Ryland

„Chceš, aby som tu na noc zostal s vami?" opýtal sa Damiano a na stôl položil prázdny pohár. Pomaly sa zvečerievalo, slnko zapadalo za vysokánske budovy mesta a sfarbovalo oblohu do nádherných odtieňov zlatej, ružovej a fialovej.

„Mal by si ísť za svojou rodinou."

„Aj vy ste moja rodina, Ryland."

„Vieš, ako som to myslel." Neobzrel som sa na neho. Zostal som postávať v otvorených dverách spálne. Oči som nechal zapichnuté do svojho spiaceho synovca v mojej posteli. Desil som sa ho po tom všetkom spustiť z očí. „Greta bude rada, keď sa vrátiš. A mama tiež, môžeš jej všetko porozprávať."

„Čo jej mám povedať? Neviem ani polovicu z toho, čo Levi. Navyše predpokladám, že otec s Aspenom jej už všetko vyrozprávali."

„Beztak by si mal ísť za svojou ženou a dcérou, potrebujú ťa. My si poradíme," povedal Corvus, ktorý posedával pri svojom synovi.

Všetko prebehlo improvizovane a narýchlo. Keďže Levi za Clio nemohol, rozhodli sme sa vrátiť ku mne domov. Na bezpečné a neutrálne územie, kde sme mu s Damianom pripravili čo najlepšie podmienky. Obaja sme po celý čas držali stráž za hranicami ochranného kruhu, len aby sa na chlapca nepokúsili zaútočiť nejaké náhodné duše stratené v podsvetí.

Ani jeden z nás netušil, či robíme dobre. Či mu skutočne pomáhame a chránime ho. Nečakané komplikácie vo mne ešte stonásobne posilnili už beztak ťažko ovládateľný strach. Nebol som si vôbec istý, či to takto bude fungovať. Síce sa Levi a Corvus dohodli na mieste stretnutia pred vstupom do podsvetia, ale... dopekla, nebolo to také ľahké. Hlavne pre niekoho, kto niečo podobné robil prvýkrát v živote.

No Levi to dokázal. Čakal ich tam, priviedol Clio až k démonovi a následne ich všetkých aj doviedol späť.

„Čo s tvojou ženou?" opýtal sa Damiano Corvusa. „Levi jej včera pred odchodom sľúbil, že dnes večer si pohovoria."

„Bol som s ňou, príde zajtra." Veľavýznamne pri týchto slovách pozrel na mňa. Akoby ma už vopred ľutoval. „Za spúšť, ktorú urobí naozaj neručím. Nemyslím si, že teraz jej hnev len tak niečo schladí."

„Skvelé," zašomral som sám pre seba. „Dnes sme prežili démona, zajtra nás zabije Leah." Damiano aj Corvus sa zasmiali. Iba moja tvár zostala nemenne vážna. Pritom dôvodov na úsmev bolo mnoho. Všetci sme dnešok prežili, Clio bola v poriadku... teoreticky. Podarilo sa nám splniť to, čo sme tak veľmi chceli.

„Fajn..." zahlásil po chvíľke Damiano a vstal zo svojho doterajšieho miesta na sedačke. Donútil som sa odtrhnúť oči od postele a konečne pozrieť na svojho najmladšieho brata. „Ak ma tu teda vážne nechcete, pôjdem. Ale budem na telefóne, keby dačo."

„Daj mi vedieť, keď prídeš k mame!" prikázal som mu.

„Rozkaz, veľký braček!" vyhlásil a poslušne mi zasalutoval. „Chlapcovi sa ozvem, odkážte mu to. Vidíme sa potom niekedy."

Obaja sme mu kývli na pozdrav. Nechcel som, aby tu na noc zostával a stepoval mi za chrbtom. No jeho odchodom sa môj byť akosi priveľmi vyprázdnil. Chýbala mi tu hlavne Daysha. Sľúbila, že mi po práci zavolá, ale po ani skoro dvoch hodinách sa stále neozvala. Možno zbytočne, ale obával som sa, že po udalostiach včerajšieho večera je to skutočne neblahé znamenie.

„Možno by si si mal tiež trocha ľahnúť, nevyzeráš dobre," prehovoril Corvus tichým hlasom.

„Nepamätám na noc, kedy by som sa dobre vyspal."

„Prečo nepoprosíš Niu o pomoc?"

Lebo som bol hlúpy a zbabelý. Nahováral som si, že dobre nespím kvôli všetkému, čo sa deje. Kvôli problémom v práci, kvôli Leviho príchodu a následne kvôli Clio. Hľadiac však spätne... začalo to ešte skôr. Omnoho skôr, ešte v dobe, keď bol môj život relatívne v poriadku. Aspoň teda na prvý pohľad. A ten zväčša stále klamal.

„Neviem, čo sa deje. Život sa akosi stavia na hlavu."

„V akom zmysle?"

Mykol som plecami a vošiel do spálne. Zamieril som k oknu, ale napokon som sa posadil na kraj postele k bratovi. „V úplných maličkostiach. Teda... myslím."

„Možno by si mal troška poľaviť. Vieš, aby si nedopadol ako naposledy."

Presne toho som sa bál aj ja sám. Už nikdy v živote som sa nechcel ocitnúť na dne a prísť skoro o všetko. Nechcel som na seba hľadieť do zrkadla s pocitom, že sa nespoznávam. Nechcel som sa nasilu presviedčať, že moja redakcia je pre mňa všetkým a preto musím zaťať zuby a prestať fňukať. Nechcel som znova začať piť a myslieť si, že alkohol je najlepšie riešenie na všetky moje problémy – na ukrutne bolestnú prázdnotu v mojom vnútri.

„Nedokážem poľaviť, Corvus. V tom je môj problém." Priznať to nahlas bolo ponižujúce, dokonca pred mojim vlastným bratom. Bol som z nás všetkých najstarší, už dávno som mal mať kontrolu nad svojim životom. Chvíľami som si však prišiel ako hlúpe decko, ktoré nemotorne prestupuje z jednej nohy na druhú a pritom čaká na zázrak. „Keď to urobím, mám zo seba ešte horší pocit."

„Vždy si bol hrozný perfekcionista. A hlavne zbláznený do produktívneho životného štýlu. Do priveľmi produktívneho životného štýlu, aby som bol presnejší."

„Až taký extrém už nehrozí." Pár rokov dozadu som bol omnoho iný, v práci som trávil skutočne enormné množstvo času. Niekedy som v redakcii sedel až do hlbokej noci, prípadne domov ani nešiel. Našli sa dni, keď som nespal aj dve noci, pri zmysloch som zostával jedine vďaka káve. „Zas nerád by som o pár rokov otrčil kopytá." Mal som v živote ešte mnoho plánov, bola by škoda všetkých sa nedobrovoľne vzdať.

„Zober si pár dní skutočného voľna, buď s rodinou a priateľmi."

Chvíľu som si jeho slová premyslel. „Uvidíme," odpovedal som napokon neisto a znova vstal na nohy.

Zašiel som si do kuchyne naliať za pohárik whisky. Po dlhom dni to chcelo niečo príjemné horké a chladivé. Jeden pohárik ešte nikdy nikoho nezabil, mal som to pod kontrolou.

Daysha ma stále ignorovala.

Hodiny do polnoci prešli rýchlo. Keby chcem, dokázal by som zariadiť, aby tu Corvus zostal aj dlhšie. Ale nechcel som. Odľahlo mi, keď nás tu nechal osamote so slovami, že sa uvidíme zajtra. Bol si istý, že niekto z nás, pravdepodobne jeho syn, ho opäť povolá.

Unavene som sa zdvihol zo stoličky a potichu vošiel do spálne. Levi stále spal, o odchode svojho otca ani nevedel. Pár sekúnd som na neho hľadel, ale potom som sa obrátil k dverám naproti posteli. Ukrývala sa za nimi malá miestnosť, ktorá pôvodne slúžila ako šatník. Ten som krátko po nasťahovaní vymenil za vysokú skriňu s komodou, pričom miestnosť poslúžila omnoho inému účelu.

Steny lemovali dlhé čierne poličky s mnohými, prevažne sklenými a drevenými mištičkami či nádobkami. Ukrývali voňavé bylinky, drobučké úlomky kryštálov, korenia, pierka, sušené lupene kvetov, rozdrvené vaječné škrupiny, zvieracie kosti a podobne. Skrátka všetko, čo som mohol potrebovať – k výzdobe svojho oltáru, nejakému rituálu alebo miešaniu elixíru.

Dvere som za sebou mierne zatiahol, vzal do rúk zápalky a zapálil sviečky na oltári. Stále bol vyzdobený na oslavu letného slnovratu. Úzky čierny stôl bol prekrytý červeným obrusom s lúčmi slnka, ktoré boli vyšité zlatistou niťou. Vo vysokých čiernych svietnikoch, okolo ktorých boli rozsypané sušené lupene slnečníc, horeli žlté sviečky. Medzi nimi sa o stenu opieralo keramické slnko, ktoré modelovala a maľovala moja mama pred mnohými rokmi. Pomedzi lupene ležali drobné kúsky selenitu a čierneho turmalínu, v striebornej miske s pentagramom odpočítali väčšie kúsky jantáru, tigrieho oka, citrínu, onyxu a karneolu.

Svoje miesto pri stene zastávali kúsky, ktoré oltár zdobili po celý rok. Veľký strieborný pentagram s kúskom olivínu v strede, niekoľko čiernych sviečok, vonné tyčinky – vždy volené veľmi konkrétne – a malé smaltové misky s vodou, zeminou a soľou.

Wiccania si svoj oltár zdobili veľmi podobne a pritom natoľko odlišne. Existovali elementy, ktoré sa našli u všetkých. Potom tu boli veľmi osobné, súkromné detaily, ktoré robili každý jeden oltár výnimočným. Všetci si ho zdobili podľa seba, niekto detailne a niekto len veľmi minimalisticky.

Ja som bol vždy niekde v strede, s typickou výzdobou všetkých našich sviatkov som sa hral rád, ale nie prehnane.

„Litha už skončila, mal by si zmeniť výzdobu," prehovoril chlapčenský hlas za mojim chrbtom. Keď som sa otočil, v pootvorených dverách som našiel svojho synovca.

„Možno niektorý deň," odpovedal som a dlaňami sa zaprel do krajov stola. Palcom som pritom pohladil hrot krásne zdobenej dýky, ktorej rukoväť bola vykladaná drobnými smaragdmi. „Neponáhľa to."

„Otec odišiel?"

„Áno, už je po polnoci." Zahľadel som sa na jeden z plameňov sviečok a potom sa obrátil k Levimu. Stále vyzeral na smrť unavený. Bezprostredne po rituáli sa sotva vládal postaviť na nohy, vyjsť z kruhu a zájsť do spálne. „Choď si ešte ľahnúť, musíš sa poriadne vyspať."

„Neskôr," zamrmlal, ale vrátil sa k posteli.

Chcel som chvíľu pre seba – posedieť si tu a meditovať. Bez váhania som však vošiel späť do spálne k Levimu a posadil sa na voľnú polovicu postele. „Chceš sa porozprávať?"

„Možno..."

„Je to na tebe, spovedať ťa nechcem." Iba veľmi ťažko sa mi hádalo, čo sa mohlo odohrávať v jeho vnútri. Hlavne, ak na prvý pohľad nedal na sebe nič poznať. Držal sa svojej kamennej tváre. „Tvoja mama príde zajtra."

„Rovno s putami, aby ma odvliekla späť do Salemu?"

Sprvu som mykol plecami. Vedel som, čo mu mám... čo mu musím povedať. Mal som to urobiť už dávno. „Mal by si ísť. Poslúchnuť ju a vrátiť sa domov."

Čakal som, že začne okamžite kričať a argumentovať. Keď som však naňho pozrel, znova som uvidel iba jeho chladnú kamennú tvár. Ruky zaťaté v päsť mal zložené v lone a očami hľadel k stále pootvoreným dverám do bývalého šatníka.

„Mám ísť domov?" opýtal sa napokon odmerane. Tmavými očami pristál na mne, akoby sa mi snažil hľadieť rovno do duše. „Už ma nepotrebuješ, čo? Odviedol som svoju prácu, takže sa mám zbaliť a vypadnúť?"

„Nie, to v žiadnom prípade. Ani náhodou som to takto nemyslel a ty to veľmi dobre vieš. Chcem len to, aby ste s tvojou mamou zakopali vojnovú sekeru. Nemôže to takto pokračovať ďalej, obaja si vzájomne veľmi ubližujete."

„V čom bude návrat domov lepší?"

„Ja nehovorím, že to bude lepšie," vysvetľoval som mu trpezlivo. Nesmel som stratiť hlavu. Krikom by sme sa nikam nedostali. Ani doteraz sme sa ním nikam nedostali. „Ale zachováš sa dospelo a rozumne, ak ustúpiš a zvolíš kompromis namiesto ďalšej hádky."

Pokýval hlavou. „Prečo ja by som mal konať múdro a dospelo? Som ešte dieťa. Hlúpe nevďačné decko, ako by povedala moja mama."

„Práve preto by si jej mal ukázať, že sa mýlila. Nie si hlúpy a nie si ani nevďačný, Levi. Jediné, čo si a vždy si aj bol, je tvrdohlavý. To sa ti uprieť nedá."

„Ty tomu hovoríš tvrdohlavosť, ja vytrvalosť. Keby jej ustúpim vo všetkom, hneď ako zdvihne hlas, nežil by som svoj vlastný život." Veril každému svojmu slovu, ani trocha o nich nepochyboval. A z časti mal pravdu. Jeho mama bola typ, ktorý si rád presadzoval svoje. Potrebovala niekoho, kto sa jej občas postaví a bude protirečiť. Corvus bol presne taký a zjavne od neho to odpozeral aj ich spoločný syn. „Nechcem ísť domov."

„Ja viem, rozumiem tomu. Určite sa pokúsim tvojej mame ešte dohovoriť, ale ak nebude ochotná svoj názor zmeniť, poslúchni ju."

Niečo sám pre seba zamrmlal, ale napokon len pokýval hlavou a pretrel si oči. Z mojich slov si evidentne nič nezobral, stále mal postavenú svoju vlastnú hlavu. Najlepšie vedel, čo chce a potrebuje sám pre seba. A bol pripravený ísť si za svojim aj cez mŕtvoly. Snáď nie doslova...

„Je tu niečo, čo by som potreboval prebrať," zmenil tému a jediným rýchlym pohybom si cez hlavu pretiahol tričko. Pravou dlaňou si pošúchal hruď, ako by ho bolela. „Mal som ti to ukázať už včera, ale bál som sa, že mi potom dnešok zatrhneš."

Nechápavo som pokýval hlavou. Až keď odtiahol ruku od svojej hrude, som si všimol niečo zvláštne. Výrazne červený odtlačok ruky sa mu tiahol na mieste, kde sa ho včera dotkol démon – priamo v oblasti srdca.

„Nebolí to, teda... nie je to vyslovene bolesť. Skôr taký nepríjemný, ťaživý pocit. Cítil som ho hlavne tam v podsvetí, celou hruďou mi prechádzal zvláštny pocit, akési pulzovanie, ktoré vychádzalo z toho miesta."

„Cítil si niečo aj včera? Keď sa ťa dotkol?"

„Preletela mnou bolesť, ale trvala sotva pár sekúnd. Potom zostalo len príšerné teplo, akoby všade naokolo mňa horeli pekelné ohne." Viditeľne ho striaslo. Nepohodlne sa zahniezdil na posteli a na rozptýlenie si do lona pritiahol jeden z vankúšov. „Ale nemyslel som si, že na mne zanechal niečo viditeľné. Odtlačok som si všimol až v sprche."

„Nehovoril si to ani otcovi?"

Rázne pokýval hlavou. „Myslel som, že potom bude dostatok času. Nečakal som, že ma to tak veľmi zmôže, snáď nikdy som sa ešte necítil taký slabý a vyčerpaný. Ale pritom... akoby to nebola únava, ktorú by zahnal spánok."

„Rád by som ti povedal, že je to normálne, ale ja som do priameho styku s démonom nikdy neprišiel." Moje prvýkrát malo byť včera, ale iniciatívy sa chopil on. Keby to neurobil, teraz by som tento problém riešil ja. Moja hruď by bola poznačená zákerným odtlačkom dlane temného stvorenia. „Možno by sme mali povolať späť Corvusa."

„Nie, teraz ho nechaj. Chcem ešte spať, do rána to môže počkať."

„Levi..."

„Vážne to môže počkať, nič mi nie je. Akurát som chcel, aby si to vedel... aby sme to riešili, keď si oddýchnem. Lebo..." na chvíľu sa odmlčal, akoby možno váhal, či mi môže dôverovať aj so svojimi ďalšími slovami. „Ten zvláštny pocit sa vystupňoval vtedy, keď démon niekoho zavolal."

Prekvapene som zvraštil obočie. „Niekoho?"

„Bolo to akési čiernovlasé dievča. Nič nehovorila, iba vystúpila z tieňov a svojim pohľadom úplne zhypnotizovala mňa aj Tiberia. Nemohli sme od nej odtrhnúť oči a pritom nič nerobila ani nehovorila, skrátka tam postávala."

„Videl si ju už niekedy predtým?"

„Nie, nemyslím si." Znepokojilo ma, že démon bol tak dobre pripravený. Zjavne chcel celú svoju pozornosť venovať jedine Clio, preto musel Leviho a Tiberia nejako odpratať z cesty. Najmä, ak sa predtým zbavil aj všetkých ich duchovných pomocníkov. „Bola nádherná, jej oči boli modré ako oceán. Ale stále nechápem, čím nás oboch tak očarila. Stálo ma veľa síl, aby som od nej odvrátil pozornosť a pokúsil sa pomôcť Clio."

Netušil som, čo mu mám povedať. Najmä, ak som dúfal, že po dnešku s týmto celým skončíme. Kapitolu s démonom sme mali uzavrieť, ale vyzeralo to, že jeho existencia sa s nami ešte istú dobu potiahne.

„Preberieme to zajtra, budeme na to viacerí a ty budeš oddýchnutý," dostal som napokon zo seba a silene sa na chlapca usmial. Dnešok bol dlhý, nemyslelo to poriadne už ani mne. „Ak by si niečo počas noci potreboval, pokojne ma zobuď."

„Vďaka," zamrmlal, dlaňou si ešte raz pošúchal hruď a znova si obliekol tričko. Nezdalo sa, žeby mi bol klamal. Bolesti evidentne nemal, trápila ho len únava. „Ryland..." oslovil ma, hneď ako som sa postavil a chcel odísť. „Môžeš spať tu so mnou vo svojej posteli, je veľká, zmestíme sa." Takmer okamžite mi na pery nabehol úsmev. V mojej mysli na povrch vyplávali jedny z najkrajších spomienok v mojom živote. „Čo?" opýtal sa nechápavo.

„Spomenul som si, keď si bol ešte bábätko. Veľmi rád si mi spával na hrudi, keď som za vami prišiel do Salemu. Tvoji rodičia evidentne moju pomoc ocenili, Corvus mi hovorieval, aby som chodil častejšie."

„Vážne?"

Prikývol som. Môj úsmev sa ešte viac rozšíril, keď sa kútiky úst nadvihli aj jemu – viditeľne úprimne, nielen z povinnosti. „Bol to skvelý pocit... stať sa prvýkrát strýkom. Klepal som sa ako strom vo vetre, keď som ťa bral prvýkrát na ruky. V živote predtým som bábätko nedržal a ty si bol taký maličký."

„Viem, že sme spolu na niektorých fotkách, párkrát som ich videl. Mama má poriadne hrubý album, fotila snáď každý môj krok."

„Viem," pritakal som a klesol späť na kraj postele. „Bola úplne posadnutá fotením, chcela zachytiť úplne všetko, veľakrát za tebou utekala len aby jej niečo neuniklo." Boli to milé spomienky, nech už teraz boli vzťahy medzi nami hocijaké. Tešilo ma vidieť, ako mi môj synovec rastie pred očami a možno som aj ľutoval, že som súčasťou jeho života nebol o trocha viac.

Práve preto som sa to teraz snažil napraviť.

⫷⫸

Ani sám neviem, kedy sa mi podarilo zaspať. Zdalo sa mi, že za oknami už svitá, ale po prebudení som si nebol istý, či sa mi to iba nesnívalo. V hlave mi otrasne hučalo, ako keď som sa za starých čias zvykol prebudiť po poriadne prepitej noci.

Spoza dverí spálne som počul tlmené hlasy. Ubolene som sa otočil na druhý bok nachádzajúc vedľa seba prázdnu posteľ. Doprial som si ešte niekoľko sekúnd, unavene som si pretrel oči a až potom sa pokúsil vysúkať spod perín. Za oknami vládlo skôr jesenné počasie. Po slnku ani stopa, obloha bola plná ťaživých mračien a za oknami počuteľne fučal silný vietor.

Hodinky v mobile ukazovali krátko pred deviatou. Skutočne som si nespomínal, kedy som naposledy vstával takto neskoro. Zvyčajne som bol hore už pred siedmou alebo dokonca skôr. Aj napriek tomu, že skoré rána som priam z duše nenávidel. Najviac ma pri pohľade do mobilu zamrzelo a prekvapilo niečo iné. Daysha mi nechala iba krátku správu so slovami, že už je v práci. Žiadne pre ňu typické dlhé správy s prianím dobrého rána a vyznávaním lásky.

V skratke som jej poprial pohodový deň, uhladil som si strapaté vlasy a pobral sa do obývačky. Tušil som, koho v nej nájdem. Prekvapil ma iba jeden z prítomnej štvorice.

„Dobré ráno," pozdravil som všetkých, čo vyrušilo ich debatu. „Pokojne ste ma mohli niekto zobudiť aj skôr." Vyčítavo som pozrel na svojho synovca a ducha jeho otca. Obaja postávali pri oknách, zatiaľ čo Leah a jej priateľ Noah sedeli na sedačke.

„V pohode, aspoň sme mali čas si pohovoriť v súkromí," odvetil Levi a založil si ruky na hrudi. Po úprimnom úsmeve zo včerajšej noci nebolo na jeho tvári ani najmenšej stopy. Akoby som si ho bol len vymyslel. A kto vie... možno aj. „Nechcel som odísť, kým sa nerozlúčime," vysvetlil a kývol pritom hlavou na svoju mamu.

„Takže ste sa dohodli? Ideš domov?"

„Áno, ide domov," odpovedala za neho Leah. „A nečakaj, že sa tu v blízkej budúcnosti ukáže."

„Mama!" sykol po nej Levi. „Na niečom sme sa dohodli," pripomenul jej, zatínajúc pritom ruky v päsť. Daná dohoda ho musela stáť zjavne veľa nervov a sebazaprenia. „Stále si to môžem rozmyslieť, kým nesadnem s vami do auta." Znechutene pri tých slovách pozrel na maminho partnera. Nečudoval som sa mu, nepôsobil príjemne. Hneď na prvý pohľad z neho išla zvláštna energia, skôr odpudzujúca.

Ani trocha sa nepodobal na môjho brata. Dokonca ani výškou, čo som si všimol už predvčerom v noci. Noah bol zjavne aj o hlavu nižší, vlasy mal riedke a bledunko hnedé. Oči mu pohrávali do divokej modrej farby, bradu mal zarastenú a nos trocha krivý, akoby ho mal niekoľkokrát zlomený.

„Tu máš dvere vždy otvorené," pripomenul som svojmu synovcovi a zároveň jeho otcovi, ktorý postával vedľa. Určite už vedel o démonom odtlačku dlane na synovej hrudi, Levi mu to zjavne povedal ešte pred maminým príchodom.

„Aj napriek všetkému ďakujem, že si sa o neho posledné týždne postaral," prehovorila Leah, vstala a trocha neisto podišla ku mne. Ďakovné objatie bolo to posledné, čo som čakal. Hlavne po toľkom kriku a hádkach, ktorými sme si nedávno prešli. „A zároveň sa ospravedlňujem, ak ti jeho nečakaný príchod spôsobil nejaké problémy."

Chlácholivo som ju pohladil po chrbte. „Nie, to ani náhodou."

„Ak chceš, môžeš si nechať tie knihy, ktoré so sebou doniesol."

„Chcem, určite." Uložím ich niekam, kde budú v bezpečí. Niekam, kde sa k nim bude môcť chlapec o pár rokov vrátiť, keď na to bude pripravený o niečo viac. „Veľmi rád sa ujmem aj ďalších vecí, ktorých by si sa chcela zbaviť."

„To nebude treba," zamrmlal otráveným tónom Noah. Neuniklo mi, že odkedy som prišiel medzi nich, prezerá si ma veľmi podozrievavo. „Postarám sa o to."

„Naozaj úprimne ti radím, aby si sa mojich vecí nedotýkal. Inak sa už nikdy v živote pokojne nevyspíš."

„Corvus!" zahriakla ho Leah. Levi a ja sme sa nenápadne pousmiali. „Možno by sme mali už ísť. Hovoril si, že musíš niečo prebrať s Rylandom."

Prekvapene som pozrel na svojho brata. „Áno, musíme si trocha pohovoriť." Bez ďalších otázok som prikývol. Evidentne nepôjde o nič, čo by potrebovalo počuť ešte niekoľko párov uší navyše.

Videl som, že Levi odísť nechce. Robil to len z povinnosti, riadil sa mojimi slovami spred niekoľkých hodín. A možno to robil aj pre výraz, ktorý sa usídlil na tvári jeho mamy. Pôsobila omnoho pokojnejšie. Vyhrala, dosiahla svojho a čoskoro si syna odvezie domov. Aj napriek tomu, že tým zjavne dlhodobo len prileje benzín do už beztak divokého ohňa.

„Môžeš mi hocikedy zavolať, dobre?" opýtal som sa o niekoľko minút neskôr. Leah vzala jeho tašky, zatiaľ, čo kufor plný kníh zostal ležať na svojom doterajšom mieste. „Skúsim o pár týždňov prísť."

„Povedal som otcovi o tom odtlačku démonovej dlane," šepol čo najmenej nápadne. Leah nedočkavo stepovala medzi pootvorenými dverami, Noah už dávno odišiel počkať do auta. Našťastie. Vzduch v byte sa okamžite príjemne zmenil. Corvus nás takisto nechal na chvíľu osamote. „Zavolám večer aj starej mame."

„Dobre, jasné."

„Mrzí ma, že som sem prišiel bez ohlásenia a nespýtal sa ťa, či s tým nebudeš mať problém. Asi som si myslel, že sa celý svet točí okolo mňa."

Pousmial som sa a pohladil ho po vlasoch. „Presne ako som povedal... moje dvere sú vždy otvorené. Budem veľmi rád, ak prídeš aj nabudúce." Chcel som, aby cítil lásku a podporu rodiny. Bolo mojou nepísanou povinnosťou, aby som na neho dozeral a staral sa o neho. A chcel som to, naozaj byť súčasťou jeho života. Byť niekým, na koho sa nebude báť hocikedy obrátiť. „Napíš mi, keď už budete doma, hej? A pokojne mi hocikedy zavolaj, aj keby sa chceš porozprávať o úplnej maličkosti."

Rozpačito si zahryzol do spodnej pery a prikývol. Chvíľu ešte predo mnou bez pohnutia postával, zatínal päste, ale napokon ma poriadne silno objal a oprel si hlavu o moju hruď.

„Budeš v pohode, som si istý. Hlavne sa zbytočne nepúšťaj do konfliktov s nikým, nepotrebujete to. Drž sa stranou, oddýchni si pred návratom do školy a venuj sa sebe. Čítaj ako u mňa a podobne, Damiano ti určite veľmi rád požičia nejaké svoje knihy."

„Vidím, že sa ma bojí. Nevie sa na mňa pozrieť tak ako predtým."

„Videla niečo, na čo nebola pripravená. Ale pochopí to, určite áno." Tušil som, že rovnaký problém nastal aj medzi mnou a Dayshou. Taktiež videla niečo, čo skrátka nečakala. Darmo vedela o mojej rodine a jej magickom dare. Vidieť na vlastné oči démona z podsvetia je o niečom úplne inom. „Dôležité je, aby si sa ty nebál sám seba."

Pokýval hlavou a odtiahol sa odo mňa. Končekmi prstov pohladil biele tetovanie nad svojim ľavým lakťom. Vyzeralo byť už zahojené. „Od tej noci sa cítim omnoho viac prepojený s vami a našimi predkami. A som na to hrdý, naša rodina dokázala veľké veci."

„To áno, ušli sme pekný kus cesty a pokračujeme stále vpred."

Nech už chcel povedať čokoľvek, napokon len pokýval hlavou, silene sa usmial a otočil sa na odchod. Vyprevadil som ich až k autu snažiac sa potlačiť nepríjemný pocit, ktorý sa vo mne začínal stupňovať. Nemyslel som si, že k tomuto dnes príde. Nečakal som, že skutočne odíde domov, hlavne bez ďalšej hádky.

Niečo mi na celej veci nesedelo. Keďže som ale nedokázal povedať, čo presne to bolo, zostal som mlčať. Moje znepokojnenie neušlo ani Corvusovi, ktorý ma čakal späť v byte. Hádal som dobre, chcel so mnou prebrať odtlačok démonovej ruky na Leviho hrudi. Dúfal som, že mi to bude vedieť vysvetliť. No údajne sa s ničím podobným nestretol ani on.

Na nás na oboch tým pádom čakalo ďalšie pátranie spojené s pekelným podsvetím.