Michael

Rozospato som zaklipkal mihalnicami a pootvoril oči. Absolútne som si nespomínal, kedy som večer zaspal. A hlavne ako sa mi to podarilo. V jednu chvíľu sme sa ešte s Clio rozprávali a ďalej som si už na nič nespomínal.

Teraz ma však realita udrela rovno do tváre. Bol štvrtok ráno, pomaly svitalo a nový deň začínal. Deň, kedy som mal ísť do školy a konečne zložiť poslednú skúšku tretieho ročníka. Miesto toho som mal úplne prázdnu hlavu. Vážne som si nedokázal spomenúť na nič z toho, čo som si posledné dni čítal.

Zhrnul som zo seba paplón a pomaly sa posadil. Vo svojom vnútri som už cítil známy pocit, ktorý sa radil k najhorším na svete. Bolo to, akoby ma do hrude a následne do brucha buchla obrovská päsť celou silou. Boli to tupá bolesť, ťažoba a smrtiaca hrôza v jednom. Sťažka som sa nadýchol a siahol do zásuvky nočného stolíka, kam som si odkladal lieky. Dve malé tabletky som nešťastne prevrátil v dlani, chvíľu ich skúmal pohľadom a potom ich zapil poriadnym dúškom vody z pohára na parapete.

„Už je ráno?" opýtala sa Clio ospalo a načiahla za mnou ruku. Omylom pritom drgla do Kalifa, ktorý sa medzi nás do postele prikradol zjavne v noci. „Večer si zaspal pomerne rýchlo. Oddýchol si si aspoň troška?"

Mykol som plecami a zaboril si tvár do dlaní. Nenávidel som rána pred skúškami. Žalúdok som mal ako na vode, zatiaľ čo celý zvyšok tela sa mi zmietal pod návalmi úzkosti, nervozity a strachu. Vždy to bolo rovnako, neexistovala skúška, ktorá by vo mne tieto pocity nevyvolala. A to som sa snažil do príprav dávať svoje maximum, ak nie občas aj viac.

„Je mi hrozne zle," zamrmlal som.

„Nemusíš tam ísť."

„Musím," oponoval som jej. Pomohol som jej posadiť sa a pohladil ju po bruchu. „Vyzeralo by to ešte horšie, keby zrazu len tak neprídem. Mal som sa v noci odhlásiť."

„Hlavne si teraz nesyp popol na hlavu, bude to v poriadku. Pôjdeš tam, dostaneš testové otázky a aspoň si ich prejdeš. Budeš mať prehľad v tom, čo sa profesor pýta a budeš vedieť, na čo sa nabudúce lepšie sústrediť."

Pokúsil som sa na ňu usmiať čo najviac úprimne, ale sotva sa mi podarilo nadvihnúť kútiky úst. V podobných chvíľach som sa cítil úplne najhoršie. Keď som svojimi hlúpymi stavmi a náladami ubližoval jej. Osobe, ktorá sa mi snažila iba pomôcť.

„Všetko bude presne tak, ako má." Končekmi prstov ma pohladila po líci a usmiala sa za nás za oboch. Toto som na nej natoľko miloval. Snažila sa pre mňa všetko uľahčiť, aj keď to nie vždy vyšlo podľa jej predstáv. „Budeš tam len pár hodín, potom prídeš domov a budeme konečne spolu. Môžeme spolu zavolať vašim, rada by som s nimi hovorila, lebo posledné dni som im len nechávala správy, nechcela som rušiť."

„Otec z toho mal radosť."

„To si viem predstaviť. Moje správy vždy miloval."

Znova som sa pokúsil o úsmev, ale teraz to dopadlo ešte horšie. Bolo lepšie, keď som jej vtisol rýchlu pusu a potom sa na chvíľu zavrel do kúpeľne. Tvár som si opláchol ľadovou vodou a na sekundu sa pozrel do zrkadla. Nespoznával som sám seba. Posledné dni sa na mne podpísali až priveľmi viditeľne.

„Vyrobíme ešte rýchlo nejaké kartičky?" opýtala sa Clio, sotva som sa vrátil do spálne. Z batohu mi vybrala skriptá ku skúške a pred sebou mala aj môj peračník s kopou pier a farebných zvýrazňovačov, spolu s dvoma balíčkami vopred nastrihaných kartičiek – čistých aj linajkových. „Iba z tých naozaj najťažších tém, ktoré si ešte určite potrebuješ pozrieť. V metre a pred skúškou to ešte stíhaš. A vieš ako sa hovorí... opakuješ si aj pri robení ťahákov."

„Ale ja si nejdem robiť ťaháky."

Ľahostajne mávla rukou. „Viem, ale tak sa to hovorí."

Neochotne, ale vrátil som sa k nej do postele a spolu sme si prešli všetky mnou vyznačené miesta. Rozpamätal som sa na najnáročnejšie témy, rozobral ich na menšie časti a následne sme zapísali skoro dvadsať kartičiek. Clio mi kládla otázky a našepkávala mi, keď som nevedel reagovať. Sprvu to vyzeralo, že sme na dobrej ceste a možno do hlavy niečo dostanem. Napokon som sa však balil a do školy chystal s ešte väčšími nervami.

Po ceste mi bolo doslova na zomretie. Chvíľami som myslel, že na ďalšej zastávke metra vystúpim, ľahnem si na najbližšiu lavičku a tam počkám na smrť, ktorá mi dýchala na krk. So zaťatými zubami a pocitom na vracanie som však vydržal do svojej zastávky a potom aj cestou do školy. Reči mojich spolužiakov pred učebňou ma však rozhodili ešte viac. Želal som si, aby tu bol Alec, ten ma vždy dokázal aspoň nejakým spôsobom upokojiť. Hlúposti trepal dovtedy, kým na mne nevidel aspoň náznak uvoľnenia.

Teraz tu ale nebol a tak to aj dopadlo. Profesor prišiel v dobrej nálade, celý vysmiaty a pripravený na začiatok skúšky. Niektorí moju spolužiaci pôsobili sebavedome, iní boli viditeľne na pochybách. Rozhodne som však z nás všetkých vyzeral najhoršie. Cítil som na sebe stále trvajúcu únavu, ktorú tmavé kruhy pod očami len zvýrazňovali. Doma som nemal silu a chuť sa ani oholiť, čo zjavne tiež dokazovalo, že na tom nie som úplne najlepšie.

Už sme dnu, každú chvíľu nám rozdá testy. Nemyslím si, že to zvládnem, je mi hrozne zle, Clio.

Ruky sa mi triasli tak veľmi, až som niekoľkokrát stlačil na telefóne nesprávne písmenko.

Všetko bude v poriadku, láska. Nech to dnes dopadne akokoľvek, svet sa nezrúti. Je to len jedna skúška z mnohých, ktorá bude mať aj náhradné termíny. Nezabúdaj, že nejde o život... nejde prakticky o nič, dobre? Pozri sa do ľavého vrecka na nohaviciach, schovala som ti tam malé prekvapenie.

Myslel som si, že tam nájdem ďalší z jej miniatúrnych kameňov. Neraz sa stalo, že išlo o niečo úplne nenápadné, napríklad drobný úlomok pyritu, ktorý som si zamiloval dokonca aj ja. Štruktúra dokonca tak maličkého kúsku bola fascinujúca, úplne jasne z nej vystupovala drobná kocka lesknúca sa do akoby tlmenej a málo výraznej zlatej farby.

Namiesto kameňa som z vrecka vytiahol štvorček zloženého papiera. Sprvu som nechápal, ale sotva som ho roztvoril, oči mi podliali slzy. A bolo mi úplne jedno, že sedím uprostred učebne so svojimi spolužiakmi a profesorom.

Podľa dátumu to bola fotografia zo včerajšieho ultrazvuku. Mala však niečo veľmi špeciálne. Naše maličké na nej malo zdvihnutú ruku a keďže prsty vidno nebolo, zjavne ju malo zaťatú v päsť. Iba o kúsok ďalej ružovým perom stálo: „Držím palce, ocko!"

Ďakujem ♥.

Rado sa stalo ♥. Pre nás budeš vždy absolútna jednotka, s urobenou skúškou alebo bez nej.

S úsmevom som palcom pohladil fotku a potom si ju zložil späť do vrecka. Sotva päť sekúnd na to predo mňa profesor položil niekoľko listov papiera a poprial mi veľa šťastia. Podľa maličkého úsmevu na jeho perách bolo zrejmé, že zahliadol, čo som ešte pred chvíľou držal v rukách.

⫷⫸

„Prečo si ma nezobudila?" opýtal som sa, unavene si pretierajúc oči. Hodinky na mobile ukazovali takmer deväť hodín večer. „Chceli sme volať mojim rodičom."

„Dúfala som, že budeš spať až do rána, prišlo mi ľúto budiť ťa," odvetila Clio a pohladila ma po vlasoch. V druhej ruke pritom držala knihu, ktorú som veľmi dobre poznal. Evidentne sa pustila znova do čítania Kliatby večnosti – temného epického fantasy románu, ktorý v nej prebudil lásku k menu Regulus. „Ja som s nimi hovorila, sú v poriadku. Otcovi sa ešte nepodarilo postaviť, ale nestráca nádej."

Prikývol som a prevalil sa z boku na chrbát. „To je dôležité. Som si istý, že to pôjde. Krvácanie nebolo rozsiahle, nemal tam prečo vzniknúť nejaký veľký problém."

„Samozrejme, že to pôjde," súhlasila so mnou, knihu odložila a pritúlila sa bližšie. Aspoň teda natoľko, ako jej to brucho dovolilo. Stále viac mi chýbalo spanie tak, ako som ho poznal ešte pred pár mesiacmi. Chýbalo mi vziať Clio do náruče či váha jej hlavy na mojej hrudi, keď som zaspával. „Cítiš sa lepšie?"

„Stále som ako ovalený po hlave."

Skúšku som nezvládol.

Podarilo sa mi vyplniť niekoľko otázok, ale bola to veľká bieda. K ústnej časti som ani nešiel, ospravedlnil som sa, že sa necítim dobre a so zvesenou hlavou zamieril domov. Vzal som to ale obchádzkou, zastavil som sa u Marcie v kaviarni a dostal do seba niečo sladké na upokojenie. Jej úsmevy mi troška podvihli náladu a tak som za Clio nedorazil až tak skormútený.

O to viac som však bol unavený. Úzkosť bola v tomto smere neskutočne zákerná. Dokázala oberať o obrovské množstvo energie – psychickej aj fyzickej. Občas som skutočne mal pocit, že nezvládnem ani vstať z postele, natoľko vyčerpaný som si pripadal. Svaly ma boleli od neustáleho napätia a moja hlava na mňa kričala, aby mi ani nenapadlo pohnúť sa a nedajbože ísť niečo robiť.

„Do rána je ešte ďaleko."

„Našťastie," odvetil som a privrel oči. Zajtra ma už čakala znova prax, na siedmu som musel byť na oddelení, aby som stihol rannú vizitu. „Neteším sa na rozhovor s primárkou. Fakt neviem, kedy si odrobím tieto vymeškané dni."

„A nemôžeš si prax o pár dní predĺžiť? Vieš, že by si si nemusel brávať dlhšie služby, skrátka by si na oddelení zostal niekoľko dní navyše."

„Neviem, to mi zatiaľ nenapadlo. Uvidíme, čo povie zajtra primárka, či vôbec bude mať čas a náladu sa mnou zaoberať."

„Určite to vyriešite, veď doposiaľ si na ňu nemal ani jedno zlé slovo."

Unavene som si povzdychol. „Doposiaľ som nemal podobné problémy." Z chrbta som sa znova prevalil na bok a zhrnul Clio vlasy z tváre. Nechcel som chodiť nikam, jedine stráviť pár dní osamote s ňou. Vydesilo ma, čo sa za moju krátku neprítomnosť doma stalo. Hoci... v podstate sa nič nestalo, ale mohlo sa. A ja by som tu nebol.

Kým by som prišiel domov...

„Pokús sa zaspať," zašepkala Clio a dlho ma pobozkala na čelo. „S dostatkom oddychu zvládneš zajtrajšok lepšie." Ďalšiu pusu mi vtisla na líce. „Tých pár hodín prejde ako nič, potom budeme znova spolu. Snáď celý víkend."

„Dúfam." Preplietol som si s ňou prsty a naše spojené ruky oprel o jej brucho. „Nechcela by si ísť so mnou do sprchy? Bude sa mi potom lepšie zaspávať."

„Veľmi rada."

„A asi by som mal aj niečo zjesť, dnes som mal iba dva koláčiky, ktoré ma donútila zjesť Marcia v kaviarni."

„Doplniť cukor je veľmi dôležité. Spomínaš ako som ti prvé dva ročníky stále strkala do batohu niečo sladké? A ty si mi za to najprv vždy vynadal, lebo si chodieval po škole cvičiť. Vraj som sa ti snažila sabotovať snahu schudnúť."

„A nebolo tomu tak?" podpichol som ju. Za posledné dni som sa priveľmi neusmial rovnako úprimne, ako teraz na ňu. V tej dobe mi to prišlo chvíľami skutočne otravné. Dnes to ale boli naozaj milé spomienky na naše začiatky a vývoj nášho vzťahu. „Teraz si zo sladkostí presedlala na rozkošné fotky s milým odkazom."

„To bola vážne obrovská zhoda náhod. Chcela som ti ju dať ešte včera, ale zaspal si a mne až ráno narýchlo napadlo, že to urobím takto."

„Sprvu som si myslel, že zas pôjde o nejaký magický kameň."

S úsmevom prevrátila očami. „Tie sú už ohrané."

„Toto rozhodne potešilo omnoho viac." Fotku som si pri odchode zo skúšky pozrel ešte raz. Potom som ju zložil a skryl za kryt na mobile. Tam som si mohol byť istý, že bude vždy pri mne a v prípade núdze sa na ňu môžem pozrieť.

⫷⫸

„Voľné víkendy ti brávať nechcem, Algarotti. Som dlhodobo zástanca toho, že medici by si ešte mali užiť nejaký ten voľný čas." Chápavo som prikývol, nespúšťajúc oči z primárky.

Služba mi mala končiť o dve hodiny, pričom od rána sme nemali chvíľu pokoja, aby sme si pohovorili o mojej absencii za posledné dni. Vizita bola zdĺhavá a prerušená komplikovaným cisárskym rezom, mňa s Alecom ale primárka nevzala. Následne pacienti prichádzali a odchádzali, dvakrát som s doktorkou Norrisovou bol na skok na pohotovosti a následne si ma zavolal doktor Kan – hromadná havária si vyžadovala čo najviac personálu na operačných sálach. Než som sa po troch operáciách vrátil sem, bolo skoro päť hodín poobede.

Alec za ten čas asistoval pri dvoch pôrodoch. Druhý končil tesne po mojom návrate a on z neho odchádzal doslova bledý ako stena. Ale hold, pôrod dvojčiat prirodzeným spôsobom videl prvýkrát. A možno si tak troška želal, aby to bolo aj posledný. Zatiaľ mi však nestihol povedať, čo presne ho natoľko vystrašilo.

„Dohodneme sa tak, že si prax o týždeň predĺžiš. Tam zahrnieme uplynulé dni a zároveň aj niečo málo z toho, čo chodíš operovať, dobre?"

„Ak je s operáciami nejaký problém..."

Primárka Carterová ma pokývaním hlavy zastavila skôr, ako by som dokončil. „Žiadny problém, nemaj strach. Hovorila som s primárom, bola by naozaj škoda, keby toho necháš. Podľa jeho slov máš naozaj veľký potenciál."

„Ja len nechcem, aby to vám spôsobilo nejaké problémy."

„Zatiaľ sa to ešte nestalo. Vidím, že inokedy si povinnosti plníš naozaj na sto percent, ak nie chvíľami aj na viac."

„Snažím sa," zamrmlal som a nervózne pritom obrátil vo vrecku kocku opalitu. Noc bola celkom pokojná, spal som dobre a až dokým mi nezazvonil budík, ktorý ale Clio prepočula. Aj preto sa mi odchádzalo tak ťažko. Chcel som zostať v posteli s ňou a spať pokojne aj týždeň v kuse. „Alec mi hovoril, že som prišiel o dosť veľa pôrodov."

„Áno, rodilo sa tu ako na bežiacom páse. Ale neboj sa, prídu ďalšie pôrody."

Trocha nervózne som sa pousmial. „Áno, tomu verím." Kto vie, možno sa nejakého ešte dočkám do konca dnešnej služby. V nemocnici pokoj nikdy netrval pridlho.

„Takže moju ponuku prijímaš? Nadrobíš si na konci praxe celý jeden týždeň, aby si nemusel teraz brávať dlhšie služby?"

Bez váhania som prikývol. „Áno, tak to bude najlepšie." Hlavne pre Clio. Nebude sa musieť trápiť tým, že s ňou strávim ešte menej času. Všetko zostane ako doposiaľ a hoci to ľahké nebude, zvládneme to. Určite áno. „Naozaj vám veľmi pekne ďakujem."

„Choď dokončiť papiere, ktoré som ti nechala na stole v lekárskej izbe. Nahoď z nich údaje do systému, dnes celý deň haproval a preto v ňom nemáme žiadne záznamy, všetko šlo pekne len na papier. Potom môžeš ísť."

„Ale ešte by som nemal končiť."

„Ale na dnes skončíš, nevyzeráš moc dobre, máš za sebou zjavne náročných pár dní." Trocha zahanbene som sklonil hlavu. Nechcel som, aby na mne moji nadriadení videli, že nemám svoj súkromný život pevne v rukách. Hoci... dalo sa to vôbec? Stále sa niečo dialo, jedna nevyspytateľná situácia striedala druhú a tá znova ďalšiu. „Daj sa cez víkend dokopy, nech vykročíš do ďalšieho týždňa správnou nohou."

Neisto som vstal z miesta pred stolom v jej kancelárii. Nemal som jej už čo povedať. Znova som sa len poďakoval a pratal sa preč čo najrýchlejšie. Dúfal som, že v lekárskej izbe zastihnem Aleca, ale už cestou tam som si všimol, že ho znova zapriahla vrchná sestra a nedávala mu vydýchnuť ani na chvíľu.

Kým sa dostal ku mne, jazyk mu visel takmer pri kolenách. Snáď ešte nikdy som ho nevidel tak túžobne hľadieť na stoličku. „Mike... čo som jej urobil? Prečo ma tak nenávidí?" opýtal sa zničene a na stoličku sa zvalil tak prudko, až ju skoro prevrhol. Hoci mal som z neho pocit, že prípadnému úrazu by sa možno aj potešil. „Snáď do smrti ma bude mraziť, ak niekde začujem priezvisko Smithová. Vždy, stopercentne vždy si spomeniem na vrchnú sestru z mojej letnej praxe na konci tretieho ročníka."

„Tak to máš smolu, kamarát. Ide o jedno z najčastejších priezvisk v Amerike. Dokonca možno najčastejšie, ak sa nemýlim."

„To si mi teda pomohol..." zašomral a ešte viac si rozstrapatil už beztak divoko stojace hnedo-ryšavé vlasy. Práve v letnom období chytali viac ryšavý nádych, čo Alec priam nenávidel.

„Ja nedokážem pomôcť ani sám sebe, nieto ešte tebe. Každému som akurát na poľutovanie."

„Akože máš troška taký stroskotanecký nádych."

Vyčítavo som nadvihol obočie a pozrel od počítača na neho. „O otcovi som ti priebežne písal, to všetko vieš." Prikývol, oprel sa a vyložil si nohy na stôl. Jeho typická poloha minimálne dvakrát za každú prax. „Clio bola v noci z utorka na stredu na pohotovosti."

„Hej, ja viem." Šokovane som na neho vyvalil oči. V tej chvíli som si pripadal ako v nejakej alternatívnej realite, kde mi môj vlastný život unikal pomedzi prsty. „Písala mi to Ava, hovorila s Clio a Marciou. Zároveň ma zaprisahala, že ak ti to poviem, tak ma nabudúce skopne zo schodov."

„Aha..." bolo jediné, čo som sprvu dostal zo seba. Pri pokrivenom výraze tváre môjho najlepšieho priateľa som si musel dopriať pár minút. „No fajn, čo už s vami. Asi ste urobili dobre. A Clio tiež, keď mi o tomto celom povedala až doma. Čo ja viem? Celý týždeň mi lezie hore krkom, kazí sa úplne všetko." Frustrovane som dopísal riadok a potom zjavne až moc násilne ťukol na Enter – systém opäť začal štrajkovať. „Ale dopekla s tebou!" zanadával som na plné hrdlo.

„Pokoj, tá klávesnica za nič nemôže."

„Nemám už nervy, fakt. Dnešok už trvá priveľmi dlho." Podráždený som šiel už k prvej operácii. Absolútne všetko mi liezlo na nervy a vyvolávalo vo mne hnev zmiešaný s úzkosťou. Až som bol sám prekvapený, že som dokázal podať celkom obstojné výkony.

„Nechceš mi niečo povedať?"

Jeho otázku som ignoroval. Celý systém som reštartoval, preklikal sa k poslednej zložke, ktorú som mal otvorenú a začal do nej informácie o konkrétnej pacientke zapisovať odznova. Cítil som ako ma pritom Alec uprene sleduje a čaká. O to náročnejšie bolo sústrediť sa.

Pomaly, zhlboka som sa nadýchol a zaboril tvár do dlaní. „Nedávam to, Alec." Priznať niečo takéto nahlas chcelo viac guráže, než som si prvotne myslel. Dokonca aj keď som to hovoril jemu – človeku, ktorému som mohol skutočne dôverovať. „Všetko mi lezie na nervy a všetko ma znervózňuje. Desím sa toho, čo prinesie ďalší deň, aké pohromy na mňa zas čakajú. Neviem, čo bude s otcom, stále sa ešte nevie postaviť na nohy. A pritom posledné mesiace mu to išlo už veľmi dobre, chodili sme na prechádzky, doma sa hýbal ako za uplynulých šesť rokov vôbec... Mama bola z toho šťastím bez seba, akoby zas dokázala veriť v to, že sa im ešte podarí splniť sny o cestovaní." Snažila sa za mojej prítomnosti hrať na silnú, ale bola rovnako zlomená ako naposledy. Teraz už totiž dobre vedela, aké môžu byť následky.

„Mike, počúvaj..."

„A potom je tu Clio, ktorej stav tiež kolíše ako na hojdačke. Ani nevieš, koľko štúdií som si za posledné týždne prečítal, aby som sa pripravil na prípadný predčasný pôrod. Prešiel som milióny štatistík, aby som sa pripravil na najhoršie možné prípady. To malé je proste stále hrozne... krehké, veď ešte nemá ani poriadne vyvinuté pľúca a podobne."

„A to je všetko v poriadku, veď má ešte kopu času."

„Odkiaľ to môžeš vedieť? Ja sám neviem, čo nás čaká o niekoľko hodín."

S povzdychom sa vyšvihol na nohy a prešiel za mňa. Keď som sa chcel na stoličke otočiť za ním, položil mi ruky na plecia a udržal ma tvárou k počítaču. „Neviem to, rovnako ako to nevieš ani ty. Ale dúfam, že všetko dopadne čo najlepšie vo váš prospech. Verím, že Clio je zodpovedná a dáva si pozor."

„Ale vidíš, že ani to nestačí, stále sa objaví niečo ďalšie, niečo horšie a ja sa proste príšerne bojím, že... že..." nedokázal som to ani dopovedať. Už mnohokrát mi prebehlo hlavou, že sa toto celé nemusí skončiť šťastne. Strašili ma nočné mory, ktoré mali dva rôzne konce... v jednom z nich sme zostali s Clio len vo dvojici, v tom horšom som zostal úplne sám.

„To je tvoj problém, príšerne sa bojíš."

„Je to diagnóza, Alec," pripomenul som mu. „A hlavne oprávnený strach."

„Je oprávnený, to ti neberiem." Až ma vystrelo, keď mi oboma rukami poriadne silno stisol plecia. Prudká bolesť ale do niekoľkých sekúnd pominula a zostal akýsi zvláštny až takmer príjemný pocit. „Ale čo dobré alebo užitočné z neho pramení? Nepodkopávaš si ním akurát tak vlastné nohy?" Mykol som plecami, ktoré mi Alec stisol ešte o niečo pevnejšie. „Stresuješ sám seba a čo je horšie..." zhlboka sa nadýchol a mykol aj mnou, aby som tak urobil tiež, „stresuješ aj Clio. Lebo keď vidí, že nie si v poriadku, robí si o teba starosti a vymýšľa všemožné spôsoby ako ti pomôcť. Vy obaja by ste potrebovali až do pôrodu úplne vypnúť hlavy, aby ste si prestali predstavovať katastrofy."

„Tebe sa to naozaj ľahko povie."

„Ľahšie ako tebe, ale nie ľahko. Myslíš, že mne na tom nezáleží? Ak skutočne pre nič iné, tak čisto kvôli tebe si starosti robím rovnako a neteší ma, keď mi hovoríš, že sa Clio znova pohoršilo alebo niečo podobné."

„Za všetko môže ten prekliaty Tiberius!" sykol som, prevracajúc pri vyslovení jeho mena očami.

„Tiberius?" zopakoval po mne Alec prekvapene. „Prečo som to meno doposiaľ ešte nepočul? Čo má spoločné s nečakaným tehotenstvom tvojej milej?" Keď som neodpovedal, Alec si ma aj so stoličkou otočil čelom k sebe. „No poďme, hovor. Aký Tiberius?"

„Môj prastarý otec, Tiberius Algarotti," odvetil som. Alec nemal poňatia o ničom z toho, čo sa koncom roka udialo. Netušil som ako mu to povedať a hlavne som na to nevidel adekvátny dôvod. Áno, bol mojim najlepším priateľom, ale toto bola oblasť môjho života, ktorú som zatiaľ chcel nechať skrytú.

Zato som bol nesmierne rád, keď do dverí akurát vošla vrchná sestra a odviedla si ho späť na oddelenie. Alecovi nepomohli jeho spýtavé pohľady ani zvedavé dvíhanie obočia, už som mu nepovedal ani pol slova. Škoda, že očami mi medzi dverami dal jasne najavo, že túto tému sme ešte ani zďaleka neuzavreli.

V duchu som preklial sám seba a hlavne svoje nerozvážne trepanie. Aj preto som sa snažil dokončiť svoju prácu čím skôr. Do klávesnice som ťukal ako o život a údaje si po sebe absolútne nekontroloval. Všetko, len aby som sa vyparil skôr, ako sa Alec vráti. Do šatne som doslova utekal a potom z nemocnice zmizol ako duch.

Zostávalo mi modliť sa, aby táto téma čím skôr zapadla prachom.