Michael

„Raz mi jeden z mojich pacientov po takomto zákroku povedal, že doslova cíti tepnu, ktorou som katéter viedol až hore do jeho hlavy," povedal otec potichu. Vzhliadol som od skrípt, ktoré som v rukách žmolil skoro celý deň. Beztak som však prešiel sotva tucet strán, stále som sa vracal k jednotlivým vetám a odsekom, lebo som sa na ne nedokázal poriadne sústrediť. „Vtedy som nechápal, ale teraz by som mu dal za pravdu."

„Mám ísť za sestričkou, aby ti dala niečo ďalšie na bolesť?"

Pokýval hlavou. „Nie, až také hrozné to nie je. Ide skôr len o zvláštny pocit."

„Okej... ale keby náhodou... vieš, mohol by som ti skúsiť pomôcť."

„Dám ti určite vedieť, Mike," uistil ma a znova privrel oči.

Zákrok prebehol v poriadku, presne podľa plánov a očakávaní. Doktori sa napokon zhodli, že pre otca bude endovaskulárny zákrok ten najlepší. Nad klasickým otvorením lebky ani neuvažovali, našťastie. Možno, keby aneuryzma praskne úplne, ale takto to nemalo priveľký zmysel. Zbytočne by ho tým len vystavili väčšiemu riziku.

„Mal si ísť na večeru s mamou, sotva si dnes niečo zjedol."

„Ako vieš, že som nemal osemchodové menu, kým si bol na sále?" podpichol som ho a na chvíľu skriptá zatvoril. Už sa mi nad riadkami krížili oči.

„Lebo si ako ja. Keď si nervózny, tak je jedlo to posledné, na čo myslíš."

„Je to dobrá cesta k žalúdočným vredom..."

„Ani nehovor, tvoja mama ma s nimi stále počas rezidencie strašila." Obaja sme sa potichu zasmiali. „Bývala veľmi urazená, keď som v práci nezjedol nič z toho, čo mi tak láskyplne pripravila a zabalila."

„Aj preto som Clio hneď na začiatku praxe povedal, nech sa o mňa v tomto smere nestará." Aj keď odmietnuť jej kuchárske výtvory bolo takmer nemožné. Občas som to však bol ja, ktorý som jej niečo dobré pripravil na ďalší deň do redakcie. Často mi čas nezostával, ale keď áno, rád som pre ňu urobil takéto milé gesto. „Ale dobre, obaja vieme, že zo stresu je aj mnoho iných ochorení, nielen vredy. Ktoré mimochodom nevznikajú priorite kvôli stresu, ale..."

„Stačí, prednášku na túto tému si naozaj neprosím," prerušil ma a s úsmevom.

Všetkým trom nám viditeľne odľahlo. Hoci sa otec ešte od zákroku nepokúsil postaviť na nohy, všetko ostatné vyzeralo byť v poriadku. Sťažoval sa síce na slabosť v ľavej ruke, ale tá sa mohla tiež veľmi rýchlo upraviť. Chcelo to hlavne čas a nejakú pomoc od fyzioterapeuta. Presne ako naposledy, akurát teraz v omnoho menšom rozsahu. Veľa vecí ešte bude závisieť od zajtrajšieho CT, ale doktorka Martinová nás upokojila už teraz. Podľa nej vyzeralo všetko omnoho lepšie, ako včera.

„Pokojne môžeš ísť zajtra domov, aby si sa lepšie pripravil na skúšku a bol s Clio. Už to tu zvládneme."

„Cez deň ešte zostanem, pôjdem nočným vlakom."

„Zas sa nevyspíš."

Mykol som sám pre seba plecami. „Pred skúškami aj tak nespávam, Clio by ti to dosvedčila."

Dnes sme spolu ešte nevolali, ale písali sme si takmer celý deň. Sprvu som na telefonovanie nemal náladu ja – bál som sa, že znova vybuchnem a budem na ňu zbytočne hnusný. Potom sa už do rozprávania nechcelo jej, údajne ju znova bolela hlava. K dobru rozhodne neprispelo ani počasie, ktoré sa už ani prinajmenšom nepodobalo na to včerajšie. Príjemný chlad bol preč a po mrakoch či daždi ani stopa. Slnko opäť pražilo a teploty sa šplhali nad tridsať stupňov. Ešteže nemocnice ponúkali luxus v podobe klimatizácie.

„Po zákroku som si od nej našiel správu v mobile. Údajne ak ju čítam a odpoviem jej, bude môcť byť naozaj pokojná, že som v poriadku."

„Hej, spomínala mi, že ti písala. Ráno hovorila aj s mamou."

„Mrzí ma, že sme nestihli tú návštevu u vás. Snáď po pôrode to už vyjde."

„Určite áno. Istý čas bude zjavne na vás, aby ste prišli, ak budete chcieť maličké vidieť."

„Bojím sa, že ak prídeme, tak tvoja mama už nebude ani chcieť odísť. O inom ju nepočujem denne hovoriť aj desaťkrát len o tom, že čoskoro už bude babka."

Pousmial som sa. „Necíti sa potom priveľmi staro?"

„Och, kdeže. Pred kamarátkami sa pýši tým, že z nej bude mladá babka plná energie. A hlavne behá po obchodoch a nakupuje do zbláznenia."

„Prosím? Jasne sme vám všetkým povedali, že nemáte kupovať všetko, čo vám padne do oka. Je to úplná zbytočnosť, deti rastú rýchlosťou svetla a všetko je neskutočne predražené." Stačilo, keď som bol párkrát v obchode s Clio. Šli sme sa len nezáväzne popozerať a následne sme obaja odchádzali s domnienkou, že deti by pri dnešných cenách mali mať skutočne len bohatí ľudia. Samozrejme, že niektorým kúskom neodolala ani ona a doma sa nám postupne zbierali maličké kúsky oblečenia v neutrálnych farbách, ale išlo o princíp. „Predpokladám, že mama ti zakázala, aby si mi to povedal."

„To si píš," pritakal so znova privretými očami. Bol viditeľne unavený, ale na druhej strane nechcel byť sám a len tu potichu vylihovať. „A hlavne mám držať jazyk za zubami pred Clio."

„Budem sa teda tváriť, že som nič nepočul. A teba poprosím, aby si mamu krotil."

„Ako, povieš mi? Ona vybehne na trh alebo do potravín a potom zrazu len z tašky vyťahuje detské vecičky, lebo vraj nejakým nedopatrením zablúdila ďalej do mesta a toto jej padlo do oka."

„Pohroz jej, že Clio určite nahnevá, ak nám donesie toľko nevyžiadaných darčekov."

Ja som sa z ich radosti ohľadom bábätka úprimne tešil. Takisto som si vážil, že mama sa tak svorne pripravuje... dokonca aj miesto nás. No nezaškodilo by, keby nás občas počúva a hlavne akceptuje naše požiadavky. Vedeli sme, prečo najbližšiemu kruhu rodiny a priateľov hovoríme, aby zbytočne nenakupovali.

„Mal som ti ja čo hovoriť," zamrmlal.

S úškrnom som nad ním pokýval hlavou a znova otvoril skriptá. Intenzívna medicína sa pomaly stávala rovnakým súperom ako farmakológia. Nič mi zrazu nedávalo zmysel a hlavne som si nič z papierov nedokázal prepojiť na prax, ktorá mi išla celkom dobre. Bolo to, akoby sa obe nachádzali v rozdielnych dimenziách a ich stret bol nemožný. Skutočne nie nadarmo sa hovorilo, že teória a prax v medicíne majú od seba často na míle ďaleko.

Úplne živo som si spomínal na náš prvý deň praxe. S Alecom a niekoľkými ďalšími spolužiakmi sme sa zrazu ocitli na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny, kde sme si prišli stratení ako stroskotanci uprostred mora. Prvé dni sme len stepovali doktorom a sestričkám za chrbtami, sledovali ako ošetrujú pacientov a robili si zápisky. Až približne po týždni sa tí šťastnejší z nás dostali aj k skutočnej praxi. Ja som niekoľko dní strávil čisto zbieraním anamnéz od pacientov a ich následným spisovaním. Papierov a rôznych formulárov som mal už plné zuby a nemohol som sa dočkať, keby mi príde správa od doktora Kana, aby som šiel s ním operovať. Keď si nás však lekári už oťukali, bolo to lepšie. Prestali nás vidieť ako psíkov, ktorí im behajú za pätami a dávali nám stále viac práce – samozrejme, pod ich neustálym intenzívnym dohľadom.

„Čo ty a intenzívna medicína? Spomínaš si na prax?" opýtal som sa otca o dobrú polhodinu.

„Desil som sa jej ako čert kríža."

„Lebo?"

„Sám najlepšie vieš, že zahŕňa starostlivosť o kriticky chorých. Tam musíš byť stále stopercentne v strehu a pripravený reagovať. Prvé dni na praxi som mal nočné mory zo všetkých tých stavov, pípajúcich monitorov a infúzií." Tiež ma to tam sprvu vydesilo. Aj napriek tomu, že som mal za sebou prax na pohotovosti, kde som sa takisto musel naučiť konať rýchlo a múdro. Predsa len som tam ale vídal pacientov v menej závažných stavoch, ktoré ich väčšinou priam neohrozovali na živote. „Potom som si ale našiel dobrý spôsob ako nespanikáriť. Vždy počas vizity s lekármi, keď sme chodili od pacienta k pacientovi, som si v hlave rýchlo premietol ich stav a v troch bodoch zostavil krátky plán akcie na prípad, že by sa ich stav zhoršil."

„To znie rozumne. Určiť si priority, aby si sa mal čoho v prípade núdze chytiť."

„Vždy som nosil vo vrecku malý zápisník, kam som si tie body za pochodu spisoval. Ak sa niečo stalo, nazrel som do nich a razom bol o niečo pokojnejší. Nezamrzol som a mohol doktorom hneď predostrieť nejaké svoje nápady na liečbu. Vieš totiž, čo je najhoršia vlastnosť väčšiny medikov?"

„Nie."

„Neviete dostatočne rýchlo reagovať. Často nehľadáte najlogickejšie a najrýchlejšie riešenie, ale držíte sa učebnicových príkladov."

„Keď nič iné nepoznáme..." mykol som bezradne plecami a položil skriptá na nočný stolík vedľa otcovho nemocničného lôžka. „Ale uznávam, že veľakrát ani ja neviem reagovať vo vyhrotenej situácii. Proste zamrznem a všetko mi vyfučí z hlavy."

„Mnoho lekárov to berie ako obrovskú slabosť."

Pretočil som očami. „Akoby nikdy neboli na našom mieste." Všetkých lekárov sme mali brať ako nadriadených a správať sa k nim úctivo. Rovnako ako k zdravotným sestrám či ošetrovateľom. Dokázalo ma ale nehorázne vytočiť, keď sa niekto nad nás vyvyšoval úplne otrasným spôsobom a zabúdal, že ešte nedávno bol na našom mieste. „Je ale pravda, že praxou sa všetko zlepšuje. Vidím to sám na sebe, keď som na sále. Režem omnoho rozhodnejšie a istejšie ako vlani."

„Samozrejme."

„Stále si neviem predstaviť, že by som niekedy mohol byť ako doktor Kan, ale... budúcnosť v chirurgii mi už nepríde taká nemožná."

„Ale, ale..." S viditeľným záujmom ku mne pootočil hlavu. Na perách sa mu usadil lišiacky úškrn. Na sekundu mi pripomenul Tiberia. „Ja som to tvojej mame hovoril hneď, ako si šiel k operácii prvýkrát. Tušil som, že sa ti to zapáči a skôr či neskôr začneš zvažovať chirurgiu."

„Prečo si si to myslel?"

„Hovorieval to tvoj starý otec. Spomínaš si, keď ste spolu chodili za mnou do nemocnice?"

Samozrejme, že som si na to spomínal. Najmä na dni, keby sme mohli spolu pozorovať otca priamo pri práci. Niekoľkokrát som na vlastné oči videl, ako pacientom otvára lebku a operuje na konkrétnych častiach mozgu. Sledovali sme ho z preskleného balkóna nad operačnou sálou, kam za iných okolností chodili medici alebo vzácne návštevy, niekedy, vo výnimočných situáciách dokonca príbuzní pacientov. Vždy som bol úplne unesený a po zvyšok dňa nehovoril o ničom inom. Otca som po návrate domov zasypával otázkami a chcel sa do noci rozprávať.

„Býval si úplne očarený."

„Stále by som bol. Pri niektorých zákrokoch mám stále pocit, že hlúpo vyvaľujem oči."

„To je asi tá krása medicíny, nie?" opýtala sa zrazu mama od dverí. Možno v nich postávala už dlhšie, akurát my sme boli priveľmi zabratí do rozhovoru a nevšimli sme si ju. „Vidím a hlavne počujem, že sa cítiš celkom dobre," povedala veľavýznamne a láskyplne pozrela na otca.

„Akurát som hovoril Michaelovi, že teraz už veľmi dobre chápem svojho bývalého pacienta, ktorý mi po takomto zákroku povedal, že zrazu si v tele cíti celú tepnu, cez ktorú som viedol katéter až do jeho mozgu."

Mama sa viditeľne striasla. „To je veľmi... nepríjemné predstava." So zvrašteným čiernym obočím podišla k nám a posadila sa na kraj postele. Nežne vzala otca za ruku a pobozkala ho na hánky. „Mal by si oddychovať, Matteo, porozprávať sa môžete aj neskôr."

„Aj oddychovať môžem neskôr," oponoval jej.

„Nebuď tvrdohlavý ešte aj teraz. Dostal si od života vztýčený ukazovák, mal by si sa z neho poučiť."

„A ja som mu ukázal vztýčený prostredník, sme si kvit." Rozosmial som sa tak úprimne a od srdca, až ma mama zozadu bachla po hlave. „Ale veď ho nechaj, trocha smiechu mu neuškodí. Hlavne pred skúškou."

„Práve kvôli skúške by sa mal sústrediť na učenie a nie tu s tebou klebetiť."

„Mami..."

„Ideme, Michael. Prídeme zajtra, lebo kým tu budeme, tvoj otec si nedá pohov."

„Eni, láska moja najdrahšia..." zatiahol otec a voľnou rukou sa načiahol za jej tvárou. Bola to ľavačka, ktorú aj teraz viditeľne dvíhal o niečo ťažšie. Triasla sa mu, kým mamu pohladil po líci a za bradu si jej tvár pritiahol bližšie. „Náš syn je už dospelý, nesmieš ho takto komandovať."

„Ale smiem, porodila som ho."

„Skvelý dotaz," zamrmlal som a odvrátil hlavu, kým si rodičia dali pusu. Naučený manéver z detstva. „Pôjdeme, mal by si oddychovať. A ja sa musím učiť, inak vyletím."

„Bla, bla, bla..." odrapotal posmešne a ešte raz mamu pobozkal. „Ráno vás tu čakám, pekne oboch nastúpených a pripravených robiť mi spoločnosť."

Ešte chvíľu sme spolu všetci požartovali, ale potom bolo po maminej vôli. Rozlúčili sme sa s otcom a zamierili domov. Dnešná cesta mi pripadala omnoho rýchlejšia. O to skôr ma mama mohla prosíkať, aby som si dal niečo pod zub skôr, než sa zavriem do izby a posadím nad učenie. Prijal som iba hrnček jej levanduľového čaju, ktorý Clio natoľko milovala. V izbe som ju prezvonil, ale keď mi to nezdvihla, vybral som si z batohu skriptá a nedobrovoľne sa pustil do zdĺhavého učenia.