bolo, že presne teraz toto chovanie opakovala aj moja mama.

Mobil som napokon bez odpovede zablokovala, skryla do kabelky a pobrala sa rovno domov. Na kníhkupectvo som už ani nepomyslela.

⫷⫸

„Ak by si chcela, môžem ti dohodnúť obed s mojou mamou. Uisťujem ťa, že ona ťa neodmietne," povedal Ryland a poškrabkal Kalifa za ušami. Ten sa na neho nalepil hneď, ako vkročil do bytu. Sprvu som si myslela, či si nepôjdeme sadnúť niekam von, deň začínal priveľmi krásne na to, aby sme sedeli dnu. Potom ale prišli mraky, silný vietor a nakoniec hrmenie s hustým dažďom. „Prípadne ťa na obed vezmem ja."

„Obe možnosti znejú skvele."

S úškrnom do mňa drgol lakťom. „Tak môžeme zrealizovať obe, nie je problém."

Mama mi včera večer zavolala. Náš telefonát ale trval sotva päť minút. Vytiahla svoje klasické výhovorky – stratila pojem o čase, prišlo jej do toho niečo neodkladné a podobne. Nakoniec sa však preriekla, že znova robila garde Henrymu na nejakú jeho akciu. Nevybuchla som, hoci vo mne citeľne zovrela krv. Nechcela som robiť žiadne scény, hlavne nie cez telefón. Vysúkala som teda zo seba pár trápnych a ohraných slov. Dobré správy od doktorky som jej ani nepovedala. Prišlo mi, že si ich nezaslúži vedieť. Hlavne, ak mi vzala radosť z celého zvyšku dňa.

„Čo Michael? Dnes má tú skúšku, nie?"

„Áno, dnes o piatej večer. Po celom dni v nemocnici to bude zjavne masaker, ale snáď to zvládne. Je lepšie pripravený ako pred týždňom."

„Sedela si s ním nad učením?" Prikývla som a s úsmevom sklonila hlavu. „Nech si pri odovzdávaní diplomov rovno vypýta dva, jeden s tvojim menom. Bola skúška, na ktorú ste sa neučili spolu?"

Na chvíľu som sa zamyslela, blúdiac medzi spomienkami posledných dvoch rokov. Počas jeho prvých skúšok na medicíne sme už oficiálne boli pár. Ešte som sa do toho celého len dostávala, ale je pravda, že už sme nad skriptami sedeli spoločne. Od tej doby som sa každým testom a každým skúškovým zlepšovala, bola som stále lepšou pomocnicou a vedela, ako mu učenie uľahčím čo najviac.

„Asi ani nie, aspoň minimálnu pomoc dostal pri každej jednej."

„Tak je to jasné, diplom si zaslúžiš tiež. Predpokladám, že bude rovno červený."

„Zatiaľ to tak vyzerá, robí pre to naozaj maximum." Už ani neviem, koľkokrát som mu povedala, že na farbe nezáleží. Ak bude červený, úžasné. Ak bude úplne obyčajný, rovnako úžasné. Oba z neho urobia doktora, pomôžu mu zakončiť veľmi dôležitú životnú etapu a odštartovať ďalšiu. „Len vieš... vyberá si to svoju daň."

„Že nemá na teba čas?"

„Aj to, áno." Bolo za tým omnoho, omnoho viac. „V pondelok mal kontrolu u psychiatričky, musel si vypýtať silnejšie lieky." Zatiaľ to s nim vyzeralo nádejne. Necítil sa horšie, nesťažoval sa na vedľajšie účinky a dokázal fungovať aspoň tak, ako doteraz. Videla som na ňom, že mu to dalo nádej. Na skutočný nástup účinkov sme však ešte museli počkať niekoľko dní, možno týždňov. „Vzalo ho to, ale bol to správny krok. Aspoň na teraz."

„Pozri, on sám najlepšie vie, čo potrebuje. A má moje veľké uznanie za to, že takto rieši svoje psychické problémy. Veľa ľudí v jeho pozícii by to neurobilo."

„To máš zjavne pravdu." Taktiež som načiahla ruku za kocúrikom a pohladila ho po chrbte. Posledné dni bol úplne ako vymenený – podráždený, stále na nás chrčal, všetko škriabal a neobsedel na jednom mieste. Dnes ale akoby sa v jeho hlave preplo tlačidlo a z neho bol znova poslušný maznáčik. „No nič, nechajme ťažké témy tak. Som zvedavá na tie tvoje knihy."

„Neviem, či pôjde práve o ľahšiu tému."

Spýtavo som nadvihla obočie a sledovala, ako Ryland siahol k svoje taške, ktorú mal položenú na sedačke vedľa seba. Na stolíku pred nami stáli dve horúce čokolády, ktoré kúpil na rohu v jednej z mojich obľúbených kaviarní.

„Úprimne ma prekvapilo, keď Levi otvoril svoj kufor a ten bol plný kníh. Ale z druhej strany mi odľahlo, hlavne, keď som si ich prešiel. Ak sa jeho mama skutočne zbavuje Corvusových kníh, som rád, že aspoň tieto môžem uschovať."

„Povedala prečo?"

„Od tej hádky u mňa mi nezdvíha ani telefón a to pomaly prešiel celý týždeň." Celý ten incident ma veľmi prekvapil a Rylanda som počúvala rozprávať so zatajeným dychom. Najmä vtedy, keď spomenul ducha svojho brata. Nedokázala som si niečo podobné predstaviť, ani napriek tomu, čo som si ja sama koncom roka prežila. Ešte o niečo neuveriteľnejšie to bolo, keď som si vypočula Dayshu a jej pocity z toho nešťastného poobedia. „A Levi? Ten žije, ako keby sa nebolo ani nič stalo. Celé dni sedí nad otcovými knihami alebo sa motá po meste."

„Zjavne má v hlave chaos, nemôžeš sa mu čudovať."

„Nečudujem sa, skôr sám sebe." Nereagovala som, keďže zjavne ešte nedohovoril. Radšej som sa zahľadela na knihu, ktorú vytiahol z tašky a dala mu priestor na pokračovanie. Kniha bola pomerne hrubá, zabalená do viditeľne opotrebovanej tmavohnedej kože. Jej stránky boli zažltnuté. „Toľko som sa bránil opätovnému stretnutiu s bratom, že som proste čakal sám od seba inú reakciu. Bol som zmätený a vystrašený, to áno. Ovalilo ma naraz príšerne veľa pocitov. Ale ďalej som sa tým akosi nezaoberal. Neposadil som si chlapca na rozhovor, lebo som videl, že to nechce."

„Urobil si dobre, keď si na neho netlačil."

„Odkiaľ vieš?" spýtavo sa na mňa zahľadel, pokladajúc dlaň na prebal knihy.

„Neviem, predpokladám. Nepoznám ho, videli sme sa dvakrát za život, ale neprišlo mi, že by sa niekým nechal nasilu vypočúvať. Dokonca ani tebou."

„Nechcel som ho vypočúvať, len sa porozprávať."

„Ryland, decká v jeho veku berú každý podobný rozhovor ako výsluch. Nie je to až tak dávno, čo som tiež mala pätnásť a puberta mnou trieskala z jednej strany na druhú." A to som ani nebola v situácii ako on, iba pár rokov po smrti milovaného otca a uprostred rozhádzanej rodiny. „S mamou sme sa príšerne veľa hádali kvôli mojim náladám a názorom na život. Samozrejme, že som jej vzdorovala vždy a vo všetkom. Na dennom poriadku som mala pocit, že chce môj život kontrolovať v úplne všetkých smeroch a myslí si, že som neschopná postarať sa sama o seba."

„Ešteže si svoju pubertu takto podrobne už nepamätám," zamrmlal s náznakom úsmevu. Chvíľu ešte nechal sklonenú hlavu ku knihe, ktorú mi následne podal. „Dedí sa už mnoho generácií, ako posledný ju prevzal Corvus. Sú v nej zaznamenané informácie a znalosti, ktoré nepatria pred oči bežných smrteľníkov."

„Prečo mi ju teda ukazuješ?"

„Lebo nie si obyčajný smrteľník, Clio." Prišlo mi, že to myslí ako kompliment. V jeho tvári ale nebol ani náznak úsmevu či prejavu radosti. Nehybne sledoval, ako bruškami prstov prechádzam po hladkej koži prv, než som knihu otvorila. „Určite vieš, že mágia má aj svoju odvrátenú stránku." Prikývla som a pomaly pretočila prvú stranu. „Generácie mojich predkov do tejto knihy zapisovali svoje osobné skúsenosti s temnou mágiou."

„Takže tvoja rodina sa jej venovala?"

„Nie tak, ako ti možno napadlo. Nepraktizovali sme ju, nik z nás. Nie priamo." Mať tú knihu v rukách vo mne vyvolávalo prazvláštny pocit. Akoby sa medzi jej stránkami ukrývalo priveľa zákerných tajomstiev na to, aby som ich objavila práve ja. „Skúmali sme ju, každý z rôznych aspektov. Podobných kníh sa zachovalo niekoľko, každá je venovaná čomusi inému. Rituálom a obradom, rôznym tradíciám, zaklínadlám a podobne."

Zľakla som sa kresby, ktorá na mňa čakala o niekoľko strán ďalej. Doposiaľ som videla len text, veľmi úhľadne zapísaný. Nech ho písal ktokoľvek, mal veľmi precízny rukopis. Všetky písmená boli na presne vymedzenom mieste, dotiahnuté do dokonalosti. Žiadna chybička a žiadna potreba opravy. Zjavne preto som nečakala, že na ďalšej dvojstrane bude text sprevádzať aj skica... stvorenia. Ak sa ten úkaz dal vôbec týmto slovom pomenovať.

„Čo je to?" opýtala som sa pošepky. Bála som sa, že ma kresba začuje a ožije priamo pred mojimi očami.

„Jeden z mnohých démonov podsvetia, ktorým moja rodina čelila a ktorých sa rozhodla do tejto knihy zaznamenať."

„Chceš povedať, že..." Nedokázala som ani dopovedať.

Ryland ale pochopil a slabučko prikývol. „Všetko, čo v tejto knihe uvidíš, je skutočné a žije za hranicami sveta živých. Všetko a ešte omnoho, omnoho viac, Clio." Nech ma kresba desila akokoľvek veľmi, nedokázala som od nej odhrnúť oči. Od všetkých tých detailov – vysokej kostnatej postavy, dlhých prstov so zakrivenými a polámanými pazúrmi, prázdnych temných očí, rozgniavenej papule so šiestimi špicatými zubami. „To je jeden zo strážcov podsvetia. Nik presne nevie, koľko ich je. Ale hovorí sa, že veľa, možno stovka, možno viac." Bytosť zvierala v jednej ruke niečo, čo pripomínalo kosu. Rozmerovo ju však prerastala, týčila sa jej vysoko nad hlavou a pôsobila priveľmi mohutne na to, aby ju démon svojimi kostnatými rukami dokázal zdvihnúť. „Nájdeš ich tu zachytených presne štyridsaťosem."

O niekoľko strán ma čakala ďalšia kresba. Bola veľmi podobná tej prvej, akurát tento démon nevystavoval na obdiv svoje špicaté zuby. Ústa mal zatvorené, zato ale pokrivené do grimasy, ktorá mi navodila zimomriavky. Mal o niečo väčšie oči, ktoré mi hľadeli priamo do duše. Na pravej ruke mu chýbali dva prsty, zatiaľ čo palec ľavej ruky mal zakončený zakrúteným pazúrom dlhým až po sem. Stál zhrbený, veľký hrb na jeho chrbte bol jedným z najvýraznejších aspektov celej kresby.

„Ryland..." sťažka som preglgla a znova otočila stranu. Miesto ďalšej kresby ma vítal text, viditeľne písaný už inou rukou. Písmená neboli ani zďaleka tak precízne. Daná osoba nepísala do riadkov, slová po strane lietali hore-dole. Akoby... „To je brána?" Slová tvorili nejaký obrazec.

„Áno, jeden zo vstupov do podsvetia," odpovedal. „Tiež ich je niekoľko. Ešte nikomu sa nepodarilo preskúmať všetky."

„Ako sa tvoji predkovia... prečo vlastne..." Netušila som ani to, čo presne sa chcem opýtať. Úplne všetko v tejto knihe si žiadalo svoje vysvetlenie.

„Pretože znalosti sú to najcennejšie, čo môžeme prenechať ďalšej generácii."

„Ako sa k týmto znalostiam dostali?"

„Boli priamo za démonmi v podsvetí. Na výzvedách, na ceste za hľadaním najtemnejších zákutí nášho daru. Mnohých to stálo život. Zostali uväznení medzi svetmi, démoni ich stiahli so sebou do svojho sveta a podobne. Nie je to pekná smrť."

„A Corvus..."

„Nechal sa pravdepodobne zlákať z cesty, ktorá ho mala priviesť späť domov. Stratil spojenie s našim svetom a už sa doň nedokázal vrátiť. Leah našla u nich doma iba jeho bezvládne telo." Na chvíľu mi vzal knihu z rúk a prelistoval k jej koncu. Stále v nej zostávalo niekoľko desiatok voľných stránok. „Posledných desať záznamov je písaných jeho rukou. Preskúmal skutočne veľké územie podsvetia, čelil rovno trom strážcom a niekoľkým ďalším démonom."

Nechápavo som pokývala hlavou, behajúc očami po riadkoch. Jednotlivé slová som nečítala, nedokázala som sa natoľko sústrediť. Mrazilo ma čisto z predstavy, že hľadím na rukopis jeho brata. Brata, ktorý pravdepodobne zomrel veľmi bolestivou smrťou.

„Čo tam medzi nimi hľadal?" vyšlo napokon zo mňa. Nepohodlne som sa zahniezdila, opierajúc si knihu o brucho. V momente som ju však odtiahla. „Prečo... prečo..."

„Hľadal to, čo naši predkovia pred nami. Démonov, ktorých ešte nik nestretol a nezaznamenal. Bol na túto úlohu vybraný, z nás štyroch to mal byť práve on, kto bude v tejto činnosti pokračovať."

„Vybraný... kým?"

„Našimi predkami, ktorých rozhodnutie mu prišla odovzdať Bridget Bishopová. V noc, keď dostal prvé z našich rodinných tetovaní a keď sa v ňom skutočne prebudila magická moc."

Existovalo skutočne málo vecí v tomto smere, ktorým som neverila alebo o ktorých som pochybovala. Práve tu sa však moje podvedomie začalo vzpierať. Táto téma akoby bola priveľa aj na mňa.

„Neviem to naisto, ale obávam sa, že Levi dostal túto úlohu tiež," dodal zastretým hlasom.

Zalistovala som smerom vzad, k rukopisu niekoho iného. Písmo bolo pomerne kostrbaté, akoby písané narýchlo. Všimla som si aj niekoľko začmáraných miest, kde sa autor pomýlil a svoje chyby opravoval.

„Vie o tomto celom?" Kývla som hlavou na knihu v mojich rukách.

„Pravdepodobne nie všetko, ale väčšinu áno. V knihe určite listoval, vídal ju v otcových rukách pomerne často, určite ho lákalo vedieť, čo sa nachádza vnútri."

„Stále tak úplne nechápem dôvod. Prečo... prečo to tvoji predkovia robili? Najmä ak vedeli, že je to nebezpečné a môžu prísť o život."

„Pretože tu nie je nikto iný, Clio. Táto povinnosť leží na našich pleciach."

Pokývala som nad jeho slovami hlavou. Stále som nechápala, nedávalo mi to absolútne žiadny zmysel. Kto by sa dobrovoľne púšťal do konfrontácie s takýmto stvoreniami? Kto by chcel čeliť najväčšiemu zlu, ktoré sa na onom svete ukrýva? Prečo? Načo nám boli takéto poznatky?

Nechcela som už listovať, ale niečo mi nedalo. Pretočila som ešte niekoľko stránok a podvedome hľadala ďalšie kresby. Nebolo ich toľko, koľko som pôvodne čakala, text rozhodne prevládal. „Prečo nie sú skice pri každom zázname?"

„Démoni sú ako duchovia. Nie vždy sa človeku ukážu."

„Aha..."

„Je to náročné vysvetliť. Viem, že v knihe je aj pár kresieb bez textu, presný opak. Ale to je všetko, aj pre mňa je to veľká záhada, ja som sa nikdy so žiadnym nestretol. Nemám na to predpoklady."

„Asi je to tak aj lepšie." Hrôzostrašná kniha prilákala dokonca aj Kalifa. Odtiahol sa od Rylanda a prednými labkami sa zaprel do môjho predlaktia, naťahujúc krk k popísaným stranám.

Už-už som chcela knihu zavrieť a vrátiť ju Rylandovi. Niečo mi ale pošeplo, aby som zalistovala ešte poslednýkrát. Opatrne som otočila pár stránok, kým ma Kalif zastavil. Načiahol labku a donútil ma zastať na konkrétnej dvojstrane bez textu, len s dvoma ilustráciami.

„Preboha..." šepla som. Srdce sa mi takmer okamžite divoko rozbúchalo. Na ľavej strane bola veľmi neúhľadnými ťahmi znázornená akási miestnosť. Po bokoch horelo niekoľko fakieľ, zatiaľ čo podlaha bola pokrytá kosťami. To, čo bude pokrývať strop, som vedela už povedome – ďalšie kosti, orgány a časti tela. Spoznala som niekoľko lebiek, ale zároveň niečo visiace, veľmi nápadne pripomínajúce črevá.

Kresba na pravej strane zachytávala vysokú postavu v plášti a kapucni. Spod nej na mňa diabolsky hľadel pár veľkých očí. Z čela mu vyrastali masívne zatočené rohy. V pravej ruke, zakončenej dlhými pazúrmi, zvieral... od zvyšku tela oddelenú maličkú ručičku.

Knihu som rázne zabuchla a doslova ju hodina na stôl, kam dopadla s hlasným zadunením. Cítila som, ako sa mi dvíha žalúdok a napína ma na vracanie. Presne ako v mojom sne, kde som čelila úplne rovnakému démonovi. Bola som priamo pred ním, kľačala som v hromade kostí a sledovala, ako zabíja bezbranné bábätko len preto, lebo mohol. Lebo mu to robilo radosť.

„Snívalo sa mi s ním," zakvílila som, zatiaľ čo ma striaslo do zimy .

„Čože? Čo si to povedala?" Ryland naliehavo vzal knihu do svojich rúk a nalistoval danú dvojstranu. Odvrátila som hlavu, len aby som sa nemusela pozerať.

Skôr, než by som dokázala prehovoriť, som vstala z miesta a odišla. Oboma rukami som sa zaprela do kuchynského stola, sklonila hlavu a sústredila sa na dýchanie. Moja hlava za zapĺňala obrazmi nočnej mory, ktorá ma vydesila na smrť a znechutila natoľko, že som sa hneď po prebudení vyvracala. Čas od času mi ešte napadla, spomenula som si na všetky zvrátenosti, ktoré sa s ňou spájali.

Teraz to ale bolo omnoho iné, intenzívnejšie.

„Clio..." oslovil ma Ryland. Jeho nežný dotyk som po chvíľke pocítila v strede chrbta. „Čo si to pred chvíľou povedala? Môžeš mi to, prosím, zopakovať?"

Zhlboka som sa nadýchla a prehltla žlč, ktorá sa mi tlačila do hrdla. „Poznám ho, snívalo sa mi s ním. Ešte v decembri, pred príchodom k tebe." Sprvu som si myslela, že to celé má niečo spoločné s bratmi. Tejto domnienky som sa ale veľmi rýchlo zbavila. „Bolo to..."

„Vieš jeho meno?"

Pokývala som hlavou a pevnejšie sa chytila okraja stolu, sotva som pocítila silný kopanec priamo medzi rebrá. „Netuším, čo to malo znamenať. Ale nikdy v živote som nevidela nič horšie, nechutnejšie a zvrátenejšie." V ušiach mi zrazu znel plač bezbranného bábätka, ktorého krvi sa napil priamo pred mojimi očami.

„Hovoril ti niečo?"

„Mala som si miesto naokolo seba dobre obzrieť a zapamätať. Vraj sa tam už nikdy nevrátim, ale takisto naň nikdy nezabudnem." Ako by som aj mohla? Dalo sa vôbec niečo podobné dostať z mysle? Možno som sa k tej spomienke nevracala denne, ale stále bola niekde v mojom podvedomí a občas sa vynorila. Presne ako teraz. „Vraj prekliata krv chutí najlepšie."

„Prekliata krv chutí najlepšie?" zopakoval spýtavo.

„Mám si spomenúť, keď nadíde správny čas."

„Aj to ti povedal on?"

„S telíčkom malého bábätka v rukách. On... pil krv toho malého. Zrazu ho len vytiahol spod plášťa." Do ďalších detailov som odmietala zachádzať. Všetky boli zachytené v knihe, nebolo nutné si ich ešte viac pripomínať.

„Prečo si mi o tom nikdy nepovedala?" Bola som mu vďačná, keď ma vzal pravou rukou okolo pása a pomohol mi roztrasene klesnúť na stoličku. Nad jeho slovami som len mlčky mykla plecami. Nikdy mi ani len nenapadlo, aby som sa mu s niečím takýmto zverila. Veď prečo by aj? Akým právom by som ho zaťažovala ešte aj mojimi hlúpymi a na hlavu postavenými nočnými morami? „Chceš pohár vody?"

„Áno, vďaka." Studenú vodu som do seba obrátila na jeden hlt. Kalif s mňaukaním vyskočil hore na stôl a pritúlil sa k mojej ruke. „Zlatíčko..." vzala som ho do náruče a privinula si ho k sebe ako plyšové zvieratko. Upokojujúco zapriadol a hlavu si vyložil na moje plece.

„Nesnažila si sa po ňom pátrať?" opýtal sa Ryland po chvíľke ticha. Posadil sa naproti mne aj s knihou, ale držal ju tak, aby som do nej nevidela. „Vieš, vyložiť si nejako význam toho sna."

„Chápem, že všetky sny majú nejaký svoj význam, dokonca tie najviac bizarné. Ale vážne som nemala náladu sa práve tomuto venovať nejako podrobnejšie."

„Ja len... nečakal som, že by ťa niečo takéto mohlo natoľko vziať. Možno som ti teraz tú knihu ukazovať nemal."

„Jej obsah je skutočne... unikátny a znepokojivý zároveň, ale bola som v poriadku, kým som neuvidela jeho." Po dnešku mi skutočne nikto nemohol nahovoriť, že išlo o náhodnú nočnú moru. Doposiaľ som si myslela, že išlo len o výmysel môjho podvedomia. V tej dobe bolo predsa všetko úplne postavené na hlavu, mala som problémy s bratmi a podobne. Dneškom sa ale úplne všetko zmenilo. „Ako je to možné? Prečo sa mi sním snívalo?"

Ryland chvíľu premýšľal, skúmal svojimi temnými očami dvojstranu a potom bezradne zdvihol pohľad ku mne. „Netuším. Hlavne, ak neviem ani to, o akého démona ide. Nech na neho narazil hociktorí z mojich predkov, zjavne sa mu to nepodarilo zistiť."

„Všetky tie záznamy sú anonymné?"

„Áno, ale dôvod nepoznám. Kto vie, možno sa úplne prvý zabudol podpísať a zvyšok po ňom si myslel, že je to nepísané pravidlo," zažartoval a podvihol kútiky úst. Ja som sa však len nepohodlne zahniezdila na stoličke a pobozkala Kalifa medzi ušká. „Môžem sa pokúsiť niečo zistiť, ak by si chcela."

„Odkiaľ?"

Nechcela som, už nikdy v živote som nechcela o tom stvorení počuť. Stále som sa cítila na pokraji mdlôb a dvíhal sa mi žalúdok. Po celom tele mi behali zimomriavky, sotva som zavadila pohľadom o knihu. Bolo mi snáď desaťkrát horšie, než niekoľko mesiacov späť, keď som na neho narazila prvýkrát. Teraz môj nepokoj ale neovplyvňoval iba mňa. Maličké ho cítilo rovnako, možno ešte o niečo viac. A posledné, čo som chcela, bolo zbytočne ho niečím stresovať a škodiť mu.

„Zajtra idem na wiccanskú svadbu. Môžem sa skúsiť popýtať medzi hosťami, niekto by možno mohol vedieť."

„Čo presne si mám predstaviť pod pojmom wiccanská svadba?"

„Je to niečo skutočne krásne," odvetil a v krátkosti mi vysvetlil, ako taká svadba typicky vyzerá. Musela som uznať, že išlo o príjemný koncept. Celkom rada by som sa išla na takúto slávnosť pozrieť. Až mi prišlo ľúto prosiť ho, aby si takýto zážitok kazil výzvedami o nejakom démonovi. „Takže ak by si chcela, môžem skúsiť niečo nájsť. Vsadím sa, že Johan niečo bude vedieť. Spomínaš si na neho?"

„Samozrejme, bol s nami počas rituálu v redakcii a aj potom na tvojej oslave, keď sme komunikovali s duchmi." Od tej doby som sa s ním nevidela, nebola na to príležitosť. „Naozaj ťa nechcem zaťažovať, ale budem vďačná."

Vrelo sa usmial a konečne knihu zavrel. Videla som však, že sa na jeho tvári usadila neistota. Zjavne trpko oľutoval, že mi nejakú rodinnú knihu démonov vôbec ukazoval.