Ryland

Ani ďalšia noc nebola o nič ľahšia. Skoro celú som ju presedel pri okne a hľadel na mesiac, ktorý sa mal počas nasledujúcej noci opäť dostať do fázy splnu. Vedel som, že spolu so mnou je hore minimálne polovica domu, ale v niektorých chvíľach mi to tak neprišlo. Akoby všetci dokázali nájsť dostatočný pokoj na to, aby zavreli oči a zaspali.

V tme som po niekoľkých hodinách zablúdil do kuchyne, kde mi pod ruku prišla fľaša červeného vína. Nie, že by som ho mal priveľmi rád, ale v tej chvíli mi padol dobre hocijaký alkohol. A práve vďaka môjmu nočnému popíjaniu som zachytil hlasy, ktoré sa zrazu ozvali hore na poschodí. Zakrátko ich nasledovala chôdza dole schodmi. Svetlo v kuchyni nad mojou hlavou sa zrazu zaplo a ja som sa ocitol naproti Evelyn a Grete.

„Preboha!" zhíkla moja švagriná a tisnúc si ruku na hruď o krok cúvla. „Nečakala som, že tu niekoho nájdem, prepáč."

„Nie, ty prepáč," odvetil som a kývol hlavou na otvorenú fľašu vína. „Potreboval som niečo... kúpim vám potom druhé."

Bezstarostne mávla rukou a zamierila do vysokej úzkej skrinky po svojej pravici. Otvorila vrchné dvierka a postavená na špičkách zašmátrala na vrchnej polici. Po chvíľke sa jej v ruke zaleskol malý kľúčik k zámke, ktorá zaisťovala spodné dvere.

„Čo hľadáš?"

„Niečo na teplotu," odvetila krátko. Evelyn jej nazrela ponad plece a očami zbežne prebehla obsah poličky s liekmi. Ani jedna z nich nemusela nič hovoriť. Vedel som, že lieky hľadajú pre môjho synovca. „Hlavne sa, zatiaľ, neľakaj. Teplota po transfúzii krvi môže byť úplne normálna, hoci zjavne by sa dostavila omnoho skôr."

„A keď je to niečo iné?"

„Rany infikované nemá, prezrela som mu ich a obe ruky mu previazala," odvetila Evelyn tichým hlasom. „Nesmieme hneď myslieť na to najhoršie, Ryland."

„Akurát, že to je po uplynulých dňoch mimoriadne náročné."

„Ja viem, ale zbytočným strachom nikomu nepomôžeš, skôr naopak. Uškodíš sám sebe a potom nebudeš dostatočne ostražitý a pripravený, ak sa skutočne niečo stane. Strach nie je vždy dobrý, dokáže otupiť zmysly a pripraviť človeka o správny úsudok."

„Skúsenosti?"

Mykla plecami. „Čo myslíš, ako som prežila na vojne? Jedine tak, že som sa naučila ovládať vlastný strach a nedovolila som mu, aby prebral kontrolu nad mojou mysľou a telom. Keby sa mu poddám, nedokázala by som pomôcť svojim pacientom v tých najviac kritických chvíľach."

Chápavo som prikývol a vypil zvyšok vína vo svojom pohári. Daysha, mama aj Nia spali v obývačke len o kúsok ďalej. Alebo sa to tak aspoň zdalo. Neviem, či niekto skutočne spal, možno takisto len potichu premýšľali a čakali na ráno.

„Nerada to hovorím, ale možno budeme na nemocnicu odkázaní," prehovorila znova Greta. V pravej ruke držala fľašku s nejakými kvapkami.

„Chápem, prečo ste tam nešli hneď, ale ak sa jeho stav nezlepší, bude to to najlepšie, čo pre neho môžete urobiť," súhlasila Evelyn. „Opletačky príjemné nebudú, ale jeho zdravie a život musíte postaviť na prvé miesto."

„Nik nepovedal, že by nám na pohotovosti nepomohli, ale..." vydýchol som a dolial si ďalšie víno.

„Šetri slová, ja som jej to už vysvetlila," povedala Greta, stále ešte prezerajúc obsah poličky.

Ona a Damiano mali už čo-to odžité s miestnou komunitou. Vo veľkej miere za to mohla aj skutočnosť, že Greta bola jedinou dcérou bývalého pastora. Jej svadba s Damianom rozprúdila na okolí mnoho klebiet, veriaci ju dlhé týždne a mesiace ohovárali a súdili na každom kroku. Ironické, však? O mojom bratovi a našej rodine nemali pol dobrého slova, samozrejme. Raz Grete niekto prepichol pneumatiky na aute a na prednú karosériu kľúčom naškriabal pentagram. Na môjho brata pritom na bráne cintorína čakala kúskom lana obesená slamená bábika so špendlíkom v hrudi. Rokmi to prestalo, každá senzácia trvá tak maximálne týždeň, ale zabudnúť nebolo ľahké. Hlavne pre mladý manželský pár, ktorý nikomu nič neurobil a svoje šťastie mal napádané neprávom.

V Saleme síce zostali, obaja svoje rodné mesto milovali z iných, no pochopiteľných dôvodov, ale bol som si istý, že voči niektorým obyvateľom cítili nehynúcu nenávisť. Ideálne to nebolo ani medzi nimi a Gretinými rodičmi. Jej vzťahy s rodinou ochladli, keď Damiana a našu rodinu odmietli plne akceptovať. Občas sa vídali a niekedy si volali, ale od ideálneho vzťahu to malo ďaleko. Greta dúfala, že narodením malej sa to zmení. Dúfala, že jej rodičia budú z vnučky šťastní.

Nezmenilo sa však takmer nič.

„Robíme, čo môžeme, Ryland," dodala Greta, keď uvidela výraz mojej tváre. „Všetci chceme, aby sa uzdravil."

„Ja viem... viem to," ubezpečil som ju. Až vtedy som si všimol, že sa mi ruka s pohárom vína trasie.

Nechcem som radšej ani pomyslieť na to, aký hrozný pohľad na mňa v skutočnosti je. Hlavne nie po tom, čo som svojej mame plakal na ramene aj dobrých desať minút. Cítil som sa kvôli tomu hrozne, ale na druhej strane mi istým spôsobom odľahlo. Vedel som, že pred ňou predstierať nemusím. Videla ma počas tých najhorších chvíľ môjho života, pár sĺz ju nemohlo zastrašiť. Ani vo chvíli, keby do plaču bolo aj jej samotnej.

Greta napokon skrinku opäť zamkla a s hnedou fľaštičkou kvapiek sa otočila na odchod. „Choď si ľahnúť, do rána je ešte ďaleko." Chlácholivo ma pohladila po pravej ruke, než by s Evelyn opäť zmizli na poschodí.

Chvíľu som za nimi hľadel, dopil som víno vo svojom pohári a potom sa vrátil k svojej priateľke. Opatrne som si ľahol a prehodil si cez seba hrubú deku vínovej farby. Noc bola neprirodzene chladná, akoby za oknami už vládla jeseň a nie jeden z najhorúcejších mesiacov v roku.

„Ráno sa musím vrátiť do New Yorku," zašepkala Daysha a vyložila si hlavu na moju hruď. Po návrate z prechádzky s mojou mamou so mnou priveľmi nehovorila. Do postele sa pobrala neprirodzene skoro. „Voľno som mala iba dodnes, najbližšie dva týždne bude podnik na mojich pleciach, šéfka ide na tú operáciu kolena, čo som spomínala."

„Úplne som zabudol," vydýchol som a pobozkal ju do vlasov. „Ale chápem, v poriadku. Práca je dôležitá, nemôžeš ju sklamať, ak ti zverila celú cukráreň. Ja zostanem, nemôžem ísť domov."

„Ani to po tebe nechcem, Nia ma odvezie. Tiež musí ísť do práce."

„Budeme si volať, inak to nepôjde. Netuším, kedy sa vrátim."

Desil som sa momentu, kedy budem musieť zavolať Tyre a povedať jej, že si zjavne beriem omnoho dlhšie voľno, než som mal v pláne. V skutočnosti som sa už v stredu plánoval objaviť v redakcii. Momentálne to ale vyzeralo, že minimálne do konca týždňa neopustím hranice svojho rodného mesta.

„Hlavne si z toho nerob ťažkú hlavu, tu ťa teraz potrebujú viac."

S povzdychom som privrel na chvíľu oči. „Ani by som nepovedal. Skôr tu len prekážam."

„Nie, to rozhodne nie. Nebyť teba, už je Levi mŕtvy. Ty si ho našiel, ty si bojoval s démonmi a ty si navrhol, aby ste na pomoc zavolali Ambrosa." A predsa doposiaľ nič nenasvedčovalo tomu, že by to bolo stačilo. „Ako si vôbec vedel, že sa máš vrátiť na cintorín? Damiano predsa hovoril, že už tam bol a chlapca nenašiel."

„Nevedel som, skôr som to len cítil. Proste..." Keď prišlo na vysvetľovanie podobných vecí, vždy som sa cítil zahnaný do kúta. Nedokázal som nájsť správne slová. „Mám to odmalička, občas akoby som... videl do budúcnosti. Ale nie v takom zmysle, ako poznáš z filmov. Je to taký hrozne silný pocit, predtucha niečoho. A nie vždy dokážem povedať o čo presne ide alebo čo by sa malo stať."

„Aha..."

„Napríklad som vedel, že ak Clio skontaktuje Tiberia, tak z toho budú neskôr problémy. Ale veľmi dlho som netušil, čo prese na nás čaká, bol to iba ten pocit neodvratného nebezpečenstva." To, že za mnou aj s Michaelom prídu, som zistil len krátko pred ich príchodom počas vianočného rána. Ale vedomie, že k niečomu dôjde, vo mne prebývalo už týždne dopredu. „Je to dar z maminej strany rodiny, mnoho z jej predkov bolo jasnovidcov a veštcov, mama tiež profesionálne vykladá karty. Majú to v krvi."

„Nebolo tej mágie na teba a tvojich bratov priveľa?" Nechápavo som v tme zvraštil obočie a lepšie si ju k sebe privinul. „Vieš, ak ste ju v nejakej forme zdedili od oboch rodičov..."

„Nie, nepovedal by som. Ani jeden z nás nezdedil úplne všetko. Všetci štyria sme mali niečo, v čom sme vynikali a mali náskok pred tým druhým."

„Corvus mal blízko k podsvetiu, ty k práci s duchmi a dušami... čo Aspen a Damiano?"

„Aspen bol ako mama, rozumel kartám ako nikto z nás štyroch. Videl a predvídal veci, ktoré dokázal pochopiť len on sám. Damiano dokáže veľmi ľahko vycítiť prítomnosť duší v našom svete. Niekedy mi prišlo, že ich doslova priťahuje ako maják, neraz sa na neho duchovia obrátili, ak uviazli medzi dvoma svetmi."

Daysha sa pri počúvaní mojich slov zachvela a deku si lepšie pritiahla k telu. „Takže ho u vás doma navštevovali duchovia a prosili o pomoc?" V jasnom mesačnom svetle som sklopil pohľad k jej tvári a pohladil ju po líci. Môj pôvod ju stále desil, nedokázala to skryť.

„Nie, zväčša chodil on za nimi. Ťahalo ho to na miesta, ku ktorým boli duše posmrtne pripútané. Najväčšie na miesta, kde zomreli."

„Robí to ešte aj teraz?"

„Áno, ale už omnoho menej. Naučil sa brániť, duchovia ho už nezlákajú tak ľahko." Stále sa ale niekedy stalo, že sa nechal povodiť po inak zakázaných či neprístupných miestach. Nasledoval tam duše, ktoré hľadali iba jedno jediné – večný pokoj. „Ešte nejaká otázka?"

Uľavilo sa mi, keď sa potichu zasmiala a pobozkala ma na bradu. „S kým si hovoril v kuchyni?"

„Greta hľadala lieky na teplotu."

„Levi?" Prikývol som, znova zatvárajúc oči. „Bude v poriadku, Ryland. Ja v to stále verím."

„Všetci sa v to snažíme veriť, aj keď každou hodinou je to náročnejšie." Hlavne počas dlhých hodín chladnej letnej noci, ktorú napĺňalo striebristé mesačné svetlo.

⫷⫸

„Počkaj vonku, my pôjdeme dnu prví. Pre istotu."

„Ach, srdiečko," zasmiala sa mama zľahka a pohladila Damiana po pravom líci. „Vychovala som štyroch synov s magickými darmi a bola dlhé desaťročia vydatá za vášho otca, nejaký démon ma rozhodne nevystraší."

S bratom sme neisto pozreli na seba, zatiaľ čo mama sa zvrtla na opätku a otvorila dvere do rodinného mauzólea. Napäto som zadržal dych, kým som neuvidel dokonale prázdnu vstupnú miestnosť. Na jej konci stál oltár – sviečky dohoreli už pred niekoľkými hodinami, obe kosy boli na svojom mieste. Nič nenaznačovalo tomu, že sotva dva dni dozadu sa tu odohral súboj s desiatkou démonov. Ich špinavá krv, vnútornosti a odseknuté časti tiel mali ležať na podlahe priamo pred nami. Moje oči však videli iba dokonale naleštený mramor.

„Bol si to tu upratať?" opýtal som sa brata.

„Nie, nemal som na to čas. A som celkom rád, že démoni po sebe urobili poriadok sami, lebo ten čas nemám ani dnes. O tri hodiny začína prvý pohreb, hodinu po jeho konci ďalší."

„Môžem ti pomôcť."

Pokýval hlavou. „Nie, choď radšej späť k nám. Leah by ťa mohla potrebovať."

Mama prešla pomedzi nás, opätky jej lakovaných čiernych lodičiek hlasno klopkali a prezrádzali každému, mŕtvym aj prípadným živým, že niekto prišiel. Zamierila rovno k oltáru a zo svojej kabelky vytiahla niekoľko čiernych sviečok. Vymenila ich za staré, siahla po zápalkách a pekne po jednom ich zapálila, ticho pritom šepkajúc niečo nezrozumiteľné.

Daysha a Nia odišli skoro ráno, krátko pred piatou. Lúčenie mi prišlo náročné, netušil som, čo od neho očakávať. Obával som sa, že čas od seba nám ublíži. Daysha sa pýtala primálo otázok vzhľadom na to, čo všetko sa udialo. Nemuselo to znamenať absolútne nič. V mojej hlave sa ale jej odchodom rozblikalo výstražné svetielko, ktoré nezhasne, až kým toto celé nebude za nami a znova sa neuvidíme.

„Ako dlho tu plánuješ zostať, mami?" opýtal sa Damiano a s rukami vo vreckách zamieril k mame pred oltár.

„Zatiaľ neviem. Ako dlho ma tu bude treba, mám pocit, že chlapec sa mojej prítomnosti poteší."

„Si u nás vždy vítaná, len som chcel mať prehľad."

„Samozrejme," odvetila mama s tichým smiechom. Ešte chvíľu hľadela na oltár, no potom sa otočila a zamierila do miestnosti napravo. Práve tam, v jednom z otvorov v stene, ležali spopolnené pozostatky jej manžela a nášho otca.

Damiano zamieril za ňou, no ja som sa ešte chvíľu obšmietal okolo. Hľadal som niečo, čo mi predtým vypadlo. Zjavne počas mojej snahy dostať sa ku kosám. V jednom z rohov miestnosti sa čoskoro zaleskla tenká strieborná retiazka s maličkým zeleným kamienkom. S úľavou som sa pre ňu zohol a zapol si ju okolo krku. Tam bude vo väčšom bezpečí, než keby ju nosím niekde po vreckách.

„Mohli pokojne upratať aj tu," počul som zašomrať Damiana. Keď som vošiel za nimi, na podlahe ma čakalo nepríjemné prekvapenie. Zaschnutá kaluž synovcovej krvi. „Donesiem vodu, hneď som späť."

„Daysha mi včera povedala, čo všetko ste tu našli a čo si urobil, aby si Leviho zachránil," začala mama sotva sme osameli. Obišla kaluž krvi a zamierila k stene naproti nám. Zdobili ju nádherné prírodné motívy – vysoká tráva, kvety, slnko a mesiac, obilie, motýle a vtáky. „Ako si vedel, že ho tu máš hľadať?"

„Cítil som to. Niečo ma sem ťahalo," odpovedal som rovnako ako včera svojej priateľke. Nemalo to logické vysvetlenie. Pochopiť to mohol iba človek, ktorý veril v rovnakú realitu ako moja rodina.

„Bolo to veľké riziko, Ryland." Pravú dlaň so smutným pohľadom položila na prikrytý otvor v stene. Práve za ním, za kúskom mramoru s vyobrazením havrana, bola uložená otcova urna. Na rovnakom mieste sa nachádzali ešte dve ďalšie – Aspenova a Corvusova.

„Čo iné mi zostávalo, mami? Musel som ho zachrániť."

„Áno, ja viem." Pristúpil som k nej bližšie a ruku jej položil do stredu chrbta. „Bol si veľmi statočný, som na teba hrdá. A mimoriadne vďačná aj tvojej drahej polovičke. Povedala mi o tom nešťastnom svietniku."

Aj napriek nervozite a citeľnej nepohode som sa pousmial. „To bolo veľmi nečakané, ale nebyť jej, dnes tu už asi nestojím." Videl som to v očiach toho démona. Chcel ma zabiť. Čisto preto, že si to mohol dovoliť. Nič mu nebránilo, žiadny morálny kódex. Ani by sa nad tým nebol zamyslel, neľutoval by svoje činy. „Desím sa, čo príde po mojom návrate domov."

„Prečo?"

„Mali sme nezhody kvôli rituálu u nás na záhrade. Vydesilo ju to, nečakala niečo podobné."

„Koho by to nevydesilo, synček? Keby som na jej mieste, utekám, kade vidím. S podsvetím nechce mať nikto nič spoločné. Dokonca ani my, nieto ešte obyčajní smrteľníci."

Jej slová dávali dokonalý zmysel. Strach a pochybnosti mojej partnerky dávali dokonalý zmysel. A ja som si to plne uvedomoval. Akurát som to odmietal prijať. Nechcel som vidieť prekážky, tých už bolo dosť. Mal som právo na šťastie, presne ako hocikto iný. Akurát sa mi zdalo, že občas bola cena privysoká, mimo moju ligu.

„Ale ako ju mám od toho celého chrániť?"

Pokývala hlavou. „To nejde, nikdy sa ti niečo také nepodarí. Musí sa s tým zmieriť. Ak ťa naozaj natoľko miluje a chce byť s tebou, musí to všetko prijať." Sťažka som nabral vzduch do pľúc a zahľadel sa na svoje topánky. „A ver mi, veľmi sa o to snaží."

„Podľa čoho súdiš?" opýtal som sa prekvapene.

„Z maličkostí, ktoré si ona sama možno ani nevšimla. Tiež som bola mladá a zaľúbená, hoci až po svadbe s tvojim otcom. Ale keď som sa doňho raz zamilovala, naša láska sa stala stredobodom môjho vesmíru. Všetko, čo sa v mojom živote dialo, malo s ním nejaký súvis. Všetko, o čom som s niekým hovorila, sa v istom smere premenilo na rozhovor aj o ňom."

„Stále tak plne nechápem, kam mieriš, mami."

Úkosom na mňa pozrela cez dlhé mihalnice. „Nech som sa jej pýtala na hocičo z jej života, predsa len sa nepoznáme úplne najlepšie, skončilo to nejakým spôsobom pri tebe."

„Som hlúpy, že som si posledné dva roky neuvedomil jej city voči mne. No nikdy mi ani len nenapadlo, že by mohla mať záujem, veď prečo by aj? Je mladá, krásna, šikovná a výrečná, môže mať hocikoho a ona..."

„A chce práve teba," dokončila za mňa s láskavým úsmevom. „Je to dobré dievča, Ryland. Cítim to, naozaj ťa veľmi miluje. Dovolím si povedať, že ešte omnoho viac, než ťa milovala Nia. A to už je čo povedať."

Nia nebola ani náhodou moja prvá partnerka. No bola tou, ktorá na moju rodinu zapôsobila najviac. Mama ju milovala od prvej chvíle. Videla v nej zjavne ešte niečo viac ako ja sám. Náš svet jej bol veľmi blízky skrz jej vlastných predkov. Zjavne aj to zohralo svoju rolu. Akceptovala všetko, čo do môjho života patrilo. To u mojich predošlých partneriek nebolo samozrejmosťou. Aj preto zväčša moje vzťahy stroskotali po veľmi krátkom čase.

„Hlavne k nej zostaň úprimný. Hovor, keď máš pocit, že to potrebuješ. Nemlč, nezahováraj a neignoruj to, čo by mohlo mať pre váš vzťah dlhodobé negatívne následky."

„Akurát, že to nie je vždy také ľahké."

„Nie je, ale naučíš sa to," odvetil zrazu Damiano za našimi chrbtami. „Nie zo dňa na deň, ale postupne. Čo myslíš, ako sme sa my s Gretou dostali tam, kde sme dnes? Keby sa nerozprávame a nepretriasame aj tie najviac bolestivé témy, náš vzťah by nikdy nevydržal."

„Zlatko, ja som mala chvíľami naozaj obavy, že vás niektorí miestni rovno napichnú na vidly," povedala mama vážnym tónom. Nemyslela to ako žart. „Prešli ste si veľmi ťažkým obdobím. Hlavne ona."

„Bolí ju, že rodičia nezmenili svoj prístup ani po narodení malej."

„Samozrejme, že ju to bolí. Vždy bola veľmi citlivá a naviazaná na rodičov. Pre niekoho podobného musí byť ich chovanie obrovskou krvácajúcou ranou."

Damiano sa smutne pousmial a sklonil hlavu k plechovému vedru s vodou pri svojich nohách. Z jeho okraja prevísala sivastá handra, ktorá bola v minulosti zjavne biela. „Veľakrát za posledné roky povedala, že naše problémy otehotnieť sú boží trest. A občas som sa ja sám pristihol, že jej slovám verím. Aspoň do istej miery."

„Nikto by kvôli láske trpieť nemal... v očiach žiadneho božstva," prehovoril som. „Neurobili ste nič zlé, skrátka ste sa do seba zamilovali. Ani jeden z vás nemôže za svoj pôvod, nemali ste nad jeho výberom žiadnu moc."

„To skús vysvetliť ľuďom, ktorí nášmu otcovi niekoľkokrát obliali auto prasacou krvou. Alebo tým, ktorí nám nechali pred dverami tri mŕtve mačky v priebehu mesiaca. Alebo najlepšie tým, ktorí nám domov posielali listy, kde hovorili, že Aspenova smrť bola božím zásahom proti ľuďom ako sme my."

Takto by mohol pokračovať ešte niekoľko minút vkuse. Počas dospievania tu v Saleme som zažil mnoho podobných situácií. Ako malý som sa bál niekam chodiť sám, hlavne v dobe, keby bolo mesto plné ľudí. Veľká väčšina ma nepoznala, vnímali ma ako obyčajného malého chlapca. Ale vždy tu bol niekto, kto poznal moju rodinu, jej minulosť a pôvod. Ľudia, ktorí nemali ani ten najmenší problém organizovať ďalší hon na čarodejnice – doslova.

„Občas si hovorím, že keby nezostane cintorín na mojich pleciach, dávno by sme odtiaľto odišli." Mama pokývala hlavou skôr, než môj brat pokračoval. Akoby presne vedela, čo ešte chce povedať. „Ale vzápätí začnem pochybovať, či by som to skutočne dokázal. Aj napriek všetkému ma tu niečo drží."

„Veľmi málo z nás dokáže toto mesto skutočne opustiť," prehovorila pokojným hlasom. Ladným krokom podišla k synovi, zohla sa k vedru a namočila ho do vody. Obaja sme sa pohli, aby sme jej handru vzali a podlahu umyli, ale mama to nedovolila. „Istá časť nás tu zostane a práve tá nás potom ťahá späť. Niekto odolá, niekto podľahne a vráti sa. Ak inak nie, tak sem príde aspoň zomrieť."

„Ale prečo je to tak?"

„To neviem, ale takto mi to vždy hovorila moja stará mama. Počula to od svojej mamy, starkej, prastarkej a tak ďalej."

S bratom sme zostali mlčať. Niečo na maminých slovách nám obom akoby vyrazilo dych z pľúc. Bez pohybu sme sledovali ako vyžmýkala prebytočnú vodu z handry a v lodičkách so šatami smaragdovej zelenej si čupla, aby poumývala z podlahy zaschnutú krv jej prvorodeného vnuka.

⫷⫸

V dome bolo mŕtvo aj napriek nezvyčajnému množstvu ľudí. Hodiny do večere sa tiahli, počasie za oknami sa stále zhoršovalo. Najprv prišiel chladný vánok, ktorý nasledovali husté tmavé mračná. Asi polhodinu dozadu prvýkrát v diaľke zahrmelo, na dážď sme stále ešte čakali.

Damiano sa z cintorína vrátil až tesne pred večerou – v tej dobe už premočený od hustého lejaku, ktorý sa zjavne chystal zdržať dlhšiu dobu. Výraz na jeho tvári prezrádzal otrávenie z počasia, ale stačila sotva minúta, aby zachmúrenie nahradil úsmev. V kuchyni našiel svoju manželku pri príprave večere, pričom mama posedávala pri stole aj s Astoriou v lone.

„Pohreby prebehli hladko?" opýtal som sa a pridal sa k nim.

„Áno, všetko je v pohode. Akurát som dúfal, že predbehnem dážď."

„Mal by si sa ísť prezliecť do suchého, prechladneš," povedala Greta starostlivo, pohladila ho po líci a našpúlila pery pre rýchlu pusu. Celý dom už voňal od bohatej zeleninovej polievky a pečeného mäsa s medovými karotkami v rúre. Ak som dobre počul, ďalšou prílohou bude špenátovo-hráškové rizoto. „Večera bude do hodinky hotová."

„Som taký unavený, že nemám ani chuť jesť."

„Ale mojej kuchyni nikdy nepovieš nie."

Damiano sa pousmial a objal svoju manželku okolo pása. „Od toho horší hriech by som ani spáchať nemohol." Vymenili si ešte zo dva bozky, než môj brat poriadne vybozkával aj svoju dcérku a potom sa pobral hore.

Nahlas by som to asi povedať nedokázal, rozhodne nie priamo jemu, ale podobné momenty ma robili veľmi šťastným. Rád som videl, že našiel skutočnú lásku a má svoju vlastnú malú rodinku. Bolo vidno, že si role manžela a otca užíva, úplne prirodzene sa mu hodili. O to krajšie bolo vidieť, že ho ženy jeho života ľúbia rovnako vrúcne.

O nadchádzajúci superspln v znamení kozorožca sa dnes nezaujímal akosi nikto z nás. Keby je všetko inak, každý by sa naň chystal – svojim vlastným spôsobom. No minimálne ja som dnes nemal chuť na konfrontovanie ničoho. Nechcel som premýšľať, hĺbať vo svojom vnútri a presviedčať sám sebe o tom alebo tamtom. Nemal som chuť zapaľovať sviečky, rozkladať kryštály, chystať mesačnú vodu a podobne. Ak príroda dá a mesiac na chvíľu vykukne spoza mrakov, určite sa jeho krásnemu striebristému svitu neotočím chrbtom. Pokúsim sa od neho prevziať čo najviac veľmi potrebnej energie, ale to bude tak všetko.

„Ryland!" myklo ma, keď niekto zhora zakričal moje meno. Mama s Gretou spozorneli tiež, keď sa ozvalo dupanie dole schodmi. „Poď, Levi sa prebral," povedal Ambrose a s úsmevom mi kývol hlavou, aby som ho nasledoval. Neváhal som ani sekundu, schody som bral po dvoch, aby som tam bol čím skôr.

Keď som vošiel, Leah ho podopierala a Evelyn mu pomáhala sa napiť. „Pomaly, aby ti zbytočne nezabehlo," napomenula ho láskavým hlasom.

„Ahoj," pozdravil som ho hneď, ako ma jeho tmavé oči našli postávať v otvorených dverách. Na pozdrav mi iba kývol hlavou. Netrvalo dlho a za mojim chrbtom sa objavil Damiano. „Ako sa cítiš?"

„Ako potrhaný na kúsky," odvetil zachrípnutým hlasom, vďačne sa pousmial na Evelyn a za pomoci svojej mamy si znova ľahol. Neprehliadol som, že sa zostal pevne držať jej ruky.

„Nie si ďaleko od pravdy," zažartoval Damiano. Obaja sme sa posadili k nohám postele.

„Spomínaš si na všetko?" Levi na moju otázku prikývol, než viditeľne vyčerpane zavrel oči.

„Ďakujem," zašepkal, otočil hlavu a pozrel na Ambrosa, ktorý stál za Evelyn a ruky ma položené na jej plecia. „Ambrose, však?"

„Ambrose Algarotti, veľmi ma teší, Levi."

„Vyzeráš ako... ako Michael." Ambrose sa pousmial a pobozkal svoju priateľku na vrch hlavy. „Ty si... Evelyn? Nie som si istý, či som... dobre počul."

„Áno, presne tak," pritakala a pohladil ho po uležaných vlasoch. „Sme radi, že sme mohli tebe a tvojej rodine pomôcť. Najväčšia vďaka by ale mala patriť tvojmu strýkovi, on ti dal krv."

Chlapec sťažka zdvihol hlavu z vankúša a pozrel na mňa. Ja som len pokýval hlavou a pozrel na brata, ktorý sedel po mojej pravici. „Ďakujem," povedal Levi úprimne a so skutočnou vďakou v hlase. „Nemusel si, ale... vážim si to, naozaj."

„Nemusel som? Čo iné mi zostávalo? Ísť ti vykopať jamu na cintorín?"

„Damiano!" zahriakla ho Leah. Obočie ale prestala krčiť hneď, ako započula tichý smiech svojho syna. Za posledné dni to bol najkrajší zvuk, aký sme všetci prítomní počuli. „Veľmi sme sa o teba báli, srdiečko."

„Ja viem, mami. Mrzí... mrzí ma to."

„Budeš nám to musieť všetko vysvetliť." Levi okamžite prikývol a oči uprel na svoju mamu. Mal som pocit, že za posledné mesiace na ňu takýmto pokojným a láskavým spôsobom ani raz nepozrel. „Ale nie teraz hneď, samozrejme. Máme čas."

Pri týchto slovách trocha vydesene prebehol pohľadom po izbe. Na vyčerpanej tvári sa mu usadil nepokojný výraz. „Neprídu sem, že?"

„Kto?" opýtala sa jeho mama.

„Nie, neprídu," uistil som ho vzápätí. Pridobre som vedel koho má na mysli. A hoci som mu to stopercentne sľúbiť nemohol, pravda by mu v tejto chvíli nepomohla. „Pokojne zavri ešte oči a oddychuj, tu si v bezpečí."

Chvíľu váhal, ale napokon ma poslúchol. Niečo zašepkal svojej mame, ešte raz sa napil a potom sa opäť pohodlne uložil medzi vankúše a periny. Z Ambrosovho pohľadu som pochopil, že najhoršie ešte nemusí mať za sebou. Liečiť ho doma bolo veľkým rizikom, ktoré sa nám môže ešte stále vypomstiť. V tej konkrétnej chvíli sa však zdalo, že opak bol pravdou.

A ja som veľmi silno prosil všemožné sily naokolo seba, aby to tak aj zostalo.