☽ 64 ☾

Michael 

„Nemám ani poňatia, ako zajtra ráno vstanem na brigádu. Nechce sa mi tam ísť, priveľmi som si zvykol na ten nepravidelný režim," posťažoval som sa a lepšie si oprel hlavu o brucho mojej snúbenice. Ani mi nedošlo, ako veľmi mi chýbala naša posteľ, kým sme do nej spoločne nepadli skoro hneď po príchode z Bostonu. „Hlavne neviem, čo by som mal čakať."

„Ideš tam prvýkrát, to je normálne."

„Ja viem, ale..." vydýchol som nešťastne a tuho privrel oči. Od nášho výletu na pohotovosť vo štvrtok večer som mal nervy na prasknutie. Nedokázal som sa upokojiť a uvoľniť, myšlienky sa mi v hlave striedali rýchlosťou blesku. Sotva som spal a jedol, stále mi bolo od toľkého napätia zle. „Najradšej by som celú svoju hlavu vyhodil von oknom. Prečo v nej nemôže byť aspoň na chvíľu ticho?"

„Nerada to hovorím, lebo to bude znieť, akoby som ti chcela niečo vyčítať, ale... prečo si nebol minule k svojej psychiatričke úprimný?"

„Lebo v tej dobe som mal 24/7 pocit, že si chcem podrezať žily alebo sa hodiť pod metro. Alebo rovno oboje, len tak pre istotu."

„Och..." dostala zo seba šokovane a prsty pravej ruky si ponorila do mojich vlasov, „takto si mi to predtým nehovoril." Clio sa už-už chcela posadiť, ale ja som ju udržal na mieste. Pevnejšie som ju objal okolo pása, aby nikam nechodila. „Michael..." vyslovila moje meno desivo ustarane.

„To bol žart, proste... nemyslel som to doslova. Ale nervy som mal na prasknutie, nevedel som, čo so sebou. Desil som sa, že o teba prídem, že stratíme bábätko... nevedel som, čo mám robiť. Neprišlo mi, že z toho vedie cesta von. Nie taká, ktorá by skončila šťastne pre nás všetkých."

Stratil som v tie dni hlavu. Bola to skúška, ktorou som si nikdy nechcel prejsť. Nie na úkor toho, aby sa mojej snúbenici niečo stalo. To nikdy.

Ak som skutočne mal poriadne padnúť na hubu, nech si následky ponesiem sám.

„Klamal som jej, lebo okolnosti boli také, že som skrátka nemal šancu odpozorovať, či lieky začali poriadne zaberať. Ale nechcel som s ňou pretriasať to všetko, čo sa udialo."

„Chápem, ale uškodil si tým sám sebe. Hlavne sám sebe." Mykol som nešťastne plecami a pobozkal ju na brucho.

Piatok, sobotu a dnešné doobedie sme ešte zostali u mojich rodičov. Nechcel som, aby sa Clio unavovala štvorhodinovou cestou späť domov. Nikam sme sa neponáhľali, čas mali aj Amber s Marciou, tak sme radšej zostali. Kým ony dve si vzali do parády moju mamu a otec sa zavrel do pracovne, aby pracoval na svojej knihe, ja s Clio sme sa ulievali ako najlepšie sme len vedeli. Vylihovali sme v chládku, liali do seba litre maminej citrónovej limonády a trpeli otrasné reči môjho prastarého otca. Sršal tonou zlých vtipov, ktoré nezaujímali nikoho z nás. Zjavne práve tie odplašili aj Ambrosa s Evelyn – od sobotňajšieho rána sme z ich strany nepočuli ani slovo.

„Kedy k nej ideš znova? Nemyslím, že si mi to spomínal."

„V piatok o štvrtej, zas som jej posledný pacient."

„To bude krásne zakončenie dňa aj pracovného týždňa," zažartovala o máličko uvoľnenejšie.

Bolo jej dobre, videl som to a hlavne počul. A to ma neskutočne tešilo. Udalosti štvrtka nás oboch veľmi vydesili, ale keď posledné dni prebehli v absolútnom pokoji, vydýchli sme si. Zdalo sa, že nám ešte zostáva pár dní len vo dvojici.

„Môžem tam prísť, ak ti to pomôže."

„Ty máš byť doma, čo najviac ležať a oddychovať," pripomenul som jej vyčítavo a pobozkal ju na brucho.

„Doma som bola, ležala a oddychovala už toľko, že som si skoro vytrhala vlasy."

„A pozri, ako si dopadla."

„Michael!"

„Čo? Nemám snáď pravdu?" Už som dvíhal hlavu, aby som jej pozrel do tváre, keď som pocítil ako sa maličké pohlo. Vždy to bol krásny pocit, plný nádeje, ktorú sme tak nutne potrebovali každý deň viac a viac. Hlavne vo chvíľach ako táto, keď sa ma úzkosť snažila potrhať v zuboch. „Ja som nezabudol, čo sa stalo. Nejde na to zabudnúť."

„Myslíš, že ja som zabudla?"

„To netvrdím..."

„Som smutná z toho, že zjavne už naveky si pri spomienke na toto tehotenstvo vybavím to, že som skoro zomrela. Rada by som na tieto mesiace spomínala ako na najkrajšie v živote, ale od toho mali poriadne ďaleko."

„Podobnú vec hovorili aj niektoré pacientky. Mnoho vecí nešlo tak, ako si predstavovali."

„Je mi ľúto každej ženy, ktorá počas týchto mesiacov trpela. Je to nespravodlivé." Zdalo sa, že s týmito slovami chcela Clio debatu ukončiť. A možno to tak bolo aj lepšie, len by sme sa zamotali v bolestivých spomienkach.

Marcia a Amber vyrazili niekam von. Za posledné dni sa zdalo, že sa celkom pekne zblížili a nemali problém urobiť si spoločný program aj bez Clio. Tej to, samozrejme, v tomto období veľmi vyhovovalo. Na krk nám nedýchal ani Tiberius. Teda... aspoň to tak vyzeralo. Kto vie, možno sa len dobre skrýval a počúval nás odniekiaľ z kúta. V tom bol skutočný expert.

My dvaja sme si mali urobiť pekný večer. Akurát, že ten pozostával z vylihovania v posteli. Maximum, na čo sme sa zmohli, bola príprava večere. Clio ma opäť nahovorila na domácu pizzu, ktorá jej dnes večer chutila snáď ešte viac. Možno aj kvôli tomu, že som cesto vytvaroval do tvaru srdiečka. Bola to hlúpa maličkosť, sentimentálna somarinka, ktorá jej vyčarila nádherný úsmev hneď, ako som pred ňu večeru položil.

Mal som v pláne pozrieť sa ešte do poznámok na skúšku, ktorú som dokázal s profesorom dohodnúť na koniec augusta, ale hlavu som mal priveľmi plnú. S čo najlepším vedomím a svedomím som si teda vzal lieky, strávil niekoľko minút pod horúcou sprchou a potom som sa pokúsil zaspať. Budík som nastavil na pol šiestu, aby som pred pol ôsmou stihol byť v nemocnici.

Zaspať ale bolo nemožné.

Bola mi neskutočná zima aj napriek dusnému letnému vzduchu.

Srdce mi búšilo tak veľmi, až som mal pocit, že sa podo mnou trasie celá posteľ.

„Clio..." vydýchol som potichu a už ani sám neviem koľký krát sa prevrátil na pravý bok.

„Nespím ani ja," zamrmlala do tmavej izby. Ručičky hodín pred chvíľou ukázali dve hodiny, onedlho som mal vstávať. „Akurát som dúfala, že možno zaspíš, ak zostanem ticho."

„Je mi hrozne zle."

Nedokázal som zostať pokojne ležať, nechty som zatínal do dlaní a sánku zvieral tak napevno, až ma boleli zuby. V hlave mi kričalo milión myšlienok, ktoré sa pretekali v tom, ktorá z nich zaujme moju pozornosť ako prvá. A ak už sa to niektorej podarilo, dlho sa na piedestáli neudržala, v momente ju striedala ďalšia a potom ďalšia, ďalšia, ďalšia...

„Bolí ma úplne všetko, akoby sa mi nervozita a úzkosť doslova vlnili pod kožou." Bol to hrozný pocit, ktorý som možno ani neopisoval správne či pochopiteľne pre iných.

„Lieky si mal, nie?"

„Mal, ale..." Zjavne nastal moment, ktorý mi dával dôležitú odpoveď. Keby mám liečbu nastavenú správne, keby už lieky začali účinkovať... nemal by som sa takto cítiť. Alebo mal?

Dopekla, čo bolo reálne?

Čo len moje hlúpe predstavy a márne nádeje?

„Je mi zle," zopakoval som a tuho privrel oči. Nechcel som jej to robiť, držať ju hore podobnými hlúposťami. Potrebovala oddychovať a nie riešiť moju hlúpu hlavu. „Nič podobné by sa už diať nemalo, Clio. Tak prečo?"

„Vieš, že lieky potrebujú aj niekoľko týždňov, aby začali fungovať. A predtým sa môže stať, že sa ti pohorší," povedala pokojným tónom a sťažka sa posunula bližšie ku mne. Pravou rukou mi vošla do spotených vlasov a pobozkala ma na čelo. „Bude to v poriadku, nemá sa ti čo stať. Si doma v bezpečí a ja som tu s tebou, prejde to. Presne ako vždy predtým."

„Čo ak nie?"

„Nad takou možnou ani nepremýšľaj, nie je reálna," namietla okamžite. „Prejde to, vždy to prešlo a inak to nebude ani teraz. Daj tomu pár minút, nič viac. Len pár minút, ktoré ti pomôžem prečkať. Na nič nie si sám, ani teraz a ani inokedy."

Nedokázal som jej odpovedať, nemal som správne slová... akurát pocit, že môj jazyk váži tisíc kíl a ja ním nedokážem pohnúť.

Hrdlo som mal úplne stiahnuté, akoby ma niečie ruky držali pod krkom.

„Musíš hlavne pokojne dýchať," pripomenula mi a láskavo ma dlaňou pohladila po hrudi. Bolo to opatrné gesto plné lásky a citu, chcela mi ním ukázať svoju podporu. No ja som si nedokázal pomôcť, snažil som sa od nej odtiahnuť. „Je tu niečo, čo môžem teraz pre teba urobiť? Niečo, čo by ti možno pomohlo?"

Vždy sa ma to pýtala. Uisťovala sa, že úplne všetko, čo robí, je pre moje dobro a pohodlie. A za to by som jej nikdy nemohol dostatočne poďakovať.

Môj prvý horší záchvat úzkosti, ktorý takmer hraničil s panickým záchvatom, ju vydesil možno ešte viac ako mňa. Netušila, čoho sa chopiť. Ako ku mne prehovoriť. Či by mala vôbec niečo urobiť. Dotknúť sa ma. Povedať čo i len pol slova. Dodnes si spomínam, ako jej oči podmývali slzy, keď pri mne sedela a lomcovala ňou bezmocnosť.

Od tej doby sa toho udialo veľa. Prežila so mnou mnoho podobných chvíľ, horších a lepších. Naučila sa počas nich fungovať tak, aby každá jedna moja kríza trvala čo najkratšie a prebehla čo najmenej bolestivo. Zázraky robiť nedokázala, ale občas tu naozaj boli chvíle, kedy som si hovoril, že keby ju nemám po svojom boku, už by som to celé zabalil.

Úplne všetko.

„Išla by si so mnou do sprchy, prosím?"

„Samozrejme, voda zvykla pomôcť."

„Len... nemala by si zbytočne toľko stáť."

Clio sa potichu zasmiala a pobozkala ma do vlasov. „Môžeme sa posadiť, nemusíme stáť. Myslím, že obom nám tak bude lepšie."

Nemal som silu s ňou súhlasiť. Bez slova som jej pomohol na nohy, na chvíľu ju poriadne pevne objal a potom sa nechal zaviesť do kúpeľne. Teda... skoro. Na polceste som zrazu zastal a nedokázal som sa viac pohnúť.

„Mikey..."

Nemo som pokýval hlavou a počkal, kým sa iniciatívy znova ujala Clio. Doviedla ma k sedačke, kam sa posadila. Miesto vedľa nej som klesol na podlahu k jej nohám. Pobyt pod poriadne horúcou vodou mi zvykol pomôcť uľaviť od bolesti a napätia. Nie však v tej chvíli. Niečo tak banálne ako státie či sedenie pod vodou mi prišlo priveľmi namáhavé a vysiľujúce.

„Počkaj tu, niečo mi napadlo. Minule som videla dobrý trik, možno ti pomôže," povedala Clio nečakane a na chvíľu odišla. Ponad plece som videl ako otvára mrazničku a niečo z nej vyberá. Iba o sekundu neskôr o dno malej sklenej misky zacinkali ľadové kocky. „Čítala som jeden článok a tam písali, že ľad dokáže pomôcť pri panickom záchvate alebo silnej úzkosti," vysvetľovala, kým sa vrátila ku mne a znova sa posadila. Buchot a hlasy prilákali k nám aj Kalifa, ktorý vyskočil na sedačku a nazrel do misky, ktorú Clio položila vedľa seba. „Vraj si máš jednu alebo viac kociek vziať do rúk. Alebo si môžeš dať kocku do úst a jazykom ju držať na podnebí. Alebo ešte... ešte vraj pomáha, ak si niečo studené držíš na hrudi, napríklad celú misku s ľadom alebo podobne."

„Už som o tom počul, ale..."

„Troška extrémnejší mi prišiel návrh ponoriť si celú tvár do ľadovej vody. Ale údajne to odpúta myšlienky, lebo mozog je zrazu priveľmi zaneprázdnený vnímaním a vyhodnocovaním pocitu chladu a ako pôsobí na telo," vysvetľovala ďalej, zatiaľ čo vzala jednu z koniec, načiahla sa za mojou pravou rukou a natisla mi ju do dlane. Ostrý chlad mi okamžite prenikol pod kožu, priamo do kŕčovito stiahnutých svalov.

„Chlad má..." začal som zastretým hlasom, „pomôcť telu a mozgu znova začať vnímať okolie a skutočnosť, práve prebiehajúci moment. Tiež môže vyvolať bolesť, ktorá prinúti neurotransmiteri... skrátka..." zhlboka som sa nadýchol, ale ďalšie slovo som zo seba už nedostal.

„Dobre, pokoj. Nepotrebujem odbornú prednášku, to je v poriadku," zasmiala sa Clio potichu a do dlaní mi vtisla ďalší ľad.

Bolo mi jasné, že nepotrebovala odbornú prednášku. Ale možno, keby jej ju dokážem dať, pomohlo by mi to. Keby dokážem hlavu namáhať na niečo iné, na omnoho racionálnejšie a reálnejšie myšlienky. Na skutočnosti. Vedecky podložené skutočnosti. Nie bláznivé fantázie, ktoré si vytvárala moja myseľ v snahe zabiť ma.

„Robí to niečo?" opýtala sa nádejne.

„Začínajú mi tŕpnuť prsty aj celá dlaň."

„A to je dobre?" Mykol som plecami a predklonil sa, opierajúc sa čelom o jej kolená.

Štyri sekundy na nádych, sedem sekúnd držať vzduch v pľúcach a následne ho vydýchnuť po dobu ôsmich sekúnd.

Štyri sekundy na nádych, sedem sekúnd držať vzduch v pľúcach a následne ho vydýchnuť po dobu ôsmich sekúnd.

Štyri sekundy na nádych, sedem sekúnd držať vzduch v pľúcach a následne ho vydýchnuť po dobu...

Štyri sekundy na nádych, sedem sekúnd držať vzduch v pľúcach a následne...

Štyri sekundy na nádych, sedem sekúnd...

Štyri sekundy...

„Vedieš si skvele, naozaj skvele, Michael," povzbudila ma Clio šeptom a prehrabla mi stále spotené vlasy. „Si veľmi, veľmi šikovný, láska. Som na teba neskutočne hrdá."

„Akoby to pomaly prechádzalo," dostal som zo seba sťažka.

Od napätia sa mi triaslo celé telo, cítil som to neskutočné napätie, ktoré ma trhalo na malé kúsky. Stále mi nakúkalo ponad plecia a dozeralo na každý môj nádych. Čím viac som sa ale sústredil na ľad v mojich rukách, na vyžarujúci chlad a typickú bolesť, ktorú pri kontakte s mojou pokožkou spôsoboval, tým viac sa svet naokolo vracal do pôvodných koľají.

„Som hrozne unavený, Clio."

„Ja viem. Verím, že to musí byť veľmi unavujúce. Hlavne po posledných dňoch." Prekvapilo ma, keď sa trocha nešikovne zosunula ku mne na zem. Dokázala ma tak ľahšie objať, vziať do náruče a poskytnúť mi tak ďalší druh pomoci. Kalif mi zo sedačky skočil priamo do lona a z ruky mi olízal kvapky vody z topiaceho sa ľadu. „Ale všetci traja sme tu s tebou. Nie si na nič sám, Michael. Nikdy nebudeš."

„Maličké je teraz hore?"

„Nemyslím si, to by dalo vedieť. Noci zvyčajne prespí, na kopance alebo také ráznejšie pohyby sa občas budím zväčša až nad ránom."

Pousmial som sa a oprel si hlavu o jej rameno. Zvyšky ľadu som hodil späť do misky a vzal si niekoľko ďalších kociek. Bol to úplne jednoduchý trik, ale v kombinácii s liekmi, celkovou snahou mojej snúbenice a kontrolovaným dýchaním zaberal celkom dobre.

„Dúfajme, že mu to vydrží," pokračovala Clio a pobozkala ma na čelo. Moju pravú dlaň, hoci mokrú od topiaceho sa ľadu, si položila na brucho. „Nocí sa bojím asi najviac. Ani nie tak toho, že sa nevyspím ja. No čo bude s tebou? V škole a v nemocnici musíš byť oddýchnutý, aspoň do nejakej miery. A to s vreštiacim bábom asi nepôjde."

„Skúsime ho prekričať, možno to zaberie," zažartoval som a usmial sa cez zaťaté zuby.

Kalif zamňaukal takmer okamžite, akoby s nami súhlasil. „Ty budeš našou veľkou pomocou, však? Najlepšia pestúnka a zároveň starší braček."

„Neviem akosi odhadnúť jeho reakciu, keď prinesieme malé prvýkrát domov."

„Ja mám pocit, že to bude celkom dojemný moment. Mali by sme si ho natočiť, aby sme potom mohli opakovane plakať a spomínať."

„Plakať budeme rozhodne všetci, v tom som si istý." Bude to horská dráha plná emócií, ktorá nás určite neraz privedie na pokraj psychických aj fyzických síl. „Ale bude to všetko stáť zato."

„Určite bude, čaká nás veľa pekného. Už čoskoro."

„Čoskoro..." zopakoval som a ďalšie zvyšky roztopeného ľadu hodil späť do misky.

Ešte chvíľu som sa sústredil na počítanie, na každý jeden nádych a pritom som voľnou rukou hladil Kalifa. Tichučko mi priadol v lone a veľmi trpezlivo čakal, kým som nebol pripravený vstať a vrátiť sa do postele. Stále som sa celý triasol, ale už to bolo skôr od únavy. Do postele som padol ako zabitý, úplne ako ovalený po hlave.

No moja myseľ stále nebola taká pokojná, aby som zavrel oči a spal.

„Čoskoro bude svitať," povedal som potichu. Clio ma upokojujúco hladila po chrbte a kde-tu mi tichučko pripomenula nakoľko ma miluje, aká je na mňa hrdá a ako skvele som celú situáciu zvládol. „Zomriem v nemocnici."

„Bude to tvoj prvý deň, možno ťa pustia domov skôr."

„Mal som sa zjavne informovať na koľko hodín denne to bude."

„Horšie ako tvoje nočné na pohotovosti to nebude." Sentimentálne som sa pousmial a pritúlil sa k nej ešte o niečo lepšie. Ak nič iné, niečo takéto jednoduché bolo zaručenou pomocou. Hoci aj krátky pobyt v jej náruči, kedy neexistovalo nič iné. Jedine ona. Moja Clio. „Navrhla by som ti, že ťa prídem počkať, ale..."

„Na to ani nemysli, pekne zostaň doma. Ak už natoľko nutne potrebuješ niečo robiť, radšej mi niečo dobré uvar."

„Včera som videla úžasný taliansky recept, mali by sme ho vyskúšať."

Zvedavo som nadvihol obočie a pobozkal ju na krk. „Aký?"

„Arancini. Poznáš?"

„Áno, starý otec ich vedel pripravovať božsky. Recept mal od jednej z vychovávateliek z domova. Údajne im celkom rád chodil pomáhať do kuchyne."

Clio sa zasmiala. „Týmto sa mi rozhodne nepochválil." Stále bolo chvíľami ťažko uveriteľné, že sa stretla s mojim starým otcom a ten ju povodil po mieste, kde vyrastal. Ale až po tom, čo jej oznámil, že je tehotná. „Pochybujem teda, že sa mu vyrovnám, ale chcela by som to skúsiť. Zneli úžasne."

„Je to skvelé, vždy som ich mal veľmi rád. A už ani neviem, kedy som ich naposledy jedol."

Išlo o vďačný recept z môjho detstva, ktorý by som bol ochotný jesť pokojne každý deň. Ryžové guľky v cestíčku s plnkou z mäsa, syra alebo zeleniny, pečené v trúbe alebo smažené priamo na oleji.

„Mama má niekde odložený jeho pôvodný recept, ale..." mykol som plecami, „ona má toľko rôznych receptov z celého sveta, že všetky za svoj život ani vyskúšať nestihne."

„Raz mi hovorila, že z vašich výletov po svete si z každej krajiny priniesla kuchársku knihu. Aj mi ich ukazovala, niektoré z nich mali v sebe skutočne lahodne znejúce recepty." Nadšenie v jej hlase mi prišlo neskutočne rozkošné. Moja mama bola radosťou bez seba, keď s ňou Clio už pri prvej návšteve debatovala o varení a pečení. Ešte sa mu tak aktívnejšie len začínala venovať, spolu so mnou, a práve preto rada prijala mnoho rád a nápadov, ktoré moja mama za tie roky v kuchyni pozbierala. Varenie bolo vždy jej slabosťou, na poctivo pripravené domáce jedlo nedala dopustiť. „Možno by som jej občas mala napísať pre inšpiráciu. Sú dni, kedy naozaj neviem, čo navariť. Nič neznie dobre alebo čo aj áno, tak zaberie nekonečno hodín."

„Alebo sú v recepte prísady, ktoré by bolo treba zháňať v troch rôznych obchodoch."

„Minimálne," dodala a poškrabkala pritom Kalifa medzi ušami. Jeho spokojné zamňaukanie prerušil zvuk odomykania vchodových dverí. Hlasný dievčenský smiech naplnil celý byt. V tichu stále trvajúcej noci znel otrasne hlasno. „Asi toho vypili kúsok viac, než by mali."

„Tvárme sa, že spíme. Nechcem s nimi hovoriť."

„Ja tiež nie." Clio ma s úsmevom pohladila po líci, než by si jej pery v dlhom a precítenom bozku našli moje.

V hlave mi stále vrieskalo a moje telo bojovalo s fyzickými príznakmi úzkosti, ale cítil som sa omnoho lepšie. Mohol som sa voľnejšie nadýchnuť a vnímať úplné maličkosti naokolo seba, ktoré mi predtým unikali. Saténové obliečky vankúšov príjemne chladili aj počas teplej letnej noci, náš kocúrik sa spokojne skrútil do klbka medzi nami a do budíka mi stále zostával nejaký čas na odpočinok.

Ale to najdôležitejšie... keď som sa pozrel vedľa seba, videl som absolútne to najcennejšie, čo na tomto svete kedy budem mať.

Clio.

⫷⫸

„Spomínal som ti už, že Xander nepije kávu, však?" opýtal sa Alec, keď dosadol za stôl vedľa mňa. Klávesnicu pritom odsunul bokom, aby mal miesto na malý tanierik s čokoládovými sušienkami. „Dnes ráno sme mali menšiu výmenu názorov a chcem vedieť, na koho stranu by si sa postavil ty."

„Tie sú pre darcov krvi," povedal som a kývol hlavou na tanierik so sušienkami.

Alec mávol rukou presne vo chvíli, keď si jednu z nich dával do úst. „Nejaké som tam ešte nechal, hoci silno pochybujem, že dnes ešte niekto príde."

„Beztak by si ich nemal jesť."

„Daj pokoj, po celom dni si ich zaslúžim," odbil ma so zvrašteným obočím a plnými ústami.

„Dobre, tak o čom ste sa hádali?"

„Tvrdil mi, že kávu nepijem kvôli energii či proti únave. Údajne je to už len hlúpy zvyk, ktorým klamem samého seba do faktu, že po káve sa cítim lepšie."

„Niečo na tom bude, Clio mi raz vyčítala presne toto isté." Nie, žeby som bol najväčší fanúšik kávy na svete, ale občas to bez nej v škole či nemocnici nešlo prežiť. Možno aj preto som býval rozčarovaný z faktu, že moja snúbenica ju k fungovaniu nikdy nepotrebovala. Ak si ona dala šálku kávy, muselo sa diať niečo veľmi významné, zvláštne alebo priam hrôzostrašné. „Možno majú obaja pravdu."

„Ale prečo by ju mali mať? Necítiš sa po káve lepšie?"

Mykol som plecami a oprel si chrbát na nepohodlnej kancelárskej stoličke. „Nie vždy. Občas mi zostane o dosť horšie."

Prvý deň našej letnej brigády sme mali vo veľkej miere úspešne za sebou. Celé predpoludnie sme strávili na školení, kde nás sestričky naučili pracovať s databázou pacientov. Ukázali nám ako zaregistrovať nového darcu, ako sa dostať k záznamom pravidelných darcov a podobne. Tam na dnes naše povinnosti skončili. Následne sme pacientov odosielali už za skúsenejšími členmi nášho tímu. Mali sme šťastie, že nás zadelili do práce spolu, zvyšní brigádnici pripadli pod druhý tím sestier a lekárov.

„Takže si na ich strane?"

„Skôr stojím niekde medzi vami."

Alec otrávene vzdychol a hodil si do úst ďalšiu sušienku. Celý deň mi prišiel akýsi rozladený, ale keď nemal potrebu svoju zlú náladu komentovať, ja som sa ho nepýtal. Ak by chcel, podelil by sa o svoje dôvody. Silno som však pochyboval, že akési doťahovanie kvôli káve je skutočný dôvod, prečo sa mračil už skoro osem hodín.

„Zajtra odchádzam skôr, idem s Clio k doktorke."

„Všetko v pohode?"

„Hej, zdá sa. Nechápem, čo mal byť ten štvrtok, ale to asi nikto z nás."

„To aby ste si náhodou priveľmi nezvykli na to, že život ide hladko."

„Život ide hladko? Niekoho možno, náš rozhodne nie," zamrmlal som a pozrel na hodinky. Zostávala nám posledná polhodina. Už som sa nemohol dočkať, kedy konečne prídem domov, najem sa a padnem do postele. „Bol som hore celú noc. Najprv mi bolo otrasne zle a kým to prešlo, tak sa Marcia a Amber vrátili odniekiaľ z baru a so zábavou pokračovali u nás doma."

„A čo ste im nepovedali, aby šli niekam inam, ak ešte mali chuť sa baviť?"

„Lebo sme tajne dúfali, že čoskoro prestanú." Ticho v byte však nastalo až po piatej ráno. Dovtedy sa obe smiali, žartovali a striedali jednu tému za druhou. Chvíľami nadávali na celý svet, potom spolu plakali nad zlomenými srdcami a následne otvorili ďalšiu fľašu alkoholu, ktorú zjavne kúpili cestou z baru. „Poriadne sa odviazali, to sa musí nechať. Ešteže s nimi Clio nešla. Neviem si predstaviť, ako by dopadla cesta domov."

„Bary a podobné miesta už teraz vážne nie sú pre ňu."

„Snažila sa im to povedať už v Bostone, ale vytiahli ju von. Zjavne toľko flákania sa hore-dole jej potom uškodilo. Mala toho posledné dni pomerne veľa, stále ju niekto niekam ťahal." Akoby všetci zabúdali, že je vo vysokom štádiu rizikového tehotenstva a ešte nie tak dávno skoro prišla o život.

Hnevalo ma to, samozrejme. Amber na ňu mohla brať väčší ohľad, ak už sa sem neohlásene dovalila ako veľká voda. No bral som, že Clio chce s priateľkou tráviť čas. Vyše pol roka sa nevideli a predtým to bolo medzi nimi všelijaké. Aj preto som nič nehovoril. Dúfal som dokonca, že trocha zábavy jej padne na úžitok.

„Už bude dobre, posledných pár týždňov vydržíte." Škaredo som sa na svojho najlepšieho priateľa zamračil. Dobre vedel, že podobné reči z duše nenávidím. „Nemrač sa, nemám ti čo iné povedať."

„Ja sa nemám mračiť? Nie si to práve ty, kto celý deň zabíja pohľadom?" podpichol som ho. Takmer hneď som to oľutoval.

„Nie je nikde napísané, že musím mať stále dobrú náladu."

„To síce nie, ale málokedy sa chováš takto. Ani k pacientom si nebol zhovorčivý ako inokedy."

Chvíľu na mňa mlčky hľadel, ale napokon mykol plecami a zjedol zvyšné sušienky. Presne včas, aby sa následne postaral o mladého muža krátko po osemnástych narodeninách, ktorý prišiel darovať krv prvýkrát. Ja som zatiaľ nahodil do systému údaje dvoch posledných darcov a zistil pritom, že obaja – manželský pár v strednom veku – chodia krv darovať už takmer dvadsať rokov. To bol skutočne úctyhodný výkon, mohlo by sa nimi inšpirovať mnoho ďalších.

„Xander ma požiadal o ruku," povedal napokon Alec, keď sme opäť osameli. Zostávalo nám posledných desať minút.

„Ehm... čože?"

„Xander ma dnes ráno pred odchodom požiadal o ruku. Seriózne si predo mňa kľakol s prsteňom a opýtal sa ma, či si ho vezmem." Prišlo mi, že zle počujem alebo ide o nejaký hlúpy vtip. Už-už som čakal, kedy si Alec začne robiť žarty z môjho nechápavého výrazu. „A ja som sa začal smiať ako úplný idiot, pohladil som ho po vlasoch a odišiel."

„ČO?!" vyletelo zo mňa, až ma na stoličke vystrelo. „Si normálny?!"

„Nie, rozhodne nie som, Michael. Klepal som sa celú cestu sem, v metre mi šli do očí slzy každých päť minút, musel som si dať slnečné okuliare, aby mi nebolo vidno červené oči."

„Dopekla..." vydýchol som kývajúc nad ním hlavou. Stále som dúfal, že ide o žart. No keď sa mu oči začali plniť slzami priamo predo mnou, pochopil som, že hovorí naozaj pravdu. „Volal si mu potom? Alebo si mu aspoň napísal?" Alec nesúhlasne pokýval hlavou a vzal spodnú peru medzi zuby. „Prečo? Nechápem to, veď... veď ho ľúbiš, nie?"

„Asi práve preto."

„Čože?"

„Odkedy zomrela Bridget... nemyslel som si, že sa ešte niekedy dokážem skutočne zaľúbiť. Bola moje všetko, miloval som ju ako nikoho predtým a dlho potom." Po chrbte mi prebehli zimomriavky, keď som si spomenul na jeho prvú priateľku ešte z čias strednej školy. Boli spolu veľmi šťastní, až kým si dievčina nesiahla na život pre neustále problémy v rodine. Alec stále nosil ich spoločnú fotografiu v peňaženke. „Ale keď som stretol Xandera... ja..." zúfalo si zašiel do vlasov a lakťami sa zaprel do kolien, „akoby sa celý svet otriasol v základoch. A dodnes som si zjavne nezvykol na to, že sa stále trasie."

„Veď spolu bývate," pripomenul som mu a aj so stoličkou sa posunul bližšie.

„Čo ak sme na to všetko išli veľmi rýchlo? Veď sa poznáme len pár mesiacov, Mike."

„To nič nemení na fakte, že ty miluješ jeho a on teba."

Prekvapene zdvihol hlavu a pozrel mi do tváre. „Ako to dokážeš povedať tak sebavedome?"

„Videl som vás spolu, to mi bohato stačilo. Nikdy predtým som ťa ešte nevidel takéto spokojného a šťastného. Minule, keď sme boli spolu v bare, mi pri pohľade na vás odľahlo, lebo som sa na vlastné oči presvedčil, že po všetkých tých úletoch si v dobrých rukách."

Nepáčilo sa mi ticho, ktoré medzi nami nastalo. Prišlo mi ohlušujúce, plné bolesti a trápenia môjho najlepšieho kamaráta. Všetko som to myslel v dobrom a hlavne úprimne. No to Aleca rozcítilo ešte viac a s očami plnými sĺz ma tam nechal sedieť samého.

Možno neprídem hneď domov, láska. Alec má dosť vážne problémy a zjavne by som ho v tom nemal nechať.

Chápem, jasné. Pokojne zostaň s ním a vyriešte to, ja ťa počkám ♥

Milujem ťa ♥

Sotva som položil mobil, niekto zastal na druhej strane registračného pultu. Myslel som si, že ide o oneskorenca, ktorý krv prišiel darovať na poslednú chvíľu. Keď som ale zdvihol hlavu, našiel som pred sebou postávať primára chirurgie už v civilnom oblečení.

„Dobrý deň, pán primár."

„Ahoj, Mike. Pôvodne som ti chcel zavolať, ale potom som si spomenul, že od dnes už pracuješ tu, tak som skúsil šťastie osobne."

„Kvôli čomu ste mi chceli volať?" opýtal som sa trocha bojazlivo. Nadšenie na jeho tvári pôsobilo zavádzajúco a možno až trocha desivo. „Zaujímavý prípad?"

„A ešte ako zaujímavý, nebudeš to chcieť odmietnuť. Hlavne, ak ti tu vybavím, aby ťa bez problému pustili."

„Zajtra môžem len do druhej, potom idem sú snúbenicou na kontrolu k doktorke. Vo štvrtok to chvíľu vyzeralo, že porodí, ale..." nad zvyškom svojich slov som mávol rukou. Jeho to určite nezaujímalo. Prišiel pre niečo iné, nie počúvať moje problémy.

„Operácia bude ráno, o druhej už môžeš ísť za svojimi povinnosťami."

„Skvelé... tak o čo ide?"

Snáď ešte nikdy som ho nepočul takého nadšeného. Kolegovia ho požiadali, aby im asistoval pri unikátnej a veľmi zaujímavej operácii – štyridsaťročný pacient mal podstúpiť transplantáciu srdca. Akurát, že išlo o plne umelé srdce, nie orgán od iného darcu. Niekedy bola podobná možnosť jedinou šancou pre pacienta, ktorý čakal na náhradné srdce a jeho stav bol už natoľko zlý, že bez zásahu by zomrel.

„Takejto operácie som sa zúčastnil doposiaľ iba raz. Bolo to neskutočne fascinujúce, preto mi napadlo, že by sa to mohlo páčiť aj tebe."

„Rozhodne to znie ako niečo, čo neuvidím každý deň. Prídem veľmi rád, ďakujem za možnosť."

„Doktor Kan?" Obaja sme pozreli za hlasom, ktorý patril Alecovi. Nepočul som ho vracať sa späť, natoľko som bol zabraný do počúvania primárovho rozprávania. „Je tu nejaká možnosť, že by som sa pridal? Sľubujem, že sa nepovraciam ako minule. Ešte raz sa za to veľmi ospravedlňujem, nemal som svoj deň." Oči mal stále viditeľne červené, zjavne preto držal mierne sklonenú hlavu.

„Dobre, prečo nie? Budem rád, ak sa obaja naučíte niečo nové." Usmial sa úprimne a súhlasne na jeho žiadosť prikývol. „Čakám vás o pol siedmej vo svojej kancelárii, prejdeme si spolu pacientov chorobopis a potom pôjdeme na poslednú konzultáciu s celým tímom. O ôsmej máme byť už na sále."

„Prídeme včas," uistil ho Alec za nás za oboch. Sotva však primár odišiel, zvalil sa späť na svoju stoličku a oboma rukami si zašiel do vlasov. Snáď nikdy som ho takto utrápeného nevidel. Stres a skrývanie pravdy počas celého dňa ho zjavne plne dobehli. „Asi mi vybuchne hlava."

„Nepôjdeme si niekam sadnúť? Môžeš mi všetko porozprávať."

„Nechcem o tom hovoriť, nechcem si ísť nikam sadnúť a nechcem ísť ani domov."

„Ale domov by si ísť mal, musíte spolu hovoriť čím skôr."

„Nemyslím si, že sa mu ešte niekedy dokážem pozrieť do tváre. Zachoval som sa ako úbožiak a nečudoval by som sa, keby už so mnou nechce mať nič spoločné." S týmito slovami znova vstal, založil si ruky do vreciek a odišiel smerom do šatne. Ja som musel za nás za oboch počkať na doktorku a všetko jej v skratke zreferovať. Keď sa pýtala na Aleca, povedal som jej, že sa necítil dobre a šiel už do šatne.

Keď som tam prišiel ja, po ňom už nebolo ani stopy.  

Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top