Ryland

„Nezastavil si na stopke," povedala Daysha sotva počuteľne. Mojou jedinou odpoveďou bolo ešte naliehavejšie zošliapnutie plynového pedálu. Obchádzkou Bostonu sme podľa navigácie mali do Salemu doraziť o dve a pol hodiny. S tempom, ktoré som zvolil, nám stačili necelé dve. A aj beztak mi prišlo, že nám to trvalo priveľmi dlho. „Hlavne pokoj, nikomu nepomôžeš, ak na ďalšej križovatke do niekoho nabehneš."

„Nemal som si vypínať mobil," zašomral som.

„Bol si na dovolenke, chcel si si oddýchnuť."

„Nemal som si vypínať mobil," zopakoval som a pevnejšie zovrel volant. „Zbláznim sa, ak sa mu niečo stalo."

„Poznáš ho, nie je to prvý ani druhýkrát, čo ušiel z domu. Možno odvtedy posedáva pred tvojimi dverami v New Yorku."

Pokýval som hlavou. „Nia tam bola."

Daysha si nešťastne povzdychla a pohladila ma po vlasoch. Dnes by naša dovolenka hocijako končila, zajtra ráno by sme zamierili späť do New Yorku. Takto sme sa však zbalili za behu a odišli v strese, ktorý som si dnes ráno ešte nedokázal ani predstaviť.

Všetky zmeškané telefonáty sa týkali jedinej záležitosti – po mojom synovcovi sa zľahla zem. Údajne sa včera večer nevrátil domov, čo ale Leah zistila až nad ránom. Jej priateľ Noah bol pozvaný na svadbu a ona mu robila spoločnosť. Keď sa vrátili, dom bol prázdny a po chlapcovi ani stopy, jeho posteľ bola presne tak, ako ju nechal deň predtým.

Horšie bolo, že nikomu nezdvíhal telefón, ktorý však mal zapnutý. Vždy to len zvonilo a potom prišlo prepnutie na odkazovač. Nech som mu v zúfalstve po ceste volal hocikoľko krát, ani raz sa mi s ním nepodarilo spojiť.

„Bojím sa, že tentokrát je za tým niečo iné."

„Že neodišiel len tak z trucu?" Prikývol som. Svoje okolie som už spoznával, prechádzal som ulicou, ktorú som ako dieťa dôverne poznal. Na jej konci bola odbočka doprava, ktorá ma čoskoro dovedie k Damianovmu domu. „Určite bude v poriadku, vie si na seba dávať pozor."

„Je viem, ale..."

„Obávať sa o neho patrí k popisu práce každého správneho strýka," zažartovala, naklonila sa ku mne a pobozkala ma na líce. „On sa objaví, som si istá. A potom sa na tom celom všetci len zasmejeme."

„Mama ho potrhá v zuboch."

„Jeho alebo tvoja?"

„Obe," odvetil som bez premýšľania. „Dúfam, že má na toto konanie veľmi dobrý dôvod." Ak znova išlo len o rebelovanie, zjavne ho to vyjde draho. Teraz do pozoru postavil skutočne celú rodinu naprieč tromi mestami.

Do desiatich minút som zaparkoval pred menším domom s tmavou fasádou – tmavosivý obkladový kameň ladil s čiernymi škridlami na streche, ktorej život vdychovali štyri strešné okná vykladané farebnými sklíčkami. Bola to Damianova ručná práca, svadobný dar pre jeho manželku, ktorá tento druh umenia milovala.

„Mrzí ma, že dovolenka skončila takto," vydýchol som a vypol motor. Tvár som si na chvíľu schoval do dlaní a zhlboka sa nadýchol známej vône kožených sedadiel môjho Chevroletu Camaro. Ročník 1969 bol môj obľúbený už dlho, lepšie auto som si nemohol ani priať. „Chceli sme byť spolu."

„Veď sme boli, ja som si posledné dni užila."

„Ale..."

„Nie, prestaň. Som veľmi rada, že sme niekam vyrazili a urobili si krásne spomienky." Po očku pritom pozrela na svoj prsteň. Stále bola z neho v siedmom nebi, čo ma hrialo pri srdci.

„Možno by sme to mali robiť aj častejšie." V rýchlosti som ju pobozkal a potom sme obaja vystúpili. Nervóznym pohľadom som prebehol po predzáhradke plnej kvetov – Greta vždy snívala o tom, že bude mať záhradu ako moja mama. Takmer sa jej to aj darilo, chýbalo skutočne málo, aby bola jej zbierka kvetov rovnako bohatá.

„Tie strešné okná sú nádherné," povedala Daysha bez dychu. So zaklonenou hlavou vyvaľovala oči na umelecké dielo, ktoré mal na svedomí môj brat.

„Damiano študoval umenie na vysokej škole, v poslednom ročníku sa sústredil na vitráže. Odmalička ho fascinovali, jedno takéto okno sme mali doma tiež, na konci chodby na poschodí. Bolo celé iba naše, štyri menšie spálne a dve kúpeľne."

„Počkaj, počkaj... tie okná robil tvoj brat?" opýtala sa fascinovane.

„Áno, bol to svadobný dar pre Gretu." Nikto z nás netušil, že má niečo podobné v pláne. Na veľké odhalenie pozval aj mňa s mamou, Corvusovu rodinu a Gretiných rodičov. Bolo ťažké hádať, kto zostal vo väčšom šoku. „Tamto okno vpravo... to sú oni dvaja pri prvom manželskom bozku."

„A vľavo? Tie červené guľôčky na strome sú čerešne?"

„Áno, jej rodina má na druhom konci mesta veľký ovocný sad. Mama poslala Damiana po čerešne, tam sa prvýkrát zoznámili. Obaja mali devätnásť rokov."

„Netušila som, že sú spolu už tak dlho."

„Nebola to láska na prvý pohľad, skôr práve naopak. No stali sa z nich dobrí priatelia, potom prišla aj láska." Prekonali mnoho problémov, najväčší snáď v období, keď sa im nedarilo splodiť potomka. Snažili sa tri roky, kým Greta konečne otehotnela a o necelých deväť mesiacov porodila malú Astoriu. „Na druhej strane sú ďalšie dve okná. Jedno má vyobrazený mesiac s hviezdami, druhé malo donedávna dve veľké vážky s dúhovými krídlami. Damiano ho prerobil, pridal k nim ešte jednu menšiu vážku."

„Krásny nápad, naozaj. Robí takéto okná aj na zákazku?"

„Áno, popri správe cintorína a organizovaní pohrebov to tak akurát stíha." Pre neho to bolo skôr hobby, nie skutočná práca. Záľuba, ktorá mu do rodinného rozpočtu prinášala celkom pekné peniaze.

Ruka v ruke sme prešli po kamennej cestičke, kde parkovali dve autá – jedno z nich patrilo Leviho mame. S malou dušičkou som zaklopal a počkal, než sa pri dverách niekto objavil. Otvorila nám Greta aj s mojou neterkou na rukách. Jej veľké tmavé očká na nás pristáli takmer okamžite.

„Ahoj," pozdravil som svoju švagrinú a načiahol k nej ruky, aby mi podala malú. „Princezná moja, rád ťa znova vidím." S konečne úprimným úsmevom som si ju k sebe pritúlil a pobozkal ju do vláskov.

„Ďakujem, že ste prišli. Všetko je tu hore nohami, každý po každom len zazerá."

„Tak snáď ešte neprilejeme do ohňa." Kým sa Daysha a Greta zvítali vrelým objatím, ja som sa so svojou neterkou na rukách pobral za hlasmi.

V obývačke som našiel tri osoby – môjho brata s pohľadom upretým do ich veľkej záhrady a Leviho mamu s jej súčasným partnerom, ktorí horlivo debatovali. Stíchli, až keď si ma všimli postávať pod dreveným oblúkom, ktorý predeľoval obývačku s kuchyňou. Vnútrajšok mali zariadený do rovnako tmavých tónov ako bol dom zvonka. Kde-tu však bolo vidno aj odtiene hrejivej žltej či oranžovej, fialovej aj zelenej.

„Niečo nové?" opýtal som sa a kývol hlavou na pozdrav všetkým naraz. „Ozval sa už?"

„V takom prípade by sme tu zjavne nesedeli," odsekol Noah odporne. Sotva sa dokázal mojim smerom pozrieť. Nebol som si pritom vedomý, že by som mu nejako ublížil.

Leah vstala a podišla ku mne. Bola celá bledá, až som si robil starosti, aby neomdlela. „Si si istý, že nešiel k tebe?"

„Určite nie, Nia sa bola u mňa pozrieť. Nebol tam, ani žiadna známka toho, že by tadiaľ chodil."

„Vážne neviem, kde by mohol byť, Ryland."

„Čo Corvusov hrob? Boli ste sa tam pozrieť?"

„To bolo prvé miesto, kam som šiel, ale nič," odpovedal Damiano. „Prešiel som celý cintorín, či sa tam náhodou niekde nezašíva, zvykol tam chodiť. Bol som sa opýtať aj v knižnici, posledné mesiace tam bol dosť často... prešiel som snáď všetky miesta, ktoré má rád."

„Nikde byť musí, nemohol sa vypariť."

Noah sa výsmešne zasmial. „Nezabúdajte, že hovoríme o chlapcovi, ktorého špecialitami sú práve úteky z domu. Neurobil to prvýkrát a zjavne ani naposledy." Cítil som ako mi od hnevu navrela žila na čele. Nemal poňatia, čo hovoril. Nepoznal môjho synovca, iba sa tak tváril.

„Stalo sa u vás doma niečo? Prečo odišiel?" Leah zúfalo pokývala hlavou a oboma rukami sa objala okolo štíhleho tela. „Znova ste sa hádali?" Na upokojenie som si k sebe lepšie privinul malú Astoriu. Mal som neblahé tušenie a dúfal som, že od zla sveta okolo ochránim aspoň ju.

„Samozrejme, že sme sa hádali. Malý fagan má veľmi podrezaný jazyk a divokú predstavivosť."

„Nepýtal sa teba," napomenula Greta Noaha spoza môjho chrbta. Daysha zastala po mojom boku a uisťujúco mi položila ruku na rameno. „Už som ti hovorila, že ak sa plánuješ vyjadrovať takto pohŕdavo a ponižujúco, tak máš odísť. Kazíš energiu celého domu."

„Vieš, koho zaujímavé vaše reči o..."

„Ešte raz k nej prehovoríš takýmto tónom, vlastnoručne ťa chytím pod krk a vyhodím pred prah môjho domu!" zasyčal Damiano jedovatým hlasom. Prisahal by som, že v miestnosti citeľne poklesla teplota. „Ak sa Levimu niečo stalo, neželaj si ma!"

„Damiano!" zahriakla ho Leah.

„Povedal som, že budem jeho prítomnosť akceptovať. Ale iba do chvíle, kým sa bude správať slušne k mojej rodine."

Bolo to tu presne také, ako som čakal. Dusné a napäté, nikto netušil, čo má robiť a ako tento problém riešiť. Hlavne, ak Damiano už pokryl všetky miesta, kde by chlapec mohol byť. Niečo sme ale urobiť museli, nemohli sme tu len postávať a syčať po sebe.

„Kedy si bol na cintoríne?" opýtal som sa brata.

„Ráno... okolo desiatej, neviem presne."

„Pôjdem sa tam pozrieť ešte raz, ak zostal v meste, skôr či neskôr tam pôjde." Neviem, čo mi dávalo tú obrovskú istotu. Veril som bratovi, že to miesto prešiel skutočne dôkladne.

„V meste je niekoľko cintorínov," navrhla Leah.

„Áno, ale nemyslím si, že jeho cieľom je bezvýznamné blúdenie medzi neznámymi hrobmi. Ak už, pôjde niekam, kde to pozná. Kde ho niekto... čaká."

„S Corvusom sa poslednú dobu videl, nemyslím si, že by sa vracal k jeho hrobu," argumentovala Greta. So stále narastajúcim strachom som pozrel na svoju priateľku. Zjavne si tu prišla ako čierna ovca, ale mne jej prítomnosť veľmi pomáhala zostať pri zmysloch.

„Čo ak nehľadal Corvusa?"

V miestnosti na chvíľu zostalo ťaživé ticho, ktoré rozbil až Damiano. „Bridget?" Prikývol som.

Naša prastará mama spred niekoľkých storočí opúšťala onen svet iba za veľmi špeciálnych udalostí. Nebolo ľahké ju povolať, ak s ňou chcel človek hovoriť. Vždy tu ale bola iná možnosť. Zájsť na jej hrob a získať odpovede na položené otázky takým či onakým spôsobom – odpovede boli vždy na nej, vyberala si, ako so svojimi príbuznými komunikovať.

„Čo by od nej mohol chcieť?"

„Odpovede, ktoré sme mu nedokázali dať my. Ty, ja ani Corvus."

O démonovi a jeho odtlačku dlane na Leviho hrudi sme nič nezistili. Nemali sme odkiaľ, minimálne ja. Johan nič nevedel, Nia už vôbec. Corvus bol našou jedinou nádejou, ale neprišiel so žiadnym vysvetlením. Ani on sa ešte nikdy nestretol s niečím podobným. Nechápal, prečo démon takto označil jeho syna a hlavne aký dar mu mohol sľúbiť. Všetko, čo sa udialo ani nie dva týždne dozadu, zostávalo zahalené rúškom temnoty.

„Pôjdem sa tam pozrieť ešte raz, pre istotu, čo ak..."

„Mali by sme zavolať na políciu, zbytočne tu mrháme časom," prerušila ma Leah a zašla si pravou rukou do vlnitých hnedých vlasov. „Čoskoro sa znova zotmie."

„Nemyslím si, že je dobrý nápad do toho ťahať políciu," povedala Greta a uhladila si po zem dlhé smaragdové šaty. Vždy dbala na svoj výzor, milovala šperky, šaty a sukne s vysokými topánkami. Na svoj elegantný štýl nezanevrela počas tehotenstva a ani teraz, keď trávila dni doma so svojou dcérkou. „Povedali by, že ešte neprešlo dosť času na to, aby vyhlásili pátranie. A aj keby, budú ich zaujímať dôvody na jeho útek." Veľavýznamne pri týchto slovách pozrela na Noaha. Za pravé ucho, zdobené perlovou náušnicou, si zasunula dlhý prameň tmavohnedých vlasov. „Ak k tomu príde, ja klamať nebudem."

„Vyhrážaš sa mi?!" V sekunde vyskočil na nohy a urobil k nej krok. Gretu ani nemyklo, ale Damiano reagoval rýchlosťou svetla. Za použitia minimálneho násilia ho usadil späť. Leah vydesene zhíkla, ale inak nezasiahla. „Ty..."

„Vypadni!" sykol som naňho skôr, než by dopovedal. „Nech už si urobil čokoľvek, nebudeš sa mať kde schovať, ak sa Levimu niečo stalo, rozumieš mi?!" Hnev vo mne začínal pomaly ale isto vrieť. Nedokázal som sa dlhšie pozerať do jeho odpornej tváre. Kto vie, možno matku môjho synovca skutočne miloval, ale ak odmietal mať rád aj chlapca, v našej rodine nemal čo hľadať.

Chvíľu to trvalo, ale pod náporom našich pohľadov sa nakoniec znova postavil a zamieril ku dverám. Leah chvíľu váhala, ale za svojim priateľom napokon nezamierila. Zostala stáť naproti mne, zatiaľ čo oči jej podliali slzy. Noah za sebou dvere zatresol takou intenzitou, až sa zatriasol dom. Čudoval som sa, že moju neterku to nevyrušilo, naďalej zostala fascinovaná mojimi prsteňmi.

„Veľmi sme sa včera pohádali," zašepkala roztraseným hlasom. „Bol ako utrhnutý z reťaze, ešte nikdy som ho nepočula hovoriť tak... bez zábran, tak hrozne úprimne a pritom s toľkou nenávisťou voči celému svetu. Nespoznávala som ho, Ryland."

„Choval sa inak, než predtým?"

Celá rozochvená prikývla, tvár si na chvíľu skryla do dlaní a zadusila v nich zúfalý vzlyk. „Ja neviem, čo sa s ním tej noci stalo, ale... so mnou domov sa vrátil úplný cudzinec, nie môj syn."

Znepokojene som pozrel na svojho brata, ktorý len krátko prikývol. Vzal mi z rúk svoju dcérku a podal ju manželke. Tá ho v rýchlosti pobozkala a potom už len nemo hľadela, ako mieri von z domu.

„Pôjdem s vami," povedala Daysha okamžite a vzala ma za ruku. Práve toto mi ešte nedávno vyčítala. Neustálu temnú a dusivú prítomnosť nadprirodzených síl. „Leah?" obrátila sa na ňu s láskavým pohľadom.

„Idem s vami... samozrejme," vykoktala zo seba a chrbtom ruky si utrela slzy. Špirálu si rozmazala okolo oboch očí.

V trojici sme sa vybrali za Damianom, ktorý už štartoval svoje auto. „Napadlo mi ešte jedno miesto, pôjdem sa tam pozrieť. Nechápem, prečo som naň doteraz nepomyslel."

„Kde?"

„Les za našim rodným domom, niekoľkokrát som ho tam vzal do tej jaskyne, ktorú sme objavili ešte ako deti." Dom, kde som sa narodil a vyrastal, už neexistoval. Mama ho po otcovej smrti predala a za peniaze si kúpila svoje terajšie obydlie v New Yorku. Nový majiteľ dom do niekoľkých mesiacov zrovnal so zemou. Potom ale zomrel a od tej doby bol pozemok prázdny, jeho deťom sa ho nedarilo predať. „Vy choďte na cintorín, zavoláme si."

„Pôjdem s tebou," navrhla Leah.

„Dobre, okej." S Dayshou sme nasadli do môjho auta a vydali sa úplne opačným smerom.

To, ako sa mi trasú ruky, som si uvedomil, až keď som v nich zovrel volant. Daysha si to všimla takisto. „Poďme, nestrácajme tu čas." Povzbudivo ma pohladila po pravom stehne a druhou rukou si za bradu otočila moju tvár k sebe. „Nájdeme ho, bude v poriadku." Dlho ma pobozkala na pery a dodala mi tak aspoň kúsok odvahy a istoty.