Tak vás teda všetkých oficiálne zdravím pri pokračovaní. Ďakujem každému, kto sa rozhodol zostať aj na pokračovanie ❤

Asi nemá cenu, aby som sem písala nejaké dlhočizné litánie. Chcem zmieniť len to, že zatiaľ budem kapitoly pridávať zjavne len raz do týždňa, minimálne dovtedy, kým sa mi podarí si ich predpísať viac. Hold, magisterské štúdium a návrat do prezenčnej výučby dávajú poriadne zabrať a energie na písanie po večeroch už akosi niet. Pokúsim sa ale polepšiť, aby ste nemuseli dlho čakať na jednotlivé kapitoly :) 

Prajem teda príjemné čítanie, kopu pozitívnej magickej energie a (možno) nové a užitočné medicínske znalosti ❤

Ryland

Letné rána ukrývali čaro ako žiadne iné. Nikdy som nebol ranné vtáča, na vysokej škole som nevstal snáď ani na jednu rannú prednášku. Profesori sa o účasť priveľmi nestarali, našťastie. Semináre som si zvyčajne nechával na neskoršie hodiny, keď už som bol plne pri zmysloch a pripravený odviesť nejakú prácu.

Ani to ale nemenilo nič na fakte, že letné rána boli krásne. Pomalé a delikátne východy slnka, už od skorého rána dusný vzduch, štebotanie vtákov a prísľub krásneho, dlhého dňa. Výnimkou nebol ani dnešok. Nad mestom sa rozlieval zlatistý východ slnka, ktorý pomaly diktoval jeho obyvateľom pravidlá nového dňa. Bola sobota – mnoho ľudí malo voľno v práci, vrátane mňa.

„Prečo si už hore?" Izbou na rozniesol ospalý ženský hlas, ktorý mi natisol úsmev na tvár.

„Celá noc bola nanič, skoro som oka nezažmúril."

„Škoda, že si ma nezobudil. Mohla som ťa lepšie unaviť, potom by si zaspal."

Ponad plece som sa obzrel smerom k posteli a žmurkol na ňu. „Možno nabudúce. Po včerajšku si sa potrebovala poriadne vyspať." Izba bola spolovice zaliata zlatistým svetlom, zatiaľ čo v kútoch a po stenách sa kde-tu ťahali temné tiene ako posledné pripomienky odchádzajúcej noci.

„Bol to náročný deň, ale skvelý. Práca u vás v kaviarni mi istým spôsobom chýba, ale toto miesto by som nevymenila."

„To veľmi rád počujem."

„Čo? Že mi chýba pracovať blízko teba?" S úškrnom som nadvihol obočie, otočil sa chrbtom k nádhernému začiatku nového dňa a vrátil sa do postele. „Povedala by som, že skôr tebe chýbajú tie dobroty, ktoré ti Clio denne nosila."

„Karta sa obrátila, teraz nosím dobroty ja Clio."

„Snáď by si nechcel, aby kvôli tebe toľko pochodovala hore-dole po schodoch." Pokýval som hlavou a odhrnul chladivú hodvábnu prikrývku stranou. Kľakol som si na matrac a preliezol až k Dayshi. Rukami som sa zaprel po bokoch jej hlavy a sklonil sa pre pusu. „Michael by si ťa za to nepekne podal."

„Ten mi toho nahovoril už beztak dosť veľa."

Prekvapene pokrčila obočím znova naťahujúc krk pre pusu. „Prečo si mi o tom doteraz nepovedal?"

„A načo? Maličkosť." Nerobil som si z jeho slov a dobre mienených rád ťažkú hlavu. Vedel som, čo sa odo mňa voči Clio očakáva. Posledné mesiace mala úplne voľnú ruku, ja som jej žiadny harmonogram nerobil. Do redakcie prišla vtedy, kedy vládala a pracovala len toľko, koľko ju priveľmi neunavilo. Momentálne to proste inak nešlo. „Jeho prednášky som si vypočul hlavne pre jeho pokoj. Alebo možno skôr kvôli Clio, aby som pravdu povedal."

„Vždy si mal pre ňu slabosť. Istý čas som ťa podozrievala, že ju chceš Michaelovi prebrať."

S pobaveným smiechom som padol späť medzi prikrývky a stiahol si jeden z menších vankúšov pod hlavu. „Veď by to teoreticky mohla byť moja dcéra."

„Nerob zo seba starca, prosím. Potom sa tiež cítim stará."

„Nezabúdaj na náš dvanásťročný vekový rozdiel. Do domova dôchodcov pôjdem ako prvý." S tichým chichotom sa prevalila na brucho a potom priamo na mňa. Z tváre som jej zhrnul niekoľko kučier, ktoré jej počas noci vykĺzli z drdolu. „Ale teba veľmi rád prijmem ako svoju šarmantnú spolubývajúcu."

„Toľko som čakala na rána ako toto..." šepla a nežne sa obtrela perami o tie moje. Pokračovala nižšie po mojej brade, až ma pobozkala na krk.

„A pritom ja som bol celý ten čas slobodný."

Brnkla mi po nose. „Mohol si ma pozvať na rande."

Pobozkal som ju, vzal ju okolo pása a posadil si ju obkročmo na seba. „Mohla si pozvať aj ty mňa. Presne ako pred našim prvým rande."

„Doteraz cítim hanbu z toho momentu. To pozvanie som na teba vychrlila ako keby na tom závisí celý môj život."

„Bolo to nečakané, ale rozkošné. Inak by som nesúhlasil, samozrejme."

„Samozrejme," pritkala a sklonila sa ku mne. Pohladila ma po líci a s úsmevom znova spojila naše pery.

Bál som sa pustiť do nového vzťahu. Najmä keď mi došlo, ako veľmi na mne Dayshi skutočne záleží. Nechcel som byť ten, kto tak láskavej a milej žene zlomí srdce a ublíži jej. Nakoniec mi ale Nia prehovorila do duše. Zaspomínali sme spolu na časy, kedy sme pár ešte tvorili my dvaja. Nech už rozchod bolel akokoľvek, spomienky boli aj po rokoch krásne. A zjavne práve v nich som našiel dostatok odvahy a sebavedomia. Nemal som čo stratiť, mohol som jedine získať – úžasnú ženu, ktorá ma evidentne ľúbila už dlhú dobu pred našim prvým rande.

Predsa sme ale na všetko išli pomaly. Možno až neprirodzene pomaly. Koncom roka sme absolvovali niekoľko vážnych debát o dôležitých témach. A úprimne? Čakal som, že sa mi už nikdy neozve, že ma nazve bláznom a ešte niečím horším. Trpezlivo si ale vypočula všetko, čo som jej potreboval povedať – o mojej rodine, o jej neobyčajnosti a o všetkom, čo v mojom živote nebolo tak úplne normálne a bežné.

Bol to náš odrazový mostík. Jeden zo základných stavebných kameňov nášho vzťahu, ktorý sa pomaly začal budovať akoby sám od seba. Rande sem a rande tam, večera po práci, návštevy v už prázdnej redakcii, výlet do Salemu za Damianom a jeho manželkou, spoločne strávené dni a noci v byte jedného z nás... Maličkosti, ktoré postupne vyskladali krásnu realitu dnešných dní.

„Máme na dnes nejaký plán? Alebo si dovolíme zostať len v posteli?"

„Nemáme ani ten najmenší náznak plánu. Posledné týždne boli priveľmi rušné na to, aby som si robil plány ešte aj na víkend."

Snažil som sa v práci poľaviť. Počas jesene a zimy som totiž prestával stíhať vlastné tempo. Darmo som bol na konci každého dňa vyšťavený, od nervozity a neskutočného tlaku som nespával skoro vôbec. Po tom incidente s Clio, Michaelom a jeho predkami to mnou ale seklo úplne. Trvalo mi skoro dva týždne, kým som sa spamätal a znova pozbieral sily. Od tej doby som denne napomínal sám seba, aby som sa za ničím slepo nenaháňal. Ako zvykla hovoriť moja mama – čo má prísť, príde.

„Výborne, v tom prípade budeme oddychovať a ja potom skúsim ten nový recept, ktorý som ti ukazovala niektorý deň. Včera som si nakúpila všetko potrebné. Večer by sme sa potom mohli prejsť ku Clio, sľúbila som jej ochutnávku."

„Že ma to neprekvapuje," podpichol som ju.

„Nebuď zlý, tak jej teraz viac chutí, no a čo? Ja osobne som za to rada, veľmi ochotne ochutná všetko, čo napečiem a odnesiem jej."

„No lebo ja neochutnávam, čo?" ohradil som sa a zhodil ju na prázdnu polovicu postele. Sklonil som hlavu pre pusu, pravou rukou jej pritom vyhŕňajúc lem bledunko ružovej nočnej košieľky. „A teraz si dobre premysli svoju odpoveď. Mohla by ovplyvniť moje správanie voči tebe na niekoľko nasledujúcich dní."

„Hmmmm," zatiahla s lišiackym úsmevom a zvodne si zahryzla do spodnej pery.

V tom sa ale tichým bytom rozoznelo rázne klopanie na dvere. Sprvu som si myslel, že to sa znova len susedove deti jašia a budia polovicu bytovky. „Ignoruj to," povedal som jej a drobnými bozkami si od jej plných pier prerazil cestičku až k čipkovanému výstrihu nočnej košele.

„Ryland..." vydýchla a zahrabla mi do vlasov, „to klopanie neprestáva."

Nasrdene som pretočil očami, vtisol jej ešte jednu pusu a vyškriabal sa z postele. Prstami som si prehrabol a trocha uhladil vlasy a schmatol tmavomodrý zamatový župan. Nech bol za dverami hocikto, neocenil by, keby mu otvorím polonahý.

„Idem!" zakričal som cestou cez šerú obývačku. „Decká, vážne si ma neželajte, ak ste to zas vy! Niečo som vám minule už povedal!" Posledné mesiace začali deti od susedov o dve poschodia vyššie až priveľmi provokovať a vyvádzať. Pomaly denne stavali do pozoru celú bytovku a ja som rozhodne nebol jediný, kto ich už mal plné zuby. Budem ale čoskoro zjavne prvý, kto ich chytí pod krk a poriadne im prehovorí do duše. Neexistovalo, aby pred piatou ráno robili takýto cirkus.

Dvere som otváral pripravený prepláchnuť im žalúdok ešte pred začiatkom dňa. Na chodbe ma ale nečakali dvojčatá a ich mladšia sestra. So sklonenou hlavou tam postával čiernovlasý chlapec s batohom na chrbte a cestovnou taškou a kufrom po boku.

„Ahoj," pozdravil ma a vyzrel spod mihalníc.

Zmätene som po ňom prebehol pohľadom. „Čo tu robíš takto skoro?"

„Mohli by sme sa porozprávať vo vnútri?"

„Levi..." Chopil sa svojich tašiek a pretisol sa naokolo mňa skôr, než by som dopovedal. Rezignovane som zatvoril za ním dvere a v duchu sa obrnil na hocičo, čo malo prísť. Na ľahký rozhovor to nevyzeralo ani napriek skorej rannej hodine. „Čo sa stalo?"

„Musela sa niečo stať?"

„Zjavne áno, ak si sem cestoval uprostred noci."

„Prázdnejší vlak, vieš, že priveľké davy ľudí nemusím," zamrmlal. Pohľad však nechal zapichnutý do zeme, čo vo mne vzbudilo podozrenie.

„Pozri sa na mňa!" prikázal som mu rozhodným hlasom. Keď neposlúchol, prešiel som k nemu a nasilu ho vzal za bradu. Zaklonil som mu hlavu, konečne vidiac do jeho tváre. Pod skoro čiernymi očami sa mu rysovali tmavé kruhy od únavy – zjavne nie len z jednej prebdenej noci. „Čo je toto? Pobil si sa?" Hornú peru a ľavý kútik úst mal pokryté krvavou chrastou.

„Možno," sykol a odvrátil hlavu. Cúvol odo mňa na niekoľko krokov a s batohom stále na chrbte sa pobral k sedačke. Oči mu však cestou padli na dvere od mojej spálne. O ich rám sa zapierala Daysha. „Dobré ráno."

„Ahoj, Levi," pozdravila ho, dôkladnejšie si sťahujúc lem nočnej košele, ktorá jej siahala sotva do polovice stehien. V mojej prítomnosti často pôsobila priveľmi zahaľujúco, ale v spoločnosti niekoho ďalšieho mohla vyvolať pobúrenie. „Nevedela som, že prídeš. Môžem odísť, ak potrebujete byť osamote."

„Nie, to je v poriadku," namietol som okamžite.

S maličkým úsmevom prikývla. „Pohovorte si." Zacúvala späť do spálne a zavrela za sebou dvere. Dopriala nám tak dostatok súkromia.

Levi sa ho ale rozhodol nevyužiť. Bez slova si zložil batoh a posadil sa na voľnú sedačku. Znova sklonil hlavu a lakťami sa zaprel o kolená. S povzdychom a hlavne čo najpokojnejšie som podišiel k nemu a zvolil rovnakú taktiku.

Najmä za posledné tri roky som zistil, že mlčanie má v mnohých situáciách naozaj cenu zlata. Od Corvusovej smrti to s chlapcom nebolo ani náhodou ľahké. Ale bolo sa čomu diviť? Svojho otca zbožňoval, bol to jeho najväčší životný vzor. Jeho strana ho prirodzene veľmi zasiahla. Najmä v tak mladom veku a za tak tragických a nečakaných okolností.

Ten deň sa začal ako každý iný. Nikomu ani v najhoršom sne nenapadlo, že na jeho konci bude z chlapca polosirota.

„Môžem tu zostať, však?" prehovoril napokon.

„Najprv mi na to musíš dať dobrý dôvod."

„Vždy si mi hovoril, že sem môžem hocikedy prísť."

Prikývol som. „Ale takisto som ti stále hovoril, aby si mi najprv dal vedieť. Čo keby som preč z mesta? Kam by si potom šiel?" Posledné dni sme neboli v kontakte. Ignoroval moje správy a neodpovedal mi ani na telefonáty. Keby chcem robiť cirkus, volal by som rovno jeho mame. Podvedome som však akosi tušil, že skôr či neskôr sa mi chlapec ozve. Alebo sa rovno objaví pred mojimi dverami. Akurát nie s rozbitými ústami.

„Za Niou. Minule mi povedala, že keby potrebujem, môžem prísť."

„Levi, čo také hrozné sa doma deje, že hľadáš toľko útočísk?" S vážnou tvárou som sa k nemu natočil a prebodol ho pohľadom. „Máš s niekým problémy? V škole alebo tak?"

Obe ruky zaťal v päsť až mu obeleli hánky. „Celá škola mi už lezie hore krkom," odvetil znechutene. Keby ma jeho momentálny stav natoľko neznepokojoval, zjavne by som sa pousmial. Boli to typické slová dospievajúceho chlapca, ktorý sa od rána do rána mračil na celý svet. Pripomínal mi svojho otca každým dňom viac a viac.

„Dobre, čo ti teda nelezie hore krkom?" Mykol plecami a úkosom na mňa konečne pozrel. Mal Corvusove oči – moje oči a oči našej mamy, jeho starkej.

„Čo keby si ho prestal trápiť? Chlapec má za sebou dlhú cestu, možno po výdatných raňajkách bude menej skúpi na slovo." Obaja sme sa otočili ku dverám od spálne. Daysha na seba hodila jedny zo svojich letných šiat, ktoré zahaľovali omnoho viac ako jej nočná košeľa.

„Nie som hladný," namietol.

„Ale áno, si hladný," oponovala mu Daysha okamžite a prešla do kuchyne. „A ak nie, začneš byť, keď bude celý byt rozvoniavať," dodala s vrelým úsmevom.

„Zlato..."

„Nie, má pravdu," skočil mi Levi nečakane do reči a vyšvihol sa na nohy. „Raňajky naozaj neznejú zle. Pomôžem ti." Nechápavo som rozhodil rukami a zúfalo švihol pohľadom po svojej priateľke.

V podobných chvíľach som bol viac ako rád, že žiadne vlastné deti nemám.