Michael

Pri vykonávaní akútneho cisárskeho rezu zväčša nezostával čas, aby sa rodička podrobila podrobným a za bežných okolností mimoriadne dôležitým predoperačným vyšetreniam a prípravám. Zvyšovala sa tak možnosť vzniku komplikácií. Akoby akútny cisársky rez už sám o sebe nebol komplikáciou.

Pacientka na operačnom stole bola v tridsiatom týždni tehotenstva, do nemocnice prišla skutočne na poslednú chvíľu. Pri abrupcii placenty – kedy nastalo jej predčasné oddeľovanie, čo matke spôsobovalo silné krvácanie – išlo skutočne o každú minútu. Ak sme chceli zachrániť oba životy, museli sme konať rýchlo, no stále rozvážne a precízne.

„Skalpel, prosím," povedal som inštrumentárnej sestre po mojej pravici a nastavil dlaň. Už naučeným pohybom mi doň vložila chladný skalpel. Sebavedome som ho zovrel v dlani a hrotom sa priblížil k vydezinfikovanému bruchu pacientku.

V hlave mi zneli slová, ktoré som si čítal niektorý deň. Cisársky rez pri predčasne narodených deťoch bol niečím veľmi špecifický. Spodný segment, ktorý by sa za iných okolností prerezal pri normálnom termíne pôrodu, chýbal. Vytvárať sa totiž začínal až v tridsiatom druhom týždni tehotenstva – a tam sa tejto pacientke dostať nepodarilo.

Sám seba som pripravoval na to, že dieťa, ktoré čochvíľa z jej brucha vyberiem, bude omnoho menšie, než by za ideálnych okolností malo byť. Čakalo ma rezanie do pomerne hrubšej časti maternice, čo so sebou prinesie aj väčšiu stratu krvi.

„Dobre, vykonávam prvý rez," prehovoril som pokojným hlasom a zarezal do kože. Až k plodu som sa musel prepracovať pekne postupne – jedna vrstva za druhou. Koža. Tuk. Svaly. Peritoneum. Maternica.

Očami som pozorne sledoval, ako sa jednotlivé vrstvy v jej tele roztvárali a púšťali ma stále ďalej. Po otvorení maternice sa z nej vyvalilo obrovské množstvo krvi, ktoré mi okamžite znemožnilo výhľad na jej obsah.

Jedna z asistentiek sa ju snažila osušiť v okolí rany, ďalšia odsať priamo z nej. Tmavočervenej krvi ale stále pribúdalo.

„Pán doktor..." oslovila ma pôrodná asistentka, ktorá doposiaľ sledovala moje počiny bez nejakého zásahu. Keď som k nej zdvihol pohľad, v očiach som jej okamžite uvidel neopísateľnú hrôzu. Akoby ešte nikdy v živote nevidela toľko krvi naraz.

„To nič, vyberte dieťa," povedal som jej jasne a zrozumiteľne. Kývnutím hlavy som ju prizval bližšie k operačnému stolu.

Znepokojené mrmlanie sa zrazu ozývalo celou sálou. Všetci prítomní si niečo šepkali. Neznámy anestéziológ niečo hovoril primárke Carterovej, ktorá so založenými rukami upierala oči mojim smerom. Ako jediná nemala nasadené rúško, takže som mohol vidieť celý výraz jej tváre. Sklamane krútila hlavou a napevno zatínala sánku.

Krv v dvoch tenkých potôčikoch s hlasným čľupnutím dopadla na zem. Zostávalo nám minimum času, aby sme ho zastavili a pacientku zachránili. Odhadom mohla prísť tak o liter, možno dva litre krvi. Nik naliehavo nezháňal krv určenú na transfúziu, ktorá by ju pomohla vytrhnúť smrti z rúk.

„Michael..." Pri počutí svojho mena som sa okamžite obzrel naokolo seba. Jasné svetlá operačnej sály ma na chvíľu oslepili. Zrak sa mi zahmlieval čiernymi a červenými šmuhami, akoby som hľadel priamo do slnka.

„Pán doktor," oslovila ma pôrodná asistentka znova. Hlas sa jej počuteľne triasol, pokúšala sa zadržať vzlyky, možno dokonca zhrozenie. Mrmlanie na sále sa zmenilo na dramatické lapanie po dychu.

Všetci sme upierali oči na pôrodnú asistentku, ktorá v rukách držala krvou pokryté malé telíčko. Dieťatko sa nehýbalo, neplakalo a nedýchalo. Sestra vedľa nej držala v rukách placentu, ktorá bola pupočnou šnúrou stále spojená s dieťaťom.

Za neustáleho kvapkania pacientkinej krvi na podlahu som pozrel na primárku. Uvidel som však už len jej vzďaľujúci sa chrbát, keď opúšťala operačnú sálu. Videla už dosť. Presvedčila sa, že nie som na toto povolanie dostatočne dobrý. Nedokážem pomáhať a zachraňovať životy, jedine zabíjať a spôsobovať utrpenie.

„Michael..."

Znova som sa obzrel naokolo seba. Hľadal som osobu, ktorá ma oslovila krstným menom. Až potom mi došlo, že ten hlas veľmi dobre poznám. Za chrbtom som našiel postávať Clio – v úplne skrvavenej nemocničnej nočnej košeli. V rukách pritom držala akúsi deku, rovnako pokrytú krvavými škvrnami.

„Čo si to urobil?" opýtala sa a podišla ku mne bližšie. „Čo si to urobil, Michael? Pre zmilovanie božie..." Rukami v zakrvavených rukaviciach som si stiahol rúško pod bradu, aby mi videla do tváre. „Čo si to urobil? Prečo si mi nepomohol?"

„O čom to hovoríš? Prečo si vôbec tu a... čo tá krv? Clio, čo sa stalo?" Nedokázal som smerom k nej urobiť ani krok. Počkal som, kým potácavo prišla ona ku mne. Krvavú deku si pritom pritisla na hruď o niečo dôkladnejšie. „Čo tu robíš?"

„Sľúbil si, že nás ochrániš, Michael. Čo si to za otca?!" Pár krokov a bola u mňa. Vyvaľovala na mňa krvou podliate hnedé oči a vystrela ku mne ruky. „Pozri sa, čo si spôsobil!" Vtisla mi do rúk zakrvavenú deku. „Pozri sa!" sykla.

Na jej naliehanie som si deku vzal – nepočúval som pritom anestéziológa za mojim chrbtom, ktorý mi hovoril, že pacientka každú chvíľu skolabuje. Beztak som jej už nedokázal pomôcť. Bolo neskoro. Bolo neskoro už vtedy, keď prišla do nemocnice.

Bolo neskoro... na všetko.

„Clio, nemala by si tu byť." Chcel som deku položiť a vziať ju za ruky. Až vtedy som si všimol, že v nej niečo je. Medzi záhybmi látky ležalo drobné telo dieťaťa – nehybné a špinavé od krvi. „To predsa..." S dieťaťom na rukách som sa otočil k pôrodnej asistentke. Jej náruč bola zrazu prázdna, akoby v nej nikdy mŕtve dieťa pacientky ani nedržala. Sestrička, ktorá predtým držala placentu, už nebola na sále vôbec. „Kam ste dali dieťa pacientky?" opýtal som sa jej.

„Držíte ho predsa vy, pán doktor," pípla potichu, akoby ani nechcela, aby som ju počul. Môjmu pohľadu sa úspešne vyhýbala.

Nechápavo som pokýval hlavou. „Čo?" Pozrel som na dieťa vo svojej náruči. Bolo drobné, viditeľne nedonosené. Potrebovalo by ešte minimálne šesť až sedem týždňov. Čím viac, tým lepšie pre neho. „Clio, kde si k nemu prišla? Čo sa tu deje?"

„Mal si naňho dávať pozor, sľúbil si mi to!" zvrieskla Clio. „Sľúbil si mi, že bude v poriadku, že sa mu nič nestane!" pokračovala ďalej. Jej tváre sa zmocnil až desivý výraz. „To všetko kvôli tebe a tvojej pošahanej rodine! Kvôli vám som zostala tehotná s dieťaťom, ktoré som nikdy nechcela. Nikdy, rozumieš mi?! Nie s tebou!" zasmiala, až mi po chrbte prebehol mráz. „Veď sa pozri na seba, prečo by som mala chcieť práve tvoje dieťa? Možno... možno je to takto lepšie."

„Nie, o čom... o čom to hovoríš?"

„Zlyhal si, Michael," povedal zrazu niekto úplne iný. Keď som sa otočil, na mieste pôrodnej asistentky som uvidel postávať starého muža s bielymi vlasmi. „Som z teba nepredstaviteľne sklamaný. Nikdy by som si nebol pomyslel, že môj vlastný vnuk... moja krv... klesne takto hlboko. Čo si to za človeka? Za lekára? Za muža? Nedokázal si zachrániť vlastné dieťa a dokonca ani ženu, ktorú si údajne tak veľmi miloval."

„Starý otec..." Priveľmi neskoro som si uvedomil, že mi pri hľadení na neho kĺže deka z ruky. Keď však dopadla k mojim nohám, bola prázdna.

„Je mi z teba zle," dodal s hnevom pokrčeným obočím. Snáď nikdy v živote na mňa takto nehľadel. Nikdy takto nezúril.

„Čo sa čuduješ, synak? Hovoril som ti, že je to úplná padavka. Hanba nášho mena," podotkol Tiberius, ktorého som našiel sedieť na mieste anestéziológa. S čiernym cylindrom na hlave a pokriveným úškrnom na perách. „Mal som ťa nechať skapať na španielsku chrípku, keď si v noci vykašliaval krv. A nie tam nad tebou sedieť a strážiť ťa, pravnúčik."

„Tiberius, čo sa to tu deje? To je nejaký tvoj nepodarený žart?" Nechápal som, prečo sa nedokážem pohnúť z miesta. Mohol som sa len otáčať za hlasmi ľudí, ktorí tu nemali čo hľadať.

„Nie, toto je len výsledok tvojej neschopnosti," prehovoril zrazu môj otec. O svoju vychádzkovú palicu sa opieral v rohu operačnej sály. Do jeho ľavej ruky bola zavesená mama, ktorej po lícach tiekli slzy. „Nikdy si nič nedotiahol do konca. Z každého väčšieho boja si zutekal ako porazený. A teraz to máš... konečne si prišiel o všetko."

„Úprimne, čo si čakal, Michael? Že práve vám dvom sa pošťastí a všetko dopadne dobre?" opýtal sa Ambrose, ktorý zrazu postával za svojim bratom s rukou na jeho pleci. „Bol si skutočne natoľko naivný?" Podobný výsmešný tón som z jeho úst nikdy predtým nepočul. Absolútne sa k nemu a jeho osobnosti nehodil. Nie voči hocikomu inému, ako voči jeho vlastnému bratovi.

Bezradne som očami prechádzal od jednej osoby k druhej. Všetci ma odsudzovali a hľadeli na mňa s opovrhnutím. Bol som pre nich nikto, ešte menej ako nula. Hanbili sa za to, že sú mojimi príbuznými, že nám v žilách koluje rovnaká krv. Až na jedného z nich...

„Clio..." otočil som sa, hľadajúc ju za svojim chrbtom. Miesto, kde predtým stála, však bolo prázdne. Roztrasene som sa otočil späť k operačnému stolu a očakávajúc najhoršie pozrel na tvár na smrť vykrvácanej pacientky s rozrezaným bruchom.

„Hlúpe dievča," zamrmlal Tiberius pri pohľade na ňu.

Anonymná pacientka zo začiatku operácie bola preč. Na jej mieste ležala smrteľne bledá Clio. Od pása dole bola celá zmáčaná krvou, ktorá sa vo veľkej mláke rozlievala podlahou pod mojimi nohami.

„Nie, ja som... ja som urobil... urobil som všetko..." vykoktal som cez stiahnuté hrdlo. Konal som správne, chcel som ju zachrániť. Nielen ju. Oboch som ich chcel zachrániť, tak prečo... „Tiberius..." zúfalo som sa obrátil na svojho prastarého otca.

„Svoju vinu na nikoho nezvalíš, Michael. Niečo si jej sľúbil a nedodržal to. Mohol si mať krásny život. Milujúcu partnerku a krásne dieťa... krásneho syna."

„Syna?" zopakoval som neveriacky. Skoro som vykríkol, keď sa v Ambrosovom náručí za ním objavila zakrvavená deka. Cez jej kraj prevísala maličká ručička. „Nie... choďte všetci preč, choďte preč..."

„Kam by sme chodili?" opýtal sa starý otec.

„Choďte preč!" zopakoval som ráznejšie. Nik z nich sa ani nepohol, naďalej ma len prepaľovali pohľadmi a súdili ma.

Hnevali sa, priam zúrili. Boli sklamaní, znechutení. Opovrhovali mnou. Nik z nich ma ani trocha neľutoval. Ani jeden z nich, dokonca ani moja vlastná mama. Tá so stále tečúcimi slzami hľadela na mŕtve telo mojej snúbenice na operačnom stole.

„Choďte preč! Vypadnite, hneď! Zmiznite... všetci! Okamžite zmiznite!" vrieskal som, zachádzajúc si oboma rukami do vlasov. „CHOĎTE PREČ!" skríkol som, čo mi hlasivky stačili a padol bolestivo na kolená. Látku nohavíc mi okamžite zmáčala krv.

„Michael!"

Kričal som ďalej. Nevšímal som si, kto ma oslovil. S rukami vo vlasoch som sa predklonil dopredu a zavrel oči. Za uši trhajúceho kriku mňa samého som sa čelom pomaly oprel o krvavú zem.

„Michael!"

Bola to jej krv...

To ja som ju prelial... a úplne zbytočne... úplne...

„MICHAEL!"

Na pravom líci mi bolestivo pristála niečia dlaň. Zadýchane som sa posadil a zaklipkal mihalnicami do priestoru naokolo. Stále trocha rozmazane som videl prostredie lekárskej izby a Aleca, ktorý na mňa vystrašene pozeral.

„Dopekla, človeče..." vydýchol a klesol na podlahu pred sedačku, kde som doposiaľ ležal ja. Skriptá som mal spadnuté na zemi a pomocné kartičky rozsypané všade naokolo. „Fackou som ešte človeka nikdy nebudil, ale toto bol riadny extrém. Ešte chvíľu a svojim krikom by si postavil do pozoru aj mŕtvych na patológii."

„Na chvíľu bol pokoj, tak som si ľahol a chcel sa učiť, no..."

Skúšku som včera znova neurobil. Nepodarilo sa mi napísať test, takže na ústnu časť som sa ani nedostal. Cítil som sa hrozne neschopne. Ráno som tam prišiel omnoho viac pripravený, než pred týždňom. Čakal som, že to zvládnem – aj keď možno s odretými ušami, ale predsa. Domov som sa však znova vrátil ako porazený a po zvyšok dňa skoro ani neprehovoril.

„Spal si, keď som prišiel, tak som ťa nechal." Trocha kŕčovito som sa pousmial, čím som mu chcel vyjadriť vďaku. „Potom si začal niečo mrmlať, ale tak fajn, stáva sa. Aj Xander občas hovorí zo spania, ako som stihol posledné noci zistiť." Nedbalo mykol plecami a prekrížil si nohy, zapierajúc sa do vystretých rúk. „No nech sa ti snívalo hocičo, zjavne sa to poriadne zvrtlo."

„Ja..." Mávol som radšej rukou a vytiahol z vrecka nohavíc mobil. „Prepáč, prosím, musím zavolať Clio." Vytočil som jej číslo a napäto čakal. Nepokoj sa mi bolestne rozpínal v hrudi. Priveľmi jasne som si spomínal na každý jeden detail. Mláky krvi, Clio na operačnom stole a moje dieťa v Ambrosovej náruči. „No tak, zdvihni to," zamrmlal som, nervózne pritom trasúc pravou nohou.

„Ach... ahoj, láska. Prepáč, chvíľu mi to z kuchyne trvalo, Kalif sa mi tu motá pod nohami."

„Ahoj," vydýchol som napäto. Snáď ešte nikdy mi pri počutí jej hlasu natoľko neodľahlo.

„Máš voľno? Alebo si krátiš cestu do laboratória?"

„Nie, ja len... všetko v poriadku? Nič ti nie je? Necítiš sa zle? A čo malé?" vychrlil som zo seba so sklonenou hlavou. Videl som jedine bielu podlahu, žiadne mláky čerstvej krvi z jej rozrezaného brucha.

„Všetko je v poriadku, samozrejme," zasmiala sa veselo, počuteľne bezstarostne. „Akurát som miešala citrónovú glazúru na koláč. Teda... to som ti hovoriť nemala, malo to byť prekvapenie, keď prídeš večer domov."

Sám som sa pousmial. Takto mi najlepšie ukázala, že je všetko v poriadku. „To nevadí, budem sa domov tešiť ešte viac." Citrónová glazúra bežne patrila k jej úžasnému citrónovo-makovému koláču. Takže ak nenašla nejaký nový recept, večer ma bude doma čakať jeden z mojich obľúbených koláčov vôbec. „Takže je všetko fajn?"

„Áno, fajn. Ráno po tvojom odchode som vracala, ale iba raz. Odvtedy nie, zvládla som aj ľahší obed. Malé sa dnes tiež veľmi činí. Je možné, aby sa mu noha zasekla medzi mojimi rebrami? Lebo mám pocit, že sa niečo také stalo."

„Čože?"

„Hovorila som ti, že posledné dni ma hrozne kope do rebier, hlavne na ľavej strane. Dnes to bolí o dosť viac a... neviem, mám pocit, akoby sa mu tam zasekla noha."

„Neviem, nepočul som ešte o takom prípade. Ono ak je bábätko uložené vyššie, tak môžeš mať pocit, že ti leží priamo medzi rebrami. To sa ti aj ťažšie dýcha a podobne, proste viac ti tam tlačí na hornú polovicu hrude."

„Tak potom neviem. Lebo naozaj mám pocit, ako keby mu tam zostala noha."

Clio o tom celom hovorila ľahko, počul som pobavenie v jej hlase. Po sne, ktorý som mal za sebou, som sa však nedokázal baviť ako ona. Nie, keď som stále cítil úplnú hrôzu a v hlave počul slová, ktoré mi moji blízki povedali. Všetky boleli. Každá jedna výčitka, ktorú mi adresovali.

„Ty čo? Si v poriadku?" opýtala sa zrazu. „Nevešiaš už dúfam hlavu nad skúškou."

„Poznáš ma," odvetil som krátko. Mrzelo ma to, samozrejme. Práve teraz mi však hlavu zamestnávali omnoho iné veci. Väčšie pohromy... omnoho väčšie. „Vážne sa nič nedeje, Clio? Cítiš sa dobre?" uisťoval som sa znova.

„Vážne sa dnes cítim dobre, prestaň robiť paniku. Poumývala som podlahy a potom som sa pustila do pečenia. Toľkoto energie a chuti do práce som už vážne dávno nemala."

„Hlavne to, prosím, nepreháňaj. Dopeč a potom si ľahni." Alec ma drgol do pravej nohy a niečo mi šepol. Nerozumel som mu však ani slovo. „Dobre? Môže byť?"

„Budem ležať s vyloženými nohami, keď prídeš," zasmiala sa.

„Dávaj si pozor."

„Michael!" napomenula ma o poznanie otrávenejšie. Ja sám som frustrovane vydýchol a na chvíľu si ešte ľahol späť. „Čo sa s tebou porobilo? Až takýto strach si o mňa doposiaľ nemal." Mal. Samozrejme, že som mal takýto strach aj doteraz. Akurát sa mi ho podarilo krotiť. Po dnešku som si však už nebol istý, či to ešte dokážem. „Stalo sa niečo?"

„Nie, ja len..." Na chvíľu som si odtiahol telefón od ucha a privrel oči. Nesmel som sa rýpať v tom, čo sa dialo v mojom sne. To nebola realita. Nič z toho sa nedialo, nemalo sa prečo.

„Nemusíš mi to nasilu hovoriť. Len mi sľúb, že sa upokojíš a budeš sa sústrediť na svoju prácu. Ja som v absolútnom poriadku, pekne ti dopečiem koláčik a potom už budem len oddychovať a maznať sa s kocúrikom, ktorého stále obchádza puberta."

„Dobre, fajn..." vydýchol som, rozhodnutý nepokračovať. Bolo lepšie zahryznúť si do jazyka a nebombardovať ju svojimi obavami. Zbytočnými obavami. „Pôjdem, mám ešte kopu práce. Možno ma primárka pustí domov skôr, keď všetko dokončím."

„To by bolo skvelé, mohli by sme sa ísť troška poprechádzať. Prípadne mi napíš, kedy končíš a pôjdem ti naproti, počkám ťa pred vchodom do metra a dáme si cestou domov zmrzlinu. Potom doma sa prežerieme z koláča a budeme mať doslova sladké sny."

„Super, veľmi sa teším," šepol som.

Alec po mne pozeral veľmi neistým pohľadom. Doslova som cítil, že sa mi chystá prehovoriť do duše. Keď som však položil, zostal ticho. Možno čakal, že mu poviem, čo presne sa mi snívalo. Ja som si radšej pozbieral učebné materiály zo zeme a hodil si ich do batohu. Neexistovalo, aby som sa do nich ešte dnes pozrel. Víkend bude dostatočne dlhý.

Už-už som cítil, že ma začne spovedať, keď do lekárskej izby nazrel doktor Weller. Prebehol po nás po oboch pohľadom a nakoniec oslovil mňa. Mal som ho okamžite nasledovať na operačnú sálu – na staršiu prvorodičku čakal cisársky rez. Po piatich potratoch a rizikovom tehotenstve sa dnes konečne mala narodiť jej vytúžená dcérka. Termín pôrodu mala až o tri týždne, ale už niekoľko dní jej neklesal vysoký tlak, čo začínalo zaťažovať samotné srdce. Sekcia bola teda najlepším rozhodnutím.

Na sálu som sa chystal s maličkou dušičkou. Bál som sa, čo ma za jej dverami čaká. Pri každom kroku sa mi triasli kolená. Naokolo seba som sa obzeral, ako keby som ešte nikdy operačnú sálu nevidel. Pritom bola veľmi podobná tým, ktoré som poznal z chirurgie. Operáciu viedol doktor Weller, pomáhala mu rezidentka Via a prítomná bola aj pôrodná asistentka Vera. Pripravených bolo aj niekoľko sestričiek, anestéziologička a menší tím z pediatrie, ktorý sa mali postarať o bábätko.

„Michael," oslovil ma doktor Weller skôr než by vykonal prvý rez. Všetko vyzeralo byť pripravené, pacientka ležala na operačnom stole, od pása dole znecitlivená. Manžel sedel pri jej hlave a upokojoval ju. „Nebol si ešte pri sekcii, že?"

„Nie, zatiaľ nie." Vidieť prirodzený pôrod bola jedna vec. Išlo o skutočne čarovný zážitok. Ale cisársky rez bol o niečom úplne inom. Najmä po nedávnych udalostiach.

„Dobre, tak dnes sa budeš len pozerať. Rezanie a šitie necháš na nás."

Chápavo som prikývol a cúvol o krok vzad. Nechcel som zbytočne prekážať. Najmä, ak po mne nikto nič nechcel. Mal som len všetko sledovať, presne, ako počas mojej prvej operácie s doktorom Kanom.

Doktor Weller a Via začali veľmi sebavedome. Urobili prvý rez a postupne sa prepracovali až k maternici. Už-už som videl, ako po jej narezaní vytečie na operačný stôl obrovská masa krvi. Počul som jej kvapkanie na podlahu a cítil, ako mi kĺže pod podrážkami. Miesto toho ale maternicu bez väčších problémov otvorili, nikto sa nad ich úkonmi ani nepozastavil.

Bábätko bolo vonku behom ďalších piatich minút. Špinavé a poriadne ukričané, dokonca väčšie, ako som očakával. Kým ho pôrodná asistentka troška poutierala, zavolala k sebe hrdého otecka. Ten sa trocha neistým krokom postavil vedľa mňa a prijal ponúkané nožnice, aby mohol prestrihnúť pupočnú šnúru. Maličkú si prezrel so slzami v očiach a na chvíľu ju vzal za ručičku, než by poputovala do rúk zamestnancov pediatrie.

„Michael, poď sem," zavolala ma k sebe pôrodná asistentka Vera. „Tak? Čo na to hovoríš?"

„Všetko to šlo hrozne rýchlo." Minimálne mne to tak prišlo. Ešte len teraz sme prišli a dieťa už bolo na svete. Každý bol v jednom kole, vykonával svoju časť práce. Iba ja som tu stál ako päť peňazí a netušil, kam stúpiť a kedy sa ozvať.

„A presne takto by to malo vyzerať. Bez nejakých komplikácií, ktoré by operáciu zbytočne predlžovali."

„Koľký pôrod to bol?"

„Môj?" prikývol som. „Na tejto pozícii pracujem už sedem rokov. Od nástupu do práce mám doma tri nádoby, kam po každom pôrode hádžem modré, ružové alebo biele koráliky."

„Biele ako..."

„Za bábätká, ktoré zomreli ešte pred pôrodom alebo počas neho," odvetila o niečo tichšie. Zamrazilo ma, keď to vyslovila. Až som oľutoval, že som sa vôbec opýtal. „Číselný prehľad si nedržím, ale tých korálikov je už skutočne veľa. Bielych, našťastie, minimum."

„Tak dnes môžeš pridať ďalšiu ružovú."

Zasmiala sa. „Tri, ráno som odrodila dvojčatá."

Spoločne sme prešli k pediatričke, ktorá evidentne akurát končila s vyšetreniami maličkej. Stále trocha plakala, ale už sa pootvorenými očkami obzerala naokolo seba. Žmúrila do jasných svetiel operačnej sály.

„Tak, ako to vyzerá? Čo naša krásna slečna?" opýtala sa Vera doktorky.

„Zdravá ako rybička, rodičia z nej budú mať radosť." Úplne očarene som sledoval, ako šikovne ju zavinula a natiahla jej na hlavu ružovú čiapočku. V pomykove som však zostal, keď sa s dieťaťom v rukách obrátila ku mne. „Tak, náš drahý študent môže vziať maličkú ukázať mamičke. Nech tu len tak nestojíš."

„Aha..." dostal som zo seba a rozklepanými rukami si malú vzal. Nebolo to prvýkrát, čo som držal bábätko. Zakaždým však išlo akoby o úplne iný pocit.

„Celkom ti to pristane, Mike," povedala Vera pobavene. „Však, pani doktorka?"

„Ja vždy hovorím, že väčšine mužom dieťa v náruči neskutočne pristane." Za rúško, ktoré mi zakrývalo polovicu tváre, som bol mimoriadne vďačný. Cítil som, že sa červenám ako rak. „Do budúcna minimálne jedno určite odporúčam."

„Tak to aby som sa vám prišiel o pár týždňov ukázať." Až ma prekvapilo, ako hrdo a sebaisto som to povedal. Pri pohľade na dieťa v mojom náručí sa vo mne ale rozlial nečakaný pokoj. Nebolo vôbec náročné predstaviť si, že už čoskoro budem takto držať svojho vlastného potomka. Syna alebo dcéru... bude mi to úplne ukradnuté. Úplne.

„Ale čo... naozaj?" zvýska Vera nadšene.

„Dobre počujem? Budeš otec, Algarotti?" opýtal sa doktor Weller od operačného stola. S Viou už vybrali aj placentu a postupne pracovali na zatváraní rany.

„Snúbenica je na konci tridsiateho týždňa. A skôr ako sa hocikto opýta... nevieme pohlavie a do pôrodu ho zisťovať ani neplánujeme."

S týmito slovami som sa konečne pobral k mamičke. Jej partner znova sedel pri nej a hovoril jej, aká krásna ich dcérka je. Obaja sa úplne rozžiarili, keď som im ju ukázal. Slzám sa neubránili. Po toľkej bolesti a päťnásobnej strate išlo skutočne o vymodlené dieťa. Nedokázal som si ani predstaviť byť na ich mieste.

„Gratulujem, je nádherná," povedal som a podal malú oteckovi. Chcel som im dopriať súkromie, ale zároveň som zostal nablízku. Len tak pre istotu. „Máte už vybrané meno?"

„Máme ich viac, ale nevedeli sme sa rozhodnúť. Najbližšie hodiny zjavne ukážu," odpovedala dojatá mamička. Oči plné sĺz mala len pre svoju dcérku, ktorá po nej pokukovala rovnako zvedavo.

Čo asi budem cítiť ja, keď Clio s našim malým uvidím prvýkrát? Nešlo si tie pocity ani predstaviť. Dúfal som jedine v to, že zo mňa zázračne opadne stres posledných mesiacov. Konečne sa voľne nadýchnem a uvedomím si, že sme to dokázali. Prišli sme do úspešného cieľa, ktorý sme sa obaja snažili pred sebou vidieť po celý čas. Aj napriek všetkým tým prekážkam, ktoré nám život pod nohy hodil.

Na lekársku izbu som sa vracal úplne rozčarovaný. Emócie mnou mávali zo strany na stranu. Nedokázal som sa prestať usmievať, pričom hrdlo som mal zovreté pod náporom strachu a úzkosti. Ešte žiadne čakanie v celom mojom živote nebolo takéto bolestivé a zdĺhavé. Bola to hotová agónia, ktorá sa každým dňom len stupňovala.

„Je to mega pocit, čo? Vidieť niečo také," povedal Alec, sotva som sa posadil k voľnému stolu. Čudoval som sa, že tu vôbec bol a nebehal niekde za vrchnou sestrou. „Nechali ťa niečo robiť?"

„Bral som malú ukázať rodičom. Inak som postával ako soľný stĺp."

„Hold, nebol tam doktor Kan, aby ti strčil skalpel do ruky," rypol do mňa a hodil mi karamelový cukrík. Vždy nosil nejaké po vreckách, hlavne na pohotovosti, kde nimi podplácal detských pacientov. A niekedy aj ufňukaných dospelých. „Ale vážne, čo hovoríš?"

„Všetko to prebehlo hrozne rýchlo. Malá bola vonku skôr, ako som sa nazdal."

Zasmial sa s plnými ústami cukríkov. „Presne to isté som povedal aj ja. Dvakrát som žmurkol a bolo po všetkom."

Podelil som sa s ním o detaily. Dnes bol skutočne neprimerane pokojný deň – málo pacientov a tým pádom aj málo práce. Lekári a sestričky všetko stíhali aj bez nás. Zjavne ich aj tešilo, že nad nami nemusia stáť a strážiť nás. Ľahšie bolo tváriť sa, že tu vôbec nie sme. Niekedy praxe vyzerali aj takto. Nudne a nezáživne. Len sme sa ponevierali naokolo, prípadne niekomu stepovali za chrbtom.

Horšie bolo, keď práca prišla tesne pred odchodom domov. Z môjho stretnutia s Clio nič nebolo. Doktor Weller ma vzal k ďalšiemu cisárskemu rezu, ktorý nasledovali dva prirodzené pôrody. Nechcel som sa ukrátiť o skúsenosti, takže som zostal, aj keď som už nemusel. Pomáhal som minimálne, každému som sa mal pratať z cesty a neprekážať, ale predsa som tam bol a učil sa na práci skúsenejších kolegov.

S Alecom, ktorý veľmi ochotne zostal tiež, sme odchádzali krátko pred pol dvanástou. Dvere od nášho bytu som odomykal pár minút po polnoci a za nimi očakával tmu a ticho. Clio, Marciu a Kalifa som však našiel na sedačke s pustenou televíziou. Na kuchynskom stole pod pokrievkou čakal môj milovaný koláč.

Úplne zničený som padol na sedačku medzi svoje drahé ženy, Clio vybozkával ako už dávno nie a potom sa do sýtosti najedol. Za dnešným až priveľmi emocionálnym dňom bola sladká bodka tak akurát.