Michael

Od Rylanda sme odišli až podvečer. Nia a Daysha nám veľmi ochotne uvarili a potom nás pobavene sledovali – do jedla sme sa všetci traja pustili, akoby sme nejedli pokojne celý mesiac. Presviedčali nás, aby sme ešte zostali, ale s Clio nás to ťahalo domov, pod našu spoločnú strechu a do našej postele. Chceli sme byť skrátka osamote, len vo dvojici... trojici. Kalif išiel, samozrejme, s nami.

Nia nám ponúkla aj odvoz autom, čo ale neprichádzalo do úvahy. Aspoň teda podľa Clio. Túžila po prechádzke nočnými ulicami, ktoré stále žili duchom Vianoc. Hoci sa vianočné sviatky oficiálne skončili, výzdoba a žiarivé svetielka boli stále na svojich miestach. Ak nič iné, vychutnali sme si ich takto dodatočne.

Ešte pred odchodom sme ale urobili jednu veľmi dôležitú vec – napísali sme Marcii, že všetko je konečne za nami a obaja žijeme, a následne sa ozvali aj rodičom. Iba niekoľkými slovami, že sa máme dobre, riešime čo potrebujeme a čoskoro sa vrátime do Bostonu.

„S Tiberiom, Evelyn a jej mamou sme tu boli. Myslím tu v New Yorku," povedal som vystupujúc hore posledným schodom. Bola obrovská úľava vyjsť až na piate poschodie a nezadýchať sa o nič viac než ako som bol zvyknutý. „Mal som chuť bežať rovno sem."

„Kto vie, čo by si tu našiel. Ak dobre viem, tak bytovku postavili až niekedy na konci tridsiatych rokov."

„Aj tak má už svoj úctyhodný vek." Ešteže naň vďaka renováciám vôbec nevyzerala. To, že je zo starších rokov pripomínal hlavne fakt, že chýbal výťah. V tej dobe zjavne neboli pri výstavbe obytných domov prioritami. „Nevidel som z mesta veľa, ale pôsobilo omnoho inak."

„Tak rozhodne tu nebolo toľko výškových budov."

„Aj to, ale..." Slovami to priveľmi nešlo ani popísať. Išlo skôr o pocit, ktorý som nadobudol hneď, ako sme vystúpili z vlaku. Akoby som sa vracal na známe miesto, ktoré som však zároveň ani trocha nepoznal a nikdy predtým nevidel. „Stále mi to celé príde len ako sen. Akoby som na chvíľu zadriemal niekde na prednáške a pritom naokolo mňa uplynulo niekoľko týždňov."

Nedokázal som si vybaviť ani to, ako sa mi odtiaľ podarilo dostať preč. Od doby, čo som prepadol cez vodnú hladinu som si spomínal iba na nekonečnú temnotu. Počul som, ako ku mne Clio hovorí, uvedomoval som si, že je to jej hlas, ale nerozumel som jej ani slovo. A potom zrazu nastalo až ohlušujúce ticho, ktoré ako lusknutím prsta prestalo. Keď som znova otvoril oči, bol som späť u Rylanda. Kalif mi spokojne mňaukal na hrudi a Clio so šarlatánom sedeli po mojom boku.

„Potrebujeme ešte tie zvončeky?" opýtal som sa, keď Clio vkladala kľúč do zámky. Zväzok troch mosadzných zvončekov stále visel z kľučky. „Predpokladám, že si nimi chcela odplašiť najmä Tiberia."

„Pre istotu si ich nechajme. Negatívna energia a zlí duchovia môžu byť všade naokolo nás."

Pousmial som sa. „Kde vlastne sú teraz oni dvaja?"

Clio mykla plecami a otvorila dvere. Kalif mi natešene vyskočil z náruče a vkĺzol dnu ako prvý. „Včera v noci sme mali menšiu výmenu názorov. Povedala by som, že Tiberius niekde trucuje a Ambrose je dosť múdry na to, aby nám doprial čas osamote."

„Prečo ste sa hádali?"

„Nehádali sme sa, len tvoj prastarý otec neunesie pravdu." Musel som uznať, že mala z časti pravdu. Tiberius nebol najlepší ak prišlo na čelenie kritike. Druhého si ani nevypočul, len sa okamžite staval do obrannej až útočnej pozície. „To je teraz jedno, aspoň nám tu nestepujú za chrbtom. Myslím, že ich už máš beztak plné zuby."

„Ocením čas strávený len vo dvojici." Pravou rukou som ju objal okolo pása a pobozkal ju na líce skôr, akoby sme vošli dnu a zavreli za sebou dvere. V byte vás vítali chlad a tma. Clio miesto lampy však zapla svetelnú reťaz, ktorá nám pokrývala polovicu stropu. „Neverím, že sme konečne zas doma."

„A pritom sme odišli len pred pár dňami."

„No ty možno áno, ja som bol preč vyše mesiaca." Dni boli nekonečné a noci hádam ešte o to viac, a takto spätne mi tých šesť týždňov prišlo ešte dlhších. Niektoré dni som zjavne premárnil, mohol som sa dozvedieť z ich životov možno aj viac. Prípadne lepšie spoznať vtedajší svet.

„Možno sme mali skočiť do obchodu. Chladnička je prázdna."

„Som si istý, že nejaké cestoviny sa nájdu. Alebo mrazená zelenina, niečo na omáčku... určite máme niekde aj ryžu, ak by si chcela."

„Nevravím, že doma nemáme žiadne jedlo, ale výber asi veľký nebude."

„Ty ak chceš, tak nájdeš nejaký šikovný recept aj z veľmi obmedzených surovín." Provokatívne som jej poslal vzdušný bozk a skopol si topánky z nôh. Kabát som len-len, že stihol zavesiť na jeden z háčikov, než ma Clio schmatla za mikinu a pritiahla k sebe pre poriadny bozk. „A toto bolo za čo?"

Mykla s nevinným pohľadom plecami a znova ma pobozkala. „Užívam si, že to môžem znova urobiť hocikedy sa mi zachce."

„Ako dlho si... ehm... ako dlho si bola preč ty?" Zasmiala sa na mojom koktaní a neistote. Nie však výsmešne, skôr jej to zjavne prišlo rozkošné. „Ja o celej tejto skúsenosti asi normálne nebudem vedieť hovoriť nikdy."

„To je v pohode," uistila ma a pohladila po líci. Oči mala plné šťastia, ktoré v nich posledné týždne veľmi chýbalo. „Na tom, čo sme si prežili nebolo vôbec nič normálne." Kalif súhlasne zamňaukal a preplietol sa nám pomedzi nohy. „A aby som odpovedala na tvoju otázku... neviem. Netuším koľko času mohlo prejsť. Mne to prišlo ako pár hodín."

„Kde si vôbec bola?"

„V Benátkach." Pomohol som jej vyzliecť kabát a zavesil ho vedľa svojho. „Čakala ma tam Carlotta a tesne pred odchodom som sa zoznámila aj s rodičmi bratov." Zohla sa po Kalifa, ktorý spokojne zamňaukal a schúlil sa v jej náruči. „Bol tam aj tvoj starý otec. Prechádzali sme sa spolu Benátkami, rozprávali sme sa a vzal ma do detského domova kde vyrastal."

Prekvapene som na ňu vyvalil oči. Sprvu sa mi zazdalo, že som snáď zle počul. „Môj starý otec? Naozaj?" Prikývla a vzala ma za ruku. „Si si istá, že to bol on?"

„Áno, na milión percent," uistila ma s vrelým úsmevom a pobozkala ma na líce. „Bol to tak neskutočne úžasný človek, Mikey." Okamžite som na jej slová prikývol. „Navyše som sa od neho dozvedela naozaj veľké novinky."

„Aké?" Podala mi Kalifa a vrátila sa k svojmu kabátu. Z vnútorného vrecka vytiahla akúsi podlhovastú škatuľku a zamávala ňou vo vzduchu. Usmievala sa, ale na tvári mala pritom zvláštny, akýsi strnulý výraz. „Čo je to?"

Bez slova podišla bližšie, aby som si krabičku prezrel. Myslel som, že ide len o nejakú hlúposť. Potom som ale konečne pochopil čo presne drží v ruke. Skoro sa mi podlomili kolená, keď som zdvihol pohľad a pozrel jej do očí.

„Kedy si bola v lekárni?"

„Nebola som, poprosila som Niu."

„Aha..." Pravou rukou som sa načiahol za škatuľkou a pozorne si prezrel balenie. Nikdy predtým som tehotenský test v ruke nedržal. „Ako to súvisí s mojim starým otcom?" Začínal som sa v tom strácať.

„Trocha sa preriekol... netušil, že o tom ešte neviem."

„Čiže môj zosnulý starý otec ti oznámil, že si tehotná?" Nervózne som sa pousmial a znova pozrel od škatuľky na ňu. Len ťažko by sa hádalo, kto z nás vo vnútri prežíval väčšiu paniku. Nečakal som, že budeme o tejto téme hovoriť tak skoro. Prinajlepšom za pár rokov, ku koncu mojej rezidencie alebo tak. „Clio..." Položil som Kalifa na zem a krabičku na komodu pri dverách.

„Všetci o tom vedeli. Bratia, ich rodičia, Carlotta a tvoj starý otec. Vraj to vycítili hneď, ako sme sa stretli." Opatrne som ju vzal za boky a pritiahol si ju do objatia. „Ale ja si zatiaľ nie som istá, test som si ešte nemala kedy spraviť. Teda... chcela som, aby sme na výsledok počkali spolu." Neisto pritisla pery na môj krk a zovrela ma v náruči. Akoby sa snáď bála, že od nej utečiem.

„To bude fajn."

„Fajn?"

„Áno... fajn," zopakoval som a pobozkal ju na vrch hlavy. Neviem, prečo som jej to povedal a prečo práve takto. Aké slová by však boli vhodné? „Kvôli mne si ten test nemusíš robiť teraz hneď. Môžeme počkať pár dní, možno potom bude aj výsledok jednoznačnejší."

„Nemyslím si, že vydržím čakať ešte niekoľko dní. Chcem to vedieť."

„Ja tiež, ale..." Obaja sme sa nervózne zasmiali a ako na povel otočili hlavy smerom ku komode.

Niekoľkokrát som premýšľal ako asi prebehne táto chvíľa. Či to budem čakať, alebo budem prekvapený. Či sa budem tešiť, alebo sa poddám strachu z niečoho natoľko nového a neznámeho. Mať dieťa a stať sa rodičom je predsa veľká zodpovednosť. Nie všetci sú na túto životnú rolu stavaní. Smutné pritom je, že mnoho ľudí si to uvedomí prineskoro, až keď to dieťa majú.

„Spravím si test, počkáme spolu na výsledok a potom uvidíme ďalej, hm? Porozprávame sa a rozhodneme sa, čo bude nasledovať."

„Koľko tých testov máš?"

„Mali by tam byť dva." Prikývol som a znova ju pobozkal. Aspoň na tých pár sekúnd mi prišlo, že mám všetko pod kontrolou.

„Myslím, že ráno je najlepší čas na domáci tehotenský test. Ale ak myslíš, môžeš skúsiť jeden aj teraz. Je to na tebe."

„Myslím, že keby som čakala až do rána, tak v noci dostaneš infarkt."

„Áno, to je celkom možné." S úsmevom mi zhrnula niekoľko kučier z čela a vymotala sa z môjho objatia.

Ruku mi však nepustila. Odviedla ma za sebou do kúpeľne, zavrela dvere a pustila horúcu vodu v sprche. Než sme jeden druhému pomohli zhodiť oblečenie, maličká kúpeľňa bola krásne vykúrená a plná hrejivej pary. Clio stále musela dávať pozor na ruku v sadre a teraz aj na obviazanú ľavú dlaň, ale aj napriek tejto maličkosti sme si spoločnú sprchu užili ako už dávno nie.

Napätie vo mne ale rástlo každou ďalšou sekundou. Keď som privrel oči, videl som pozitívny tehotenský test a následne všetko, čo na nás čakalo. Nedokázal som si poriadne predstaviť ako prípadne zvládnem nasledovných deväť mesiacov. Zošaliem z toľkého čakania a neustáleho strachovania sa o Clio. Najmä asi po tom, čo som nedávno videl a počul – u Evelyn aj Carlotty.

„Fajn, teraz mám čakať dve minúty," povedala Clio, keď vyšla z kúpeľne.

Nervózne som sa na ňu usmial zo sedačky. Kalif sa mi usalašil v lone a hlasným mňaukaním si vyžadoval, aby som ho škrabkal a venoval mu čo najviac pozornosti. Skrátka sa dožadoval toho, čo sa mu posledné dni nedostalo. Bolo to pochopiteľné, najmä ak bol na našu spoločnosť a pozornosť zvyknutý.

„Ako sa cítiš?"

Mykla plecami, ale miesto toho, aby si sadla vedľa mňa, klesla predo mňa na kolená. Načiahla sa za mojimi rukami a opatrne si so mnou preplietla prsty. Pobozkala pritom Kalifa na hlavu ako malú kompenzáciu.

„Mňa by skôr zaujímalo ako sa cítiš ty, zlato."

„Myslím, že to na mne vidno."

„Zvládaš to lepšie než som čakala." S úsmevom ma pohladila po hánkach oboch rúk, kam následne pritisla svoje pery. Vždy mala pre mňa trpezlivosti a milosti na rozdávanie. No prišlo mi, že od včera sa snaží ešte viac. Ešte opatrnejšie volila slová a každý jej dotyk ukrýval ešte niekoľkonásobne viac lásky. „Tvoj starký hovoril, že sa obáva skôr o teba, ako o mňa. Vraj z vlastných skúseností vie nakoľko stresujúce je čakať na narodenie potomka."

„Asi si za ten čas vytrhám vlasy."

„Ach, to nie... bola by ich hrozná škoda, vieš nakoľko ich milujem."

„Miluješ sa s nimi hlavne hrať." So zazubeným úsmevom prikývla. „Kedy myslíš, že sa to mohlo stať?" Vŕtalo mi to hlavou už odkedy sme vyšli zo sprchy. Vždy sme si dávali pozor a doposiaľ sa nikdy nič nestalo. Ani raz za mnou Clio neprišla so slovami, že je možno tehotná.

„Nemyslím si nič, viem to. A myslím si, že to vieš aj ty."

„Mal by som?" opýtal som sa neisto. Clio prikývla, čo ma prinútilo poriadne zaloviť v spomienkach. Od jej operácie to bolo s našim milostným životom všelijaké. Vyše týždňa na seba len sotva nechala siahnuť, potom prišla Marcia, problémy v škole, u mňa na praxi a tak ďalej. Sex bolo to posledné na čo sme mysleli. Teda... „Cigarety," zašepkal som a sklonil hlavu. Oboch nás ale prekvapil môj smiech, ktorý nasledoval.

„Áno, tie prekliate cigarety tvojho prekliateho prastarého otca."

„Nečudoval by som sa, keby má v tom celom prsty."

„Nemyslím si, že v tom má priamo prsty. Ale rozhodne sa v tom veľmi vyžíva." Otrávene pretočila očami, zjavne spomínajúc na ich rozhovor. Možno práve toto bola téma, ktorá ho poslala trucovať. „Vynadala som mu a myslím si, že som mala pravdu. Vraj sa na to malé veľmi teší, lebo sa rozrastie rodina. Hlavne, že on od syna zutekal ako prvotriedny zbabelec."

„Neskôr ti porozprávam ako to celé bolo," sľúbil som jej, vstal a na nohy vytiahol aj ju. Nedokázal som už obsedieť. „Už prešli dve minúty?"

„Možno, neviem." Beztak ma ale odviedla späť do kúpeľne. Ruka v ruke sme podišli k umývadlu – tehotenský test ležal položený na jeho kraji. „Pozrieš sa prvý?"

Pokýval som hlavou a radšej odvrátil hlavu bokom. Clio so smiechom pristúpila ešte o krok bližšie a natiahla krk k testu. Takmer okamžite si zhlboka vydýchla a sklonila hlavu. Ruky mi obmotala okolo krku a obaja ma tak silno, akoby ma chcela rovno na mieste zaškrtiť. Nič ale nehovorila. Zostávalo mi tak jedine nakloniť sa bližšie a pozrieť sa na vlastné oči. Ruky sa mi príšerne triasli a dlane potili – cítil som sa ako keby ma má každú chvíľu hodiť o zem.

Pozitívny.

„Bože, Clio..." vydýchol som a objatie jej opätoval.

Tešil som sa? Áno, rozhodne áno.

Prepadla ma obrovská vlna paniky? Bez pochýb.

„Takže si zo mňa žarty nerobil," zašepkala, odtiahla sa odo mňa a vzala mi tvár do dlaní. Oči jej podlievali slzy, ale na perách už širší a úprimnejší úsmev ani mať nemohla. Snáď ešte nikdy predtým som ju nevidel takúto šťastnú. A to už bolo čo povedať. „Naozaj budeme mať bábätko, Michael."

Nedokázal som zo seba dostať ani slovo, zmohol som sa jedine na pusu. Tá jej však povedala zjavne viac než tisíc slov. Najmä v momente, kedy slzy podmyli aj moje oči. Od Clio som pozrel späť na pozitívny test a potom znova na ňu. Bolo to skrátka niečo neuveriteľné. Najmä asi preto, že k tomuto okamihu viedla taká hlúpa náhoda.

„Zvládneme to, neboj sa. Deti od nás majú aj mladší ľudia s omnoho horšími podmienkami. Máme strechu nad hlavou, dobrých priateľov a hlavne úžasnú rodinu naokolo seba. Niečo bude aj so školou... ja si vezmem na rok voľno a dokončím ju potom. Ty sa pekne budeš ďalej sústrediť na svoje sny, dobre? Pôjde to, Mikey... určite áno."

Prikývol som a znova ju pobozkal. A potom ešte raz. Doprial som si tak ešte niekoľko sekúnd na premyslenie toho, čo poviem. „Mám pocit, že v tejto chvíli panikáriš ešte viac ako ja."

„Lebo nič nehovoríš a ja si nedokážem ani predstaviť, čo sa ti teraz odohráva v hlave."

„To neviem ani ja, je tam proste chaos. Ale... myslím, že šťastný chaos."

Prstami ľavej ruky ma pohladila po líci a zotrela mi prvé slzy, ktoré sa mi nepodarilo zadržať. V tej chvíli to ale bolo úplne jedno. Takéto momenty boli aj o slzách – slzách šťastia. „Celá tvoja rodina nám verí. Nesmieme sa strápniť."

„Boh nás ochraňuj. Ešte nás prídu znova strašiť." Obaja sme sa od srdca zasmiali, čo do kúpeľne prilákalo aj Kalifa. Sprvu si nás akosi neisto prezrel, než šikovne vyskočil na kraj umývadla. „Ale... chceš sa pozrieť aj ty? Čoskoro nám môžeš robiť pestúnku."

„Budeš veľký braček," povedala mu Clio a vzala ho do náruče skôr, akoby sa priveľmi začal zaujímať o tehotenský test.

Šťastní, stále trocha nervózni a hlavne vyľakaní z nových skutočností sme hodili dokopy niečo na večeru, pozabávali Kalifa a potom spokojne zaľahli do postele. Snáď ešte nikdy som si do nej nelíhal radšej. Myslel som, že Clio sa ešte bude chcieť rozprávať, ale opak bol pravdou. Mala na mňa jedinú prosbu.

„Bol to len nápad, nemusíme to skúšať, ak sa na to necítiš," uistila ma, keď si všimla výraz na mojej tvári. Svetlo v izbe pochádzalo z reťaze pod našou posteľou. Aj v tmavých tieňoch som však jasne videl ranky na jej ľavej dlani, ktorú doposiaľ prekrýval obväz. „Až tak veľmi to nebolí."

„Vedome som to ešte nikdy nerobil."

„Raz ale začať musíš."

„Teoreticky nemusím," oponoval som, opatrne jej palcom prechádzajúc v tesnej blízkosti najväčšej rany. Hlboká nebola ani jedna, našťastie. Stehy neboli potrebné. „Načo ti vôbec bola tá sklenená guľa?"

„To je zložité, ani ja sama tomu úplne nerozumiem."

„Prečo si tie črepiny potom zvierala v dlani?" Bez slova pokývala hlavou, naklonila sa ku mne a pobozkala ma na líce. „Nechcel by som ti ublížiť..."

„Neublížiš mi," uistila ma.

Zhlboka som sa nadýchol a na pár sekúnd privrel oči. Mala pravdu – neublížim jej. Tiberius mi predsa povedal, že toho sa obávať nemusím. Buď niekomu pomôžem, alebo sa proste len unavím a bolesť nezmizne ani sa nezmierni. Stratiť som tým pádom nemal čo. Najmä ak som nevedome svoju moc už niekoľkokrát úspešne použil.

„Skúsim to," zamrmlal som. Kalif akoby nám rozumel, z konca postele šikovne prebehol bližšie a zložil sa medzi nami. „Ďakujem, publikum ocením," odkázal som mu. Odpovedal mi zamňaukaním a spokojným zívnutím.

Začal som zvoľna. Opatrne som ju hladil palcom po dlani a pritom sa pokúsil upokojiť svoje myšlienky. V hlave mi musela zostať jedna jediná – odhodlanie pomôcť Clio. Svet naokolo musel na chvíľu zaniknúť, aby som mohol vnímať jej bolesť a následne sa jej zbavil. Údajne to malo byť jednoduché. Teda aspoň podľa Tiberia.

„Ide ti to," povedala Clio potichu. Vnímal som, ako pozorne ma sleduje, hoci oči som držal na jej doráňanej dlani. „Je to pocit ako keby pomaly začína zaberať tabletka na bolesť. Alebo znecitlivenie zubu u zubára, keď ti pomaly stŕpne polovica úst." Nedal som najavo, že ju počúvam. Naďalej som sa sústredil, až kým ma druhou rukou nepohladila po predlaktí. „Si v poriadku?"

Naďalej som zostal mlčať. Bál som sa, že inak stratím potrebnú koncentráciu. Beztak som vo svojej hlave zvádzal obrovský boj sám so sebou. Po posledných hodinách a dňoch – týždňoch – v nej bolo skrátka priveľa.

„Ďakujem, to stačí."

Cítil som, ako ma celého začína oblievať príjemné teplo. Stále viac som vnímal samotnú skutočnosť, že Clio držím za zranenú ruku. Moje okolie pritom ustupovalo niekam do úzadia. Ostré rysy a hrany predmetov naokolo sa stávali rozmazanými, nejasnými. Tlmene som počul aj to, ako ku mne Clio prehovárala.

Z tohto sústredenia ma vytrhlo až keď si odtiahla ruku. Zmätene som zdvihol pohľad a párkrát zažmurkal. „Mikey... si v poriadku?" opýtala sa ustráchane a posunula sa ku mne bližšie.

„Ja... áno, jasné. Zjavne som sa až priveľmi sústredil." Odkašlal som si. Zrazu mi v hrdle natoľko vyschlo, že som si musel zájsť po pohár vody. Cítil som sa trocha otupený, ale to bolo všetko. Nič ma nebolelo, necítil som nevoľnosť ani nič horšie. „Takže to fungovalo?" opýtal som sa už zalezený späť v posteli.

„Áno, bolo to o niečo lepšie."

„Niečo ako v ten večer, keď ťa bolelo zápästie?" Pohodlnejšie som sa uložil na chrbte, aby sa ku mne mohla Clio pritúliť. Určite jej chýbalo zaspávať v jej obľúbenej polohe. O pár mesiacov sa jej aj tak bude musieť na istý časť vzdať.

„Skoro, ale nie tak úplne. Vtedy to bolo omnoho intenzívnejšie," odvetila skladajúc si hlavu na moje rameno a ruku v sadre na moju hruď. Aj mne samotnému to veľmi chýbalo. Sníval som o týchto chvíľach dlhé týždne na mori a v Amerike. Žiadna predstava a spomienka sa ale nedokázala vyrovnať realite. „Ale ty na to prídeš, som si istá. Musíš len cvičiť."

„Takže si budeš lámať ruky a nohy, aby som mal cvičnú figurínu stále poruke?" podpichol som ju a pobozkal ju na čelo. Kalif nespokojne zamňaukal, vyliezol mi na hruď a usalašil sa vedľa jej ruky.

Všetko bolo presne tak, ako malo byť.

Konečne.

⫷⫸

„Zastihla si ma skutočne v poslednej chvíli," povedal známy ženský hlas.

„Netušila som, že odchádzaš už teraz. Nedala si mi vedieť," odvetila Clio.

Ospalo som zažmúril na pootvorené dvere od spálne. Dnu sa vkrádalo niekoľko zblúdilých slnečných lúčov, ktoré sľubovali príjemný zimný deň. Aspoň teda v danej chvíli. Mnohokrát sa stalo, že slnečný svit vydržal iba niekoľko hodín.

„Nechcela som kaziť Vianoce," odpovedala Amber. Ju som tu čakal skoro ráno ako poslednú. Najmä po všetkých problémoch, ktoré posledné týždne mali. „Zjavne si ich mala dosť rušné. Hoci... nemali ste byť v Bostone?"

„Mali sme, ale pár vecí sa skomplikovalo. Vrátili sme sa, potrebovali sme byť niekoľko dní osamote. Zjavne zajtra sa vraciame." Podľa zvukov položila na stôl šálku – dve šálky. „Je tu aj moja mama."

„Nespomínala si, že príde."

„Nevedela som o tom, bolo to prekvapenie."

Prevalil som sa na druhý bok, kde Kalif stále driemal zamotaný do paplóna. Môj pohyb ale zaregistroval a pootvoril oči. S tichým mňaukaním ku mne načiahol pravú prednú labku. Vystrel som k nemu pravý ukazovák do ktorého sa hneď zadrapil pazúrikmi.

„Zjavne teda nebola šťastná, keď ste utiekli späť do New Yorku."

„Nebol to útek, Amber," napomenula ju. „Nemáš ani poňatia, čo všetko sme si za posledné týždne prežili a aký to malo na nás dopad."

S týmito slovami som mohol len súhlasiť. Bolo to ťažké – ťažšie než kedykoľvek predtým. Lebo hoci sme sa nehádali a na prvý pohľad to vyzeralo, že je všetko v poriadku, nebolo to tak. Neustále obchádzanie sa, more povinností, Marciin príchod a to všetko okolo jej priateľa, neustále bolesti a nevoľnosti, ktoré trápili Clio, moje nepodarené operácie... bolo toho priveľa.

„Samozrejme, to viete len vy dvaja," odvetila jej priateľka sucho.

„Ak si mi znova prišla niečo vyčítať, tak si nemusela chodiť vôbec."

„Vieš, že mi to napadlo? Bolo by ľahšie odísť bez rozlúčky a potom ti len napísať z Paríža."

Na chvíľu zavládlo až nepríjemné ticho. Prerušilo ho až tiché mňaukanie skôr, než by sa Kalif zahryzol do môjho prsta. So syknutím som ho odtiahol a škaredo sa na Kalifa zamračil.

„Prečo odchádzaš už teraz? Nepočkáš ani do nového roka?" prehovorila Clio znova. Poznal som ju dosť dobre na to, aby som vedel, ako ťažko sa jej tie slová vyslovovali. „Stalo sa niečo doma?"

„Neviem to tu už vystáť, veď som ti to minule hovorila. Neviem sa dočkať, kedy konečne vypadnem."

„A v Paríži máš už všetko vybavené? Školu, ubytovanie a tak." Nepočul som odpoveď, zjavne len prikývla. „Budeš na internáte?"

„Áno, ale na fotkách vyzeral celkom pekne. Bývajú tam údajne všetci zahraniční študenti."

„Možno nájdeš nejakého krajana." Clio sa potichu zasmiala, zjavne na uvoľnenie atmosféry. No dokonca mne prišlo nepríjemne z jej snahy obrátiť celý rozhovor na priateľskú nôtu. Vôbec by som nebol povedal, že počúvam rozhovor dvoch najlepších priateliek. „Alebo minimálne dobrých priateľov."

„Dúfam, že áno."

Nebol som ani pri jednom z ich posledných rozhovorov. Ale ak prebiehali podobne nasilu a nútene, ani som sa nečudoval, že z nich bola Clio takáto nešťastná. Ešte začiatkom roka bolo medzi nimi všetko iné. Amber sem chodila pomerne často, bola stále vysmiata a z nás troch snáď najveselšia. Počas leta sa však začali s Clio akosi vzďaľovať. Najmä po tom, čo jej Ryland dával viac práce a ona trávila dlhé hodiny v redakcii. Viditeľne ju to však robilo šťastnou – vo víre toho všetkého si neuvedomovala, že jej najlepšia priateľka sa jej vzďaľuje.

„Mohla by si potom v lete prísť za mnou. Aspoň na týždeň, možno dlhšie. Dovtedy to tam všetko obídem, nájdem tie najkrajšie zákutia mesta a potom ti ich ukážem. V nejakej snobskej reštaurácii sa opijeme luxusným šampanským a budeme jesť francúzske slimáky."

„Pekná predstava," odpovedala Clio neisto. „Ale to zjavne nepôjde, Amber."

„Ako to môžeš vedieť už teraz?" Z jej hlasu sa vytratila všetka ľahkosť. Znela, ako keby práve dostala poriadne silnú facku. „Ty nechceš, že? Budeš rada, že konečne odídem a dám ti pokoj."

„Nie, tak to nie je. Akurát ja už si cez leto nebudem môcť dovoliť cestovať až do Európy."

Okamžite sa mi vrátili spomienky na včerajší večer. Na slová, ktoré mi Clio povedala hneď, ako sme prišli domov. Môj starý otec jej nechcene prezradil, že je tehotná. A údajne o tom vedel aj zvyšok rodiny – mojej rodiny, moji predkovia. Ani nie o hodinu neskôr sme spoločne hľadeli na pozitívny tehotenský test, ktorý ako lusknutím prsta zmenil úplne všetko, čo sme si spoločne doposiaľ plánovali. Stačilo tak málo, aby sa naša budúcnosť rozpadla na kúsky a my sme museli začať plánovať všetko od základov.

Aj napriek tomu som však cítil vo svojom vnútri zvláštny pokoj. Mal som chuť usmievať sa pri predstave, že o necelých deväť mesiacov budeme rodičmi. Predsa len... pôjde o obrovské životné dobrodružstvo, ktoré budem môcť prežívať so ženou, ktorú si chcem vziať za manželku. Skôr či neskôr by to prišlo, obaja sme chceli rodinu.

Kvôli niečomu sa to zjavne malo udiať práve teraz...

„Ja ti letenku zaplatím, to nie je problém. Naši mi určite dajú dobré vreckové každý mesiac, navyše si možno nájdem aj prácu."

„O peniaze nejde, tie by som našla."

„Tak potom?"

Znova nastalo až ohlušujúce ticho, ktoré mi pošeplo, aby som vstal a išiel Clio pomôcť. Kalif ma ešte o niečo predbehol. Zoskočil z postele a rozbehol sa ku dverám, pretisol sa cez škáru a hlasno zamňaukal, aby na seba pritiahol pozornosť. Krátko na to som dvere pootvoril ja a strčil do obývačky hlavu. Dievčatá som našiel usadené pri kuchynskom stole.

„Dobré ráno, láska," popriala mi Clio s vrelým úsmevom a vystrela ku mne ľavú ruku.

Nasledoval som Kalifa až k jej stoličke, preplietol si s ňou prsty a pobozkal ju do vlasov. „Dobré ráno. Ahoj, Amber."

„Ahoj," odvetila sucho zvierajúc pritom šálku v rukách. „Vyrušujem trocha skoro, ja viem. Ale večer odlietam do Paríža."

„Už teraz medzi sviatkami?" opýtal som sa prekvapene, akoby som ich predošlý rozhovor nepočúval. Na tvári mojej drahej ale bolo vidno, že sa mojej pomoci a príchodu v správny čas potešila. „Podarilo sa ti tam všetko vybaviť?"

Dala si chvíľu načas než odpovedala. „Netvárme sa, že si nás predtým nepočul, Michael."

„Chcel som byť len slušný."

„Asi by som mala ísť." V rýchlosti pozrela na Clio a vstala od stola, div neprevrhla stoličku. Jej šálka bola stále skoro plná. „Mala by som si ešte skontrolovať kufre. A vy by ste sa mali vrátiť do Bostonu... za tvojou mamou, Clio."

S nešťastným povzdychom prikývla a odsunula si stoličku. Pohladila ma po chrbte, keď mierila za Amber ku dverám. Kalif jej cupital v pätách. „Som rada, že si prišla aspoň na pár minút. Zjavne sa teda poriadne dlho neuvidíme."

„Nepovedala si mi dôvod," pripomenula jej vyčítavo a zohla sa po svoje čižmy.

Clio viditeľne zaváhala. Ponad plece sa obzrela na mňa, ale potom jej s jedným hlbokým nádychom odpovedala: „Som tehotná." Znova sa obzrela za mnou a usmiala sa snáď rovnako žiarivo a radostne ako včera večer. „Určite teda pochopíš, že v posledných týždňoch pred narodením bábätka do Európy prísť nemôžem. V lietadle niekde nad Atlantikom vážne rodiť nechcem."

Amber na chvíľu úplne zamrzla, dokonca pustila z ruky čižmu, ktorú si práve obúvala. Pomaly otočila hlavu ku Clio, ktorá sa zjavne stále usmievala. Stále viditeľne v šoku k nej priskočila a strhla do objatia.

„Myslíš to vážne?" opýtala sa jej a na chvíľu sa odtiahla, aby jej vzala tvár do dlaní. Oči však už mala plné sĺz a na perách akýsi žartovný pokus o úsmev cez slzy. „Vy dvaja vážne nie ste normálni. Mať dieťa v tomto svete? Predtým ako dokončíte školu? Akurát vy dvaja?"

„To máme brať ako urážku?" opýtal som sa žartovne.

„Ber to ako chceš, Michael. Ste blázni," odpovedala, stále zvierajúc Clio v objatí. Tá si to zjavne vychutnávala plnými dúškami. V podobne emotívny a šťastný koniec ich stretnutia už asi ani nedúfala. „Veľmi sa z vás teším, naozaj." O krok ustúpila a vzala Clio za ruky. Niekoľko sĺz sa jej pritom skotúľalo po lícach. „Budeš ma držať v obraze, hej? Chcem vedieť ako sa máš, aké mená zvažujete, čo to bude a hlavne mi posielaj fotky z ultrazvuku, dobre?"

„Pokúsim sa," dostala zo seba dojato a teraz to bola ona, kto skočil svojej priateľke okolo krku. Troška jej pritom uhladila divoko stojace plavé kučery. „Teším sa, keď sa stretnete."

„Dala si mi dobrý dôvod, aby som na leto predsa len prišla domov."

„Teraz sa cítim dotknutá." Amber nechápavo pokývala hlavou a so smiechom Clio zotrela slzy. Obrat v jej správaní bol až neuveriteľný. Zrazu znova pripomínala slniečko, ktorým bývala iba pár mesiacov dozadu. „No kvôli mne si cez leto späť prísť nechcela. Bábätko ťa už zjavne presvedčilo."

„Vieš, teba už poznám. Toto bude niekto úplne nový."

„Ach, tak." Obe sa zasmiali a znova si padli okolo krku.

O to náročnejšie bolo sledovať ako Amber naozaj odchádzala. Clio bola však o poznanie pokojnejšia a hoci plakala, usmievala sa a kývala svojej priateľke s radosťou. Popriali sme jej šťastný let a hlavne čo najlepší pobyt vo veľkej francúzskej metropole. Sľúbila, že sa po ubytovaní ozve a pošle nejaké fotky. A najmä nám nezabudla ešte raz zdôrazniť, aby sme ju držali v obraze a delili sa s ňou o všetky novinky – dobré aj menej dobré.

„Bože, toto bola horská dráha plná všetkých možných pocitov," vydýchla Clio a zavrela dvere.

„Nečakal som takúto rozlúčku. Ale bolo milé vás konečne vidieť aj takto."

„Padlo to veľmi dobre."

Opatrne som ju vzal za ľavú ruku a vtiahol si ju do náruče. „Robila si si aj druhý test?"

„Pozitívnejší snáď už ani byť nemôže."

„Dobre tak," pritakal som, brnkol jej po nose a potom ju potiahol späť do spálne. Dnes sme ešte rozhodne mali nárok na deň v posteli.